Pod taktovkou Ewalda Danela: Dvořák v Slovenskej filharmónii nadchol

Večer Antonína Dvořáka (1841 – 1904). Aj tak by sme mohli nazvať 22. február strávený v Slovenskej filharmónii.

Nelahozevský rodák zo stredných Čiech, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu vo svete hudby. Jeho diela hrajú filharmonici po celom svete a neutíchajúc sa hrdia poslucháčskemu nadšeniu. Nie vždy tomu bolo ale tak.

Dvořákova cesta, aby sa do histórie zapísal ako “Kráľ melódie” bola tŕnistá. Chudoba a smrť prvých troch detí v ňom zanechali hlboký žiaľ. V snahe dostať sa z chudoby a uživiť rodinu, Dvořák posielal svoje diela do Viedne, kde sa uchádzal o štátny grant. V tom čase bol v komisii na udeľovanie grantov aj Johannes Brahms (1833 – 1897), výrazná osobnosť hudobného romantizmu, ktorý bol dielami Dvořáka mimoriadne unesený. A to až do takej miery, že Brahms Dvořáka odporučil berlínskemu vydavateľovi Fritzovi Simrockovi. U neho Dvořák debutoval s prvou radou Slovanských tancov a dostal za ne veľmi pozitívnu kritiku. Zaujímavosťou je aj to, že v Nemecku ho prezentovali ako Antona (po nemecky), s čím nesúhlasil. Lásku k rodným Čechám vyjadroval nielen vo svojich dielach, ale aj na sklonku svojho života.

Priateľstvá s uznávanými skladateľmi ako bol Brahms, či Čajkovskij len dokazujú hudobnú genialitu Dvořáka. Ten ako progresívny pobeethovenovský romantik precestoval ako dirigent, ale aj ako autor, nielen Európu, ale aj Spojené štáty. Na New Yorkskom Konzervatóriu, kde pôsobil od roku 1892 do roku 1895, mal dať americkej hudbe tvár. To sa mu aj podarilo, keďže v nej skomponoval svoje najúspešnejšie dielo, Symfóniu č. 9, “Z nového sveta”. Nech už máme akýkoľvek vzťah k Dvořákovi, jeho Deviata symfónia ponúka neuveriteľnú melodickosť, ale aj hĺbku. Jej názov dokonale opisuje jej charakter a pôsobnosť. Dvořák sa nakoniec vrátil do Prahy, kde nakoniec aj umrel. 

Na úvod koncertu sme počuli Serenádu pre dychy, violončelo a kontrabas v d mol. Dielo bolo napísané tesne pred Slovanskými tancami v roku 1878 ako jedno z pätnástich kompozícií poslaných na získanie Rakúskeho grantu. Dielo samo o sebe má charakter hlboko melodického, epicko-lyrického zážitku, ktoré ponúka pohľad do atmosféry panstva v období rokoka, kedy sa aristokracia stretávala s poddanými. Prevedenie pod taktovkou dirigenta Ewalda Danela bolo precízne a precítené. Štyri časti s tempovým označením Moderato v prvej, Minuetto v druhej, Andante v tretej a Finale – Allegro molto v poslednej, boli interpretované charakterovo – počnúc dvoma kontrastnými témami (energickou a kontrastnou lyrickou) v prvej vete, s eleganciou v druhej, živelnú, rýchlu tretiu časť až po energický a slávnostný charakter finále. Bravúra hráčov sa prejavila najmä v tretej časti. Danel dbal na vyzdvihnutie kontrastov, postupné rozvíjanie melodických motívov a najmä na spevné sólové party. Najmä prvý klarinetista SF Jozef Eliáš je zárukou kvality, čistej intonácie a spevnosti, ktorá je u tohto autora priam nevyhnutá. Ani hoboje sa nedali zahanbiť – dvojica hobojov bola sólisticky podčiarknutá a melódie spevné, Dvořákovsky lyrické, vrúcne témy zneli precítene v podaní spoľahlivého Matúša Veľasa. Nástupy boli presné, jediné, čo sa dá vytknúť, boli intonačne nečisté lesné rohy.  Nerušivo a pregnantne ich dopĺňali violončelista Boris Bohó a kontrabasista Robert Vizvári (spevné čelo so zvučnou, nosnou, basovou líniou Vizváriho)  tvorilo nielen sonórne bohatý, esteticky vkusný, ale i s precíznou rytmikou zahraté party. Farebne komornú zostavu na pódiu dopĺňal kontra fagot. 

Nasledovala Americká suita v A dur, ktorá síce bola pôvodne napísaná pre klavír (v rokoch 1894 -1895 v New Yorku), ale po návrate do rodných Čiech bola zorchestrovaná. Orchestrálna verzia diela bol prvý krát prevedená v roku 1910 a o rok neskôr zverejnená, sedem rokov po Dvořákovej smrti. Päťčasťová suita dáva klavírnemu dielu nový nádych a ponúka spojenie “novosvetského” amerického štýlu a slovanskej tradície, ktorú Dvořák rád počúval počas svojho pôsobenia v Novom svete. Aj toto dielo naši filharmonici pochopili a bolo citeľné, že najmä sláčiky precítili potrebné pianissimá. Treba skonštatovať, že pod taktovkou šéfdirigenta Raiskina, sláčiky nedokážu tak precízne interpretovať svoje party. 

Danelove gestá boli zrozumiteľné, dbal na zreteľnú artikuláciu, pianissimá orchestra pod jeho vedením priam dojímali. Bolo jasné, že hráči orchestra ho plne rešpektovali. V prvej časti podčiarkol melancholický charakter vety, výborne vystaval dynamiku, frázy boli tvarované, sóla dychov spevné. Podarilo sa mu dosiahnuť pekný zvukový balans. Druhá, rýchla časť mala v sebe energiu, dobre nastavené, rýchle tempo, no pritom ho neprehnal do extrému. Je označená ako maestoso, tohto výrazu sa držal.  Tak ako s tempom, ani s dynamikou to nepreháňal do extrémov. Rýchle Scherzo striedala ďalšia lyrická časť – variácia prvej vety, aby sa dielo uzavrelo v optimistickej nálade. Po tomto diele sme mohli tvrdiť, že vedúci SKO a lúčiaci sa koncertný majster je vynikajúci muzikant, ktorý hudbu cíti a vedie k tomu “mierovou” cestou aj hráčov orchestra.

Ako tretie a zároveň záverečné dielo, bola po vydarenej prvej časti koncertu uvedená Symfónia č. 9 e mol “Z Nového Sveta”. Ušiam lahodiace melódie vo všetkých štyroch častiach sú genialitou autora, a dodnes je táto symfónia považovaná za jednu z najpopulárnejších symfonických diel všetkých čias. Zaujímavosťou je, že je to jedna z piatich nahrávok, ktoré Neil Amstrong v roku 1969 počas misie Apollo 11 zobral na Mesiac. O diele putuje legenda, že Dvořákova manželka Anna mala aféru s hráčom na tubu počas pobytu manžela za veľkou mlákou. Keď sa Antonín dozvedel o afére, písal akurát Deviatu symfóniu. Hnev preniesol do notového zápisu, a aby predišiel stýkaniu sa Anny a hudobníka, predpísal pre tubu 14 tónov v diele. To v praxi znamenalo, že hráč tuby sa musel zúčastňovať všetkých skúšok a koncertov, a to aj napriek tomu, že za takmer hodinu zahral len 14 krát. Táto legenda bola neskôr vyvrátená.

Prvá časť Adagio – Allegro molto má sonátovú formu. Úvodný motív adagia v e mol sa neskôr v druhej téme transponuje na g mol. Časť končí v G dur. Chytľavá a živá melódia bola interpretačne dobre spracovaná a huslisti v dobre nastavenom tempe oživili celkový dojem. Dirigent detailne pracoval s tempami, gradoval hudbu, dbal na neustále sa vracajúci známy motív, aby znel spevne. Túto vetu dobre, poslucháčsky príťažlivo, vystaval, tutti party zneli plnokrvne, energicky. 

V druhej časti, Largo, sa autor dotýka hĺbky srdca človeka. Cítiť to už z introdukcie – dychové nástroje, drevené i plechové (ozýva sa aj tuba) začínajú v pianissime, ktoré graduje do veľkého forte. Filozofia časti v relatívne pochmúrne hranej hlavnej melódie anglickým rohom, bola spolu s dôsledne vyváženým pianissimom sláčikových nástrojov bravúrne odprezentovaná. Ewald Danel taktiež zdôraznil nádej, kedy hlavná, pohrebná melódia harmonicky progresuje na stúpajúcu, durovú, plnú nádeje. Zvolil, prekvapivo, rýchlejšie tempo, čím zdôraznil kontrastnú tému aj jej charakter. Filharmonici, aj dirigent pochopili hĺbku Larga a správne nastavenými tempami, výrazom a výstavbou zanechali u publika skvelý dojem. Toto dielo je plné krátkych, zapamätateľných motívov, je to symfónia, ktorú publikum dôverne pozná. Ich interpretácia, vrúcnosť Dvořákových melódií a ich kontext, bol dôležitý. 

V časti Molto Vivace ponúka autor kontrastne veselú paletu melódií a poslucháča prudko prebudí zo zasnenia sa v predošlej časti do reality, ktorá ale nemusí byť taká zlá. Hravosť zvukov pôsobila malebne, humor v pizzicatach sláčikových nástrojov, trio s kontrastnými témami a energická coda –  filharmonikom za to patrí pochvala. 

Čo je potrebné vytknúť je záverečná časť. Tá je postavená na kontrastoch tichších melódií flauty, najmä v strednom úseku záverečnej vety, a prudkých, energických výbuchoch orchestra. Vypovedá o tom aj určené tempo Allegro con fouco. Aj keď prihliadneme oči nad nečakaným a nepotrebným zrýchlením časti (čo nevytýkame, ale rešpektujeme ako dirigentovu koncepciu), ktoré nemusí vždy padnúť na úrodnú pôdu, musíme konštatovať, že samotný záver bol veľkou škvrnou na celkovom dojme z Novosvetskej. Nástup lesných rohov cez crescendujúci a zrýchľujúci sa motív, ktorý má viesť k zopakovaniu témy na konci, mal dve obrovské chyby. Horny nielenže nedodržali stanovenú predpísanú partitúru a pred gradáciou a návratom témy, keď mali hrať v piáne a postupne gradovať sólo, nevyhrali šestnástinové noty, no hrali aj nečisto. Rovnako im možno vytknúť rytmickú nepresnosť. Taktiež sme sa v poslednom otvorení fráz nedočkali oslobodzujúceho hudobného “pozdravu domov”, ktorý je pre dielo neuveriteľne dôležitý, pretože ponúka poslucháčovi vyvrcholenie, ktoré chcel autor docieliť. Avšak tvrdiť, že záver pokazil dojem z celého koncertu by bolo nespravodlivé. Na koncerte bolo podstatne viac pozitív ako negatív. 

Celkovú úroveň pre poslucháča sa Ewaldovi Danelovi podarilo zdvihnúť a divák opúšťal Redutu s plnohodnotným umeleckým zážitkom.

Danel sa rozlúčil s divákmi krátkym príhovorom, po ktorom si uctil hráčov nádherným gestom. Ako povedal, diváci na konci koncertu tlieskajú dovtedy, kým dirigent neopustí javisko. Potom prestanú a hudobníci odchádzajú spolu s divákmi. Tentokrát dirigent ostal, tlieskal hráčom, až kým všetci z nich neopustili javisko a nakoniec sám odišiel. Toto gesto bolo nádherným zhrnutím Danelovej práce, ktorú s filharmonikmi na koncerte zanechal. Viete, ľudia sa často pýtajú, najmä laici: „načo je tam dirigent?, alebo inokedy zasa tvrdia: „veď to zahrajú aj bez dirigenta“. Dirigent má posvätné poslanie, prebudiť schopnosti v hráčoch. Tento koncert bol toho príkladom.

Oliver Suchý

Foto: Alexander Trizuljak