Nemecký nominant na Oscara Miluj svojho robota bol u nás predstavený už počas festivalu B2Can. Teraz sa znova vracia do slovenských kín.

Alma (Maren Eggert) sa už tri roky venuje skúmaniu dávneho klinového písma s cieľom dokázať, že človek v ďalekej minulosti nemyslel iba prakticky, ale okrem záznamov a zákonov vedel spísať aj svoje vnútro do poézie. Ako jedna z vedeckých špičiek je súčasťou experimentu, pri ktorom musí za 3 týždne zrecenzovať svoj život s humanoidom, na mieru vyrobeným životným partnerom.

Európska sci-fi komédia Miluj svojho robota ponúka presne to, čo by sa od európskej sci-fi komédie dá očakávať. Samotný popis filmu napovedá kam sa asi bude dej uberať a kde približne skončí. Bude to áno, nie, alebo asi? Jadro konceptu prezrádza o sebe viac než dosť a tak sa tu s nejakým prekvapením, či dokonca napätím hrať nedá. Niečo však režisérka Maria Schrader robí ozaj originálne.


Požičala si prudko futuristickú a vzrušujúcu tému, obvykle podporenú vysokými rozpočtami, zasadila ju do kulís súčasného Berlína a zaliala neškodným humorom. Namiesto chirurgicky čistej Ex Machiny, či postapokalypticého a daždivého Blade Runnera tu máme stále dosť ľudskú súčasnosť, ktorá ešte len začína uvažovať nad otázkami umelej inteligencie. Z technologického hľadiska by sa dalo tvrdiť, že film akosi predbieha svoju dobu, keďže mu chýba úvodný titulok „rok 2080“ (aspoň). O čo však autorke skutočne ide, je dnešný človek a jeho neľudské, sebecké správanie. A ako takémuto človeku ukázať ako začať znova žiť? Pustíme mu do domu robota.

Keďže nejde o futuristickú parádu, pri ktorej si treba potrpieť na vedecké zákonitosti a efekty, môžeme sa v rámci témy presunúť do – z môjho pohľadu – oveľa zaujímavejších sfér. A tými sú vzťahy.

Autorka kladie otázky, ktorým často čelia karieristi, ľudia tvrdohlavo držiaci si svoj štandard z dobrých, či zlých dôvodov. Alma je žena zranená minulosťou a prvotnú útechu nachádza hlavne v práci. Až potom čo spozná svojho nového partnera z elektra, zistí, že predsa len potrebuje od života viac.

Ľahko a príjemne odčítateľné sú nosné paradoxy, ako stret nového s pradávnym. Nie náhodou pracuje Alma ako výskumníčka pravekej poézie. A práve jej ukáže kúzlo života najnovší model programovateľného partnera menom Tom. Tento kontrast sa dá hľadať na niekoľkých úrovniach. To, čo tvorí Tomov software sú tisíce rokov ľudských skúseností, radostí aj trápení. Rozumie bolesti a dokáže odčítať skryté zámery. Aj keď sa svojej strojenosti nedokáže zbaviť, vnútri má nahraté terabajty bezhraničnej ľudskosti, ktorá súčasnému človeku tak chýba.

Výčitka smerovaná k divákovi je jasná, hoci nie úplne dominantná. Stali sme sa neľudskými. Potláčame svoje emócie, schovávame sympatie, kladieme dôraz na profesionalitu a odsudzujeme niekoho smútok, či radosť. Nie žeby sa film ponáral do týchto tém špeciálne hlboko. Ak divák nechce, nič z toho si nemusí všímať a postačí mu aj romantika a tých pár roboticky strnulých fórov. Kto si ale potrebuje nájsť niečo na zamyslenie, nájde si. Slovom, pri Miluj svojho robota sa dá aj oddýchnuť, aj hĺbať.

Hlavná postava sa nechce dať pripraviť o svoju samotu. Ako recenzentka musí zohľadniť všetky aspekty „výrobku“, ktorý sa jej dostal do rúk. Nakoľko však dokáže byť človek objektívny v súde, keď ide o lásku? Nedarí sa jej zachovať si chladnú hlavu a odmeranosť, v ktorej si doteraz pohodlne hovela. Tom jej plní všetky priania, aké mu len zídu na procesor a Alma sa tomu postupne nezvláda brániť.

Okrem hieroglyfov s dvojkovou číselnou sústavou dochádza aj k zrážke protichodných pocitov v rámci jednej duše, duše Almy. Na jednej strane zúfalo potrebuje niekoho ako je Tom, na strane druhej si je vedomá toho, že on vlastne nežije. Avšak hodnota vecí je relatívna a hlavná hrdinka prichádza na to, že to s čím má ona problém, by iným ani nenapadlo. Polopatisticky podaná filozofia prinúti zamyslieť sa hádam každého, aspoň na chvíľu.


Miluj svojho robota nie je sofistikovaným sci-fi, pri ktorom by ste uverili v realitu inej doby. Stavia viac na hereckých výkonoch než na kulisách a vizuále. Tom v podaní Dana Stevensa naozaj dokáže navodiť dojem podivína, ktorému v žilách prúdi chladiaca kvapalina. Dokonca aj jeho hlas znie ako virtuálny sprievodca. Jasné modré oči sú jemnou pripomienkou toho, že sa nemôžeme nechať oklamať. Napriek tomu neustále vytvára situácie, ktorými nás presviedča, že robot dokáže byť viac človekom ako my sami.

Každý z nás by sa občas mohol správať ako robot. Vydestilovať z človečiny to najlepšie čo sa dá a podávať to ďalej bez úbytku na úsilí. Tento filmový hit z festivalu Berlinale vie poslúžiť menej aj viac náročným divákom. Od úprimného humoru prechádza k najsúčasnejším otázkam. Neprekvapí, ale predsa zaujme a pobaví. Konfrontuje nás s dokonalosťou, s ktorou sa nevieme vyrovnať ani sa jej dorovnať. Ukazuje krásnu ľudskosť, ktorú však v prírode nemožno nájsť v čistej podobe a tak je to v poriadku. Z Alminej recenzie sa napokon  dozvieme, ako by to správne malo byť, to však neznamená, že nesprávne pokusy sú márne.

 

 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno