Ak hľadáte v kine rodinný film, nie však prvoplánovo zábavný, rýchly, hlučný, ale poučný, založený na skutočných udalostiach, vážny aj humorný, skôr tichý a v pomalom tempe, pozrite si Tichú poštu.
Film hovorí o skutočnom príbehu a odvahe malých (a čiastočne i veľkých) hrdinov a odohráva sa v zime v roku 1945 v zasnežených Krkonošiach na sklonku nemeckej okupácie. Skupinka detí sa rozhodne zachrániť zraneného francúzskeho pilota, ktorého jedného dňa náhodne nájdu v lese. Ich záchranná akcia pripomína princíp známej hry na tichú poštu – zraneného pilota si deti medzi sebou odovzdávajú z jednej horskej dedinky do druhej, podobne, ako tajnú správu v škole. Uvedomujú si, že hrajú riskantnú hru, pretože za chrbtom majú sliediacich vojakov okupačnej armády, no i tak sa inštinktívne rozhodnú, že záchrana ľudského života má väčšiu cenu. Navyše, musia prežiť v krutých podmienkach zimy na horách. Cieľom detských hrdinov je nemocnica, ktorá je však niekoľko desiatok kilometrov vzdialená…
Tichá pošta vznikla podľa knižnej predlohy spisovateľa Jiřího Stránského, ktorý už scenár nestihol dokončiť, pretože z tohto sveta odišiel. Stránský počul príbeh od svojho spoluväzňa, keď bol počas bývalého režimu uväznený. Po jeho smrti sa scenáru chopila jeho dcéra Klára Formanová a spoločne s režisérom Tichej pošty Jánom Sebechlebským ho dokončili.
Hlavnú úlohu v Tichej pošte, koprodukčného filmu (Česko, Slovensko, Srbsko), hrajú deti, ktoré žijú na pohraničí. Poetiku krkonošských hôr vidíme už od prvého momentu – zasnežené prostredie a panensky čistý sneh nás sprevádza celým týmto príbehom. Od začiatku rozprávania si film drží svoje napätie. Robí to však v detailoch, bez toho, aby neprestával sledovať ústredný príbeh. Krkonošské kopce sa stanú tajným miestom stretávania sa dvoch kamarátov, aj keď okupačné vojská rozdelili ich rodiny. Rebélia dvoch hrdinov – Jochena a Jíru a tajné stretávania sú sympatické, tajné, dobrodružné výpravy v horách však v jeden deň odhalia v snehu krvavú stopu, ktorá ich dovedie až k Pierrovi, ranenému francúzskemu pilotovi. Neváhajú ani sekundu, ich reakcia je okamžitá a prirodzená. Zranenému človeku treba pomôcť. Už od tohto momentu si divák kladie jedinú otázku: ako by sme reagovali my, dospelí? Keď za chrbtom máme nebezpečný, dusný, no zároveň zúriaci koniec vojny, udavačov a ozbrojených nacistov. Vďaka odvahe detí, ich spontánnosti a súdržnosti a v prvom rade človečenstvu, ktoré už dnes sotva medzi ľuďmi funguje, dokážu dopraviť raneného na miesto, kde mu vedia pomôcť.
Bez pátosu a zbytočného hrdinstva – film je rozprávaním neobyčajného príbehu, ktorý sa skutočne stal. Tak, ako ho Stránský počul vo väzení (bol vraj skvelým poslucháčom), pristúpili aj tvorcovia k jeho spracovaniu. Má v sebe dobrodružstvo, kúsok romantiky, detskej nevinnosti, no pritom aj odhodlanosti a spontánnosti. Zároveň však aj intenzívne spracúva hrôzy doby, no nie tak, aby sa stali ústrednou témou filmu. V prvom rade je o tom, ako deti vnímajú realitu a na nás dospelých pôsobí tak, že sa často až zahanbíme. Detské inštinktívne konanie a ich odhodlanie sa zrazu stáva pre nás vzorom.
Zaujímavosťou je, že na to, aby vybrali vhodných detských hrdinov, prešlo kastingom okolo 600 detí, ktoré museli zvládnuť nielen dramatickosť úloh, ale museli mať aj dobré fyzické predpoklady. Napokon hlavné postavy zahrali debutantka Eliška Dytrychová, Theodor Schaefer a Jakub Král, mladé talenty dopĺňa dobre zvolená zostava dospelých hercov: Judit Pecháček, Matěj Hádek, Karel Dobrý, Antonie Formanová, Roman Poláčik, Daniel Fischer, Petr Forman a predstaviteľ raneného pilota Jean Thierry D’Almeida.
Mraziť vás bude nielen zo snehu a ticha navôkol, ale najmä z toho, že ide o vojnový príbeh vychádzajúci zo skutočných udalostí. Zranený príslušník jednotky Normandie-Niemen, ktorá po boku Sovietskeho zväzu bojovala proti nacistickému Nemecku, vyvoláva v deťoch prirodzenú empatiu, toleranciu, solidaritu a potrebu pomôcť, bez ohľadu na jeho farbu pleti. Spontánnosť detských hrdinov, napriek tomu, že im na každom kroku hrozí nebezpečenstvo, je vo filme zobrazená s tou najväčšou mierou prirodzenosti. Režisér neskĺzol do patetických záchranných akcií či prifarbených hrdinných príbehov. Je to praobyčajná ľudskosť – zmysel pre to, aby pomohli človeku, ktorého humorne nazývajú „Cikán“, kým nepoznajú jeho meno. Rovnako tak scenár je podriadený rozprávaniu príbehu a niet v ňom miesta pre zbytočné dialógy.
Tichá pošta je filmom, kde prehovárajú činy a silná, až mrazivá atmosféra snímky. Prispieva k nej výtvarná zložka, výber prostredia a kontrasty. Kameraman Martin Štrba zvolil v prípade akcií s deťmi často ručnú kameru, vďaka ktorej z detí dostaliprirodzenú energiu a autentickosť prejavu. Držiteľ viacerých ocenení Český lev neostal svojej povesti nič dlžný. Vďaka jeho vizualite sa prenesieme do obdobia, kedy ľudia bežne svietili petrolejkou v interiéroch a len v hlavnej miestnosti bolo elektrické svetlo. Bezpečný pocit domova, často lemovaný šerom a prítmím, tvoril kontrast k exteriérom – lesom a dedinským prostrediam, v ktorých blato dodalo na sile vizuality. Surové, kruté podmienky, ktoré sú súčasťou ich životov, sa nám zdajú vzdialené no prostredníctvom obrazu v tomto filme nebezpečne blízke. Kameramanovi sa podarilo zobraziť atmosféru strachu, ktorý je hrdinom neustále v pätách. Nie slová to divákom povedia, s tými sa pracuje úsporne, výpovedný je najmä obraz. Silu mu dodáva realizmus jednotlivých situácií, pretože kamera sa na ne díva očami detí. Rozpohybovaná ručná kamera pridáva na pravdivosti výpovede a umocňuje dramatickosť príbehu. Zároveň však vierohodne nahráva skutočnosti, že ide o príbeh, ktorý sa naozaj stal. Štrba pracuje aj s detailmi hrdinov, nielen ústredných, ale i vedľajších postáv. Detská nevinnosť tvorí výrazný kontrast so svetom dospelých, ktorí konajú s opatrnosťou a rozvážnosťou. Medzi vedľajšími postavami zasvietil Roman Poláčik ako kapitán Gollwitz, negatívna postava, neustále prenasledujúca detských hrdinov. Jeho arogantný prejav a ľsti, ktoré pácha, mu stopercentne na plátne veríme.
Snímka nie je dramaturgicky prešpekulovanou cestou, ktorá by vás účelovo viedla ku gradácii a heroickému záveru. Tak, ako v začiatku rozprávania príbehu dosiahla istý stupeň napätia, si ho udržiava po celý čas. Nie sú v nej žiadne „primyslené“ zápletky, aby diváka držali v napätí – len rozprávanie, ktorému práve táto civilnosť pridáva na autenticite. Už v úvode začneme veriť, že deti záchranu raneného pilota dotiahnu do zdarného konca (k čomu im slúži nakreslená mapa – s precízne, atramentovým perom zapísanými názvami dedín). A ani nie je potreba, aby nás z tejto vízie niečo vyrušilo. Iste, okrem láskavého humoru, ktorým disponujú hlavní hrdinovia. Zrazu sa dívame na celý tento príbeh detskou optikou, vnímame ich rozhodnutia, ktoré nie sú také zaujaté a opatrné ako ich dospelého okolia.
Asi sme si už odvykli od filmov, ktoré majú hĺbku, bez toho, aby príbeh rozprávali skratkovito a s prehnane uponáhľaným tempom alebo si pomáhali umelými zápletkami (z ktorých však cítiť, že sú dodatočne prikreslené). Tichá pošta je úplne iným, takpovediac až klasicky spracovaným filmom, ktorý divákovi otvorí pohľad do minulosti poučným spôsobom, no nie mentorským, ani nie individuálne heroickým. Na plátne sa nám pomaly odvíja príbeh s kolektívnym hrdinom a v jeho závere nepotrebujeme vedieť, kto z nich bol ústrednou postavou. Podstatné je, že zasiahnu diváka svojím prirodzeným zmyslom človečenstva.
Zuzana Vachová
Foto: CinemArt
