Aj týmto výrokom, ktorý v má v dnešnej dobe ešte väčšiu váhu ako inokedy, bavil „Kráľ komikov“ svoje obecenstvo. A nie je kráľ ako kráľ a tento kráľ nám, našim rodičom a prarodičom rozdával smiech a baví nás dodnes prostredníctvom televíznych obrazoviek. Od narodenia Vlastu Buriana uplynulo v týchto dňoch 130 rokov.

Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian sa narodil 9. apríla v Liberci do rodiny krajčíra Antonína Buriana a Marie Burianovej, ktorá mala z predošlého vzťahu dcéru Žofiu Pickovú. Vlastimil sa k herectvu dostal v pomerne mladom veku, keď v otcovej dielni počúval príbehy hercov amatérskeho divadla. Z Liberca sa v roku 1901 celá jeho rodina presúva do Prahy na Žižkov a to najmä kvôli tomu, že jeho otec, veľký vlastenec, nemal v nemeckom meste, ktorým Liberec v tom čase bol, veľkú príležitosť preukázať svoje vlastenectvo. Žižkov si Burian zamiloval a to nielen vďaka tomu, že s otcom často navštevoval Národní divadlo, ale aj vďaka veľkému množstvu kabaretov, ktorých súčasťou boli i komici. Okrem divadla Burian našiel vášeň aj vo futbale. Ako brankár vynikal nielen v Unione Žižkov či Viktorii Žižkov, v neposlednom rade aj v ligovej pražskej Sparte. Láska k športu však nedokázala prekonať lásku k divadlu a k umeniu. Proti tomu bol najmä jeho otec, v synovi videl budúceho predavača, a nie komika. Všetko zmenilo jedno barové predstavenie, po ktorom otec usúdil, že v Burianovi niečo je a cesta komika je pre neho ako stvorená.

Jeho divadelná kariéra odštartovala vo vedľajších rolách na doskách divadla Na Vinohradech a v Švandovom divadle. Tam si jeho výnimočný talent všimol Karel Hašler a mladému nádejnému hercovi vybavil angažmán v kabarete Rokoko. Hašlera oslovila najmä Burianova imitácia všetkých hlasov a nástrojov orchestra z predstavenia Italská opera. Po vypuknutí I. svetovej vojny sa jej snažil vyhnúť, v čom mu pomáhal jeho priateľ, klavirista Dalibor Pták, s ktorým vystupoval na českom vidieku. Armáde napokon neunikol, bol chytený, uväznený a koniec svojho trestu strávil vo vojenskej kapele. Po vojne sa opäť vrátil do divadla, jeho srdcovkou však zostal aj naďalej kabaret.


Kabaret zmenil Burianovi nielen profesionálny, ale aj súkromný život. Jeho životná láska, Nina Červenková – Burianová, bola Vlastimilovým najväčším fanúšikom, nevynechala žiadne jeho predstavenie a keď náhodou meškala, Burian nikdy nezačal, pokiaľ Nina nesedela vo svojej lóži. Raz, keď bola chorá, nechal dokonca priniesť na javisko mikrofón, aby ona mohla počuť jeho predstavenie aspoň prostredníctvom telefónu.

V roku 1925 založil svoje vlastné divadlo. Zatiaľ čo pre divákov bol Burian kráľom komikov, pre svojich kolegov a aj v súkromí predstavoval človeka ješitného a detinského. Na scéne Divadla Vlastu Buriana stáli okrem jeho samotného aj iné zvučné mená ako Jaroslav Marvan či Václav Trégl. „Ovládal všetko. Nepotreboval poznať úlohu. Stačilo, aby vedel, koho má hrať a postava sa zrodila priamo pred očami obecenstva“ tak opísal Buriana Ján Werich. Jeho herectvo stálo hlavne na improvizácii. Vďaka tanečno-akrobatickému a doslova až klaunovskému pohybu, ktorý dokázal vytvoriť len on, spoločne s jeho unikátnou hlasovou dynamikou, stvárnil takmer hocijakú postavu či charakter.

Okrem divadla našiel záľubu aj vo filme. Vo filmovom prostredí sa cítil ako ryba vo vode, problémom však bola opäť jeho ješitnosť a detinskosť. Nielen že neuznával režiséra, ale okrem toho hocikedy zastavil celú scénu, inokedy pre zmenu začal svojvoľne improvizovať. V rokoch 1923 až 1956 účinkoval celkovo v 40 filmoch, z čoho 4 boli nemé. Televíznu kariéru odštartoval v nemom filme Tu ten kámen (1923), ktorý sa však bohužiaľ nezachoval. Okrem filmov účinkoval napríklad aj v reklame pre Baťove závody.


V 40. rokoch natočil svoje najlepšie filmy ako Barón Prášil či Prednosta stanice. Popri filme nezabudol ani na divadlo, v Národním divadle stvárnil rolu principála. Jeho sláva rástla raketovým tempom, čo mu neprinieslo len uznanie fanúšikov, ale aj záujem nacistov. Najprv Nemci zavreli jeho divadlo, neskôr po vojne, zavreli Česi i Buriana samotného. Dôvodom väzby bola úloha v propagandistickom rozhlasovom skeči Hvězdy nad Baltimorem, kde parodoval exilového ministra zahraničia Jana Masaryka. I keď mnohí hovorili, že jeho výkon z roku 1941 bol skôr sabotážny ako vážny, štátnej moci to na obhajobu nestačilo. Po tom ako bol po prvotnej väzbe oslobodený, slobodu si dlho neužil. Mediálny lynč, za ktorým stála okrem iných napríklad aj Lída Bárová, dostal Buriana opäť za mreže. Okrem niekoľkomesačnej väzby mu štát zhabal majetok a dostal pokutu pol milióna korún. Ďalším trestom po prepustení bol aj zákaz vystupovať. Po tomto okamihu sa Burian zmenil. Zo športovca sa stal doslova starec. Väzenie mu zobralo snáď 10 rokov života i značný kus zdravia. Mal problémy s nohami, preto na svojich vstúpeniach už väčšinou nestál, ale sedel. Aj napriek tomu stále dokázal baviť ľudí.

K filmu sa vrátil v roku 1950 s to snímkou Slepice a kostelník. Jeho humor i komika boli stále na nadštandardnej úrovni, avšak stratili podstatnú časť osobitosti, čo neskôr priznal i samotný Burian. V roku 1954 získal pravdepodobne najznámejšiu rolu kráľovského sluhu Atakdále v rozprávke Byl jednou jeden kráľ. K práci mu dopomohol i Jan Werich, ktorý v snímke stvárnil kráľa. Práve Werich patril k malej skupinke ľudí, ktorá sa po vojne Buriana zastala, a to aj napriek tomu, že spoločne s Voskovom v Amerike naspievali pieseň o zradcovi Burianovi. To neskôr oľutoval.  

Posledné predstavenie svojho života odohral s ťažkým zápalom pľúc a 31. januára 1962 opúšťa svet vo veku 70 rokov kráľ komikov – Vlasta Burian.  V roku 1994 Ministerstvo vnútra ČR nad ním zrušilo rozsudok. Na jeho počesť je každoročne udeľovaná i cena Vlastu Buriana pre najlepšieho brankára ligy.

Spracovala: redakcia mojakultura.sk
Zdroj foto a video: Wikipedia, Youtube


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno