Bottesiniho Koncert pre kontrabas a orchester, ale aj Beethovenova Eroica. Komorná filharmónia Pardubice pod taktovkou Stanislava Vaříneka s vynikajúcim orchestrom a vzácnym sólistom na festivale Pro Musica Nostra.
Myšlienka festivalu Pro Musica Nostra spojiť klasickú hudbu s priestormi, kde kedysi hudba znela, je unikátna. Nielen preto, že spája krásu rozmanitých architektonických pamiatok so živou hudbou, no najmä preto, že prináša hudbu do regiónov. Ak sa počas roka všetky podujatia kumulujú len do hlavného mesta, prípadne krajských či veľkých miest, obyvatelia tých okolitých často ostávajú bez prístupu k umeniu (čím nemyslíme manipuláciu s diaľkovým ovládaním). Je to síce smutná vizitka našej krajiny, no zároveň sa aspoň jediný krát ľudia odtrhnutí od možnosti prístupu k hodnotným podujatiam dostanú k repertoáru inému ako ponúkajú mainstreamové médiá.
Vidieť do posledného miesta zaplnené Nádvorie kaštieľa Gino Park Palace (oficiálny názov kaštieľa Orlové) je jasným signálom, že ľudia sú po umení hladní, a to je vždy dobré znamenie pre našu spoločnosť. Korelácia tejto najveľkolepejšej barokovej stavby Slovenska, ktorá sa rozkladá na vyvýšenej terase a hudby, vyžadujúcej vnímavého poslucháča, je na pohľad zjavná. Napokon, aj dejiny (či skôr v tomto prípade osud) tohto dvojpodlažného, štvorkrídlového kaštieľa s arkádovým dvorom a kaplnkou, predurčujú tieto priestory, aby v nich znela hudba. Ako sa dozvedáme zo sprievodného textu Petra Kresánka, v roku 1915 kúpil kaštieľ v Orlovom fenomenálny husľový virtuóz Jan Kubelík, ktorý bol otcom jednej z najvýznamnejších osobností svetovej hudobnej kultúry, českého dirigenta Rafaela Kubelíka. Už v tej dobe vlastnil aj kaštieľ Býchory a často využívanú vilu pri Jadrane, neskôr v roku 1930 kúpil vodný hrad Rotenturm v rakúskom Burgenlande. Neskôr však už nebol ako umelec veľmi žiadaný, a tak sa niektorých majetkov, vrátane Orlového musel vzdať.
Dnes je kaštieľ v súkromných rukách a na stave pamiatky a areálu je to aj cítiť. Od zaparkovania pred areálom, v ktorom sa hrdí dôsledne upravený park, až po kaviareň vo vstupnom foyer, samotné vnútorné nádvorie lemované štvorkrídlovou budovou kaštieľa, je to ohromujúci pocit – objekt sa nachádza v lone prekrásnej prírody. Už len fakt, že nenatrafíte na spustnutý, zanedbaný park, ale ukážkovo upravené trávniky a stromy, prívetivých čašníkov, namiesto typických, moróznych, životom unavených (či skôr rozmaznaných) zamestnancov, organizátorov koncertu, ktorí sú flexibilní a nápomocní, vám priam vleje energiu do života. Celý slnečný deň pred koncertom náhle „zatemnila“ prietrž mračien a ochladenie – organizátori Pro Musica Nostra reagovali pohotovo: mali pripravenú aj variantu B, stoličky presunuli na miesta bezpečne chrániace publikum pred dažďom. Samotné pódium na nádvorí bolo kryté, začiatok koncertu sa o pol hodinu posunul. Keď už dážď nebránil orchestru a sólistovi v bezpečnom prístupe na pódium a interpretácii, koncert sa bez jedinej negatívnej emócie začal…
Úvodom večera zvolila hosťujúca Komorná filharmónia Pardubice pod taktovkou Stanislava Vaříneka Ouverturu Tancredi, dramaturgicky vhodne zvolenú vzhľadom na ďalší program. Bola to na svoju dobu novátorská opera – vznikla v roku 1813, keď mal Rossini 20 rokov. Bol tvorcom typickej štruktúry belcantovej opery a počas ďalších dvoch desaťročí ho ďalší autori museli napodobňovať, aby uspeli. Tempové označenie začiatku overtúry Andante marcato, ktoré niektoré orchestre zbytočne uponáhľajú, nechal vyniknúť dirigent precíznym nástupom tutti vo fortissime, s kontrastom so sólovými dychmi a následne krásne vyhraným motívom lesných rohov – mäkkým, lyrickým tónom v piáne. Všetky sóla dychov v tejto časti vynikli v prekrásnych oblúkoch, nechýbalo stupňujúce sa napätie s prerušovanými ostrými staccatami orchestrálnych partov. Prechod do Allegra mal potrebný kontrast, čistota intonácie, zreteľná artikulácia, členenia jednotlivých motívov, precízne rytmické nástupy spravili z tejto predohry nesmierny hudobný zážitok. Zaujalo aj tempo – komfortnejšie by bolo zvoliť o niečo pomalšie, no Vařínek zvolil rezkejšie, ako niektoré „klasické“ orchestre. Skladba tým nielenže nabrala potrebný ťah, ale blížila sa aj interpretácii mnohých progresívnych dirigentov – občas síce na hranici hrateľnosti, no i tak dokázali hráči orchestra vyhrať všetky frázy zrozumiteľne. V nadväznosti vynikli mnohé party – Rossini nechá vypovedať úvod motívu jednému nástroju, dopovie ho ďalší. Melodická línia mala svoju spevnosť, logiku a celistvosť, v dramatických momentoch tempo ešte dirigent vystupňoval, spolu s dynamikou. Bola to úvodná „introdukcia“ pardubického orchestra ako sa patrí.
Po prvej päťminútovke nastal čas pre rozsiahlejšie dielo – so sólistom zvučného mena. Koncert č. 2 h mol pre kontrabas a orchester Giovanni Bottesiniho je zásadným repertoárom kontrabasistov, no nie každý ho vie zahrať aj muzikálne, tak, aby ste z neho mali aj plnohodnotný hudobný zážitok. Spravidla sa stáva estrádou pre predvedenie technických možností hráča, no sú aj svetlé výnimky, ktoré z neho dokážu vytvoriť ozajstnú hudbu. Takým je Roman Patkoló, ktorý Slovensko reprezentuje najmä v zahraničí. Vzácnych chvíľ, počas ktorých tohto rodáka zo Žiliny vídame na Slovensku, je menej – v uplynulých rokoch sa objavil v Štátnej filharmónii Košice či v SND.
Bottesini mal k Paganiniho virtuóznej hre veľmi blízko, dokonca bol jeho obdivovateľom a vyslúžil si od odborníkov prezývku „Paganini kontrabasu“. V jednom zo svojich najhranejších sólových diel pre kontrabas využíva celý rozsah kontrabasu, no nie je to samoúčelná virtuozita, hoci i ňou dokáže sólový hráč oslniť. Roman Patkoló je typ interpreta, ktorý do hry vkladá osobitý tón – už v mladom veku sa dopracoval k tomu, po čom mnohí sóloví hráči túžia. Poznať jeho špecifickú farbu, charakteristickú tvorbu tónu, mimoriadnu muzikalitu, spôsob frázovania a práce s dynamikou. Tam, kde mnohí vidia len taktové čiary a presné tempá, si dovolí podstatne viac – pracuje s melodikou spevne a mimoriadne farbene. To je presne to, po čom ako poslucháč túžite, keď počúvate sólový kontrabas – inak pomerne nespevný nástroj. To, čo tento hráč dokáže z neho „vyčarovať“, je osobitá spevnosť, blízka dokonca ľudskému hlasu, operným áriám, kontrabas zrazu znie sladko, dramaticky, jeho kantilény sú prekrásne, zaoblené a s nesmiernym citom vytvarované.
Výstavba koncertu (s prerušovanými potleskami nadšeného publika) je síce klasická, no kontrabas má priam operný charakter – a presne táto črta sa po úvodnej, krátkej introdukcii orchestra, ukázala v sólovom parte. Roman Patkoló niesol melódie často lyrického charakteru tempovo a výrazovo prispôsobené, vrúcne, precítené, často využíval v hre spomalenia, nie však na úkor rozbitia fráz. Jeho prejavu sa veľmi flexibilne – či už tempom alebo dynamikou prispôsobil orchester, ktorý nechal kontrabas zaznieť v plnej kráse. Práca kontrabasistu s ozdobami bola čistá, tóny znelé vo všetkých registroch tohto nástroja, aj v nízkom, kde tento nástroj znie v tichej dynamickej hladine, ho dokázal rozozvučiť. Dialogické časti, v ktorých si medzi sebou odpovedajú kontrabas a jednotlivé sólové nástroje orchestra, dirigent vyniesol, aby bola zrejmá ich nadväznosť. Neustále vracajúca sa téma, zapamätateľná, spevná, bola vždy interpretovaná príťažlivo, s obrovskou dávkou muzikality. V prvej časti odznela aj kadencia v podaní kontrabasistu – skrytá téma v nej bola citeľná, no zároveň bola rozohratím všetkých farieb a registrov tohto sólového nástroja, ktorý sme zrazu vnímali v úplne inom svetle. A keď sa v rýchlom tempe pripojil orchester, kontrabasista mal v závere skladby ďalšiu výzvu – šestnástinami nabitý part. Zaznel čisto, bezchybne, no najmä s takom rýchlom tempe, po akom iní sólisti siahnu len zriedka. Dramatický efekt záveru prvej časti nenechal nikoho chladným, hoci ešte nás čakala pomalá časť a virtuózny záver.
Bottesiniho bel cantom nazval samotný Roman Patkoló prvky druhej vety koncertu. Melódia pomalej časti Andante bola v jeho podaní introspektívna a vložil do interpretácie individuálne prvky. Tie najkrajšie spočívali v diminuendách – téma je plná kontrastných dynamických prvkov, od plného tónu vo fortissime sme počuli úchvatné pianissimá. Spôsob práce sólistu s tvarovaním melódie bol fascinujúci – kontrabas rozospieval, v momente vrcholu melódie tón vkusne podržal, zdôraznil, jej klenbu dokonale chápal a hudobne stvárnil. Jeho frázy boli plastické so silným výrazom, vo vnútri štruktúry poddajné, no pritom celistvé. Finále v tempe Allegro znelo, samozrejme v rýchlejšom tempe, než si kontrabasisti môžu dovoliť. Nebola to však samoúčelná virtuozita, na to je Roman Patkoló až pridobrý muzikant. Opäť sa plne koncentroval na vyznenie melodických partov a tie, v ktorých sa kontrabas mohol predviesť ako virtuózny, pohyblivý nástroj – napríklad aj v dramatickom závere, vyhral s intonačnou čistotou – bez výstrelkov, s akou si dnes mnohí šoumeni pomáhajú. Práve tretia časť, rovnako ako prvá, v sebe obsahuje aj prvky tanečnosti, vo finále v podstatne rýchlejšom tempe, ktoré sólista podčiarkol. Dokonca vysoké tóny znejú, akoby hral hráč kontrabasu na husliach. Tento dojem je navodený aj rýchlymi figúrami. Patkoló si s nimi poradiť s ľahkosťou, čo je znak ozajstnej virtuozity. No zároveň predviedol klasickú interpretáciu diela a publiku dokázal nielen dokonalú techniku, ale v prvom rade hlbokú emocionalitu a muzikalitu.
Odvážna provokácia Ivána Fischera v Redute a revolučná Beethovenova Eroica
V druhej časti koncertu znela Beethovenova Symónia č. 3 Es dur Eroica, op. 55. Za mňa osobne je to symfónia symfónií – nielen preto, že znamenala nový začiatok vo vývoji symfónie ako hudobnej formy. Je fascinujúce sledovať, ako k nej dokážu v dnešnej rozmanitosti interpretácií a najmä poučeného štýlu, pristúpiť jednotlivé orchestre. Veselo extravagantné a dynamické, naopak, hrdinsky vážne, preferujúce pomalšie tempá, ale aj mnoho „retro“ nahrávok má veľa do seba. Jednoducho, Eroica sa dá počúvať vždy a za každých okolností, ale ak by sme mali zájsť aj do ďalších dimenzií, tak potom všetky Beethovenove symfónie tvoria osobité svety a ťažko v nich nájdete prázdne miesta.
Pred Komornou filharmóniou Pardubice a dirigentom Stanislavom Vavřínkom stála výzva ustáť energické momenty v predpísanej hutnej orchestrácii, no už po prvých taktoch bolo zrejmé, že s touto výzvou sa hráči pod vedením dirigenta vysporiadajú (mimochodom, orchester má ženu – tympanistku, ktorá je hudobným skvostom telesa).
Nielen energickosť povestná pre Beethovena, ale aj elegancia tohto diela a jeho pôvab predurčujú jeho výsledný interpretačný dojem. Je to rozsiahle, časovo náročné dielo, vyžadujúce si absolútnu koncentráciu, dôslednú a premyslenú výstavbu.
Úvod prvej vety Allegro con brio začal s potrebnou razanciou, plným zvukom a dobre nastavenom tempe, o nepatrne rýchlejšom, čím dirigent dosiahol potrebnú kompaktnosť. Čo však najviac zaujalo v interpretácii, bolo dôsledné frázovanie, melodické oblúky boli vykreslené v tutti partoch, ale i v sólových. Už v prvej časti sa hráči orchestra ukázali nielen ako pedantní hudobníci, no najmä skvelí muzikanti. Ich frázy dýchali, Beethovenove frekventované zmeny v dynamike boli dodržané, no nemali ste pocit otrocky sledovanej partitúry – energické motívy v kontraste s lyricky stavanými, pomalšími úsekmi, boli dôsledkom rýdzej muzikality. Pritom z hry bolo cítiť sofistikovanosť a potrebnú ľahkosť. Pri sólových motívoch sa pritom potvrdila téza, že neexistuje dobrý orchester, len vynikajúci sóloví hráči, ktorí ho tvoria. V tejto svižnej koncepcii plnej vitality vyznelo každé jedno. Vyvážené skupiny sláčikových nástrojov, precízne hrané tympany, dynamicky adekvátne vybalansované, sóla dychových nástrojov, odvážny prístup k dynamike využívajúci čo najväčšie možné kontrasty ako výrazný emocionálny prvok interpretácie – to všetko spravilo z tohto predvedenia počúvanie, ktoré vás strhne – aj vďaka úchvatným kontrarytmom, ktoré potrápia aj tie najlepšie orchestre.
Smútočný pochod druhej časti je ťažkým orieškom aj úskalím mnohých orchestrov. Dirigent ostal pri pomalom, nepomohol si v rámci celistvosti kompozície zrýchlením, ani nehnal zbytočne orchester do extrémne pomalšieho. Čisto vyspievané sóla drevených dychových nástrojov, dostatočná pozornosť venovaná dynamike a artikulácii, ale i kontrapunktickému úseku (fugato bolo dôsledne vyhraté, znelo majestátne, dirigent sa vyhol romantickej interpretácii, preferoval triezvy, barokový prístup) a srdcervúca kontemplácia v závere v tejto časti, mali v sebe nesmierny emocionálny náboj. Fragmentácia témy v závere bola vystavaná majstrovsky s dojemnými poslednými taktmi. To, čo často skĺzava v jednu veľkú nudu alebo naopak, pátos, bolo v podaní hosťujúceho orchestra vystavané ako jeden veľký hudobný príbeh, interpretovaný hráčmi s veľkou emocionálnou zaangažovanosťou.
Kontrastné Scherzo s rustikálnym charakterom s prekrásnym hobojovým sólom poňali hudobníci živelne a nechýbala mu Beethovenova brilantnosť. V rytmickej a zvukovej súhre sa ukázali sláčikové nástroje v precízne vyhratých staccatach. V tejto časti sa objavuje hudobný materiál predstavený v prvej časti. Lesné rohy farebne dominujú v tejto vete – až na jednu intonačnú nepresnosť boli vyhraté s bravúrou, rovnako ako ostatné dychové nástroje. Finale: Allegro molto kumuluje rozmanité, kontrastné témy, ktoré orchester zreteľne artikuloval. Boli to variácie interpretačne vycizelované, nechýbala v nich typická skladateľova oslnivosť. Pianissimá v pizzicate či s pekným legátom zahraté témy v dychových nástrojoch, precízna rytmika, zmysel pre vybudovanie dramatickosti diela a osobitý zreteľ na zvukový balans. A napokon veľkolepý záver symfónie. Hudobníci v nej neprekročili mieru emocionálnosti, nedostali sa do divokého stvárnenia, v Code presne odhadli mieru rýchleho tempa a výrazu, ktoré prinieslo finálny jas. Bol to prílev energie a pocit nadšenia, ktorý si poslucháč odniesol z koncertu – presne tieto emócie má v publiku táto symfónia zanechať.
Zuzana Vachová
Foto: Dominika Vlčáková
