Zimná cesta je špecifické dielo, ktoré si vyžaduje absolútny ponor interpreta do jeho atmosféry. Sledujúc toto unikátne online predstavenie z košického divadla, máloktorému umelcovi sa to podarí s takou intenzitou, ako Pavlovi Bršlíkovi v spolupráci s klaviristom Róbertom Pechancom.

Vždy, keď poslucháč počúva piesňový cyklus Franza Schuberta Zimná cesta (Winterreise), čoraz intenzívnejšie naňho dolieha pocit osamelosti, smútku, zúfalstva, hľadania seba samého v prázdnote navôkol a zároveň dokáže odhaľovať hlbšie nuansy tohto majstrovského diela. Tento srdcervúci piesňový cyklus pre mužský hlas a klavír Schubert písal na sklonku svojho života v roku 1827, o rok nato vo veku 31 rokov skladateľ umiera. Predlohou sa stali Schubertovi básne Wilhelma Müllera a cyklus skomponoval v dvoch častiach. Najprv zložil prvých dvanásť piesní na básne Müllerovej zbierky z roku 1823, keď sa mu však dostala do rúk zbierka rozšírená o ďalších dvanásť básní vydaná o rok neskôr, rozhodol sa cyklus doplniť o ďalších dvanásť piesní. Tie vyšli mesiac po jeho smrti – napokon, aj toto dielo priam dýcha smrťou.


Prevádza diváka cestou, ktorá je zrejmá už od prvých tónov, je chladná, mrazivá, temná, plná beznádeje, clivoty a pochopiteľne, je molová, tak ako väčšina piesní cyklu: „teraz je svet taký temný a cesta v snehu zahalená,“ spieva slovenská tenorová špička, vítaná a uznávaná v svetových operných domoch, Pavol Bršlík v online premiére v Štátnom divadle Košice, v prvej piesni Zimnej cesty, Gute Nacht (Dobrú noc). Franz Schubert predpisuje do notovej predlohy mierne tempo Mäsig, ktoré si mnohí speváci zľahčujú nasadením trošku svižnejšieho tempa. Bršlík takúto pomôcku nepotrebuje, vyberá si „kontra“, ťažšiu cestu – v pomalom tempe, čím podčiarkne ťaživosť a melanchóliu atmosféry. Dokonca sediac, v nepohodlnej polohe pre speváka, dokázal intonačne bezchybne aj s hlbšími tónmi, nie príliš komfortnými pre súčasný tenorový hlas, výrazovo precítene odspievať citovo exponovanú prvú pieseň. S klaviristom Róbertom Pechancom tvoria na pódiu zohratú dvojicu interpretov, pretože skladateľ klavír nechápe len ako „dekoračnú“, sprievodnú funkciu, čo Pechanec ako interpret chápal absolútne, nikdy však neprešiel do afektovej výrazovej polohy, čo Schubertovej podstate svedčí. Napríklad v kľúčovom momente, kedy sa v závere Gute Nacht náhle mení atmosféra, je to práve klavír, ktorý to oznamuje, moduláciou do durovej tóniny (mimochodom, je to typický Schubertov postup, nič nové pod slnkom – k zmene tóniny nepotrebuje žiadnu prípravu, žiadnu chromatiku, ani navyše akordy, skrátka vás prekvapí úplne alogicky voči všetkým postupom a vždy budete mať pocit dokonalého vývoja harmonickej štruktúry).

V piesňovej tvorbe Schuberta má klavír zásadnú, priam partnerskú rolu – dokáže v rozmanitom spektre emócií predznamenať náladu, dopovedať motív, ale aj ho v ozvene zopakovať po spevákovi, pričom treba dbať na jeho lyrické, romantické vyspievanie. Klavír v rytmickej štruktúre vyjadruje náladu básní, svoju nezastupiteľnú funkciu tu majú dramatické tremolá, čo sa týka prírodných scenérií je priam nezastupiteľný. Zreteľne v jeho podaní počujeme tóny búrky, vietor, ale aj vodu pod ľadom, spev vtákov a mnoho ďalších hudobných obrazov. Ukazuje sa v bohatom emocionálnom spektre: Pechanec ho presvedčivo dokázal vytiahnuť do kovovej ostrosti v staccatových partoch či lyrickej nehy v pekne vyspievaných melodických oblúkoch. Je to klavirista, ktorý presne vie, kedy má klavír funkciu sprievodnú (teda nerušiť, len podporiť speváka) a v ktorých partoch má hudobný nástroj vyznieť ako ústredný prvok. Schubert bol skladateľ s ohromujúcim zmyslom pre budovanie melodickej línie, len máloktorý skladateľ v dejinách európskej hudby mal taký cit pre vykreslenie emócií prostredníctvom melódie, ako práve on. Ak sme spomenuli, že väčšina piesní je napísaná v molovej tónine, je potrebné doplniť, že osem z celkového počtu 24 piesní je v durovej. A zvláštne čaro skladateľovej tvorby je, že aj tie durové znejú pocitovo molovo – jednoducho povedané, ten smútok a istým spôsobom aj rezignácia vás od prvých taktov doslova magneticky vtiahnu svojou atmosférou. Samozrejme, za predpokladu, že sú piesne správne interpretované, teda pochopené.

Na Zimnú cestu si môže trúfnuť len interpret, ktorý tomuto náročnému dielu rozumie a dozreje naň. V prípade tohto piesňového cyklu nemáme na mysli ani tak spevácke skúsenosti, hoci bezpochyby tie sú vždy kľúčové. Zimná cesta je aj o ľudskej vyzretosti – je to dielo filozofické, o zmysle života, láske a smrti. Nerozumieť poslednej Schubertovej alegorickej ceste znamená istú interpretačnú smrť v priamom prenose. A Bršlík už od úvodných tónov dokázal, že rozumie veľmi presne estetike, významu aj filozofickému posolstvu Winterreise, do ktorej sa naplno vložil pocitovo (napokon, s dielom už bol absolútne stotožnený – v roku 2019 ho predniesol koncertne v Moyzesovej sieni s klaviristom Amirom Katzom pri príležitosti vydania jeho CD, nahrávky Zimnej cesty zo septembrového recitálu roku 2018). Spevákova nemčina znela plynulo a prekrásne, bez kostrbatých, slovenčinou poznačených nánosov vo výslovnosti, vo frázach vyspieval nádherné oblúky, v dynamike dokázal presvedčivo precítiť škály od pianissima po fortissimo, lyricky nežné party aj dramaticky mohutné v jeho podaní zneli s uveriteľnými, hlbokými emóciami vo vnútri a prekrásnou farebnosťou. Zbavil sa operného spevu a piesne interpretoval kultivovanejším prejavom, bez toho, aby stratili na potrebnom výraze. No hlavne: z každého jedného zhudobneného verša vyplývalo, že rozumie tomu, čo spieva. Z interpretácie tenoristu bolo zrejmé, že sémantickej analýze piesňového cyklu sa venoval do najmenšieho detailu. To je skrátka niečo, čo neoklamete a je to jasné už od prvej piesne – rozlúčky s láskou, o ktorej sa nič konkrétne nedozvieme, môžeme len o nej tušiť v poetických obrazoch.

V opere Štátneho divadla Košice pod vedením Rolanda Khern Tótha (koncept inscenácie) sa rozhodli pre poloscénické prevedenie Zimnej cesty, aj keď jednoduchšou voľbou by bolo koncertné prevedenie – na druhej strane však, menej atraktívne pre publikum pri televízoroch a počítačoch. Online priestor si dnes vyžaduje kreatívne riešenia, preto autor konceptu, riaditeľ košickej opery, už tradične – ako to už preukázal niekoľkokrát pri obdobne realizovaných „covidových“ premiérach, oslovil aj šéfa Činohry ŠDKE (Anton Korenči – réžia) a riaditeľa baletu (Andrej Petrovič – pohybová spolupráca), aby vytvorili z piesňového cyklu divadelný tvar. Spoločne s dramaturgom Stanislavom Trnovským sledovali líniu a obsah piesní, dielo prostredníctvom hlavného protagonistu – osamelého pútnika rozpohybovali, v scéne (Pavol Juráš) priznali prostredie divadla, dokonca ho dokázali využiť nielen atmosférou, ale aj obsahovo. Tvorcovia preferovali prevedenie v minimalistickom štýle, studenú farebnosť, pohyb speváka bol až nebadateľný, nerušivý, presúval sa pri klavíri na javisku a jeho pohyb korešpondoval s obsahom piesní. Významným vizuálnym prvkom boli aj videoprojekcie (Bea Kolbašovská), ktoré navodzovali atmosféru chladu, zimy a tmy, pričom statické obrazy sa striedali s pohyblivými (v niektorých prípadoch by možno bolo na zváženie použiť viac tých statických). Výtvarne silnou zložkou predstavenia je efekt divadelnej hmly, vyvolávajúci pocit chladnej krajiny, objavujúci sa po prvýkrát v štvrtej piesni, Zmeravenie. Rovnako ako predchádzajúca, Zamrznuté slzy, z ktorej je už citeľná beznádej pútnika. Zúfalstvo a beznádej, ktorú tenorista dokázal stvárniť – v hereckom aj speváckom prejave, bolo doslova hmatateľné, aj keď sme neboli v sále. V Zmeravení sa snúbi moment uvedomenia si, že sa nebude môcť rozlúčiť so svojou láskou – Bršlík ohromil dramatickým, sýtym hlasom, krásne znejúcim, vo vysokých polohách, sebaisto v stredných a vynikajúcou schopnosťou ekonomicky narábať s vibrátom. Zároveň v piesni cítiť aj snivú nádej, s ktorou korešpondujú občasné modulácie do durovej tóniny. Oproti dramatickým polohám (neustále podporeným klavírom – búrlivým, neutíchajúcim pohybom triol) sa spevák prejavil aj v lyrických úsekoch – jeho pianissimá boli bezchybne znelé, so zreteľnou artikuláciou a hereckým prejavom, ktorý diváka okamžite musel vtiahnuť. Dokonca aj toho, ktorý nebol oboznámený so Schubertovým vrcholným dielom: práve vďaka Bršlíkovmu vyzretému speváckemu prejavu a stvárneniu emócií, ktoré na minimalistickom javisku ešte viac vynikli.

Dojemná pokora a pokoj sálali z piesne Lipa (mimochodom, prvej durovej v cykle) – aj v nej má zásadné zastúpenie klavír. Ku kvalite zvuku prispelo aj zapožičané koncertné krídlo Steinway, ktoré špeciálne pre túto nahrávku poskytlo ŠDKE košické konzervatórium (podľa informácií na web stránke vďaka riaditeľke Anete Hollej). Prejavilo sa to na spevnom tóne, ktorému však v snivých partoch nechýbala potrebná kultivovanosť a mäkkosť, napríklad hneď v úvodnom motíve šiestej piesni Prúd vody. Presiaknutá clivotou, slzami, fatalizmom a trápením – taká je alegorickými obrazmi popretkávaná, existencionálna výpoveď pútnika odkazujúca na nevľúdne zimné obdobie. Pri interpretácii každej piesne sme priam videli zhudobnené obrazy básní, no hlavne postupnú premenu a zosobnenie hlbokých emócií hlavným protagonistom. Napríklad v piesni Ohliadnutie z jeho bolestivého výrazu tváre doslova mrazí: nielen spevácky výkon Bršlíka je fascinujúci, ale aj herecký. Winterreise je špecifické dielo, ktoré si vyžaduje ponor interpreta do jeho atmosféry. Sledujúc toto unikátne predstavenie, máloktorému umelcovi sa to podarí s takou intenzitou, ako Pavlovi Bršlíkovi v spolupráci s Róbertom Pechancom. Medzi vizuálne a výrazovo najsilnejšie momenty patrili nepochybne Bludička s obdivuhodne plynulými, vyše oktávovými skokmi, opäť bravúrne zvládnutými spodnými polohami, kedy klesá pútnik na kolená.


Pre divákov zohráva rolu aj kvalita televízneho záznamu (réžia: Anton Faraonov) a zvuku – najmä skutočnosť, či je schopná sprostredkovať posolstvo diela a emócie odohrávajúce sa v divadle. Dívajúc sa v detaile na životom unaveného, bolesťou utrápeného pútnika, vystupujúceho z temnoty, v plastickom obraze a studenej farebnosti, v piesni Spočinutie, dokázali kamery sprostredkovať verný obraz tohto diela. Navyše, v polceste trúchlivej cesty, kamery pre divákov online zaberú aj podstatné, výpovedné miesto hľadiska. Zachytia aj zmenu nálady a atmosféry – scéna sa rozjasní pri Jarnom sne (ďalšia, okamžite rozpoznateľná, durová), rovnako, ako väčšina piesní cyklu, nemá len jednoznačne monotematický charakter. Začiatok konca Zimnej cesty je symbolická: v piesni číslo 21 Hostinec Bršlík na pódiu zhadzuje ošumelý zelený plášť, ktorý ho sprevádzal počas cesty. Tempo Sehr langsam a trudné klavírne tóny napovedia, že ide o miesto posledného odpočinku. V precítenom pianissime odspievaná pieseň mala opäť vynikajúcu oporu v rytmicky pregnantnom klavíri, rovnako aj v posledných dvoch, intímnych piesňach poznačených molovou trúchlivosťou.

Opäť sa potvrdilo, že Schubertova Zimná cesta má zmysel a jej skutočná hodnota a majstrovstvo vynikne, keď je interpretované celé dielo – nielen pár populárnych piesní alebo polovica, ako to niektorí umelci robievajú. Monodráma v podaní Pavla Bršlíka s klaviristom Róbertom Pechancom v Štátnom divadle Košice odzrkadľuje dnešnú covidovú dobu: možno by sme sa takého excelentného speváka nedočkali, nebyť pandémie. Aj pod osobitý prístup k stvárneniu diela sa podpísala dnešná zvláštna doba, ktorú žijeme – a výsledok, ktorý sme videli, je unikátny, aj keď nikdy nerealizovateľný s divákmi.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Joseph Marčinský


 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno