„Všetci si zaslúžime ocenenie, vždy, keď tvoríme čokoľvek užitočné a zmysluplné, čo nám pomáha uveriť, že umením je každý náš nádych a výdych, v ktorom sme si vedomí prostej pravdy, že všetko okolo nás je zázrak,“ hovorí pre náš portál hudobný skladateľ Lukáš Borzík, aktuálny držiteľ ceny Radio_Head Awards 2020 v kategórii klasická hudba.

V piatok 16. apríla ste získali ocenenie Radio_Head Awards 2020 v kategórii klasická hudba za nahrávku Signum Magnum. Ako toto ocenenie vnímate? Urobilo Vám radosť? Medzi nominovanými boli renomovaní umelci, napríklad aj známy tenor pán Bršlík, mezzosopranistka Jana Kurucová – Vy ste zvíťazili v takejto konkurencii. Dáva Vám takéto ocenenie chuť a inšpiráciu do ďalšej práce?


Každé ocenenie mojej práce mi vie urobiť radosť. V princípe je pre mňa takýmto ocenením rovnako úprimný záujem interpretov o moju hudobnú tvorbu, či spontánna radosť publika po koncerte, ako aj cena odbornej poroty. Teším sa, že sa medzi nominovanými renomovanými umelcami objavili osobnosti, s ktorými ma spája moja minulosť, ale aj súčasnosť. Na Paľa Bršlíka si s vďačnosťou spomínam ešte z čias mojich konzervatoriálnych štúdií. Jeho zanietený umelecký prejav ma v tej dobe výrazne inšpiroval. Mal som tú česť, že naštudoval dve moje študentské diela pre tenor a organ, ktoré uviedol v mojom rodnom meste v Poprade. Je to milý a priateľský človek a som patrične hrdý, že máme takého výnimočného tenoristu. Potešilo ma, že aj v Radio_Head Awards boli Pavol Bršlík a Róbert Pechanec nominovaní práve za môj azda najobľúbenejší piesňový cyklus Zápisník zmizelého od moravského skladateľa Leoša Janáčka. Taktiež Ivan Šiller patrí k mojim kamarátom, ktorý realizoval viacero mojich diel. Jeho interpretačné umenie, ale aj nekonvenčné dramaturgie, ktoré prináša na svojich koncertoch, sú neodmysliteľnou súčasťou slovenskej hudobnej kultúry. Môj obdiv patrí samozrejme aj ostatným nominovaným kolegom. Mezzosopranistke Janke Kurucovej a pánom violončelistom z Czech Slovak Cello Quartet.

Vaše vokálno-inštrumentálne diela albumu Signum Magnum majú silný duchovný odkaz, rovnako ako aj ďalšia Vaša tvorba. Potrebujeme v dnešnej dobe vieru a umenie viac ako kedykoľvek predtým?

V každej dobe, každá generácia a za každých okolností potrebujú vieru a poctivé umenie. Zápas o zmysel bytia je zápasom, v ktorom osobná viera každého človeka na zemi je sama osebe umeleckým dielom. Všetci túžime po kráse a dobre, z ktorých vyviera prirodzený prameň viery v hlboký zmysel života naplneneného láskou, ktorá vie byť nekonečne tvorivou. Tvorenie je samo osebe aktom lásky, ktoré doslova oživuje. Človek je stvorený tak, aby tvoril. Všetci si zaslúžime ocenenie, vždy, keď tvoríme čokoľvek užitočné a zmysluplné, čo nám pomáha uveriť, že umením je každý náš nádych a výdych, v ktorom sme si vedomí prostej pravdy, že všetko okolo nás je zázrak. Nič nie je len tak a nič nie je samozrejmé. Umenie i viera mi to pripomínajú každý deň. A ja nevyhnutne potrebujem žiť v tomto nastavení, pretože aj keď stvorenstvo je krásne samo sebou, človek musí vedome za dobrom a krásou kráčať. V opačnom prípade kráča k sebadeštrukcii, aj keď by zdanlivo ostal stáť len kdesi uprostred. Príkladov z minulosti i súčasnosti máme dosť. Takže áno. Vieru a umenie potrebujeme. Je to potrava pre dušu, bez ktorej by zahynula.

Spolupracujete aj na tejto víťaznej nahrávke s komorným orchestrom ZOE a Zborom ZOE. Dokážu Vaše diela interpretačne stvárniť tak, aby ste boli spokojný? A ako si vyberáte sólistov?

Stvárnenie hudobného diela môže mať mnoho podôb. Ak by som povedal, že netúžim po dokonalosti, klamal by som. Avšak dokonalosť má rôzne podoby. Prosté obrázky, ktoré mi podarúvajú pri rôznych príležitostiach moje dcérky, či synovia, je dokonalým vyjadrením ich lásky. Technická zručnosť a vyspelosť umeleckého prejavu umelcov prezrádza zase ich lásku k umeniu. Ich úsilie vniknúť do novej hudby, precítiť ju s patričným porozumením a vyjadriť svojím hlasom, či hudobným nástrojom jej najskrytejšie významy hlbokým vnorením sa do jej tajomstva, je vždy snahou po dokonalosti. Ale čím sme bližšie k pravde a kráse, tým viac si musíme pokorne priznať, že dokonalosť je ako sen. Nemôžeme prestať za ňou kráčať, no zakúšame, že pravá dokonalosť človeka je v prijatí vlastných hraníc. Tu kdesi sa rodí pravá radosť, ktorá dokonalo uspokojuje. Oceňujem každého jedného interpreta, pretože viem, koľko úsilia ich stálo prejsť si so mnou po ceste mojej hudby. Obvykle si interpreti vyberajú mňa, za čo som im vďačný. Samozrejme je to aj naopak, v tom prípade sa riadim intuíciou, alebo na základe ich skúseností so súčasnou hudbou, pretože je vždy obojstranne prospešné, ak je to slobodné rozhodnutie. Je tiež dôležité, aby interpreti boli prirodzene otvorení pre novú hudbu a mali pri hre radosť a vnímali v plnosti chuť i vôňu mojej hudby.

Ste odchovancom Pavla Kršku, Vladimíra Bokesa a Jevgenija Iršaia. Čo Vám počas štúdií dali? Ako sa to odráža vo Vašej tvorbe?

Každý z mojich pedagógov ma v rôznych etapách štúdia obohacoval svojimi osobnými skúsenosťami, ktoré boli rozmanité a výrazne odlišné. Všetko sa to však udialo v takom slede, že lepšie sa to udiať ani nemohlo. Nikdy som si nevyberal svojich pedagógov. Prijímal som to tak, ako to postupne samo prichádzalo. A musím povedať, že sa mi dostalo to najlepšie vedenie, ktoré som práve v tej chvíli potreboval, od každého z nich. Súviselo to pravdepodobne aj s tým, že to boli všetko zrelí ľudia a odborníci, ktorí vedeli vhodným slovom, ale najmä osobným príkladom pritiahnuť moju pozornosť k tomu, čo je pre kompozičné umenie a pre skladateľa podstatné. Pavol Krška ma naučil základom skladateľského remesla a vštiepil mi svojím prístupom svoju hlboko zakorenenú lásku ku komponovaniu. Hovoril, že hudba mi sama napovie, kam chce ísť a stačí ju počúvať a nasledovať. Profesor Vladimír Bokes ma počas magisterského štúdia inšpiroval svojím tvorivo-racionálnym prístupom k tvorbe a viedol ma k chápaniu hudby v jej komplexnosti. Pomohol mi ju správne štruktúrovať a obsahovo i formovo uchopiť do pevných celkov. Doktorandské štúdium prebiehalo u profesora Jevgenija Iršaia, ktorý mi umožnil vnímať, že veľké umenie robia malé detaily, ktoré je potrebné dotiahnuť do dokonalosti v správnej miere. Tiež mi pomohol byť slobodnejším v umeleckom prejave. Svojimi postojmi človeka priam vyzýval, aby sa nebál byť sebou samým. Všetkým mojím pedagógom patrí moje veľké ďakujem. Za všetko, čím pre mňa boli a stále aj sú. Zostávam ich dlžníkom. Keď sa obzriem za seba, vidím plodne prežité roky môjho života, počas ktorých ma ich ruky a múdre slová formovali s citom a otvorili moje oči pre krásu umenia.


V blízkej budúcnosti sa chystáte komponovať aj pre organ. Je to pre Vás istým spôsobom výzva komponovať pre organ? Čím Vás inšpiruje tento kráľovský hudobný nástroj?

Komponovanie je vždy istým spôsobom výzva. Oblasť súčasnej vážnej hudby má dnes naozaj široký záber. Je potrebné sa vysporiadať nielen s vyspelými technickými možnosťami moderných hudobných nástrojov, ale taktiež s najrozmanitejšími kompozičnými technikami. To samozrejme nie je ani zďaleka všetko. V mojom prípade mám svoje pevné body a inšpiračné zdroje, ktoré nepodliehajú zásadným zmenám. No hľadanie individuálneho hudobného výraziva, ktoré bude súznieť s mojimi estetickými kritériami, cítením a predstavami, ktoré môžu prechádzať určitou prirodzenou evolúciou i naďalej, je vítaným dobrodružstvom potrebným pri každej tvorbe. Organ je nástroj naozaj kráľovský. Jeho farebné a zvukové dispozície bez preháňania môžeme prirovnať k symfonickému orchestru. V tomto roku som už napísal jedno nové dielo pre organ a symfonický orchester. Pomenoval som ho Chiaroscuro. Aj keď je to v prvom rade označenie maliarskej techniky, v tomto prípade sa výborne hodí aj k môjmu dielu, ktoré je koncipované analogicky. V parte organu sa prvotný impulz vynára z hlbokých polôh, čo je ekvivalent pre tmu v maľbe. V hlbokých registroch posadenú zádumčivú tému organu pretínajú najprv len občasné záblesky vysoko položených tónov v hlasoch orchestra. Tie však vystupujú do popredia a zdôrazňujú viac a viac element svetla, v ktorom sa postupne strácajú tmavé odtiene a hlboké polohy. Skladba končí v priam mysticky žiarivej hudbe. V budúcom roku mám v pláne vytvoriť symfóniu pre organ a orchester pravdepodobne aj s použitím zboru. Mám už aj naskicovanú k tomu nádhernú tému, o ktorej som sa, s víziou budúcej možnej spolupráce, rozprával s vynikajúcim slovenským organistom Marekom Vrábelom. Teším sa, až dozrie čas a budem sa môcť pustiť do práce na tejto symfónii naplno. Momentálne však pracujem ešte na iných orchestrálnych dielach, ktoré musím dokončiť v dohľadnej dobe.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Radio_Head Awards 2020, titulná foto: Pavel Kastl, foto v texte: Veronika Klimonová, Veronika Markovičová


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno