Ďalšou online premiérou Štátneho divadla Košice v online svete bola baletná inscenácia Malakhov – Nesmrteľnosť tanca. Ak sme mali možnosť vidieť len časť nového diela Ondreja Šotha, aký asi bude Nureyev v premiére naživo v divadle?

Takmer rok sa pre pandémiu „rodilo“ nové dielo Ondreja Šotha, o ktorom jeho hlavný predstaviteľ, Vladimir Malakhov v úvodnom slove divákom dôverne prezrádza, že je to náročné dielo a po emocionálnej stránke mu dá nesmierne zabrať. Zároveň hovorí, že ide o abstraktné dielo, ktoré vypovedá o Nureyevovi nie ako o osobe, ale o jeho myšlienkach, pocitoch, práci, minulosti, o jeho predstavách, fantáziách, vyjadrovaní a zmýšľaní: „je to dielo, vďaka ktorému rastiete ako umelec, rastiete aj ako človek,“ prihovára sa nám prostredníctvom online sveta jeden z najlepších tanečníkov svojej generácie, Vladimir Malakhov, ktorý dôverne poznal choreografie Rudolfa Nureyeva, keďže sám tancoval v jeho baletoch ako Spiaca krásavica a Labutie jazero.


Postaviť Nureyeva výlučne na biografickom príbehu, vznikla by z toho jedna veľká masa komerčnej koláže, hoci v prípade takého umelca, akým bol Rudolf Nureyev možno nájsť mnoho oporných bodov pre atraktívne vystavanú drámu s tragikomickými prvkami. Navyše, Šoth už s biografickými spracovaniami veľkých osobností skúsenosti má, no nikdy nesiahol po štandardných, komerčných výrazových prostriedkoch – vždy sa vydal experimentálnou cestou, prízvukujúc mnohožánrovosť, dokázal prirodzene dosiahnuť symbiózu múzických umení vypovedanú modernou rečou.

Po Nižinskom totiž práve Nureyev patril medzi najväčšie tanečné fenomény 20. storočia, legendy, vraj najfotografovanejšie osobnosti minulého storočia. Tento univerzálny typ umelca bol však okrem toho, že vytvoril neprehliadnuteľnú revolúciu v balete pozdvihnutím role mužského tanečníka či prehĺbením psychológie postáv, pozoruhodný aj v rôznych iných oblastiach umenia. Bol mu blízky svet filmu – objavil sa pred kamerou, z jeho tanečných postáv je zrejmá jeho obrovská muzikalita, aj preto sa do hĺbky zaujímal o svet hudby a istý čas pôsobil ako dirigent, jeho mnohotvárna a zároveň komplikovaná osobnosť neprestáva fascinovať spisovateľov a filmárov (vznikajú viac či menej vydarené snímky). Nájsť však ten správny kľúč k tomu, aby v súčasnosti vzniklo hodnotné, výpovedné, inscenované dielo s odkazom, ktoré prinúti diváka premýšľať, zároveň mu sprostredkuje krásu umenia a nepláva len po povrchu všetkého, čo už sme o Nureyevovi kdesi čítali alebo videli na plátne, chce skúsenú ruku režiséra a najmä inovatívny prístup.

Režisér a choreograf Ondrej Šoth si zvolil cestu retrospektívy a zároveň divákovi odhaľuje vnútorný svet tanečníka, čím sa otvára nekonečné spektrum emócií. Producent a DJ Ori Lichtik so svojím temným výletom do elektronickej hudby otvára nové Šothovo dielo, ktoré sa v online premiére neuviedlo celé, ale v skrátenej verzii. Logicky, vyše dvojhodinové predstavenie dostalo kratšiu podobu a pozmenený názov, nesúci meno ústredného predstaviteľa – Malakhov – Nesmrteľnosť tanca. Faktom je, že na ozajstnú, divadelnú premiéru Nureyeva ešte stále len čakáme, keďže do online sveta sa nemohlo dostať celé, plnohodnotné dielo, ale len časť z neho, no už tak dokáže napovedať líniu, akou je stvárnené. Žiada sa ešte povedať, že aj v prípade vzniku tohto diela sa autorsky na príprave libreta podieľala zohratá dvojica ŠothZuzana Mistríková, ktorá je zároveň dramaturgičkou baletnej inscenácie. O hudobnú dramaturgiu sa už tradične postaral samotný režisér, napokon, je to už dobrým zvykom. Ide o jeho typický rukopis – hudba v jeho dielach rozpráva svojím vlastným kontextom, pričom sa nikdy nefixuje na jediný žáner. A je to tak dobre, pretože vždy sa stretávame s obrovským mixom žánrov nepodriadeným žiadnej inej zložke.

V úvodnej scéne nás súčasnou Lichtikovou tanečnou hudbou a akousi až rituálnou tanečnou choreografiou vtiahne do deja postava, ktorá významne hýbe dejom – Smrť v podaní Šimona Stariňáka. Ukazuje nám svoju silu, sebavedomie, pevnú pôdu pod nohami a zároveň schopnosť ovládať čímkoľvek a kýmkoľvek, kým si zmyslí. Súčasný tanec v kombinácii s expresívnou modernou hudbou, čiernym kostýmom a výrazným červeným nasvietením pôsobí až agresívne a ihneď evokuje, kto bude mať na pomyselnej šachovnici dominantné postavenie. Keď sa zjaví v ďalšej scéne Nureyev a znie ária Casta Diva z Belliniho opery Norma v interpretácii Edity Gruberovej, bez akéhokoľvek zveličovania – divák zrazu pocíti krehký, no zároveň tak skutočný dotyk Boha. Je to dokonalá symbióza hudby (v tomto prípade ani nemusíte rozumieť obsahu árie, aby ste vycítili jej zmysel a kontext – aj v tom je univerzálnosť tohto kráľovského žánru) a divadelného umenia. V momente, kedy uvidíte Malakhova, ktorého do bieleho svetla zaliatu tvár odhalí práve temná Smrť, a núti ho, aby sa díval na svoj život, začína sa krásno-smutná, bolestivá cesta životom Nureyeva. Vyplavujú sa spomienky na jeho milovanú matku, detstvo, životnú lásku, balet, skrátka, jeho vnútro sa na javisku zrazu „rozleje“ ako široký, nekontrolovateľný prúd rieky, za asistencie hudby ako významného výrazového prostriedku, ktorý má schopnosť nielen podfarbovať dej, ale priamo ho posúvať a byť jeho plnohodnotnou zložkou.

Interpretácia Malakhova je každým jedným gestom, mimikou a výrazom tváre doslova pohlcujúca. Stačí, aby dvihol zrak či zadíval sa do diaľky, viete presne, čo prežíva. Letmý úsmev na perách či bolestivé spomienky, jeho zmierenie, odovzdanosť osudu, ktorý sa s ním pohráva – už v prvých minútach streamu bolo zrejmé, že jeden z najlepších tanečníkov storočia, Vladimir Malakhov sa do tejto role vžil telom i dušou. A stream nám jeho emócie sprostredkoval tak živo, ako to len bolo možné.

V spomienkach Nureyeva sa dostávame do jeho detstva – v scéne vidíme matku a slávneho tanečníka ako dieťa (Viktor Mikulišin). Krásne intímny, hlboký vzťah podčiarkuje osobitá, originálna kulisa miniatúrneho domu, do ktorého sa dostane aj kamera. Ocitáme sa tak spolu v stiesnenom priestore spoločne s oboma hrdinami za sprievodu ambientnej, minimalistickej hudby islandského skladateľa Jóhanna Jóhannssona z jeho unikátneho albumu Flight from the City, v interpretácii favorizovaného Šothovho klaviristu Víkingura Ólafssona. Jóhannsson a jeho práca so zvukom má v sebe zvláštnu mágiu: na počutie pôsobí, akoby išlo o preparovaný klavír, ktorý má v sebe schopnosť katapultovať vás v čase. Jeho vizionársky štýl zvukovej koncepcie je v súlade s myšlienkovými pochodmi režiséra a choreografa. Tak, ako putujeme v čase na javisku, putujeme vesmírom a časopriestorom aj hudbou, pričom myšlienky dokáže zosobniť výlučne minimalistickými prostriedkami, koncentrovaním sa na jediný motív, z ktorého dokáže rozvinúť v nádhernom, intímnom tichu celý veľký svet. V ňom sa odohráva spleť rôznych vzťahov – nielen s matkou (Jana Hriadeľová), ale i s troma sestrami tanečníka a otcom (Jozef Marčinský). Práve minimalizmus v kombinácii s ambientnou hudbou umožňuje režisérovi Šothovi rozohrávať na scéne niekoľko dramaturgických línií, pre diváka však vždy ostáva kľúčová tá „spomienková“, ktorú prežíva starnúci Nureyev, pozorujúci všetky tieto výjavy akoby z diaľky.

Koláž spomienok sa plynulo rozplýva do zreteľnejšieho príbehu, rovnako s touto líniou korešponduje aj hudba, ktorá nadobúda výrazne melodickejšie kontúry. Ďalší islandský interpret, tentoraz podstatne známejší, multiinštrumentalista a producent Ólafur Arnalds, ktorý spoločne s Nilsom Frahmom spolupracovali už niekoľkokrát, výsledok bol vždy unikátny, dostáva priestor v scéne, v ktorej Malakhov ostáva sám vo svojom rodnom dome. Silné puto, ktoré ho vždy viazalo domov, hoci emigroval a celé roky sa nemohol vrátiť, jeho vnútorný pocit neslobody, zároveň láska k vlasti a skľučujúci smútok z toho, že všetkých nechal doma a opustil, no nakoniec práve on ostal sám – to všetko dokázal v jedinej scéne s naliehavým klavírnym motívom zahrať Vladimir Malahkov tak presvedčivo, že diváka až vtiahol do obrazovky a doslova ho mrazilo. A tých citlivejších muselo zabolieť na duši, skrátka, je to dielo, ktoré zanechá výraznú stopu.

Odkaz samoty cítime aj v mnohých ďalších scénach, ktoré sú introspektívne ladené, no keďže o Nureyevovi je známe, že bol búrlivák a viedol aktívny život, na javisku nechýba ani dynamika, živelnosť a život sám. Mladého tanečníka stvárnil interpretačne a výrazovo zrelý Gennaro Sorbino, jeho životného partnera Erika Bruhna Maksym Sklyar. V kontraste oproti intímnym sólovým scénam stoja zborové – napríklad z Louvru, ktorej hudobný sprievod tvorí kompozícia Maxa Richtera, Jar. Ide o Vivaldiho variáciu na známe Štyri ročné obdobia, „rozpovedanú“ súčasným kompozičným jazykom. Zbory nechávajú publiku priestor na prirodzený nádych, ktorý už po emočne vypätých scénach potrebujú. Kontrastný prvok zborov je príjemný aj z dramaturgického a vizuálneho hľadiska. Napriek tomu, akosi podvedome začneme po ústrednom hrdinovi pátrať, keď ho zatienia iné postavy – oživené obrazy. Kus spomienok slávneho umelca je spojených aj s Louvrom, kde v roku 2013 otvorili výstavu spojenú s jeho životom a dielom, aby jeho odkaz udržali večne živý. Samozrejme, nehovoriac o jeho úlohe v Balete Parížskej opery. Fascinujúci duet Sorbino -Malakhov, ktorému asistuje Stariňák ako Smrť, sa v zborovej scéne vyníma vďaka farebne dômyselnému nasvieteniu a invenčnej choreografii.

Okrem súčasného tanca režisér a choreograf nevynechal ani ukážky z klasiky: súčasťou online predstavenia Malakhov – Nesmrteľnosť tanca, sú časti z baletov Bajadéra a Giselle. Tanečnú partnerku Nureyeva Margot Fonteyn stvárňujú Shoko Yamada a Eva Sklyarová. Obe majú svoje silné stránky – kým prvá z nich interpretuje Margot v mladom veku a vypĺňa klasické tanečné čísla (s mladým Nureyevom v podaní Sorbina) – duet z Bajadéry z diaľky sleduje Malakhov a predsa sa svojím výrazom stáva centrom diania, Sklyarová si dokáže poradiť s emočne vypätými, až hraničnými situáciami a interpretuje ich s absolútnou vierohodnosťou.

Jedna z vizuálne najsilnejších scén celého diela je situovaná do stiesneného rodinného domčeka, do ktorého sa vracia mladý umelec. Hoci sa o ňom písalo, že si vytancoval slobodu, on sám sa slobodný nikdy necítil. Fyzická krása tela v kombinácii s trudnými a bolestivými pocitmi vo vnútri malého priestoru, ktorý dokáže v detaile zachytiť kamera, sú podporené intímnou hudobnou výpoveďou Hilder Sky, ambientnou kompozíciou Arriving. Aj ďalšia scéna, ktorá plynulo pokračuje, podporená rovnako lucídnou, snovou hudbou od Eroded Sky dokáže dať tancu úplne nový rozmer.

Bachova organová Sonáta v transkripcii pre klavír v Božsky čistej interpretácii Islanďana Víkingura Ólafssona je sprievodnou hudbou k vyjadreniu vzťahu Nureyeva k jeho životnej láske. Erika Bruhna stvárnil skúsený tanečník košického baletného súboru, Maxym Sklyar a bol tak k Malakhovovi rovnocenným tanečným partnerom. Krásu ich vzťahu podporil režisér efektnou, zrkadlovou choreografiou, ktorá sa však, rovnako ako hudba, po odznení vznešeného, Božského Bacha, mení. Samota je kľúčovou témou celého príbehu, ktorá sa prelína nakoniec všetkými životnými situáciami hlavného hrdinu. Ostáva nakoniec sám. Bolestivé opúšťanie je plné tragických aj dojemných momentov – vkusne, originálne vyobrazených tanečnými choreografiami, podporených hudbou. Opäť znie skladba z pera Jóhanna Jóhannssona, Good Night, Day, ďalej sugestívny kus nemeckého producenta Nilsa Frahma, Says a Never Goodbye Maxa Richtera – v jednotlivých scénach vidíme, ako všetci Nureyeva postupne opúšťajú.


Moment spaľujúcej katarzie prichádza smrťou jeho matky, s ktorou sa v reálnom živote nemohol rozlúčiť. Režijné spracovanie ponúka netradičné riešenie v intímnej podobe fiktívnej, srdcervúcej rozlúčky tanečníka, ktorý ju prosí, aby ho neopúšťala. Keď otočí svoju tvár k publiku, na tvári mu vidíme slzy. Nie hrané, skutočné. Tak, ako je v tomto príbehu všetko. Až do hĺbky srdca sa vrýva jeho pálčivá bolesť, znásobená naturálnym prejavom speváčky Dinah Washington, spievajúcej this bitter earth (kompozícia nemeckého autora Maxa Richtera). Finálny Čajkovského Hymnus Cherubínov túto katarziu znásobuje: tri sestry, ktoré okrádajú mŕtveho Nureyeva a zničujúca samota.

Sila a jedinečnosť Malakhova – Nesmrteľnosti tanca, spočíva v tom, že je vystavaný z rôznorodých scén, účinkuje v ňom množstvo postáv, no divák bude podvedomo vždy vyhľadávať len tú hlavnú – môže len pomaly kráčať, nevinne sa prizerať na dynamické dianie či práve opúšťať scénu. Vždy to bude on, ktorý bude priťahovať pozornosť ako magnet a neprestávať fascinovať svojou výrazovou silou. Pred očami sa vám odvíja vizuálne, výrazovo, emočne náročné divadlo s prvkami filmového umenia, dômyselne podfarbené mnohožánrovou hudbou, ktorá má svoju vlastnú výpovednú hodnotu. V každej jednej scéne odhalíte kúsok z vnútorného sveta veľkého tanečníka, Rudolfa Nureyeva a jeho svet sa vás hlboko dotkne. Musí, pretože Malakhov ho stvárnil tak verne a pravdivo, akoby to dokázal len málokto na svete. Už teraz preto s istou dávkou vzrušenia čakáme, čo ponúkne premiéra diela Nureyev, ak časť z neho, ktorú sme videli, poskytla také magické, snové, výrazovo silné divadlo, ktoré raz vidieť nestačí. Ak poznáte príbeh tanečníka, dá vám nový autorský projekt Ondreja Šotha viac, ako si myslíte. No ak ho aj nepoznáte, viete len naskočiť na búrlivú vlnu emócií, ktorou disponuje. Rekapitulujúc si jeho tvorbu, bez výčitiek možno skonštatovať, že ide o životné dielo Šotha, to najlepšie, najkrajšie a najsugestívnejšie, v ktorom akoby vyústili jeho celoživotné skúsenosti. Azda len nemáme mať obavy, že v režisérskej tvorbe je jeho posledné…

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Joseph Marčinský


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno