Ako to vyzerá, keď sa v obyčajnom regióne na juhu Slovenska zíde niekoľko ziskuchtivých a nie prehnane čestných Slovákov, Čechov a Maďarov? Je to nečakane dobrá zábava.
So slovenskými modernými komédiami to vôbec nie je ľahké. Tieto filmy každoročne oslovujú množstvo divákov, pripravených kedykoľvek vypnúť a dostať dávku oddychovej zábavy. Na tom by nebolo nič zlé, keby zábavné spektrum pravidelne dopĺňali aj diela vyžadujúce si väčšiu divácku participáciu. Tých je však poskromnejšie a väčšinou sa musíme ako národ spoliehať na kinematografiu od susedov.
S obavou pred ďalšími ľudovými smiechotami som vstúpil do kinosály, kde mali dávať nový film Rasťa Boroša Čierne na bielom koni. Upútavka k filmu vo mne vzbudzovala skepticizmus, ktorý je v dôsledku bežnej skúsenosti väčšinou oprávnený. Navyše, režisér Boroš veľkoryso nezatajil, že ide o autorský projekt, čo môže vo všetkých možných prípadoch znamenať dve veci. Buď to pôjde o originálne prekvapenie, ktorého kvality nezjazvia hrabivé producentské ruky, alebo to bude jedno veľké, často nezrozumiteľné sklamanie, ktoré zachádza až príliš ďaleko, a to najmä kvôli absencii dramaturga a autorovej neschopnosti dívať sa na svoj výtvor z dostatočného odstupu. O tom, kde na tejto škále medzi jedným a druhým pólom sa nová komédia od Lučenca a Rimavskej Soboty nachádza, by sa dala viesť dlhá diskusia. No za seba môžem vyhlásiť, že sklamanie to určite nie je.
Ešte pred filmom zaznela titulná pieseň s videoklipom (opäť) od Jany Kirschner a mne to už pripadalo ako vtip. Následne som si však musel priznať sviežosť a rastúce očakávanie, čo vo mne začali prúdiť a Borošova záľuba v slnkom zaliatych jazdách v naleštených veteránoch si ma pripravila na špecifickú lokálnu love story. Tak teda poďme na to.
Áno, film kade chodí, tade hlása a pýši sa svojou lokálnosťou. Akoby od počiatku v sebe zaprel akúkoľvek ambíciu preraziť aj mimo regiónu a chcel v prvom rade pobaviť tých svojich, ktorí vedia o čom je reč. A veru sám som si tým miestami nebol úplne istý. Asi preto, že som zo Šariša. Nie žeby sme tu nemali úžerníkov, osady a samozvaných donov voziacich sa v 300 koňových kočoch. Ale lokálny je predsa len lokálny a iný asi nebude. Iba žeby áno?
Interné narážky mi napovedali hádam len toľko, aby som sa v príbehu nestratil. A že mal režisér citeľnú snahu nám trochu pomotať hlavy. Boroš vo svojej novinke koketuje s praktikami svetovej úrovne a je naozaj zábavné to sledovať. Kto si fičí na tvorbe najznámejších režisérov gangsteriek iste odčíta mnoho pripodobnení a odkazov. Tieto naratívy použité v lokálnej slovenskej komédii sú ako vystrelený šíp, ktorý preráža všetko, čo mu príde do cesty. A to sme tu ešte nevideli. Osem svižných kapitol, rozpráva príbehy niekoľkých postáv z jednej pochybnej branže. Všetci sú v tom, čo robia odhodlaní, ale zároveň neschopní. Humor, ktorý sprevádza konanie postáv stúpa a zasa klesá. Prízemnosť strieda skvelý dialógový pingpong aj občas hlbšie myšlienky staršieho úžerníka Lučána, niekedy až príliš rozrozprávaného rozprávača. Niektoré vtipy sa vydarili, iné nie, ale v zásade to bola sranda.
Z ďaleka najzábavnejšie však bolo, sledovať ako si režisér užíval svoju prácu. Mix balkánskej živelnosti, amerických naháňačiek, mexického filtra a ďalšieho. Skoro mám až pocit, že tento film nedal režisérovi vôbec zabrať. Iba mu len tak vypadol z kreatívnej mysle pod tlakom skvelých nápadov. Lučenec vyzerá ako kubánske predmestie, Rimavská a jej kasíno skoro ako susedské ulice v Los Angeles. Je to jedna veľká hra s motívmi, vtipmi, detailmi, ktoré možno v tom rozbitom rozprávaní odčítate a možno nie. No film je nefalšovaným poslom slobodnej a neviazanej tvorby a chvalabohu aj dôkazom, že tu takýchto slobodných tvorcov máme.
Sympatický je aj odklon od kultu hlavného hrdinu, ktorého tu podľa propagačných materiálov mal predstavovať práve Milan Ondrík ako mladý Bandy. No ako to už býva, reklama je reklama a výsledný produkt je často iný. V celku jednoduchá love story, ktorou film začne sa veľmi rýchlo odsunie do pozadia a pozornosť je venovaná o dosť zaujímavejším postavám. Prítomnosť našich áčkových hercov, o ktorých tu až tak nešlo bol teda dobrý ťah a splnil svoj účel. Režisér sa tiež, na rozdiel od zvyklostí slovenského filmu, nespoliehal na prostú krásu herečiek, ani sa nepokúsil ich účelovo vyzliekať či niečo podobné. V prípade Jany Kovalčíkovej využil jej oveľa príťažlivejšiu krásne neohrabanú charizmu a tak vedľajšou postavou dokázal utiahnuť veľkú časť filmu.
Akokoľvek dobre to znie, treba si priznať aj to, že filmu stále čosi chýba. Toľko spomínaná love story je vo filme príliš zjednodušená a nejde sa tu príliš do hĺbky, čo sa pri tak roztrieštenej forme a množstve postáv aj dalo čakať. Napriek tomu sa o to autor v jednom kuse snažil. Iba nie na správnych miestach. Či už cez komentár záhadnej pýchy, poéziu, alebo magicko-realistické výjavy, do konceptu to prinášalo akurát tak zmätok. Prítomnosť akejsi skrytej roviny tam bolo cítiť, no filmu by pravdepodobne vôbec neublížila jej úplná absencia. Viac škody narobila príliš skrátená a priama cesta romantických dvojíc. Príbeh Bandyho a najväčšej kočky regiónu tak úplne nesedel do sľubov o gangsterskom romantickom príbehu.
Od debutu Stanko je to však zmena aj veľký posun. Pritom už prvý režisérov film stál a stále stojí za pozornosť. Preto z autorského filmu Rasťa Boroša už viac nebudem mať obavy.
Rasťo Boroš nakrútil veľmi odvážny film, ktorý by predsa len mohol prekročiť hranice juhu a pobaviť publikum pokojne aj mimo Slovenska. A to vďaka kvalitným filmárskym schopnostiam, nápaditosti, vtipnosti, modernému a sviežemu prístupu a uvedomelému prepožičiavaniu toho najlepšieho od najlepších. Som si zároveň istý, že to, čo nám prinesie nabudúce, nech je to čokoľvek, bude mať zase o niečo lepšie zvládnuté aj priestory medzi riadkami.
Autor: Matúš Trišč
Zdroj foto: Continental Film
