Program, ktorý preverí každý orchester: Brahmsov klavírny koncert a Alpská symfónia Richarda Straussa zneli v podaní Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu.

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu vstúpil do novej sezóny 2023/2024 v piatok 22. septembra 2023 o 19:00 prvým abonentným koncertom. A bol to skutočne majestátny, veľkolepý vstup. Šéfdirigent SOSR od svojho nástupu na tento post tvaruje, vychováva tento orchester a robí tak bez kompromisov – vyberá pre hráčov náročné opusy, často divácky mimoriadne príťažlivé, no o to technicky i výrazovo ťažšie. Orchester sa čoraz viac profiluje – má vynikajúcich hráčov a zvláda i diela, ktoré sú často výzvou. Na výstavbu i pochopenie. Taký bol aj prvý koncert novej sezóny s hosťujúcim sólistom – slovenským klaviristom Jakubom Čižmarovičom.


Ešte pred hodnotením koncertu azda pár slov k tomu, prečo sa naše najstaršie profesionálne hudobné teleso, ktoré čoskoro oslávi 100 rokov existencie, neobjavilo v programe Bratislavských hudobných slávností. Vlani SOSR hosťoval na festivale s programom Straussa – Život hrdinu a Prokofievovým husľovým koncertom s hosťujúcim huslistom Jurajom Čižmarovičom.


 

Skutočný hudobný portrét Straussa pod taktovkou Lenárda s Jurajom Čižmarovičom

Jubilujúci šéfdirigent vlani uviedol aj Mahlerovu Druhú symfóniu  „Vzkriesenie“. Interpretácia tohto diela v podaní SOSR a jeho šéfdirigenta  ostane dlho v našich srdciach, bola v mnohých ohľadoch pamätná.


Mahlerovo Vzkriesenie pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda: keď je forma naplnená obsahom

BHS však tohto roku nehostí Symfonický orchester Slovenského rozhlasu a zdôvodnenie vedenia festivalu bolo, že šéfdirigent orchestra ponúkol Alpskú symfóniu, ktorá znela aj minulý rok, dramaturgia teda nechce uvádzať to isté dielo v rámci festivalu v takej krátkej dobe. Nuž tak ale, symfónia dostala priestor v rámci abonentného koncertu. Bola by škoda neuviesť ju, je to monumentálne dielo, podmanivé – jeho chápanie vyžaduje dirigentské skúsenosti, ktoré nepochybne maestro Lenárd má. A hlavne, tomuto dielu nesvedčí experimentovanie – už to pochopila aj mladšia generácia dirigentov, stačí si napríklad vypočuť verziu s kolumbijským talentovaným dirigentom, ktorý bol hosťom tohtoročných BHS, Andrés Orozco-Estradom. Ponechal túto symfóniu „straussovskou“ v duchu tradícií veľkého symfonizmu, nehnal pomalé tempá do svižnejších, zanechal ich presne takými, aké „Straussovci“ očakávajú a chcú počuť. Podstatne odvážnejší bol napríklad v Beethovenovi.


Späť však od BHS do Slovenského rozhlasu, nepatrí sa riešiť na tomto mieste dôvody či pohnútky, prečo SOSR na tomto festivale neúčinkoval, hoci je to otázka závažná a akosi ostáva visieť vo vzduchu. Faktom totiž je, že „Rozhlasáci“ začínajú byť čoraz profilovanejším, kvalitnejším a povšimnutia hodným orchestrom. Nie, že by toto teleso nemalo v našej histórii význam, no prešlo si mnohými turbulenciami – personálnymi, repertoárovými, skrátka, experimentmi, ktoré dokonca ohrozovali jeho existenciu (čo je totálne absurdné, ale v našej krajine už sme si azda aj na absurdné okolnosti akosi zvykli a prijímame ich s istou dávkou rezignácie). Resumé azda asi toľko: mne by opakovanie Alpskej symfónie na tohtoročných BHS teda vôbec, ale že vôbec neprekážalo. Naopak, v interpretácii, akej sme toto dielo mali možnosť počuť v Slovenskom rozhlase, by som ho rada privítala aj v Slovenskej filharmónii. Ale môj názor podstatný nie je, to len na margo udalostí, ktoré sa javia byť záhadou uplynulých týždňov.

Šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd, zdroj foto: RTVS, Milan Krupčík

Prvý abonentný koncert SOSR pozostával z diel dvoch velikánov európskej hudby: Johannesa Brahmsa a Richarda Straussa. Brahmsov Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, op. 15 je výsledkom skladateľovho štyri roky trvajúceho zápasu s hudobnou formou. Tvorivý proces sa začal symfóniou, následne sa zmenil na sonátu pre dva klavíry – interpretmi nebol nik iný ako samotný Brahms a Clara Schumannová. Nakoniec vyústil v klavírny koncert, nie však „romantický“, ako ho poznáme v zmysle virtuózneho partu klavíra a „kdesi v pozadí“ počuť orchestrálny sprievod (a hromžiacich muzikantov). Brahms skomponoval dielo v klasickej forme, no klavír i orchester sú si rovnocenné. A samozrejme, vo vnútri diela sa odohráva obrovská dráma – obrovská v zmysle symfonickom a dramatickom, nie nevyhnutne dynamickom.

Prvá časť koncertu sa začala s veľkou, búrlivou intenzitou – Maestoso vo fortissime poslucháča okamžite vtiahlo do hudby. V interpretácii SOSR bola dosiahnutá presne tá intenzita – myšlienková, ktorá v diele dominuje (či už máme na mysli symfónie alebo práve klavírne koncerty). Brahms sa môže javiť zlovestne, ale pritom to vôbec nie je myšlienka spájajúca sa s týmito emóciami. Je to harmonické napätie, vytvárajúce nejednoznačnosť a najmä – obrovský kontrast, vzápätí, ktorý nás utvrdil, že ten stúpajúci pohyb v úvode nebol vyjadrením prvoplánovým. Tempo zvolil šéfdirigent presné – mnohí dirigenti ho uponáhľajú, nestihne potom vyniknúť tá nadprirodzená sila hudby, ktorá má stúpajúcu tendenciu, aby vzápätí stíchla. V lyrike, v tých najvnútornejších emóciách človeka – keď sa s nimi ocitne celkom sám. Téma v husliach, no pri nej neustále pulzujúce kontrabasy a violončelá, ďalší tok hudby v dychoch – všetky tieto vrstvy boli v podaní hráčov odhalené, aby následne opäť prišiel dramatický, zvukovo i dynamicky stúpajúci pohyb, ktorý Brahms dosiahol rafinovanou inštrumentáciou. Hutnosť zvuku dokonca získal v celom diele bez tradičného obsadenia plechových dychov. Je až neskutočné, keď si uvedomíme, že okrem dvoch fláut, dvoch hobojov, dvoch klarinetov, dvojice fagotov, štyroch lesných rohov, tympanov, klavíra a sláčikov, okrem mäkších rohov, plechy tvoria len dve trúbky, štandardné trombóny a tuba nie sú v diele zastúpené. No vedel, ako ich suplovať.

Klavír sa prvýkrát ozval po dlhom orchestrálnom vstupe – plynulo do pianissima. Táto interpretácia bola nielen myšlienkovo pochopená, ale podarilo sa orchestru neustále udržať vynikajúci balans. Skladateľ rád využíval kontrasty, polarizačné emócie (niekedy máte pocit, že je to Beethoven o niekoľko desiatok rokov neskôr) a práve tieto hladiny, vytvárajúce napätie, sa vždy podarilo orchestru – a následne sólistovi udržať. Čižmarovič krásne, citlivo nadviazal témou klavíra na pianissimo, spočiatku sprevádzaný len pizzicatami hlbokých polôh kontrabasov a violončiel, ku ktorým sa postupne, so stúpajúcou intenzitou pridali ďalšie sláčikové sekcie v ligatúre. Lyrika kombinovaná s melanchóliou a určitým typom zdržanlivosti, takou typickou pre Brahmsa, u ktorého máte pocit, že vo vnútri neustále prebieha zápas emócií. No nesmiete ho dostať expanzívne na povrch. Špeciálna poetika skladateľa je niečo, čo pochopí len máloktorý interpret. Za mňa to bol napríklad Radu Lupu, ktorý Brahmsovu poetiku dokázal chápať, stvárniť ju v klavíri s typickým nepokojom a melanchóliou zároveň. To ticho, vo vnútri ktorého je vášeň, je niečo také špecifické, že to do hry dokáže transformovať málokto. A na tomto koncerte túto poetiku vytvaroval aj Jakub Čižmarovič. Nehovoríme len o technickej stránke. Je to interpret nekazový, plne sa koncentrujúci, no zároveň počúvajúci orchester a čo je hlavné – vedel Brahmsove myšlienkové pochody interpretovať. Krátka turbulentná časť opäť vyústila v meditatívne pasáže klavíra, plné vnútorného nepokoja a ozveny v lesnom rohu.

V sólovom úseku, ktorý nasledoval, Čižmarovič nádherne, spevne vyhral tému pravej ruky, pod ktorou sa paralelne skrýval pohyb opakujúcich sa sextol. Zároveň opatrne narábal so spomaleniami, agogika v prípade tohto skladateľa nie celkom pristane jeho dielam, treba s ňou pracovať šetrne. Flautové sólo, ku ktorému sa pripojil hoboj, znelo v zvukovej i tematickej rovnováhe, aby sme sa cez ďalšiu prechodovú časť opäť dostali k dialógu s lesným rohom. Hoci tento nástroj spravidla býva problematickou časťou mnohých koncertov, v tento večer znel krásne, čisto, citlivo, v predpísanej dynamike, bez zaváhaní. Tak, ako bol sólista dobrým partnerom orchestra, rovnako to platilo naopak – táto vzácna rovnováha sa nedosiahne (zvlášť v tomto diele) vždy. Skôr má tendencie sólista ukrojiť si zo svojho priestoru navyše, no potom nevyniknú sóla orchestra a nie sú dopovedané myšlienky komplexne. V prípade tohto koncertu sa to nestalo – ego nevíťazilo, prioritným záujmom sa stala hudba a jej vypovedanie.

Prvá časť tohto koncertu je najdlhšia, plná protichodných emócií, tichý, zádumčivý part striedal sólo klavír vo fortissimo, ktorý znel v podaní klaviristu dostatočne dôrazne, no pritom mäkko. Zaujímavé poznanie, že táto dynamická hladina sa (konečne) dá zahrať aj bez toho, aby interpret nekriticky trieskal do klavíra, tak, aby vynikli aj krátke motívy v klavírnom parte, následne interpretované orchestrom. Napríklad, téma vyspievané fagotom bola znelá, prekrásna, do nej vstúpil klavír, aby z pianissima postupne rozospieval tému. Nikdy však sebastredne nenechal zaniknúť orchester, pritom klavírny part bolo počuť dostatočne. Behy v jeho podaní zneli s ľahkosťou, technickou presnosťou, o akordy sa dokázal dostatočne oprieť, pritom orchester s ním tvoril jeden dobre fungujúci, živý organizmus. Spoločne sa im pod taktovkou Ondreja Lenárda podarilo dosiahnuť vzácnu rovnováhu. Brahms opäť aj v závere nechal priestor sólo klavíru. Nebol to však ten typ virtuózneho partu, v ktorom sa klavirista môže zaskvieť. Skôr potrápiť si mozog, a samozrejme, srdce. Aj v tomto úseku Čižmarovič potvrdil, že Brahmsovej hudbe rozumie (presvedčivo znelo aj husľové sólo a lesný roh). Variácie klavírnej témy, nesúce čiastočne aj improvizačný charakter možno nepôsobia technicky najťažšie, o to náročnejšie je ich však interpretovať tak, aby zaujali poslucháča – a v tento večer to bola presne takáto pôsobivá interpretácia.

Jakub Čižmarovič. Foto: A. Trizuljak

Adagio je bezpochyby to najkrajšie, čo v histórii európskej hudby kedy vôbec bolo napísané. Ak ním aj zo strany skladateľa bola vyjadrená pocta Schumannovcom, alebo skôr nežnej, krásnej a múdrej Clare, ktorej hudbou skladateľ maľoval jej portrét, interpretáciou sa podarilo zdôrazniť ten pokojný typ majestátnosti skladby. Fagoty so sláčikmi, ku ktorým sa pridalo tiché hornové sólo, zvuk hoboja, klarinetov a následne aj flautové sólo – bola to hudba jemného pradiva, na ktorú postupne, veľmi plynulo nadviazalo klavírne sólo. Ani nie tak technicky náročného, ako výrazovo. Presne ako Brahmsove intermezzá. Interpret musí odhaliť ich hĺbku a tajomstvo, odhadnúť dynamickú hladinu, aby to nebol ohňostroj emócií, ale to ukryté, nežné, pritom vrúcne. Čižmarovič je interpret týchto kvalít. Jeho pianissimo bolo nádherné, plné emócií, keď sa ozvala pasáž v partitúre označená ako dolce, s triolami a pravidelným sprievodom v ľavej ruke, ktorú ladne, celkom prirodzene vyspieval do forte, aby k nej následne nadviazali hoboje, bolo to nádherné súznenie. V prvom rade, s odkazom Brahmsa. Plynulosť hudby, jej vyváženosť a pochopenie, to bolo tým vzácnym momentom pomalej časti koncertu – tak, ako klavirista dokázal držať túto hladinu „maľovaného portrétu“ so zjavným kusom hlbokého, skrývaného tajomstva, vedeli sa s citom na tento odkaz napojiť aj hudobníci orchestra. Z jedného krátkeho motívu dokázal Brahms spraviť celú časť sofistikovane, odovzdávajúc ho z drevených dychov (hoboje, klarinety a fagoty) do hlbokých polôh viol a violončiel, následne s ozvenou v kontrabasoch. Udržať tú hladinu piána a pritom nestratiť dialogický charakter, tok hudby, sa podarilo vo vzácnej zhode v tento večer. Akordická časť, návrat témy v modulácii – jej pripomenutie v klavíri a záverečné trilky (v precíznom prevedení, ústiac do krásneho diminuenda) a orchestrálna pasáž, uzatvorili tento hudobný portrét. Jedna z najkrajších interpretácií, aké som kedy počula.

Záverečné Rondo. Allegro non troppo prinieslo temperamentnú dynamiku, skladateľ touto hudbou vzdáva hol tretiemu klavírnemu koncertu Beethovena. Aj to bolo z prevedenia klaviristu cítiť – s Beethovenovou hudbou skúsenosti má. Podarilo sa mu udržať v precíznosti, dobre nastavenom tempe vyváženosť v klasicistickom rozmere, jeho behy boli plynulé, trilky vyvážené, v staccatach sme (našťastie) nenašli tú povestnú tvrdosť, ktorá dokáže pokaziť všetko. Fuga v sláčikoch znela spevne, rovnomerne, rytmicky precízne, celkovo, Rondo bolo akoby zobudením z predchádzajúceho sna – kontrastné, masívne symfonickejšie, logicky vrstvené. Takto má vyzerať Brahmsova interpretácia, to človek až nevie, ako sa má zrazu sústrediť na ďalší veľký opus, keď je plný emócií.

 

A predsa, šéfdirigent Lenárd prichystal publiku program, ktorý nedal „vydýchnuť“ poslucháčovi ani po prestávke. Alpská symfónia je jedno z najväčších a najzávažnejších diel Richarda Straussa. Partitúra je písaná pre 125 hráčov, jej prevedenie trvá približne 50 minút. Program tejto symfónie hudobne zobrazuje zážitky jedenástich hodín strávených výstupom na alpský vrch. Strauss hory miloval, táto jeho láska ovplyvnila aj jeho spôsob života aj to, ako tvoril, v kontexte s filozofickými prúdmi, v ktorých myslitelia prejavovali úzky vzťah s prírodou, v tom môžeme vidieť ďalší rozmer.

Hoci nesie názov symfónia, nemá jej typickú štruktúru – hudba plynie bez prerušení, obsahuje 22 častí, ktoré popisujú rôzne udalosti, krajinu, prírodu, jej živly, počas cesty na vrchol hory a späť. Človek prechádza lesom pri potoku, vodopáde, cez rozkvitnuté lúky, pasienky a na ľadovec, skrátka, v tónoch zreteľne počujete, sledujúc program, všetky tieto nehudobné prvky vyjadrené so zručnosťou majstra. V mnohých prvkoch si aj pomohol – na to, aby poslucháča dostal na bavorské pastviny, použil v diele kravské zvonce (tento nástroj využil aj Gustav Mahler v Šiestej symfónii). Ohraničenie, ktoré tento príbeh má, určuje východ a západ slnka – Noc, začínajúca sa z takmer „ničoho“, no pritom, keď sa ozval ten mohutný kolos inštrumentov, ktorý bol pred poslucháčmi v Slovenskom rozhlase, bola to ohromujúca sila. Už od úvodných taktov, hlbokých tónov, postupne rastúcej hudby, sme vedeli, že toto bude výstavba, ktorá sa bude fanúšikom Straussa páčiť. Šéfdirigent Lenárd nie je typ, ktorý by podľahol súčasným trendom, metódam expanzívnym, zrýchľujúcim tempá. A výsledok bol fascinujúci. Dosiahol plynulosť, vrúcnosť, obrovské emócie, masívnosť Álp ste priam cítili, od impozantného Východu slnka, ktorý znel s jasnosťou a naliehavosťou, sme sa postupne dostali k jednotlivým hudobným obrazom. Bolo to také podmanivé stvárnenie, že ste sa od neho nedokázali odtrhnúť. Akýmsi úvodným vstupom k pochopeniu tohto diela môže byť Beethovenova Pastorálna symfónia, no predstavte si ju v desať-násobnom rozmere. Už v úvodnom Eintritt in den Wald (Vstup do lesa) sme pocítili tú intenzitu, to ako sa z partitúry, ktorá je maľovaním výjavov prírodných úkazov, zrazu stávajú naživo plynúce obrazy. A istým spôsobom aj nebezpečenstvo – obrazne povedané. To, čo mnohým dirigentom chýba a snažia sa len po povrchu obísť, šéfdirigent Lenárd zintenzívnil. Potulky pri potoku boli lyrickejšie, Vodopád žiarivejší, zvukovo výraznejší, Kvitnúca lúka v sebe mala obrovskú nehu, Na alpskej pastvine ste sa zrazu katapultovali do iného priestoru. Všetkými týmito emóciami dokázal pripraviť pôdu k ľadovcu. Napätie neustále, od prvých taktov symfónie, budoval veľmi dôsledne, farebne, s vycizelovanou dynamikou – celý ten kolos hudobníkov mal pod kontrolou. Nie však tým prísnym typom organizácie, no disciplínou spojenou s radosťou – nasadenie hudobníkov bolo zrejmé od prvých taktov, podarilo sa im dosiahnuť v hre ten moment, kedy za interpretáciou necítite študovanie a noty, ale muzikalitu a spontánnosť. Presne to tomuto dielu svedčí – ak preváži akademickosť, ťažko prejde na poslucháča tá energia, ktorá sa napríklad nakumulovala v časti Na ľadovci. Dielo malo v sebe potrebnú dramatickosť, korunovanú vskutku kvalitnými interpretačnými výkonmi. Bezchybné trombóny boli veľkou oporou orchestra, ale celkovo plechové dychy, ktoré majú v tomto diele mohutné zastúpenie, sa v tento večer priam zaskveli. Na vrchole hory „zasvietilo“ hobojové sólo, nasledované výrazným, čisto a sebaisto interpretovaným úsekom dychov, aby sme sa následne všetci „utopili“ neopakovateľným, prekrásnym výhľadom a pocitom triumfu. To je presne to, čo maľoval Strauss v partitúre a čo zrejme cítil pri takomto výstupe. A potom to ticho pred búrkou, v ktorom sa napätie dalo priam krájať. Po hromoch a búrkach opäť západ slnka a ticho, z ktorého sa celý tento príbeh aj začal. Toto veľkolepé dielo zaznelo vo svojej obrovskej, monumentálnej podobe. No najmä s tým posolstvom Straussa a s tou žiarou, bohatstvom zvuku a obrazov, ktoré táto symfónia prináša. Takýto program by mala naša verejnoprávna televízia naživo vysielať automaticky. Osobne by som to dopriala všetkým divákom. O jej funkcii edukovať diváka sa však radšej zmieňovať nebudem, hlavne, že je napečené, všakže…

 

Zuzana Vachová

Foto: archív RTVS

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno