Bandleader Ladislav Fančovič predstavil nové skladby aj nového člena orchestra. Hot jazz a swing prežíva v našich končinách revival – dôkazom bol zaplnený priestor pred DK Zrkadlový háj a niekoľko prídavkov navyše.
Prvý z letných koncertov swingového orchestra Fats Jazz Band-u sa konal 1. augusta v podvečer, od 18:30 pred Domom Kultúry Zrkadlový háj, pôvodne avizované miesto – námestie Republiky sa zmenilo. Podujatie organizovali Kultúrne zariadenia Petržalky a Bratislavská organizácia cestovného ruchu a to, že starý jazz dnes zažíva obrovský revival, bolo zjavné na prvý pohľad: maličké námestíčko pred Zrkadláčom bolo do prasknutia naplnené, čo zjavne potešilo organizátorov aj muzikantov a spevákov kapely, po „koronovom“ období zrejme obzvlášť.
Popularita hot jazzu a swingu sa nezjavila u nás náhodne. V mnohom totiž závisí aj od štýlovej interpretácie a repertoáru, ktorý Fats Jazz Band ľuďom ponúka. A za tie roky tento orchester dokazuje, že vždy má čo ponúknuť publiku – nie je to len repertoár, ktorý už dôverne poznáme, ale vždy pre ľudí pripravia aj niečo nové. Kapelník Ladislav Fančovič si za tie roky pôsobenia „vychoval“ svoje publikum tak, že dramaturgiu koncertu pripraví prekvapujúco, umne strieda sólo verzus tutti inštrumentálne skladby, kde si môžete vychutnať sólistické výkony hráčov, s piesňami, kde dostanú priestor speváci orchestra – Janka Dekánková a Matúš Uhliarik.
Nikdy to však nie sú tuctové štandardy, ktoré radový poslucháč dôverne pozná. Štúdiom starých nahrávok Fančovič dokáže nájsť ozajstné „crème de la crème“ skladby starého jazzu – mnohé z nich sú virtuózne, ďalšie majú v sebe humor a dokážu publikum pobaviť, iné sú zaujímavé z pohľadu tvorby tónu, zvlášť čo sa týka dychových nástrojov – klarinet, trúbka, pozauna či saxofón. A keď sme už pri repertoári, na koncertoch ponúka aj novinky, Ladislav Fančovič ako kapelník nestagnuje. Svoj orchester rozvíja, pracuje s ním, výsledkom čoho je vždy neopakovateľný zážitok. A to publikum cíti – preto koncerty jeho bandu tak vyhľadáva.
Letný augustový koncert v Petržalke však priniesol ďalšiu významnú zmenu: klarinetistu a saxofonistu (alt a tenor) Pavla Hoďu nahradil mladý talentovaný interpret Ján Gašpárek. Nejde však o žiadnu novú tvár – tento muzikant s Ladislavom Fančovičom spolupracuje aj v saxofónovom kvartete Pressburg Saxophone Quartet.
Predsa len, určite to bola výzva, zvládnuť taký obsiahly a výrazovo náročný repertoár pred letnými koncertmi Fats Jazz Bandu, no Gašpárek sa ukázal ako mimoriadne muzikálny interpret – či už ako klarinetista alebo alt saxofonista. V skladbe Choo-Choo! predviedol výrazovo presvedčivé sólo na altovom saxofóne (to bola jedna z tých milých a vtipných skladieb evokujúcich zvuky parnej lokomotívy, v ktorej sa dostal „k slovu“ aj unikátny basový saxofón – v interpretácii Fančoviča) a v mnohých ďalších sa ukázal ako zrelý interpret na klarinete s precíznou rytmikou a dobrým zmyslom pre kooperáciu s orchestrom.
Keďže celý svet v klasickej hudbe oslavuje rok Beethovena pri príležitosti pripomenutia si 250. výročia jeho narodenia, túto skutočnosť neopomenul ani bandleader a do repertoáru koncertu zaradil aj známy štandard Johna Kirbyho Beethoven Riffs On. Kto pozná Symfónie tohto skladateľa, musel okamžite rozpoznať motív zo siedmej, no najmä špeciálne, off-beatové spracovanie, ktoré mu Kirby vo svojom spracovaní dal, je také lákavé.
FJB má výborne zohratú rytmickú sekciu (Patrik Fičor – bicie nástroje, Pavol Kušík – kontrabas, Ladislav Fančovič – klavír, Michal Matejka – gitara/banjo) a veľmi dobrú dychovú sekciu, ktorá je aj pre túto skladbu mimoriadne dôležitá, pretože v krátkych sólach sa hráči predstavujú štýlom interpretácie blízkym „jungle style“, použitím rôznych dusítok a zvukovo príťažlivou deformáciou farby tónu. Boli to slušné preteky dychov, ako inak s nádychom humoru.
Na koncerte sme počuli aj nový repertoár, ktorý kapelník objavoval počas korona krízy. Medzi novinky patrí aj Bombay pôvodom kanadského klaviristu Tinyho Parhama a jeho hudobníkov – Tiny Parham and His Musicians. Je až neuveriteľné, ale v tejto, na prvé počutie nenápadnej skladbičke, s opakujúcou sa synkopickou rytmikou, hneď v úvode započujete motív legendárneho Jamesa Bonda. Áno, presne ten kultový soundtrackový oscarový motív a treba si uvedomiť, že hovoríme o rokoch 1928 – 1930, kedy skladba Bombay vznikla. Je to ďalší pozoruhodný úlovok do originálneho repertoáru Fats Jazz Bandu.
Saxofonista Rudy Wiedoeft je ďalším obľúbencom (okrem Thomasa „Fats“ Wallera) lídra orchestra, ktorého zábavná skladba Sax O Phun bola opäť vtipným príspevkom pre publikum. Možno si ani mnohí neuvedomujú, že za tónmi, ktoré hral saxofonista a pripomínali ľudský smiech, je špeciálna technická príprava. Nie je to ani staccato, ani glissando, ale tzv. slap tonguing, ktorý využívali okrem Wiedoefta napríklad aj skvelý tenor (a bas) saxofonista Coleman Hawkins.
Jazzový štandard Love Me or Leave Me sa od roku svojho vzniku – 1928, dočkal mnohých úprav. Spievali ho mnohé jazzové speváčky, hrali swingové orchestre, zažil si svoju slávu aj v muzikálovej podobe a na koncerte znel v sólovej úprave pre klavír. Táto skladba má v sebe zvláštne čaro aj keď má takmer sto rokov alebo skôr práve preto. Fančovičova klavírna verzia sa svojim aranžmánom priblížila k pôvodnej verzii z roku 1928 – autora hudby Waltera Donaldsona. Ako virtuózny interpret nemal problém skladbu zvládnuť technicky, samozrejme, nechýbal v nej potrebný jazzový feeling a clivota vo výraze, ktorú skladba má.
Za mikrofónom sa striedali speváci Janka Dekánková a Matúš Uhliarik. Zo známych skladieb nechýbali She’s Funny That Way – v podaní speváčky uspôsobenej na verziu He’s Funny That Way, ako ďalšiu novinku sme v podaní Janky Dekánkovej počuli You Go To My Head či We Just Couldn´t Say Goodbye. Ako prídavok znela slovenská Večer pri Dunaji, no najväčší „šum“ medzi divákmi jednoznačne vyvolala ďalšia slovenská pieseň Poď s nami, šuhajko. Ľudia sa prioritne sústredili na text, ktorý je v tejto piesni – ako sme boli upozornení, proletársky. Akýkoľvek budovateľský charakter má text diktovaný vtedajšou dobou – „ako v práci, tak aj v tanci, iste sa vyzvŕtaš…“ (a treba uznať, že Janka Dekánková sa mimoriadne dobre popasovala aj s ľubozvučnou slovenčinou, špecifickým mäkčením, dikciou na to obdobie charakteristickou), muzika s budovateľskou piesňou nemá spoločné nič. Znel výborný swing, pieseň je dobre napísaná – má priestor na sóla, je dynamická, rytmika skvele pulzuje a ako retro spomienka na minulé časy to bol veľmi dobrý ťah zo strany kapely. Speváckymi kvalitami Dekánková presvedčila: jej najväčšia sila je v tom, že ovláda všetky jazzové štýly – od skorých 20-tych rokov až po 50-te roky a vie veľmi dobre pracovať s výrazom. Jej prirodzene nosný vokál bez tlaku, výborná práca s dynamikou, intonačná a rytmická presnosť robia z jej interpretácie piesní nielen štýlovo čistý zážitok, ale najmä vysoko esteticky hodnotný.
Aj Matúš Uhliarik sa vyprofiloval ako vynikajúci spevák, pristanú mu najmä clivé pesničky, napríklad slovenské tangá. Má pekný znelý vokál, dobre pracuje s mikrofónom, jeho dynamika je nenútená a najmä dokáže presvedčivo zakončovať frázy. Okrem štandardov, ktoré v jeho podaní poznáme, predstavil aj nové piesne: Darktown Strutters Ball a Some Of These Days. Publikum opäť najživšie reagovalo na slovenský repertoár – pieseň Miluška moja počúvali ľudia so zatajeným dychom. Nie je to totiž len akási nostalgia, ktorá sa k týmto piesňam viaže. Mená ako František Krištof Veselý či Viera Raceková dnes už asi mladým ľuďom veľa nepovedia. No špecifická melodika, tangová rytmika, nezameniteľná poetika textov – konkrétne v piesni Miluška moja a ten krásne romantický nádych minulých čias, si vás získa okamžite, či už pieseň poznáte alebo nie.
Aj preto je každý jeden koncert Fats Jazz Bandu výnimočný. Nikdy sa v repertoári neopakujú, obecenstvo ako magnet priťahujú aj ich štýlové oblečenie a účesy, ktoré sú do najmenšieho detailu vyšperkované (v tomto bode je absolútnou víťazkou celého ansámblu Janka Dekánková), zvuk historických nástrojov človeka doslova katapultuje v čase a za všetko hovoria aj aranžmány – nie je predsa tajomstvom, že vznikajú prepisom z pôvodných nahrávok vďaka mravenčej práci Ladislava Fančoviča. Kombináciou všetkých týchto prvkov, tak dôsledne zladených, hrajú na pódiu interpreti s ľahkosťou – no tí, ktorí aspoň trošku ovládajú hru aspoň na jedinom hudobnom nástroji, vedia, koľko úsilia si tá povestná ľahkosť vyžaduje. Výborná atmosféra na tomto open air koncerte nemohla ani skončiť inak – ľudia v hľadisku si pýtali prídavky neustále, aj po tradičnej, záverečnej FJB, rozlúčkovej skladbe Rhythm Is Our Business…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: René Miko
