„Som typ dirigenta, ktorý spieva, tancuje – vlastne nie len typ dirigenta, ja som taký typ človeka. Nadšenie je pravdepodobne nákazlivé,“ hovorí o svojej dirigentskej práci Michaela Rózsa Růžičková, ktorá v rozhovore pre náš portál prezradila, pri akej hudbe sa jej kudla v kapse otvára, ale aj to, ako prežíva obdobie pandémie.

Naposledy ste nášmu portálu poskytli rozhovor v lete v roku 2019 po veľkolepom koncerte Viva Musica! Dirigovali ste záverečný koncert v bratislavskej Starej tržnici, čo nebolo jednoduché – mali ste pod palcom nielen veľký orchester, ale aj plátno s ukážkami dokumentaristu Barabáša, vtedy jubilanta. Ako na tento koncert spomínate? Pre veľký záujem bol streamovaný totiž na rôznych miestach v našom hlavnom meste, ľudia sedeli vonku, pred tržnicou, ale aj na sídliskách a sledovali ho so zatajeným dychom… Dnes už by sa takéto „masovky“ asi nemohli uskutočniť…

Koncert Viva Musica! bol na dlhú dobu posledným veľkým koncertom, ktorý som dirigovala – v tú chvíľu som to samozrejme netušila, a je to škoda. Bola by som si tú krásnu atmosféru totiž užívala ešte stokrát viac. Pre mňa to bol ideálny koncert; hrala som „doma“ v Bratislave, v orchestri sedelo veľa mojich blízkych priateľov, takisto v zázemí, v prenosovom voze aj za zvukárskym pultom. Dokážete si predstaviť, aké taká situácia vytvorí nádherné pracovné podmienky! Viac, než v práci, si človek pripadal ako na stretnutí s milovanými ľuďmi, ktorých roky nevidel. Keď do toho pripočítame fakt, že samotný obsah koncertu bol skutočne krásny, a že to bol projekt, na ktorom sme sa podieľali s manželom aj ako orchestrátori (takže sme boli v každom kúsku hudby doslova citovo zaangažovaní) (úsmev), tak je jasné, že na Symfóniu o Zemi mám mimoriadne spomienky. Nostalgické. Veľmi dúfam, že keď sa táto pandémia s Božou pomocou konečne skončí a hudba sa bude môcť znovu slobodne a naživo rozoznieť, budem sa ako interpret objavovať na Slovensku častejšie. Je to pre mňa vyslovene srdečná záležitosť a vždy sa k nej vraciam s láskou.


S režisérom Pavlom Barabášom a manželom Jurajom. Foto: Zdenko Hanout

Nemáte pocit, že nielen medzi muzikantmi, ale vo všeobecnosti sa zaviedol termín – „pred pandémiou“ a „po pandémii“? Je nespochybniteľné, že pandémia zmenila životy nás všetkých, je to neviditeľný nepriateľ. Zrazu nemôžete predviesť diela pred publikom – čo vo Vašom prípade nie je až taký problém, pretože ste zvyknutá na nahrávanie v štúdiu. Napriek tomu, javíte sa ako spoločenský typ – chýba Vám kontakt s priateľmi, známymi, rodinou?

Tak, ja som skôr taký „vysoko sociálne funkčný“ introvert. Kto ma nepozná, tak tomu ťažko verí, veľmi to na mne pri komunikácii so svetom nevidno. Ale ja som odjakživa človek, ktorý okrem pracovných záväzkov z domu nikdy veľmi nevychádzal – dobíjam si energiu tým, že som v pokoji a tichu doma s rodinou. V tomto ohľade ma teda pandémia až natoľko nešokovala, pretože náš rodinný biorytmus sa zmenil naozaj minimálne (manžel je totiž ešte väčší introvert, než ja.) Čo mi ale nesmierne chýba, to je živé hranie pred živým publikom. Ten kontakt medzi poslucháčmi a interpretom je totiž absolútne životodarný a nenahraditeľný – veľa z nás, hudobníkov, si vlastne až teraz uvedomuje, ako veľmi. Interpretovanie hudby pre ľudí, to je proces, ktorý je založený na prenose energie; medzi interpretom a publikom, medzi interpretom a skladateľom, veď hudba samotná je vlastne energia. Emócia je energia. Takže hrať si sám doma, eventuálne pred streamovacími kamerami, to je vlastne namiesto dialógu monológ. Dávate energiu, posielate emóciu, ale nič sa vám nevracia, nik vám neodpovedá. Je to ohromne ťažké a vlastne frustrujúce – asi ako keď máte partnera, ktorý s vami nekomunikuje, nereaguje, neodpovedá. Takže áno, v tomto smere mi ľudia ohromne chýbajú.

Ste však optimistický človek, zdá sa, že rodina – manžel, tiež muzikant a syn Jurko (ktorý má na prvý pohľad muziku v krvi a okrem toho je aj vynikajúci kuchár) Vás dobíjajú energiou. Mnohí ľudia prepadli počas pandémie skepse a nevidia východisko. Zdá sa, že Vám sa to nestalo, ste od prírody bojovníčka. Každý však prvú a druhú vlnu prežíval rôzne. Ako to bolo u Vás? Určite však bolo aj menej tvorivej činnosti, na ktorú ste boli zvyknutá…

Ja sa snažím zostať kreatívna a neprestať na sebe pracovať – respektíve, celá rodina sa snažíme inšpirovať sa navzájom k tomu, aby sme neprepadli letargii a neskĺzli sme k planému zabíjaniu času. Pokúšam sa udržať si aspoň akú takú techniku, vraciam sa napríklad k Bachovmu Temperovanému klavíru. Cvičiť chvíľku Bachove fugy je nesmierne terapeutické a liečivé. Pokúšam sa kreatívne realizovať aj v iných oboroch, ako na poli hudobnom – aj keď tam, priznám sa bez mučenia, s významne menším úspechom. Napríklad som si na začiatku pandémie myslela, že sa konečne naučím šiť. Už som sa videla, ako si zakrátko sadnem za šijací stroj a ušijem si najdokonalejšie šaty na mieru! Zistili sme ale, že som v tejto veci naozaj, ale úplne bez talentu a nie je z toho nič (smiech). Ale keď zvážniem: uznávam, že my ako rodina máme jednu obrovskú výhodu. Sme totiž totálne zvyknutí byť nonstop spolu. Dokážem si prestaviť, že pre rodiny, kde za bežného nepandemického provozu otec pracuje celý deň, mama pracuje celý deň, deti sú v škole a na krúžkoch, vidia sa v podstate iba ráno a večer – že pre nich to musí byť obrovská, ťažká životná zmena. Odrazu byť celé dni spolu, často v malom, uzavretom priestore, do toho zvládať home office, učenie sa s deťmi online… Musí to byť strašná klaustrofóbia a už to trvá naozaj dlho. A ktovie, ako dlho to ešte potrvá – to je na tom hádam najhoršie. Človek si dokáže rozložiť sily, pokojne aj na ultra maratón – ale nedovidieť do cieľa, to je hrozný pocit.

Ak sa máme pozrieť na praktické hľadisko, pomoci štátov umelcom. Zaregistrovala som, že v Česku pripravila vláda na pomoc kultúre už počas prvej vlny, hneď v apríli plošnú pomoc, potom ďalšiu a v súčasnosti rozbieha už štvrtú. Na Slovensku sa mnohé štátnou pomocou prepadli len preto, že mali úväzky na školách alebo iné, nižšie príjmy, o plošnej pomoci sa zatiaľ nedá hovoriť a to už máme rok po pandémii. Sledujete aj túto situáciu? A čo ostatné krajiny? Prečo je podľa Vás kultúra pre spoločnosť, vo všeobecnosti, dôležitá?

Situáciu na Slovensku sledujem s obrovskou ľútosťou. Áno, tu v Čechách sa nám štát snaží pomáhať, a aj keď registrujem hlasy mojich českých kolegov, ktorí hovoria o komparatívne malej pomoci v porovnaní s ostatnými štátmi – s Nemeckom, Rakúskom – keď sa pozriem smerom na Slovensko a na situáciu, aká panuje tam, som vďačná za pomocnú ruku, ktorú umelcom Česko ponúklo. Okrem toho je v Čechách momentálne veľmi cítiť, že sa umelecká komunita zomkla a snaží sa navzájom si pomáhať. Nesmierne oceňujem, koľko práce v prospech všetkých umelcov odviedli niektorí významní českí umelci. Ich hlas je počuť a oni to naozaj aktívne využívajú a efektívne, inteligentne komunikujú s ministrom kultúry. Bohužiaľ, situácia je aj tak veľmi ťažká, pre niektorých kolegov bohužiaľ až devastačná. Už teraz je jasné, že bude veľa profesionálnych umelcov, ktorí sa po pandémii proste vrátiť k svojmu remeslu nedokážu, respektíve, že už viac nebudú mať možnosť.

A teraz menej príjemná otázka: veľká časť našej verejnosti posielala umelcov, ktorí sa počas pandémie nemohli realizovať, k lopatám, vykladať tovar do reťazcov, skrátka, robiť manuálnu prácu. Logicky, koncertné sály, divadlá, hudobné kluby, všetky inštitúcie, boli zatvorené, žiadali o pomoc, žiadna finančná pomoc neprichádzala, namiesto podpory zo strany verejnosti sa však dočkali takéhoto hejtu. Aj v Česku som zaznamenala prípad, kedy huslistky z filharmónie išli robiť za pokladne do Lidlu. Dokonca nakupujúci ich spoznali a chceli od nich, aby im zahrali! Je toto podľa Vás v poriadku? Máme si vážiť umelcov, kultúru, podporiť ju alebo ich posielať k lopatám? A prečo vlastne takéto názory vo verejnosti panujú? Čo myslíte, kde sa to vôbec v našej spoločnosti vôbec vzalo? Sme naozaj takí „burani“?

Teraz sa ukazuje, koľko predsudkov a mylných predstáv má spoločnosť ohľadne umelcov. Asi jeden z najhorších a zároveň vlastne najsmiešnejších predsudkov je ten, že umelec automaticky rovná sa celebrita, a to že sa rovná kopy peňazí a vily na Barbadose. Že to, že umelec na pódiu pôsobí prirodzene a jeho výkon pôsobí ľahko znamená, že aj celá jeho práca je úplne ľahká. Že by to vlastne dokázal každý, a že ten jeho výkon, ktorý ho očividne nestojí „žiadnu námahu“ mu vyslúži honorár, za ktorý On, takzvaný „Obyčajný, Ťažko Pracujúci Človek“ musí pol roka tvrdo drieť.

Pravda je ale taká, že to, že výkon na pódiu nakoniec pôsobí nenútene a ľahko, prosto znamená, že dotyčný je vo svojej práci fakt dobrý. A na to, aby ste mohli byť v TEJTO práci fakt dobrý, na to musíte začať tvrdo makať ešte vtedy, keď ostatné deti ani nenapadne, že by okrem domácich úloh mohli mať nejaké povinnosti. Od päť rokov každý deň sedieť za nástrojom, alebo drieť v tanečnej sále. Vzdávať sa športovania, behania, skákania, kopy detských hier, aby ste si neublížili na ruky. A v dospelosti, keď už sa tým živíte? Nič sa nezmenilo, nikto z nás nepríde domov z práce a len tak nevyhodí nohy. Musíme každý deň pracovať, cvičiť, udržovať sa – aby nakoniec to, čo potom predvedieme na pódiu, pôsobilo, že je ľahké a prirodzené. Takže logicky z toho vyplýva, že ak musí napríklad profesionálny huslista prestať hrať na husle a sadnúť si za pokladňu do Lidlu, tak sa vlastne so svojím remeslom, ktorému venoval doslova celý život, môže rovno rozlúčiť. Umenie je totiž podobné, ako vrcholový šport. Tiež sa nedá na dva roky si sadnúť na gauč a potom očakávať, že sa kvalifikujem na olympiádu. Akonáhle človek z tejto profesie vypadne, tak je koniec.

A čo sa týka tých astronomických honorárov? Obávam sa, že všetci tí „obyčajní, tvrdo pracujúci ľudia“ by boli vydesení a veľmi sklamaní, keby videli, ako vyzerá priemerný plat napríklad klasického hudobníka. Poviem k tomu len jedno – aj v časoch pred pandémiou, keď bolo hrania dosť, aj vtedy mali vlastne všetci kolegovia minimálne dve, tri práce – okrem úväzkov v orchestri a koncertov ešte minimálne jedno učenie v ZUŠkách, súkromne, po víkendoch, po večeroch. A nie je to preto, že by neboli radi doma s rodinou, verte mi. A to, že o týchto ťažkostiach ľudia vlastne nevedia, to je pravdepodobne preto, že väčšina umelcov svoje povolanie miluje. Máloktorý umelec pred kamarátmi večer v podniku nadáva na to, že „musí zajtra zase ísť hrať do tej hnusnej filharmónie“, tak, ako je bežné, že nadávajú zamestnanci iných oborov na svoju prácu. Asi preto potom všetci pôsobíme, že máme na ružiach ustlané.

A či je vlastne to umenie tak dôležité? No, v situácii, keď mnoho ľudí de facto nemá na chleba a musí riešiť ťažké existenčné problémy by sa mohlo zdať, že nejaké umenie môže byť každému v takej chvíli ukradnuté. Avšak, zamyslime sa, kam sa každý z nás v takých chvíľach utiahne pre úľavu a útechu. Pustíme si hudbu a ideme si zabehať. Sadneme si večer k televízii a zapneme si obľúbený seriál. Uvaríme si kávu a vezmeme si milovanú knižku. To všetko sú výtvory umelcov, tých, ktorých potom obratom v internetovej diskusii pošleme k lopate, „robiť niečo užitočné.“ Umenie lieči dušu. A v tejto dobe si myslím, že je potrebné viac, než kedykoľvek predtým.

No ale aby sme neboli len takí negatívni, poďme aj k príjemnejším témam. Ľudia sú mimoriadne kreatívni a Vivaldiho Štyri ročné obdobia nejaký „vtipálek“ nedávno premenoval na nasledovné časti: 1. Lockdown 2. Summer 3. Lockdown 4. Lockdown. Takže už aj známy Koncert pre husle a sláčikový orchester má svoju pandemickú podobu, musím sa priznať, že keď som to videla, hneď som si spomenula na Vás, lebo tieto muzikantské vtipy mi Vás evokujú. Každopádne, faktom je, že leto sme mali uvoľnené a užili ste si ho aj Vy. Ako ste ho trávili? Bola to trošku aj tak úľava a nádej?

My sme mali skvelé, divoké, nezabudnuteľné leto – my sme sa sťahovali! Využili sme to malé okienko medzi lockdownami a doslova sme utiekli z Prahy do malého domčeka v lesoch. Pre mňa je sťahovanie vždy ťažké, pretože sa nepochopiteľne citovo fixujem na neživé objekty, a fakt som sa bála, ako sa budeme s tou zmenou vyrovnávať. Ale bála som sa zbytočne; náš maličký, chutnučký domček má taký láskavý genius loci, že hneď v prvú noc sme sa vyspali ako v bavlnke, a každý deň je tu len lepšie a lepšie. Máme kopu úžasných plánov, milión famóznych pinboardov na Pintereste, pozeráme kutilské magazíny, chodíme po Domčeku s metrom a vymýšľame. Je to úžasne pozitívny životný stav.

A  keď otvoríme okno, aby sme vyvetrali, z vonku je cítiť les. Čo je viac?

Poďme k Vašej práci, pretože napriek neľahkým časom, pracujete dosť. Vaším najnovším výtvorom, ktorí sme mohli vidieť na Českej verejnoprávnej televízii vo februári tohto roku, bol seriál Božena o spisovateľke Božene Němcovej, ku ktorej hudbu písal Jakub Kudláč. Tento skladateľ je veľmi svojrázny, mimochodom tiež pochádza zo Slovenska, no žije v Čechách. Kým prejdeme k samotnému nahrávaniu a práci na filmovej hudbe. Ako sa Vám s ním spolupracuje?

Výborne. Jakub je veľký profesionál, skúsený skladateľ a príjemný chlapík. A píše výbornú hudbu! To je vždy radosť, takáto spolupráca.

Seriál Božena mal u divákov aj u kritiky veľmi dobré ohlasy. Zdá sa, že napriek nepríjemnej a ťažkej dobe sa v susedných Čechách s tvorbou nepoľavuje. Hudbu k seriálu ste nahrali so sCore Orchestra – filmová hudba má svoje prísne zákonitosti, zvlášť orchestrálna. Nesmie prevýšiť obraz, aby divák podprahovo viac nevnímal hudbu, napriek tomu, v prípade Boženy nejde o štandardnú podmazovú hudbu, ale o tématickú so zaujímavými, výraznými hudobnými motívmi. Je členitá, s pregnantnou rytmikou, precítenou dynamikou, okrem sláčikov počujeme aj klavír. Skrátka, ide o kus hodnotnej muziky, ku ktorej ste aj Vy priložili ruku. Ako sa Vám na nej robilo? Navyše, nahrávala sa počas pandémie – opäť to tu máme, pred pandémiou a po pandémii… Ako nahrávka vznikala?

Ešte pred samotnou nahrávkou hudby je na rade orchestrácia už skomponovaného hudobného materiálu. Je to preto, že dnes vlastne všetci skladatelia pracujú s počítačovými programami a ich hudba je už dopredu nahratá pomocou virtuálnych inštrumentov a rôznych samplovaných zvukov. Orchestrátor potom prichádza a napíše z tohoto dema partitúru a party pre živých hráčov, a to tak, aby hudba naživo zaznela presne tak, ako znie na deme. Táto fáza môže mať rôzne podoby, podľa toho, ako veľmi má premyslený a dotiahnutý hudobný materiál samotný autor. Napríklad práve Jakub Kudláč pracuje veľmi precízne, vie úplne presne, čo potrebuje, ako má orchester zaznieť, a má vo veciach poriadok (čo ja osobne nesmierne oceňujem, ja som v práci – nota bene pri orchestrácii – človek tabuliek, grafov, precíznosti a moja hrdinka je Marie Kondo.) (smiech).

Takže aj keď bolo v prípade seriálu Božena dosť práce (štyri diely, relatívne dosť hudobne podporené), a samozrejme, ako vždy, horel deadline (a propos, zažil už niekedy niekto prácu, kedy nehorel deadline? Ak hej, nech sa mi ozve, budem chcieť jeho podpísanú fotku (smiech)), tak sa nám s Jakubom pracovalo krásne. A na samotnom nahrávaní to potom už bola radosť – to je vždy, keď nahrávame niečo naozaj obsažné, nie len dlhé noty a bububu tremolo. Som spokojná s tým, ako dopadol celý výsledok, a veľmi sa teším z pozitívnych ohlasov!

O Vašej dirigentskej kariére sme sa rozprávali dopodrobna v našom prvom rozhovore, tvrdili ste, že ruky sú automatické, no dirigent je zodpovedný za celý energetický náboj projektu. Na sociálnej sieti ste zverejnili úryvok ako dirigujete známu pieseň Bella Ciao a už na pohľad bolo zjavné, že pred hráčov nastúpila dirigentka plná energie, ktorá vedela presne, čo od hudobníkov chce. A pritom to povedala s ľahkosťou, láskou, ale zároveň prirodzenou autoritou. Takže, aký by podľa Vás mal byť dobrý dirigent – dirigentka, aby ho hudobníci rešpektovali? A Vám sa to darí? Prídete občas aj do konfrontácie s hráčmi?

Do konfrontácie s hráčmi principiálne neprichádzam, pretože mi otvorený konflikt pripadá ako absolútne nezvládnutie mojej práce, ktorej kľúčovým aspektom je diplomacia. Ak nastane situácia, ktorá vyžaduje riešenie, snažím sa ju profesionálne a racionálne, a ideálne medzi štyrmi očami.

Totiž, existuje jeden taký obrázok, ktorý fantasticky vystihuje problematiku autority ako takej; na jednej strane je nápis BOSS a pod ním sú nakreslení strhaní ľudia, ktorí za sebou ťahajú obrovský kamenný kváder, na ktorom sedí muž v obleku a práska nad nimi bičom. Na druhej strane je napísané LEADER, a pod ním je nakreslené, ako ten istý kváder ťahajú tí istí ľudia, ale ich líder má dole sako, vyhrnuté rukávy na košeli, a ako prvý v záprahu ťahá bremeno spolu s nimi. A to je v skratke celá moja filozofia. Chcem, aby bola práca urobená čo najlepšie, chcem, aby sme odohrali čo najlepšiu hudbu, a som súčasťou orchestra, tak, ako všetci moji kolegovia: koncertný majster, flautista, tympanista, violista, trombónista. Mojou úlohou je vytvoriť pre hráčov také podmienky, aby mohli zahrať čo najlepšie. Dať správne tempo, náladu, naskúšať a vypracovať technické aspekty. Myslím si, že keď je dirigent (alebo akýkoľvek iný „leader“) profesionálne kvalitný, je súčasťou tímu a rešpektuje svojich kolegov, tak si tým automaticky zaslúži (alebo, lepšie povedané, vyslúži) rešpekt.

Čo sa týka spomínanej piesne, už sama o sebe má v sebe temperament – to talianske slnko, energiu, rytmiku a esprit, je niekedy ťažké dostať z hráčov, ktorí nie sú „natur“ muzikanti. Ako to z nich dostávate Vy? Viacerí sa zhodujú, že pokiaľ nemajú skutočne dobrého dirigenta, ani nemajú motiváciu hrať s nasadením, výrazom… skrátka – všetko padá a stojí na dirigentovi…

Bella Ciao je parádna vec a strašne sme si to užili – ja sa vždy vo chvíli, keď robíme nejakú super hudbu, strašne nadchnem. Som typ dirigenta, ktorý spieva, tancuje – vlastne nie len typ dirigenta, ja som taký typ človeka. Nadšenie je pravdepodobne nákazlivé! Okrem toho, aj ten najväčší rutinér a najchladnokrvnejší, najznudenejší člen orchestra túto prácu začal robiť preto, že miluje hudbu. Takže keď je pulte výborná skladba a ešte aj má dirigent takzvaný „drive“, tak sa nakoniec každý dá rád strhnúť – pretože dobre si zahrať, to je fakt obrovská radosť.

Soundtracky – to je ďalšia veľká téma, ktorú máte radi Vy (a ja tiež). Spomedzi Vašej tvorby ma zaujala ďalšia Kudláčova hudba k filmu Zlatý podraz, ktorá podľa mňa nie je celkom docenená. Ja osobne plačem za starými dobrými časmi, keď neexistovali všetky tie aplikácie, ale kupovali sme si v obchodoch cédečka a platne. Z kina sme šli rovno do obchodu a dychtivo očakávali, kedy sa na pultoch zjaví soundtrack. Napríklad skladba „Love Among The Whores“ je nepochybne tá, kvôli ktorej by som do toho obchodu určite bežala. Má v sebe fascinujúce napätie, krásne sóla, je to taká komorná symfónia rozmanitých žánrov a je cítiť, že ju hrajú skúsení muzikanti – sCore Orchestra, pod taktovkou dirigentky, ktorá hudbe rozumie. Ako vznikala? A prečo sa vlastne na pultoch (teda vlastne internete) soundtrack ocitol v roku 2020, keď film vznikol pred vyše dvoma rokmi?

Prečo to vyšlo s takým oneskorením, to bohužiaľ neviem – ale som rada, že k tomu vôbec došlo. U nás „v Československu“ vydávanie samostatných filmových soundtrackov ešte stále nie je bežná prax, a pritom je tu naozaj pár diel, ktoré by si to zaslúžili. Pamätám sa, že hudba k Zlatému podrazu mala veľký šmrnc a zo skladateľského hľadiska bola naozaj prepracovaná. Bola to moja prvá spolupráca s Jakubom Kudláčom a zaujal ma. Okrem toho sme si sadli aj ľudsky, bolo to fajn. Rada na to spomínam.

A teraz budeme neslušní: zostaneme pri soundtracku k filmu Zlatý podraz. Skladba „We Are Not Fucked Up“ prináša žánrovo upravenú českú hymnu, respektíve jej úryvky. Konzervatívna časť publika by sa mohla uraziť, tí s nadhľadom sa zasmejú. Vy ste sa zasmiali? Má české publikum väčší zmysel pre to, aby si zo seba robilo fóry, v porovnaní so slovenským? Mimochodom, tá jazzová sekvencia v tejto skladbe znie mimoriadne skvele!

Humor v hudbe je veľmi zaujímavá téma. Myslím si, že diváci všeobecne sa veľmi radi zasmejú – a ja tiež – ale musí byť zachované jedno základné pravidlo: aby to bolo vtipné, musí to byť zároveň profesionálne nedotknuteľné. Slávni „hudobní klauni“ Victor Borge, Igudesman & Joo, The Mozart Group – tí všetci sú v prvej rade FANTASTICKÍ hudobníci a virtuózi na svoje nástroje. Potom je to naozaj vtipné – všetky tie nadsázky a fórky, a pokojne aj nekorektné fórky. Človek sa smeje, lebo vidí, že hudobník na neho žmurká očkom – „robím si srandu, ale keby som chcel, pôjdu vtipy bokom a zahrám ti tak, ako si to už dlho nepočul.“ Takto isto fungujú aj úpravy skladieb mimo žáner. Ja mám takzvaný fusion strašne rada, a samozrejme nie iba v humornom kontexte. Dajú sa zakomponovávať popové, muzikálové, gospelové, jazzové prvky do klasiky – pozrime sa napríklad na velikána tejto praktiky, nedostižného Leonarda Bernsteina – a takisto sa dajú famózne prerábať klasické skladby do moderných žánrov a pre moderné zoskupenia – za všetkých spomeňme trebárs Emerson, Lake & Palmer a ich Obrázky z výstavy. To všetko je nesmierne inšpiratívne a otvára to úžasné možnosti ako skladateľské, tak aj interpretačné. Ale keď si niekto úplne vážne sadne za biele koncertné krídlo, dá si do klopy fraku karafiát a začne hrať Beethovenovu Pre Elišku s tuc-tuc doprovodom, to sa mi „kudla v kapse otvára“. To je podľa mňa čistá neúcta, a Boh vie, že ja zďaleka nie som takzvaný „konzervatívny divák“.

Okrem toho, že ste dirigentkou, spolu s manželom aj aranžujete, pripravujete orchestrálne verzie skladieb, konkrétne ste sa spoločne podpísali aj pod Bella Ciao, ale aj mnohé ďalšie. Ako táto spoločná práca vyzerá? Zhodnú sa Vaše predstavy? Ako máte vlastne rozdelené funkcie?

Tak základný predpoklad – aby sa naše predstavy zhodli – ten spĺňame, pretože máme jednak veľmi podobný hudobný vkus, a zároveň rovnako vysoko nastavenú latku kvality. Keď máme ten luxus, že môžeme pracovať naraz obidvaja, je to skvelá vec. Máme vychytaný vzácny workflow, my dvaja sme za tie roky dospeli takmer do telepatickej roviny spolupráce. Okrem toho, že sme efektívni a (väčšinou) rýchli, ešte je to aj najlepšia zábava na svete. Milujem to. Jeden sedí za počítačom a píše noty do partitúry a druhý sedí za klavírom, hrá, diktuje, kontroluje partitúry. Za jazdy prebieha brainstorming, navzájom si nahadzujeme nápady, pijeme litre kávy, skúšame rôzne varianty, spievame, prehrabávame sa notami a nahrávkami, ktoré nás môžu inšpirovať. Okrem toho sa navzájom kontrolujeme, aby sme sa vyhli preklepom a chybám – to znie ako nepodstatná maličkosť, ale je to úžasná a cenná vychytávka.

Výhodou je aj to, že napriek veľmi podobnému vkusu máme rôznu optiku, akou sa na skladbu a vznikajúci aranžmán pozeráme. Manžel je obrovská hlava a zdroj nápadov. Je schopný veľmi prakticky analyzovať takzvaný „dobrý sound“ a má napočúvané veľké množstvo hudby rôznych žánrov. Napadajú ho veci, ktoré by mňa nenapadli – ja uvažujem napríklad v harmónii oveľa jednoduchšie, ako on. Mojím vkladom je zasa praktická expertíza – keď sa pozriem na zápis v partitúre, viem jednak, ako to bude naozaj znieť, a zároveň viem odhadnúť prípadné komplikácie, ktoré môžu pri interpretácii nejakej konštrukcie vzniknúť. Praktické hľadisko je dôležité. Často máte možnosť zapísať tú istú hudbu rôznymi spôsobmi. Tam je potom vidieť, či má aranžér aj naozajstné skúsenosti so živým orchestrom, alebo pri aranžovaní teoretizuje.

V súčasnosti sa orchestre a hudobníci ocitli v situácii, že hrajú online, hrajú pred prázdnym publikom. Chýba im výmena energie interpret – divák, hoci si môžu vo vnútri povedať, že ich budú sledovať diváci online, predsa len, sály sú prázdne. Vy ste však v inej situácii. Nahrávate a dirigujete v štúdiu, aj keď za sťažených podmienok. Aké to je? Čo Vám najviac chýba pri práci dnes?


Chýba mi ten adrenalín, ktorý človek zažije pri živom koncerte. Chýba mi tá elektrizujúca, bezdychá chvíľa tesne predtým, ako človek vyjde na pódium. Chýba mi spievanie pre živé publikum, ktorému sa pri interpretácii dívam do očí. Chýbajú mi kolegovia, s ktorými v tej koncertnej, živej chvíli – hop, alebo trop – človek zdieľa to krátkodobé, intímne puto, ktoré spoločná interpretácia hudby vyžaduje. Chýba mi potlesk, Boh mi odpusť. Chýba mi ten pocit, keď človek po koncerte v šatni zdieľa s kolegami nadšenie, úľavu, rozoberá detaily a smeje sa. Chýba mi prísť po koncerte večer domov, vypiť si v tichu a prítmí šálku čaju a predstavenie „dožiť“. Všetky tieto malé veľké veci, ktoré každý koncertný umelec ešte v decembri 2019 považoval za samozrejmú a každodennú súčasť svojho života.

Ste optimistický človek plný energie. Veríte, že sa z tejto situácie dostaneme a bude lepšie? Aj keď nemožno asi povedať, že sa opäť vrátime do starých koľají, lebo už „nič nebude ako pred pandémiou“ – alebo asi nie až tak skoro… Ale predsa. Nestrácate nádej? Veríte, že umenie, má v živote ľudí pevné nenahraditeľné miesto a ostane našou súčasťou?

Samozrejme, že sa z toho dostaneme. Ako sa hovorí v mojej najobľúbenejšej indickej rozprávke – „Aj toto pominie, syn môj.“ Ale súhlasím s tým, že nič už nebude úplne rovnaké. Svet sa mení každý deň aj vtedy, keď sa nedeje nič mimoriadne – táto pandémia akurát niekoľkonásobne túto prirodzenú zmenu urýchlila. A tak, ako všetky ťažké chvíle, aj táto so sebou nakoniec prinesie aj pozitívne zmeny. Niektoré úplne drobné a mondénne: veľa byrokratických úkonov, ktoré sa pred pandémiou museli zdĺhavo a otravne vybavovať osobným behaním po úradoch sa odrazu dá vybaviť pár kliknutiami online. Aj v miniatúrnych potravinách u nás v dedinke sa dá platiť nákup kartou. Prestali sa na vás tlačiť ľudia v rade na pokladňu a každý si pri kašlaní a kýchaní konečne začal zakrývať ústa, dokonca predlaktím, zaplať pánboh. A tie veľké dobré veci, čo pandémia určite prinesie? Ja si myslím, že všetci, čo si týmto prejdeme, si začneme vážiť veci, ktoré sme predtým brali ako absolútnu samozrejmosť. Mať prácu. Môcť sa slobodne rozhodnúť, či si večeru uvarím doma alebo či si pôjdem posedieť do reštaurácie. Ísť si s priateľmi posedieť na záhradku a nechať deti, nech sa spolu hrajú v detskom kútiku. Ísť na návštevu k babke a dedovi a nebáť sa pritom ničoho iného, než toho, že zase človek odíde prejedený. Budeme si viac vážiť jeden druhého, a seba samého tiež. To sú dobré vyhliadky, nie? A to ťažké, čo príde s pandémiou a po nej? No, vydržíme. Zvládneme. Musíme, máme predsa deti. Rozbité postavíme znova. Budeme ďalej robiť umenie, pretože stále budú ľudia, čo po ňom budú túžiť (nami, umelcami, počínajúc). Som si tým úplne istá.

Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Michal Zajaček, Zdenko Hanout, archív M.R.R.


 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno