„Keď sa pripravujem na koncert, mám toho plnú hlavu a spievam si tú hudbu stále a všade, pri varení, v sprche, bohužiaľ trebárs aj v metre. Nemám spoločenské filtre,“ hovorí s úsmevom pre náš portál talentovaná dirigentka Michaela Rózsa Růžičková.


Začnime tak trochu netradične. „Povolanie“ žena – dirigentka je aj dnes pomerne raritné, keď sa pozrieme do histórie klasickej hudby, bývala to výsada mužského pokolenia. Ako si žena podmaní celý orchester?
Myslím, že tak isto, ako si získava svoj team každý dobrý líder – tým, že evidentne rozumie svojej práci a že ju odvádza kvalitne. Zároveň som jednoznačne presvedčená o tom, že rešpekt sa dá získať iba tak, že človek rešpektuje aj druhú stranu. Ja si veľmi dobre uvedomujem, že v orchestri mi sedia kolegovia, profesionáli, muzikanti. Mám rada, keď je na skúške dobrá atmosféra, pohoda, keď vládne pocit, že všetci spoločne hľadáme spôsob, ako odohrať čo najlepší koncert.

Osobne som sa stretla aj s takými názormi, že žien – dirigentiek je preto tak málo, že fyzicky a mentálne je to natoľko náročné, že len máloktorá žena to zvládne. Jeden koncert sa údajne vyrovná výkonu bežca maratónu. Tak ale Vy ste potom v mimoriadne dobrej kondícii… A vážne: do akej miery je to náročné a prečo?
Je to svätá pravda, že je to náročné – len sa stačí pozrieť na to, koľko košieľ prepotia dirigenti za jeden koncert. Na koncerte je najnáročnejšie to, koľko „tanierov máte vo vzduchu roztočených“. Musíte byť schopná zároveň vyhodnocovať a riešiť veľký objem informácií, od tempa a celkovej stavby skladby, po zvukový balans, sledujete, či všetko funguje ako má a predvídate problematické miesta, venujete pozornosť nástupom…. je to náročné hlavne na sústredenie. Ruky by pritom mali byť absolútne automatické – ale tak je to u každého nástroja. Keď musíte venovať duševnú energiu tomu, či zvládnete skladbu po technickej stránke, tak ešte nie ste ready ísť pred publikum.
A celkove na dirigentskom povolaní je náročné hlavne to, že ste zodpovedná za celý energetický náboj projektu, na ktorom pracujete. Keď vám padne energia na nahrávacej frekvencii, padne energia celému orchestru. Keď je dirigent nepríjemný na skúškach, celý orchester vrátane organizačného tímu pracuje v strese. Mne na tom, v akom prostredí sa pracuje, veľmi záleží – preto vždy vydávam maximum energie na to, aby všetko pekne svižne, pozitívne klapalo. Večer ale prídem domov, a niekedy ani neviem, aký je rok 😊


S režisérom Pavlom Barabášom

Dirigujete bez listovania v partitúre, čo tiež nie je samozrejmosť. Máte „v hlave“ kompletne celú partitúru, všetky nástupy, nástrojové sekcie… Aká je Vaša príprava na koncert?
Tak práve partitúru na koncert Viva Musica! som mala skutočne kompletne v hlave, pretože sme ju s mojím manželom napísali. Robili sme všetky orchestrálne aranžmány, takže som presne vedela o každej note. Inak sa pripravujem väčšinou za klavírom – je to stále môj hlavný „pracovný“ nástroj. Komplet partitúra sa spievať bohužiaľ nedá, aj keď verte mi, často sa o to pokúšam. Keď sa pripravujem na koncert, mám toho plnú hlavu a spievam si tú hudbu stále a všade, pri varení, v sprche, bohužiaľ trebárs aj v metre. Nemám spoločenské filtre 😊 A samozrejme si to spievam „po dirigentsky“ – sledujem duševným zrakom dôležité miesta a po tých si skáčem. Takže namiesto toho, aby som si spievala hlavnú melódiu ako každý normálny človek, tak si začnem melódiou, potom skočím na basy, potom zaspievam začiatok hobojového sóla a skončím na hornovom tatata. Kto ma nepozná, možno sa v týchto chvíľach aj trochu bojí. 😊
Keď som bola mladšia, bolo pre mňa dôležité dirigovať spamäti – ego sa chcelo predviesť. Ale dnes si myslím, že je jednoznačne dôležitejšie, aby som bola plnohodnotne k dispozícii orchestru – na to tam som, koniec koncov – takže už nerobievam show, pekne si nosím partitúru (aj keď ju ovládam na 1000%) a dirigujem z nej. Keby sa totiž niekde niečo pokazilo, tak som lepšie schopná zareagovať a vyriešiť problém. A o to publiku ide, aby si vypočulo krásnu hudbu, nie o to, či je dirigent pašák a dáva hodinu a pol hudby z hlavy.


Vráťme sa na chvíľu k záverečnému koncertu festivalu Viva Musica! Predviedli ste tam obdivuhodný výkon – zosynchronizovať hudbu so zábermi Barabášových filmov na plátne a zvládnuť takú členitú hudbu asi nebola jednoduchá úloha. Ako ste sa na tento koncert pripravovali?
Synchrón hudby a obrazu je môj „každodenný chlieb“ – v poslednom období pracujem hlavne ako tzv. štúdiový dirigent, takže nahrávam s orchestrom hudbu k filmom, väčšinou na obraz a na klik. Ale konkrétne na Vive to bolo opačne – obraz sa prispôsoboval mne, paráda 😊 boli tam na to páni špecialisti, ktorí v kooperácii s mojím manželom, ktorý s partitúrou na stole robil hudobnú réžiu, prepínali obrazy podľa hudby.

Mám tendenciu pozorovať na koncertoch dirigentov, či z nich vyžaruje osobnosť, aké majú gestá, či sú zrozumiteľní pre orchester, či sa na nich dobre díva… a Vy ste pre mňa všetky tieto parametre spĺňali. Aká je podľa Vás hlavná úloha dirigenta? Mať naštudované dielo, viesť orchester, byť silnou osobnosťou – do akej miery zohráva úlohu aj vyžarovanie dirigenta a jeho estetika?
Hlavná úloha dirigenta je podľa mňa zaistiť hudobníkom v orchestri čo najlepšie podmienky k tomu, aby mohli podať čo najlepší výkon. A tými podmienkami myslím ako základné, technické parametre skladby – to znamená komfortné tempo, správny zvukový pomer medzi nástrojovými skupinami, mať kvalitné, zrozumiteľné gesto – tak aj tú veľmi, veľmi dôležitú nadstavbu: inšpirovať hudobníkov k muzicírovaniu, zjednotiť pocit, ktorý má hudba komunikovať, taktiež viesť aj publikum k tomu, aby si vychutnalo a všimlo všetky tieto aspekty. Vytvoriť takú atmosféru, aby mali hudobníci chuť hrať a publikum malo chuť pozorne počúvať.

Otázka na telo: nie som si istá, či je to len fenomén Slovenska, ale už viac krát som spozorovala, že ak príde hosťujúci dirigent zo zahraničia (zvučného mena), zrazu ten orchester vydá zo seba maximum – presné nástupy, krásne výrazovo precítené, hudba v ich podaní zrazu dýcha a nie sú to len mechanicky zahraté frázy bez dynamiky, ktoré majú v sebe istú „strojovitosť“… skrátka, akoby to bolo úplne iné teleso na pódiu. Prečo myslíte, že sa tento zvláštny fenomén objavuje?
To teda nemám potuchy. Možno to bude klasický syndróm „príde nám návšteva, rýchlo povysávajme“ 😊 Každý sa pred cudzím človekom snažíme vyzerať čo najlepšie. Alebo proste príde fakt dobrý dirigent alebo to bude kombinácia oboch horeuvedených vecí.

Skôr, než sa dostaneme k Vášmu životopisu, z ktorého zrejme čitateľom nášho portálu padne sánka, taká zvedavá otázka: máte absolútny sluch? Je to výhoda či nevýhoda pre interpreta, dirigenta?
Mám relatívne absolútny sluch – a samozrejme, je to výhoda, respektíve, asi je to nutnosť.

A poďme k Vašej ceste za hudbou. Študovali ste dirigovanie u Zdeňka Bílka – posledného žiaka legendárnej osobnosti Václava Talicha. Aké boli začiatky na Bratislavskom Konzervatóriu a prečo ste si vybrali práve tento odbor?
Ja som odjakživa chcela byť operná speváčka. Odkedy si pamätám, nikdy som nič iné nemala v hlave, iba to. Ale keď sa priblížila chvíľa nástupu na Konzervatórium a my sme sa s rodičmi vybrali konzultovať s profesorkou Vlastou Hudecovou, zistilo sa, že mám ešte veľmi detský, nezmutovaný hlas. S takým hláskom je veľmi nebezpečné začať pracovať na opernej technike a chvalabohu, že pani profesorka bola natoľko múdra, že to hneď rozpoznala a operné spievanie pre tú chvíľu pozastavila. Nepripadalo ale do úvahy, že by som išla študovať niečo iné, než hudbu. Vybrali sme teda dirigovanie. Celá naša rodina sú profesionálni hudobníci a môj brat Oskar bol absolvent profesora Zdeňka Bílka. Bolo teda jasné, že ak sa chcem o hudbe naučiť najviac, ako je možné, pôjdem na dirigovanie. A ujalo sa to. Profesor Zdeněk Bílek bol nesmierne silná a inšpiratívna osobnosť, veľmi som ho milovala a vážila si každé jeho slovo. Som šťastná, že ma stihol pripraviť na Akademii v Prahe. Ešte prvý ročník v Prahe sme si telefonovali a konzultovali spolu a dodnes bohato ťažím z jeho hodín. Ale Konzervatórium v Bratislave ma podkulo aj v ďalších oboroch – s obrovskou láskou spomínam na hodiny harmónie profesora Juraja Tandlera, na ktorého myslím desaťkrát denne, keď píšem orchestrálne partitúry (nehovoriac o jeho legendárnom zmysle pre humor), na úžasné hodiny dejín hudby s pani profesorkou Világošovou, ktoré mňa aj môjho manžela pripravili do sveta tak parádne, že sú dejiny hudby dodnes naša spoločná láska a hobby, alebo na nádherné hodiny klavíra s profesorkou Elenou Hlinkovou, ktorá je tiež skvelá a inšpiratívna hudobníčka. Na Konzervatórium spomínam s veľkou láskou.

Nasledovalo 10 rokov štúdií na Akadémii Múzických Umení v Prahe – a to nie u hocijakých osobností, ale dirigentov svetového formátu – za všetkých spomeňme Jiřího Bělohlávka. Vždy ma zaujímalo, aký je maestro Bělohlávek ako človek a ako pedagóg, pretože koncerty pod jeho vedením majú top kvalitu, to vieme všetci. Vie svoje skúsenosti odovzdať svojim študentom?
Maestro Bělohlávek bol nesmierna osobnosť a skutočne vynikajúci, prísny pedagóg. Naučil ma maximálnej precíznosti pri príprave partitúry, naučil ma, že dirigent je zodpovedný za všetko, čo sa na pódiu stane. Tvrdo pracoval na zrozumiteľnosti gesta a každá maličkosť pre neho bola dôležitá. Nebola to ľahká škola, ale som sa ňu veľmi vďačná. Veľa som sa naučila.

Je študovanie odboru dirigovania drina? Alebo to má človek proste v sebe – má nadanie zapamätať si náročné partitúry – jednoducho, hudba je v ňom, narodí sa s ňou a už od kolísky až po dospelosť je to akási samozrejmosť… Vy ste aký typ dirigentky?
Musíte to mať „v sebe“, samozrejme. Na dirigovanie je potrebný špecifický druh talentu, podobne ako na vyučovanie. Nie každý vynikajúci hudobník je automaticky aj dobrý pedagóg – a nie každý talentovaný hudobník má tým pádom automaticky aj nadanie na dirigovanie. Okrem nadania na hudbu ako takú musí mať človek v sebe napríklad aj schopnosť komunikovať s ľuďmi, to je veľmi významná súčasť dirigentovej práce. No, a ak to všetko máte, potom prichádza štúdium odboru. A to je obrovská drina, tak, ako štúdium akéhokoľvek iného nástroja. Štúdium hudby je prosto drina, každodenná, oddaná. Inak to nemá zmysel robiť. Preto sa hovorí, že hudobníkom sa človek musí narodiť – pretože stať sa ním vyžaduje také ohromné množstvo práce a sebakontroly, že ak hudbu nemilujete, ak nie je vašou neoddeliteľnou súčasťou, tak sa ten dril vlastne nedá vydržať.

Vyskytlo sa vo Vašej profesionálnej kariére dielo, pri ktorom ste si povedali, že radšej vycúvate alebo ste typ cieľavedomej osoby, ktorá sa nezľakne žiadnej výzvy? Pôsobíte skôr ako ten druhý typ…
Ja NIKDY necúvam! (smiech). Som strašne súťaživá osoba, perfekcionistka a najtvrdšie celý život súťažím sama so sebou. Ale boli diela, ktoré boli teda veľkou výzvou, hlavne ešte v časoch, keď som študovala a nemala som takú prax pred živým orchestrom. Pamätám si napríklad, keď som po prvý krát skúšala s orchestrom Debussyho Faunovo popoludnie. To je dobrá lahôdka aj keď máte živý orchester zmáknutý na jednotku – a ja som v tej dobe stála pred orchestrom maximálne dvakrát do roka (dirigovanie sa totiž študuje s klavírom a korepetítorom). To som po prvej skúške bola teda pekne spotená!

Po štúdiu dirigovania ste sa dali na ďalší náročný odbor – spev. Ste koloratúrna sopranistka, čo predstavuje v klasickej hudbe síce obmedzený repertoár, o to je však krajší (spomeňme len diela Mozarta). Ako ste sa vôbec dostali k spevu? Predpokladám, že to siaha do tej spomínanej kolísky…
Spev je moja obrovská láska a totálne to milujem. Ako som už spomínala, trvalo mi dlho, než som sa k nemu dostala, vlastne až v poslednom ročníku štúdia dirigovania na HAMU, kedy som náhodou raz prišla sama na inak hromadnú výuku hlasovej výchovy pre dirigentov. Pani profesorka sa ma opýtala, či si teda nechcem skúsiť zaspievať, keď sme tam sami – a po hodine som odchádzala očarená, zamilovaná a rozhodnutá. Skontaktovala som pani profesorku Magdalénu Hajóssyovú, v tej dobe vedúcu oddelenia spevu na akadémii a začala som k nej chodiť na prípravu. Pol roka na to som urobila prijímačky a nasledujúci rok som už na HAMU študovala operný spev.

Spev ste študovali u jednej z najvýraznejších osobností – Magadalény Hajóssyovej. Čo Vám táto mimoriadna speváčka, ktorá dosiahla úspechy na medzinárodnej scéne dala? Či už z profesného alebo ľudského hľadiska…
Pani profesorka je neskutočná, nádherná žena. Úžasne inšpiratívna a to vo všetkých oblastiach. Viete, ako fantasticky spieva? Priala by som vám zažiť, aké to je, keď vám diva jej formátu na hodine predspieva frázu. Neskutočné! Môžem stopercentne potvrdiť, že pani profesorka dnes spieva tak, že by bez problémov mohla vyjsť na javisko a odspievať ktorúkoľvek zo svojich rolí. Hlas má ako v tridsiatke, čo je okrem iného dôkaz jej fantastickej, virtuóznej speváckej techniky. Okrem toho je vynikajúca pedagogička, empatická, vedie vás k úplnej ľahkosti a prirodzenosti. Neučí vás spievať tak, ako spieva ONA, učí vás spievať tak, aby sa vám a vášmu hlasu čo najprirodzenejšie a najvoľnejšie spievalo. A to je vzácna vec! Ona je totiž presne to, čo pán Jaroslav Dušek nazýva „skromná“ – presne si vedomá svojej hodnoty, ale absolútne bez klasického, nezvládnutého, spevácko – dirigentského ega. Nesmierne ju obdivujem a je pre mňa veľkým vzorom ako ľudsky, tak muzikantsky. Ešte stále u pani profesorky študujem – dokončujem na HAMU doktorát – a každá hodina je radosť.

Pracovať s hlasom a naučiť sa ho používať (jednotlivé registre), teda zvládnuť vokálnu techniku, je zrejme jedna z najnáročnejších záležitostí pri štúdiu. Je to vecou pochopenia, praxe, intuície alebo tvrdej driny?
Všetkého dohromady. Spev je v podstate môj tretí obor (po klavíri a dirigovaní), a môžem potvrdiť, že je to ako s jazykmi – s každým ďalším to ide ľahšie (smiech). Uvedomujem si dnes, ako veľmi zefektívni prácu na technike to, že máte presnú predstavu toho, čo chcete aby zaznelo. Po prvý krát som nestavala techniku tak, že som „drilovala techniku“, ale som proste vypichávala problematické záležitosti a riešila ich za pochodu. Keď človek za každým technickým problémom vidí jeho dokonalé riešenie, tak vie, kam s tým cvičením smeruje, a to je hneď život jednoduchší. Dá sa povedať, že pri štúdiu spevu už som mala také malé muzikantské GPS😊

Koľko z toho dokáže študentovi odovzdať pedagóg, a na čo všetko musí prísť spevák sám, kým sa mu trebárs podarí dostať tón do masky, pochopiť techniku hlavového registra a všetky tie ostatné nuansy, aby sa z neho stal hotový spevák?
Na štúdiu spevu je najťažšie to, že „dovnútra nevidieť.“ Nedá sa, aby vám profesor ukázal presnú pozíciu hrtanu alebo mäkkého podnebia. Pedagóg môže tieto všetky veci iba metaforicky popísať, alebo vám môže zaspievať frázu. Musíte teda si s pedagógom proste „sadnúť“ v tom, že rozumiete jazyku, ktorý pri výuke používa. Že v jeho speve dokážete „počuť techniku“. A potom musíte skúšať sami na sebe, ako ten váš nástroj funguje a naučiť sa ho ovládať. Chvíľu je to náročné hľadanie, ale ja mám pocit, že keď človek odhalí ten základný grif, tak už to potom ide pomerne ľahko. Naučiť sa spievať netrvá zďaleka tak dlho, ako naučiť sa hrať na klavíri alebo na husliach. Na druhej strane, žiadny iný nástroj nie je taký vrtkavý a náladový, ako vaše vlastné hlasivky😊

V akých dielach klasickej hudby ste sa ako speváčka našli? Mala som možnosť vypočuť si napríklad Mozartove árie, počas ktorých sa dostavil tzv. „zimomriavkový efekt“, pretože vo Vašom podaní znejú vysoké tóny koloratúry akoby prirodzene, mäkko, nemajú v sebe tú typickú ostrosť a navyše dokážete v tých výškach spraviť prekrásnu dynamiku, čo sa nepodarí hocijakej speváčke. Bol to ťažký proces, kým sa dostavil tento želaný efekt?
Ďakujem veľmi pekne! Musím povedať, že práve výšky sú moja láska a vášeň – to je jedna z vecí, ktoré som v podstate dostala od prírody takmer zadarmo. Ja som si naopak musela pekne odmakať strednú a spodnú polohu, to bola a dodnes je najväčšia výzva. A obľúbený repertoár? Môj hlas sa najlepšie cíti v barokovom a klasicistickom repertoári. Milujem spievať Mozarta – jeho piesne a koncertné árie sú pre mňa čisté šťastie – výborne sa cítim vo Vivaldim, Händelovi, Bachovi. Ale postupne sa prepracovávam aj k romantickému repertoáru – najnovšie študujem Dvořákovo Stabat Mater a som sama prekvapená, ako mi je pri tom pohodlne a príjemne.

Medzi najznámejšie árie koloratúrneho sopránu môžeme radiť Mozartovu áriu Kráľovnej noci z opery Čarovná flauta. Poznáme ju v tisíckach interpretácií. Interpretovi teda hrozí, že ak sa pustí do naštudovania takejto populárnej záležitosti, bude konfrontovaný, porovnávaný… Vy ste si tú áriu zaspievali tiež. Ako ste k jej naštudovaniu pristupovali?
Kráľovná noci je super rola a vždy si ju absolútne užijem. Vedeli ste, že čistého času má Kráľovná v celej opere nejakých 15 minút hudby? Veď to je v podstate taký štek 😊 ale tie árie obidve sú teda divoký punk. Der Hölle Rache je ako chodenie po lane. Všetko musí byť presne vyvážené a správne posadené – lebo jedna chyba a už sa to s vami vezie až do poslednej (pekne ťažkej) fermáty. Trvalo nám s pani profesorkou dobrého pol roka, než sme to vychytali. Teraz si to ale už veľmi užívam.

Na Slovensku Vás často nevídame – zato v Prahe a v zahraničí na svetových pódiách ste renomovanou interpretkou a dirigentkou. Čo rozhoduje o tom, že prijmete ponuku – trebárs aj uplynulý koncert v Starej Tržnici, na naštudovanie diela a následne, ktorého výsledkom je takýto veľkolepý koncert?
Musím mať z toho hneď od začiatku dobrý pocit. Viem, že to znie ako klišé, ale zistila som, že ak nemám z projektu od začiatku 100% dobrý pocit a napriek tomu do neho idem, vždy sa nakoniec môj inštinkt potvrdí a som z toho nakoniec celá nešťastná. Preto sa snažím vždy dať na prvý pocit a robiť iba projekty, z ktorých mám radosť. Chvíľu mi trvalo na to, než som túto politiku začala uplatňovať v praxi, ale odkedy to robím, tak mám aj paradoxne viac práce, aj sme celá rodina šťastnejší a spokojnejší. A to je pre mňa alfa aj omega.

Viete, stále mi nejde do hlavy, ako sa dá skĺbiť rodinný život s takými dvoma náročnými profesiami, ako sú dirigovanie a operný spev. Ako to zvládate? Napadá mi taký obligátny prívlastok „super žena“. Takže, ako je to s Vami?
Naopak, super muž! Nemohla by som robiť takto naplno hudbu, keby som nemala skvelého, veľkorysého manžela, ktorý mi to umožní. Juraj je klavirista, hudobný skladateľ a aranžér – keď som preč a pracujem, tak jeho práca ide bokom a venuje sa nášmu synovi. Veľmi si to vážim a som rada, že máme vymyslený taký „systém mimo systém“, ktorý nám nádherne funguje. Často pracujeme na rovnakom projekte, tak, ako teraz na Vive, a výborne sa dopĺňame. My sme taká siamská trojička inak, ak sa dá, tak všade chodíme spolu. Je to super.

Rada kladiem umelcom otázku, či v sebe musia mať pokoru. V umeleckom svete sa totiž mnohým stáva, že začnú mať pocit geniality, výsledkom čoho je potom totálne obmenená „chémia“ a samozrejme, má to aj negatívny dopad na umelecké výkony interpreta. Ako si pri toľkej sláve umelec dokáže pokoru zachovať? Aký je Vás názor?
Wow, stačí sa pozrieť okolo seba a hneď má človek pokory na rozdávanie! Umenie nemá limit dokonalosti. Aj keď budem na sebe po celý život tvrdo makať, tak nikdy ani nedovidím na nejakú „dokonalú métu“. Mozart, Beethoven, Bach, Palestrina, Bernstein, Kleiber, Argerich, Trifonov, Callas – tí všetci hovorili vždy to isté: som iba pokorný služobník hudby. Pánboh zaplať za to, že ju môžem robiť a že jej dokážem rozumieť. Ale nejaká nafúkanosť? Nie je to možné. Keď to niekoho prepadne, odporúčam zobrať do rúk trebárs Temperovaný klavír a dobre sa prizrieť, sľubujem, že ho to rýchlo prejde.

A na záver možno trochu klišé otázka, ale sem-tam príjemné klišé nezaškodí, však? Viete si predstaviť život bez hudby? Čo pre Vás hudba znamená?
Ja som človek, ktorý odchádza po osemhodinovej nahrávacej frekvencii zo štúdia a zakladá si na uši sluchátka, aby si pustil hudbu cestou na metro😊 Hudba je obrovský dar. Som šťastná a vďačná, že je to aj moje každodenné povolanie.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor!
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zdenko Hanout – festival Viva Musica!, Michal Hančovský

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno