Len máloktorému filmárovi sa podarí nakrútiť dokument s takou úprimnosťou a pravdivosťou, ako to spravil Artemio Benki. Žiadna klišé óda na geniálneho umelca, naopak. Psychologická sonda do vnútra človeka, pre ktorého je hudba jediným zmyslom života, priam až fyziologickou potrebou, zároveň však aj dôvodom jeho utrpenia.
Distribučná spoločnosť Filmtopia nabehla na vlnu kina online, takže každú stredu a sobotu si môžete na ich stránke pozrieť v premiére nový titul. Premiéru online novinky odštartoval toľko diskutovaný film Krajina medu, no zajtra – v sobotu, 25. apríla divákov čaká totálna pecka, snímka Sólo. Dokumentárny film rozpráva príbeh Martina Perina, mladého argentínskeho klavírneho virtuóza a skladateľa, ktorý uplynulé štyri roky prežil v ústave pre duševne chorých El Borda v Buenos Aires, najväčšom psychiatrickom zariadení v latinskej Amerike. Keď sa zrazu dostane za múry sanatória, pokúša sa zaradiť sa do reálneho života. Len prostredníctvom útržkov si diváci skladajú príbeh hlavného hrdinu, okolo ktorého sa neustále vznáša hustý oblak cigaretového dymu a to, čo je v jeho vnútri, sa odhaľuje len prostredníctvom hudby. Keď ostane jedného dňa bez klavíra, ako sám vraví, má doslova až fyziologickú potrebu hrať. Na pohľad simplicitný príbeh, nakrútený však tak, že zrazu, ani neviete ako, ale od prvého záberu (napriek tomu, že režisér nerozpráva príbeh klasicky, ale v narácii vládne poriadny zmätok – až po čase začnete čítať jeho rukopis a odhalíte, čo je za ním) sa ocitáte v jeho koži, v jeho mysli, hráte si na klavíri s ním, zrazu ste to práve vy, kto cíti tú silnú túžbu byť tak bytostne prepojený s hubou. Nielen silná atmosféra filmu je jeho hlavnou devízou, no najmä úprimnosť a pravdivosť, s akou ju režisér nakrútil. To, čo robí dokument dokumentom. S divákom nemanipuluje. Odhaľuje mu holú pravdu a chce, aby ju nachádzal sám. Povie mu málo a pritom tak veľa, pretože v sníme Sólo sa toho veľa nenahovorí. Sólo ukazuje hudbou „rany, ktoré nebolia“ a krehkosť nás všetkých, povedané citátom z filmu: „Sme ako táto váza, sme tu už dlho, a aj napriek tej krehkosti, stále tu sme.“
Film má na svojom konte uvedenie na festivale v Cannes, viacero nominácií i ocenení, okrem iného sa stal najlepším českým dokumentárnym filmom na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jihlava. A kým si ho priblížime detailnejšie, azda ešte smutná informácia, ktorá bolestivo zasiahla filmový svet: vo štvrtok 16. apríla 2020 vo veku 53 rokov nás navždy opustil režisér filmu, dokumentarista a producent Artemio Benki, ktorý od začiatku 90-tych rokov pôsobil v Prahe.
Príbeh hlavného hrdina Martina vlastne ani nie je príbehom – snímka postráda akúsi zrozumiteľnú dejovú líniu, ale práve to je jej výhodou. Ak by poskytovala nejaký lapidárne vystavaný dej, od detstva, cez mladosť až po pobyt na psychiatrii, či pokus o začlenenie sa do spoločnosti, stratila by svoje poetické a najmä psychologické čaro (a hlavne by to nebol dokumentárny film, ale tradičná manipulácia s divákom, ktorú tak často mnohí dnešní tvorcovia využívajú). Klavirista a skladateľ Martin, o ktorom sa dozvedáme len málo, no postupne si skladáme ako puzzle jeho životné okolnosti, pôsobí navonok ako troska. Občas sa však musíte pri jeho zjave aj pousmiať, pretože to jeho kučeravé háro, ktoré už by chcelo nejaký šik strih, pripomína zjavom legendárneho Maradonu. Aj jeho vkus v obliekaní, keď mu odporúčajú pri nákupe čierne či sivé sako, ktoré je vraj klasické, no on si zásadne vyberá svetlú, takmer až ružovú farbu a nazve ju avantgardným kúskom, je osobitý. Už pri prvom pohľade na tento unikátny zjav, neustále obalený v hustom cigaretovom dyme, si musíte pomyslieť, „čudák“. No tí, čo v živote mali to šťastie a zažili to silné prepojenie s hudbou, klavírom (či akýmkoľvek iným hudobným nástrojom), v tomto konštrukciou veľkom, na pohľad neokrôchanom človeku, okamžite, akonáhle zahrá na klavíri prvú frázu, nájdu romantickú, krehkú, nádhernú dušu. A tá druhá časť divákov, ktorí toto transcendentálne spojenie nikdy nezažila, ho bude považovať za tragéda s diagnózou paranoidná schizofrénia (ktorá vo filme definovaná nie je – aj to režisér necháva visieť vo vzduchu).
Pre Benkiho nebolo ani podstatné vysvetľovať a uvádzať fakty, hoci pri dokumente by sa to možno žiadalo. Nie však v prípade titulu Sólo. Unikátnym spôsobom spracovania, ktorý pripomína drámu (a predsa je to dokumentárny film) preciťujeme spoločne s Martinom stavy úzkosti, keď sa má vrátiť do reálneho sveta. Až neskôr sa v útržkoch dozvedáme to, že ako geniálne dieťa nedokázal dostatočne krásne zahrať Chopina tak, aby bola jeho matka – klaviristka spokojná. Vidíme na laptope, ako si spoločne s tanečnicou, azda jedinou jeho blízkou osobou, prehrávajú video z mladosti, kde predviedol ako geniálne dieťa ohromujúci výkon. Hudba je preňho jediným svetom, v ktorom dokáže existovať, vie prostredníctvom jej výrazových prostriedkov, emócií a sily prijať svoju samotu a zároveň sa cez komponovanie vyjadriť. Aj preto v snímke Sólo nenájdete zbytočné slová. Vlastne ich je v celom filme minimum. Rozpráva hudba. Pomáha, ale keď jej niet, prejavuje sa neuróza. Keď je na blízku, prichádza eufória a šťastie. Azda len tá časť filmového obecenstva vie predvídať nevypovedaný záver, že tento človek sa po liečbe nikdy na svetové pódiá nevráti, ktorá má erudíciu v klavírnej hre. Martinova technika už nie je taká, aká bývala, keď bol zázračným dieťaťom. Napriek tomu Sólo nie je tragickou prechádzkou jeho životom, skôr dojemnou. Nemaľuje nereálne obrazy o tom, ako hudba dokáže liečiť – hlavného hrdinu liečia neuroleptiká, ktoré spomaľujú jeho reakcie a majú mnoho ďalších vedľajších účinkov.
Je až neuveriteľné, ako režisér dokázal v jednom filme paralelne rozvíjať krásu a trápenie bez toho, aby spadol do pátosu. Neklame diváka obrazom – všetko je realistické, niekedy až drsne pravdivé, snímané doku kamerou, obkľúči vás ten pocit úzkosti, že sa neviete pohnúť z jedného bodu, zároveň však máte jedinú nádej. Pravdivo je aj zvukový. Každý, kto má v sebe čo i len kúska citu pre hudbu, vie presne rozlíšiť, ako sa Martin Perino s klavírom miluje. Nie je to falošná, predstieraná láska, ale niečo, s čím sa človek rodí a to, čo trvá po celý život. A Martin Perino, klavírny virtuóz, ktorý v mladosti odohral pred preplnenými sálami stovky koncertov, nemal absolútne najmenší problém s kamerou – aj to je obrovskou devízou filmu. Preto tak dôveryhodne dokázal zahrať sám seba. Na nič sa nehral, v jeho gestách nebol ani jeden herecký prejav, pri rozprávaní o svojej traume si človek síce musel mnoho domyslieť, no ruku sa srdce, kto by to dokázal otvorene pomenovať? Respektíve, vnútorne uveriť tomu, že práve najbližší človek je dôvodom jeho osobnej tragédie? Ak aj bol tlačený do extrémnych výkonov ako dieťa, je len na divákovi, aby si túto dejovú líniu viac-menej domyslel. Režisér ju v snímke ukazuje len náznakovo, nepitve sa v nej tak, aby prevzal rolu psychiatra. Berie spolu s kamerou diváka za ruku a sprevádza Martina jeho svetom, nerobí to však násilnou cestou. Chce len, aby prežíval spoločne s hlavným hrdinom jeho emócie. Ak je divák čo i len trochu empatický, podarí sa mu to a otvorí sa mu nádherný hudobný svet, ktorý je síce krehký a zraniteľný, no nebolí.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Filmtopia
