Silu vokálnej polyfónie pocítilo publikum na záverečnom koncerte World Music Festivalu Bratislava intenzívne – v bezprostrednej blízkosti interpretov.
O piatkových koncertoch World Music Festivalu Bratislava sme vás informovali, no ešte dlžíme náš pohľad na záverečný deň, ktorého sa naša redakcia zúčastnila. A ten bol z pohľadu hudobného, ale i poznávacieho, výnimočný.
Duo Ruut: Hudobná senzácia z Estónska na World Music Festivale
Úvod nedeľného večera (20.8.2023) patril juhokórejskej interpretke Soona Park, ktorá sa predstavila v Klariskách. Rodáčka z Japonska je kórejskou hráčkou a skladateľkou. Jej doménou je kórejský strunový nástroj kajagum, s ktorým sa hudobníčka zoznámila, keď mala desať rokov. Dokonca keď bola tínedžerka, odvážila sa vycestovať do Severnej Kórey, aby tam študovala techniku a výrazové možnosti tohto nástroja. Učila sa na ňom hrať od majstrov, ktorí v 60. a 70. rokoch pracovali na zdokonaľovaní a úprave tradičných kórejských nástrojov. Neskôr sa presťahovala do Južnej Kórey, kde študovala na národnej umeleckej univerzite klasickú hru na kajagum.
Tento sólový nástroj nemôžete prirovnať k žiadnemu európskemu hudobnému nástroju. Má bohaté farby jednotlivých registrov, ktoré interpretka využívala naplno. Už od prvej skladby bolo zrejmé, že tejto intímnej, príbehovo stavanej hudbe bude akustika kostola len prospievať. Nielen dozvuky tónov, s ktorými pracovala, sa stali významotvornými prvkami, ale dynamika a tempá. V pomalých tempách rozvíjala najprv melódiu jednohlasne, aby sa s ňou poslucháč oboznámil, následne spravila pauzu, v ktorej doznel aj posledný tón a zrazu sa odhalili ďalšie vrstvy kompozície. Zapojila najprv bohatý stredný register, menila tempá, pracovala s tonalitou a bohatým spektrom rytmov. Vo vrchnom registri kajagumu dosiahla najviac ozdobnú melodiku, paralelne s tým rozospievala stredný register na dosiahnutie hutnosti zvuku a keď sa zrazu ozvala basová línia tohto hudobného nástroja, znelo to priam ako celý orchester.
Hneď v prvej skladbe rozvinula melódiu v precízne tvarovanom dynamickom oblúku a vďaka zapájaniu všetkých registrov z jedného nástroja vniklo priam neskutočné sonórne bohatstvo. Niekedy mal až človek podozrenie, že kdesi je ukrytý nahratý podklad s ďalším nástrojom, podobne ako máte pri Lisztových skladbách podozrenie, že klaviristi majú tri ruky. Táto asociácia nie je náhodná – techniky, ktoré skladateľka a interpretka používala, miestami pripomínali techniku klavírnej hry. Keď dramatická časť skladby pominula, opäť ju oprostila na jednohlas v pomalom tempe. Pomalé, voľné tempo, takmer neriadené exaktnou metrorytmickou štruktúrou zrazu rytmizovala pravidelnou dobovosťou – jej dobrodružstvo nikdy nekončilo.
Kajagum jej slúžil aj ako sprievodný hudobný nástroj k spevu a recitácii. Príbeh, ktorý vo vysokých polohách hlasu, no skôr recitatívnym spôsobom, rozprávala, sa však odohrával aj prostredníctvom hudobného nástroja. Bola to zvláštna symbióza, ktorú dokázala vytvoriť. Nie štandardná scénická hudba, ktorú poznáme, no hudobno-divadelná performance, v ktorej sa hudobný nástroj stáva rozprávačom – rovnako ako jeho inštrumentalista a spevák. V niektorých častiach ste počuteľne mohli rozpoznať molovú tóninu, v iných dominoval durový charakter, samozrejme, využívala aj pentatoniku. Je zjavné, že klasické vzdelanie v hudbe jej pomáha rozširovať možnosti tonálne, ale i výrazové.
Čo kompozícia, to nový sonórny svet. Soona Park je nielen hráčkou na kajagum, ale i skladateľkou. Každá jedna skladba bola pôsobivá. Dokázala ju napríklad postaviť na jedinom tóne, ktorý opakovala, no vždy ho ukazovala v nových zvukových možnostiach (ak si pamätáte na Ligetiho experimenty, veľmi niečo blízke, na východný spôsob, zafarbené zvukom oudu kombinovaného s harfou). Spočiatku znel v rôznych zvukových intenzitách, neskôr k nemu pridala basovú líniu, no jeho naliehavosť bola neustále prítomná. Následne rozohrala v strednom registri nový motív, no bolo zrejmé, že práve ten jediný tón, ktorý sme počuli, sa stal akýmsi tonálnym centrom, od ktorého sa odvíja všetko ostatné dianie. V pravú chvíľu sa s repetitívnosťou tónu vrátila, no vzápätí ho „obalila“ do lyrického, až nostalgicky znejúceho módu, spomalila tempo, po čom logicky prišla oprostená štruktúra skladby. Jej skladby boli výpovedné, časovo dlhé, obsahovo hutné.
Interpretka ukázala aj dar improvizácie, keď už predstavila melodické motívy v skladbách, bolo zrejmé, že necháva svojim hudobným myšlienkam voľný priebeh. Priam unikátnym spôsobom dokázala zo spomínanej „jednotónovej“ skladby vytvoriť viacvrstvový zvuk. V každej línii pritom predstavila odlišné dianie, no leitmotívom, prichádzajúcim vždy, keď ste cítili, že strácate pevnú pôdu pod nohami, bol práve ten jediný, neustále sa pripomínajúci tón. Vnútorná psychologická gradácia, ktorú dokázala vytvoriť, bola pre poslucháčov priam magická.
Soona bola navyše aj vynikajúcou rečníčkou – komunikovala s publikom, nie však tým akademickým spôsobom, predstavujúc svoju tvorbu, ale srdečným a adresným. Počas jej vystúpenia fungovala medzi publikom a interpretkou veľmi intímna, osobná komunikácia. Ako keď k vám hudba prehovára istým obsahom, no vy máte vďaka nej šancu vnímať ju, rozumieť jej emocionálne – a svetu tejto hráčky tiež. Je to typ komunikácie výsostne intuitívnej, podriadenej výlučne intenzívnemu hudobnému zážitku.
Úplne iný typ komunikácie zvolilo vokálne septeto Barrut. Šesť spevákov a perkusionista, ktorých hudba vychádza z tradície Okcitánie – región južného Francúzska, ktorý hraničí s Katalánskom. V 12. a 13. storočí na tomto území (spoločne s Provensálskom) pôsobili trubadúri. Ich kultúra podľa dostupných zdrojov nezanikla nikdy, len sa prejavuje v iných formách. Speváci spievajú v jazyku oc, na jednej strane čerpajú z folklórnych tradícií, no miešajú ich s ďalšími žánrami modernej populárnej hudby.
A potom je pre túto oblasť charakteristická polyfónia, ktorá – v duchu dnešných trendov, podlieha rytmizácii. Hudobné tradície Stredomoria kombinované s rytmickou pulzáciou, inšpirovanou aj z neďalekej severnej Afriky, snažiac sa vyvolať extaticky hutný zvuk. Či už bubon alebo tamburína, snažili sa dosiahnuť ten známy efekt rituálnej hudby, v kontraste s ním vynikali plochy, ktoré boli interpretované bez bicích nástrojov. Vtedy skutočne vynikli ich harmónie, ktoré v jednotlivých hlasoch často zneli v paralelných intervaloch. Boli to pre nás netradičné, nepoznané intervaly, často sa meniace, ktoré niekedy vytvárali až zimomriavky. Priznám sa, vokálne časti bez bicích mi boli podstatne bližšie. Iste, práve perkusie sa stali dobrým základom na to, aby speváci vyzvali prítomných k tancovaniu. Je to hudba, ktorá má šancu (a zjavne aj týmto štýlom chce) osloviť najmä mladú generáciu.
Ak by sa tento koncert uskutočnil v iných priestoroch, za viac uvoľnených okolností, určite by publikum spontánne reagovalo aj tancom. Mnohé z piesní mali vytvorenú štruktúru na to, aby sa na ne tancovalo. Okamžite sa v hľadisku prejavila spontánna nálada, časom aj výzvu speváka, aby sa zapojili do tanca, podaktorí jednotlivci prijali. Hoci akusticky bicie nezneli v priestoroch s pomerne dlhým dozvukom najideálnejšie, predsa, mali v piesňach svoje miesto. Speváci striedali repertoár, raz dali priestor viac vokálom a melodike, no inokedy to bol práve rytmus, ktorý dominoval.
No vrstvením dosiahli to, že aj v lineárnej rovine, pri zvýraznení melodickej línie, sa postupným pridávaním nových harmónií, stala v skladbách dominantná vertikálna línia. Napríklad kánonicky riešená pieseň, ktorú začal ženský vokál, pridal sa k nej ďalší, potom sa nabalil mužský vysoký hlas, nízko posadené hlasy, až kým sa rozvinul celý harmonický kolos, nad ktorým neustále znela pôvodná téma. Tento typ polyfónie už dnes počujeme zrejme len na koncertoch starej hudby. Iste, v tomto prípade išlo o iný žáner, ale boli aj niektoré miesta, ktoré európsku polyfóniu evokovali, zásadný rozdiel bol v tvorbe tónu, ktorý nebol taký kultivovaný, skôr hrdelný – zjavný vplyv folklóru. V jednotlivých vedených hlasoch bola pulzácia, ktorou sa riadili speváci, aby udržali celistvosť skladby a zvukovú kompaktnosť a práve v tom bolo niečo mimoriadne. Navyše, atmosféra chrámu, v ktorej sa hlasy rozliehali, podporila duchovný charakter hudby.
Najviac sa sila vokálnej polyfónie prejavila v záverečnom prídavku. Speváci ju spievali bez mikrofónov, bez perkusií, preto boli hlasy oprostené a mohli vyniknúť ešte intenzívnejšie. Až tam sa v skutočnosti ukázalo, akí sú dobrí speváci a aká úžasná je sila ich hudby – publikum okolo nich vytvorilo pomyselný uzavretý kruh, interpreti sa držali v tesnej blízkosti, vytvorili jedno tuhé objatie. V ňom sa zrazu všetci speváci počuli, mohli prirodzene tvoriť harmónie, čo sa však o predchádzajúcom dianí na pódiu zjavne nedalo vždy. Pri speve na mikrofóny a šírení zvuku k publiku nemali taký úzky kontakt medzi sebou, čo pre spev nie je ideálne.
Bol to veľmi intenzívny moment nielen záverečného koncertu, ale i celého festivalu. Presne táto emócia publika s interpretmi, kedy hudbu vnímate z bezprostrednej blízkosti a zároveň k vám dokáže živo preniknúť sila inej kultúry, je tým zážitkom, ktorý dokážu sprostredkovať len takéto festivaly.
Zuzana Vachová
Foto: Jaroslav Džaro Novák a Barbora Solařová
