Profilový album slovenského skladateľa ruského pôvodu vychádza k jeho okrúhlemu životnému jubileu. Od symbiózy s Ligetiho hudbou, cez monumentálnu skladbu ako poctu Glassovi až po šesť miniatúr venovaných zosnulej klaviristke predstavuje Jevgenij Iršai svoje majstrovské kompozičné diela pre dva klavíry, ktoré interpretoval spoločne s Ladislavom Fančovičom.

Skladateľská tvorba Jevgenija Iršaia zastáva na slovenskej, ale aj na medzinárodnej scéne významné miesto. Hovoriť v prípade tohto hudobného skladateľa o akomkoľvek vyhranenom kompozičnom štýle či rukopise, by bolo trúfalé, ba až nebezpečné, nakoľko v osobnosti Iršaia sa snúbi pevne postavený základ petrohradskej hudobnej inteligencie, tradícia európskeho dedičstva, zmysel pre moderné, progresívne postupy, v správnej chvíli kombinovaný s briskným humorom, obrovský intelektuálny záber pretavujúci sa do hudobného myslenia, zároveň nesmierny cit pre poéziu a vnútornú hĺbku. S obdivuhodným majstrovstvom a prirodzenosťou sa dokáže pohybovať v rozmanitých hudobných formách, Iršai je vynikajúci hudobný psychológ, ktorý dokáže dômyselne pracovať s hudobným výrazom.

Niekedy poslucháča prekvapí dôsledným, racionálne prepracovaným hudobným materiálom, no hneď vzápätí si musí uvedomiť, koľko originality sa v ňom skrýva. Iršaiova muzikalita a špeciálny, ruskou tradíciou podkutý cit pre hudbu mu umožňujú rozvíjať aj v súčasných, často technokratických vyjadrovacích prostriedkoch to, čo mnohým dnešným kompozíciám chýba – silu vnútorného výrazu a ohromné spektrum emócií. Okrem toho, ešte jednou veľkou výhodou disponuje: ako prvotriedny klavirista si môže svoje diela interpretovať podľa svojich predstáv.

To je aj prípad profilového CD s názvom A Glass of Glass, za ktorým odhalíme okrem vtipného bonmotu – parafrázy odkazujúcej na amerického minimalistu Philipa Glassa, aj ďalšie línie. Nosnou, vyše polhodinovou kompozíciou albumu je skladba skomponovaná v rámci štipendia FPU – A Glass of Glass, ku ktorej sa ešte dostaneme. Pochopiteľne, ide o slovnú hračku, ktorú keď preložíme do slovenského jazyka, stratí svoje čaro. Je však nutné poznamenať, že okrem pocte minimal music a samotnému autorovi Glassovi, pomyselný pohár na zdravie pripíjame aj profesorovi Iršaiovi. Len nedávno totiž oslávil okrúhle jubileum a aj z tohto dôvodu CD vychádza pod hlavičkou Vysokej školy múzických umení, kde dlhoročne pôsobí na Katedre skladby a dirigovania. Nemenej podstatná je aj dramaturgia profilového albumu – skladieb pre dva klavíry je v slovenskej literatúre žalostne málo, aj preto je tento príspevok vychádzajúci v čase pandémie niekoľkonásobne vzácnejší. Ďalšiu konotáciu by sme mohli nájsť s minimalistom Glassom – ako vieme, je to aktívny, mimoriadne čulý klavirista, ktorý si rád interpretuje svoje diela. A keď už ideme do dôsledkov, tiež nedávno oslavoval narodeniny, rovnako je to oslnivá, januárová bytosť…

Druhým interpretom je náš virtuóz, klavirista, ktorý s Iršaiom neraz spolupracoval, Ladislav Fančovič. Laureát mnohých domácich i zahraničných súťaží, má pre súčasnú hudbu vycibrený vkus, je klaviristom, ktorý vie s obdivuhodnou presvedčivosťou a štýlovou čistotou zahrať klasicko-romantický repertoár, no nesmierne mu svedčí hudba 20. storočia. O Fančovičovi je známe, že v príprave materiálu je stopercentný, nezanedbá najmenší detail, navyše, dokáže nacvičiť nové skladby veľmi rýchlo. S Jevgenijom Iršaiom ho spája špeciálne puto – okrem príbuzného intelektuálneho ladenia sú aj dobrí priatelia, preto spoločná hra na klavíroch musí mať zákonite vopred určenú, pozitívnu pulzáciu.

Album otvára trojčasťová kompozícia Dialoge mit Ligeti z roku 2003 vznikla pôvodne na objednávku klavírneho dua Ivan Šiller a Andrea Mudroňová. Iršaiovou inšpiráciou bola Ligetiho kompozícia Drei Stücke für zwei Klaviere a vo výstavbe aj ako znak úcty zanecháva pôvodné názvy častí, no v žiadnom prípade nemožno hovoriť o citácii či dokonca akýchkoľvek podobných prvkoch. Na to je skladateľ až príliš zrelý, invenčný a obrazotvorný autor. V prvej časti Monument ukazuje neuveriteľný zmysel pre tektoniku a schopnosť pracovať s tichom ako výrazovým prostriedkom: len zo zopár akordov, ktorých dozvuk sa nesie v priestore a doslova maľuje atmosféru, dokáže uchvacujúcim spôsobom vybudovať mohutnú, hustú faktúru, ktorá pôsobí až zvukovo magicky. Samotný klavír dokáže nahradiť orchester, nieto ešte dva. Skladateľ v ňom od prvých momentov dokáže rozozvučiť vzácne, málo využívané registre, disonantné akordy v kombinácii s čistými, rozloženými molovými akordmi znejú vďaka práci s výrazom priam mysticky.

Druhá časť kompozície, Selbsportret mit Reich und Ligeti (und Chopin und Beethoven ist auch dabei) prináša hudobné výlety do histórie a od prvej chvíle je podstatne dramatickejšia. Po dynamickej špirále, ktorú sme cítili v prvej časti, sa už viac priblížil hudobnej reči Ligetiho. Poslucháč sa určite mimovoľne usmeje, keď začuje odkaz na Chopinovu Etudu a mol, op. 25 č. 4 – typické klavírne odťahy sa nedajú zakryť a znejú tak, že máte chuť zvolať: „that´s jazz!“. Je to typický Iršai – citáciu vie priniesť do dokonalosti, s vtipom a šarmom, nikdy sa nezníži k prvoplánovému „odkukávaniu“ z notovej predlohy majstrov skladateľov, ale chápe ich vnútorný svet a inteligenciou sebe vlastnou dokáže ich hudbu transformovať novými výrazovými prostriedkami. Na evokovanie Musorgského hudby použil basové struny klavíra, v tejto časti počuť aj odvolávku na Gershwina – jazzovú pulzáciu nemožno zakryť a kto iný ako Ladislav Fančovič by tento part mohol zahrať presvedčivejšie. Od prvého momentu počuť aj fázové posuny, ktoré používal Steve Reich. Rytmická členitosť, využívanie rozmanitých farebných spektier, vnútorná reflexia hudby od Bacha až po súčasnosť, vás neustále núti vrátiť sa k tejto časti a nachádzať v nej nové a nové súvislosti. Sú to akési „Obrázky z výstavy“ histórie dejín hudby, videné vnímavým okom hudobného skladateľa, interpretované dokonca ním osobne, spoločne s ďalším klaviristom, ktorý sa nachádza na príbuznej „frekvencii“ a dokáže tak hodnoverne diela interpretovať a stvárniť aj ich obsah. V tretej časti Bewegung (In zart fl iessender Bewegung) sa opäť dostávame do pokojnejšieho módu, aspoň čo sa tempa týka. Kompozíciou vzdáva hold barokovým formám, výrazovo sa stretávame s monumentálnosťou. Chorálovo postavený part prvého klavíra je v molovej tónine a má majestátny charakter, kým druhý je v kontraste – trilky sa svojou živosťou snažia nabúrať jeho statickú štruktúru. Povestné a pevné „kontinuo“ v rôznych podobách však prežije, trilky postupne zanikajú, ešte ako reminiscencia zaznievajú v pianissime na záver v tajomnej atmosfére. Skladateľ dokáže majstrovsky budovať atmosféru – z jedného „obyčajného“ sledu akordov dokáže spraviť želané napätie, basové tóny situuje v štruktúre s presnosťou, oproti nim stavia kontrastné vrchné polohy so spomínanými pohyblivými trilkami.

Dômyselnosť, s akou sú všetky tri časti skomponované a aký nádherný jednoliaty celok tvoria – a čím viac ich poslucháč počúva, objavuje dokonalý, vnútorný a pritom svojím spôsobom komplikovaný svet hudobného skladateľa, dáva tušiť, že ak by sa podrobili poctivej analýze, nájdeme v nich dokonalý Zlatý rez, no skôr písaný intuitívne, ako racionálne.

Na veľkej ploche skomponované, vyše pol hodinové dielo A Glass of Glass predstavuje brilantné Iršaiovo preniknutie do sveta minimal-music a podanie akejsi komplexnej kompozičnej nadstavby diela zakladateľa tohto štýlu, Philipa Glassa. Glassov jedinečný štýl rozpoznáte od prvého momentu, rovnako však aj Iršaiove postupy – nevybral sa tou jednoduchou, elementárnou cestou „repetície“, ale preniká do hĺbky, chápe zmysel a dáva do skladby kus seba. Už po odznení prvého motívu počujeme protipohyb, ktorý by Glass zrejme nikdy nedopustil. Autor s odvahou pracuje aj s rytmickými členeniami, harmóniou, no nezabúda pripomínať ako stabilnú kostru ten jeden zásadný motív. Často ho dokonca zvukovo oprostí a nechá znieť len jeden klavír, aby zdôraznil jeho dôležitosť v štruktúre. Vzápätí však textúru opäť zhusťuje, klavírne party sa navzájom dopĺňajú a niekedy sú si v kontraste – interpretačne opäť v absolútnom súlade (kvalitnejšiu dvojicu ako Iršai a Fančovič si ani na domácej scéne nemožno predstaviť). Následne, už po krátkom započúvaní sa do skladby, objavíte pozoruhodnú formu, akýsi pattern, v ktorom Iršai vystaval celú kompozíciu: ústredný motív, ktorý uviedol v úvode, je hudobnou osou, jadrom, spájajúcim celú koncepciu kompozície, od ktorej sa autor vzďaľuje k rôznym štýlom a žánrom, nevynímajúc hudbu príbuznú Šostakovičovi či jazzu. To, čo je na minimalizme fascinujúce, magická atmosféra, hypnotický efekt príbuzný s mimoeurópskymi kultúrami, vyvolaný repetíciou, funguje, opakovaním kľúčového motívu, veľmi efektne aj v tomto prípade. Vyžaduje si to akýsi ponor poslucháča do vyše polhodinovej kompozície – vnímanie dvoch klavírov, ich magickej zvukovosti, rozmanitej farebnosti, členitej rytmickosti, neustáleho návratu dobre vymysleného motívu, skrátka, Iršai do Glassovej tvorby načrel prázdnym pohárom a keď sa s ním postavil pred (pomyselné) publikum, ukázal plný pohár, no bola v ňom jeho vlastná tvorba, len toho povrchového obalu sa z diaľky dotkol spoza oceánu Glass.

Profilový album obsahuje aj šesť miniatúr, v ktorých je skladateľ absolútnym majstrom. Cyklus skladieb Inner Landscape venoval zosnulej klaviristke Dine Ugorskej a okrem toho, sú kontrastné voči Glassovi aj Ligetimu, pretože predstavujú akýsi interný ponor do autorovho vnútra, ako sám hovorí, snažil sa nimi „vykresliť priestory vlastného podvedomia“.

Unruffled odkazuje v hudobných obrazoch na dielo Bacha, rovnako ako ďalšia časť Feroce. Majestátna prvá časť tvorí kontrast oproti dynamickej, druhej časti, ak by ste sa v nich však snažili priamo nájsť konkrétnu fúgu či toccatu, akákoľvek snaha by bola márna. Autor je známy tým, že dokáže pretvoriť hudobný materiál originálnou hudobnou rečou, už v minulosti neraz preukázal silu svojich kompozícií najmä tým, že „obrazy“, ktoré tvorí, majú v sebe hlboko zakorenený cit. Má jedinečnú schopnosť pretvárať konkrétny program do osobitého, poetického hudobného sveta, odhadnúc pritom zdravú mieru ruskej a európskej tradície. Práve v miniatúrach sa tieto obrazy dokážu stvárniť najefektnejšie. Pochmúrny sled akordov v tretej miniatúre Alarmingly poslucháčov doslova vtiahne silou svojej atmosféry. Ako už názov napovedá, má v sebe vnútorný nepokoj, ale ten drásavým spôsobom tichý, ktorý sa tak intenzívne dotkne vášho vnútra. Ominously hudobné nástroje rozpohybuje a opäť, názov korešponduje so skladbou – desivo až zlovestne si možno vysvetliť to, čo sa v miniatúre odohráva. Ak by sme chceli nájsť paralelu s touto dobou, ktorú prežívame, je to presné a trefné. Innocently and Sadly prináša nevinne krásnu, smútkom zaliatu melódiu, ktorá akoby človeka zaviedla do minulosti – späť do detského sveta. Záverečná skladba, Stray Waltz je židovský valčík, no spracovaný v štýle Šostakoviča: miešajú sa v ňom pocity bolesti a irónie zároveň. Samotná téma je presiaknutá protichodnými emóciami –clivotou, radosťou a túžbou, Iršai jej vo svojom osobitom harmonickom a rytmickom spracovaní dáva ďalší významový rozmer.


Profilový album Jevgenija Iršaia nahral autor spoločne s Ladislavom Fančovičom v Koncertnej sieni Dvorany HTF VŠMU (tá disponuje mimoriadne dobrými akustickými vlastnosťami) minulého roka v lete – v auguste, keď sa opatrenia uvoľnili. Nahrávku a mastering vytvorili Pavlík Records a treba povedať, že zvuková čistota, všetky nuansy klavírnej interpretácie – dozvuky, krásne zahraté dynamické odtiene interpretácie, sú na nahrávke s absolútnou precíznosťou a profesionalitou zachované. Zvuková vyváženosť, zachovanie počuteľnosti spodných či vrchných registrov, tóny, ktoré majú tendenciu zanikať, na tejto nahrávke nezanikajú. Pre priaznivcov súčasnej klasickej hudby je potešením zistenie, že aj na Slovensku máme nahrávaciu spoločnosť, ktorú vedú ľudia s pochopením pre túto prácu a najmä hudbu (a treba podotknúť, že vyznať sa v tejto oblasti nie je maličkosť, zato pokaziť výslednú nahrávku pri kvalitnej interpretácii, to sa môže stať rýchlosťou svetla).

A záverom nemožno opomenúť obraz na buklete albumu: autorom podmanivého vizuálu A Glass Of Glass je samotný Jevgenij Iršai. Ide o reprofoto obrazu, ktorý maľoval, pretože, ako je známe, skladateľ je aj vášnivým maliarom…

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Karol Srnec


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno