V roku 2020 si slovenské profesionálne divadlo pripomína 100 rokov od svojho vzniku. Slovenská národná galéria pripravila pri tejto príležitosti výstavu k stému výročiu narodenia profesora Ladislava Vychodila (1920-2005).

Vplyv tohto výtvarníka bol určujúci nielen pre vývoj slovenskej scénografie druhej polovice 20. storočia, ale aj Vysokú školu múzických umení, kde sa podieľal na založení samostatnej katedry scénografie a kde vychoval niekoľko generácií scénografov.

Storočnica Slovenského národného divadla nás necháva v rôznych podobách, formách a súvislostiach bilancovať , spomínať a predovšetkým si uctiť osobnosti, ktoré SND počas 100 rokov profilovali. Storočnicu (a aj to niekoho, alebo niečoho iného) môžeme zažiť iba raz. Tie ďalšie musíme prirodzene ponechať ďalším generáciám a tak by bol hriech toto impozantné jubileum opomenúť. Som divadelníčkou (ako by povedali českí susedia) „každým coulem“ nielen preto, že o divadle približne tridsaťpäť rokov píšem a že som v ňom (na môj vkus krátku dobu dvoch rokov) pôsobila, ale preto, že je mojou vnútornou neoddeliteľnou súčasťou. Od roku 1980 som až do súčasnosti nevynechala jedinú premiéru všetkých jeho súborov (činohru, balet, operu) a v období štúdií na vysokej škole a po nich som v ňom trávila desať rokov každý večer. V tomto úvode o storočnici divadla som zámerne osobná, lebo pre mňa divadlo osobné je. Je to akýsi paralelný svet mojej existencie. Druhý nádych, ktorý konkuruje tomu prvému.

A preto aj v rámci štúdia a praktikovania kunsthistórie som sa často zameriavala práve na oblasť scénografie a divadelného kostýmu, ergo na druhy výtvarného umenia s divadlom spojené. Divadlo zaujíma v mojom živote nielen popredné miesto v rámci záujmových preferencií a profesijných fenoménov, ale predovšetkým mu venujem maximum času a energie, a ako diablovi som mu upísala svoju dušu. Divadlo je ako Berlín – buď si ho na prvú zamilujete, alebo sa doň už nevrátite. Aj preto ma v rámci divadelných osláv 100 rokov SND prirodzene potešila skutočnosť pripomenutia si tvorby scénografa Ladislava Vychodila, československého kráľa scénického výtvarníctva.

Profesor Ladislav Vychodil (* 28. február 1920, Hačky – † 20. august 2005, Bratislava) bol slovenský scénograf českého pôvodu. Študoval v Prahe a v Brne. Od roku 1945 pôsobil ako šéf výpravy Slovenského národného divadla. V rokoch 1953 – 1983 bol tiež vedúcim Katedry scénografie, ktorú založil na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave, a súčasne v rokoch 1969 – 1971 viedol Katedru scénografie na pražskej DAMU. V roku 1977 sa stal vysokoškolským profesorom. Profesor Vychodil sa stal vedúcou osobnosťou slovenskej scénografie. Jeho tvorbu poznajú okrem slovenských a českých divadiel i v Krakove, v Saratove, vo Viedni, v Budapešti, v Sofii, v Bruseli, v Novom Sade, v Lipsku, v Santa Barbare, v Malmö, v Štokholme, v Berlíne, v Tampere, v Ľubľane a v Záhrebe. Samostatne vystavoval v Bratislave, v Sao Paulo, v Santa Barbare, v Prahe. S jeho tvorbou sa verejnosť zoznamovala pravidelne v rámci medzinárodnej výstavy Pražské quadrienále, ale i na zahraničných výstavách československej scénografie. V roku 1965 získal Zlatú medailu prezidenta Brazílskej republiky za najlepšiu národnú scénografickú expozíciu na bienále v Sao Paule. Roku 1975 bol ocenený titulom Národný umelec.

Scénografiu formoval takmer šesť dekád a scénické návrhy vytvoril k stovkám inscenácií doma aj v zahraničí. Posledné z nich mohli diváci vidieť pred dvadsiatimi rokmi a preto sa autori výstavy rozhodli zamerať sa na výtvarné a historické súvislosti scénických návrhov a makiet. Prvú samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii mal Ladislav Vychodil už v roku 1978. V roku 1990 to bola ďalšia monografická výstava mapujúca jeho tvorbu za vyše štyridsať rokov.Vychodil vytvoril scénické návrhy pre viac ako 560 inscenácií, pričom viac než 50 z nich realizoval mimo českých a slovenských divadiel.

Jeho scénografickú tvorbu na súčasnej výstave hodnotia tvorcovia ako uzatvorený celok naprieč šiestimi desaťročiami a to aj vďaka daru od jeho rodiny, ktorý rozšíril zbierku jeho diel v SNG o dokumentačný materiál a scénické či kostýmové návrhy k viac ako 200 inscenáciám. Mnohé z nich už sú čiastočne zastúpené aj v zbierkach Divadelného ústavu. Kolekcia je výberom kľúčových diel od konca päťdesiatych rokov do polovice osemdesiatych rokov. Vývoj autorovho výtvarného štýlu sledujú kurátori až v treťom období jeho tvorby a vynechávajú prvé tri sezóny jeho pôsobenia v Slovenskom národnom divadle, keď inšpiráciu čerpal najmä z tvorby svojho učiteľa Františka Tröstera, ako aj obdobie striktnej aplikácie socialistického realizmu (1948 – 1956).
Mnohé z návrhov, ktoré sú predstavené, sú vystavené prvýkrát, iné už precestovali celý svet. Výstava je členená podľa výtvarných princípov a mapuje najmä to, ako Vychodil o scénografii rozmýšľal v rôznych obdobiach jeho tvorby. Osobitný priestor je venovaný aj jeho pôsobeniu v divadelných dielňach Slovenského národného divadla, jeho pedagogickej činnosti doma aj v zahraničí a tiež jeho mimodivadelným aktivitám.


Ako už bolo spomenuté, Ladislav Vychodil sa narodil v roku 1920 v dedinke Hačky na Morave. Hoci bol pôvodom Čech, často bol označovaný za legendu slovenského divadelníctva a nestora slovenskej scénografie, a to nielen preto, že sa náhodou narodil v tom istom roku, ako bolo založené Slovenské národné divadlo v Bratislave. Patril medzi zakladateľov Katedry scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a zaslúžil sa aj o vybudovanie Umelecko-dekoračných divadelných dielní SND. Vychodil preslávil slovenskú scénografiu i v zahraničí.
Do Slovenského národného divadla sa dostal pomerne rýchlo po ukončení štúdia maľby a technickej kresby v Prahe a po krátkom období štúdia na Škole umeleckých remesiel v Brne (1938). Počas pobytu v Prahe vyhľadal Františka Tröstera, ku ktorému chodil na súkromné konzultácie. Práve ten mu neskôr sprostredkoval prácu v Bratislave. Jeho talent a situácia v Slovenskom národnom divadle mu umožnili stať sa šéfom výpravy už ako 25-ročnému.
Napriek tomu, že som spoločenský človek, sú situácie, keď potrebujem (ako takmer každý z nás) byť sama. Prehliadky výstav sú jednou z nich. Nepotrebujem k nim komentáre, ukecané kamošky, premúdrelých kolegov, alebo unudeného partnera. Potrebujem v sebe nájsť ten tichý dialóg s autorom cez jeho dielo. Mám rada tie momenty, keď sa vernisážový dav postupne koncentruje pri bufetovom stole a výstava ostane „opustená“ pre „mňa“. Tak to bolo aj v piatok, 28. februára v SNG, keď dozneli slová vedúceho kurátora a moderátora večera Dušana Burana, kurátorky Zuzany Kobliškovej a architekta výstavy Mojmíra Vychodila (vnuka autora).


Expozícia je koncipovaná nielen v rámci historických súvislostí, okruhov období a jednotlivých inscenácií, zahŕňa makety scén, plošné návrhy, skice, informácie, filmové priestorové projekcie, pamätné medaile SND, pre deti možnosť vytvoriť si vlastný návrh scény, ale aj v rámci priestoru na jednej strane kreuje jeho architektúru použijúc charakteristické prvky Vychodilovej scénografie. Akoby vnášal jeho scénografiu do výstavného priestoru, aby sa divák ocitol priamo v nej, hoci vo fragmentoch a akcentácii na použitý materiál a výtvarné gesto, zároveň na strane druhej modeluje atmosféru svetlom. To v čistote prezentácií jednotlivých objektov, (na ktoré je prirodzene koncentrovaný akcent) priestor ešte viac zdivadelňuje. Definícia okruhov (Ladislav Vychodil, Svetlo, Imaginácia, Umelecko-dekoračné dielne SND, Sorela-socialistický realizmus, Rekvizity, Svätopluk, Siločiary) zhmotňuje v priestore informatívne aj vizuálne ten-ktorý scénografov postup, problematiku, obdobie aj náladu. Inštalácia je tým pádom prehľadná, elegantná, divadelná a emotívna zároveň. Ja osobne som si v nej (okrem profesionálnych súvislostí) našla aj svoje spomienky na niekdajšie seminárne práce vysokej školy, na absolvované predstavenia a privátne zážitky s nimi spojené.

Výstava Ladislava Vychodila , nazvaná jednoducho „LV 100“ , (ktorá okrem iniciálok mena autora a číslice výročia jeho narodenia, aj výročia SND), metaforicky aj vtipne evokuje číslo listu vlastníctva) je reprezentatívnym holdom mágovi javiskového priestoru, legende scénického výtvarníctva s kúzelným rokom narodenia totožným s rokom zrodu Slovenského národného divadla. Oba tieto fenomény sa zrejme v motivačnejšom roku ani nemohli narodiť. Výstava v Esterházyho paláci SNG potrvá do 5. júla. Nielen, že sa v rámci zadefinovaných storočníc a všeobecného prehľadu jednotlivca „patrí“ na ňu ísť pozrieť, ale iste bude motivovať aj k opakovaným návštevám. Totiž, akosi zvláštne je na nej dobre.

Barbara Brathová – Časť informácií zdroj web SNG
Zdroj foto: autorka


1 KOMENTÁR

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno