Sľubná komédia mladého českého režiséra Adama Kolomana Rybanského toho prináša omnoho viac než sme čakali. Možno budete prekvapení aj vy.
„Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda špongiu nasiaknutú octom na yzopovú palicu a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: Je dokonané! Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“
V žiadnom prípade sa nesnažím o cynizmus. Pokúšam sa len vysomáriť z pocitov, ktoré vo mne zanechala nová česká komédia Keby radšej horelo. Posledné roky sme mohli vidieť mnoho z reálií vidieka a životného priestoru bežného človeka u našich susedov Čechov. Rituálne vysedávanie v hospode, osud upísaný šiestoligovému futbalu a tragikomicky neschopných obesencov.
Sprvu vyzeral debut režiséra Adama Kolomana Rybanského ozaj iba ako pokus sa znova raz zasmiať na svojráznosti jedného národa. Navyše nie príliš vydarený pokus. Nad humorom v úvodnej časti filmu, ktorý plynul či už z deja alebo dialógov, som miestami trošku krčil obočím. Postavy tu zhutneným spôsobom vymenúvajú problémy dnešnej spoločnosti a robia to pomocou tézovitých až doslovných narážok. Z hľadiska vtipu ide do istého momentu iba o akúsi frašku, ktorá síce ironizuje, ale nijak zvlášť nepobaví. Chvíľu som sa bál, že z dobrej komédie, za ktorou som prišiel, sa stane iba prostoduchý a predvídateľný zhluk základných a nijak inovatívnych názorov. A ako som sa mýlil!
Bolo mojou chybou, že som do kinosály prišiel nachystaný sa iba smiať a odčítavať vtipy na rôznych úrovniach, tak, ako tomu bolo v prípade nedávnej skvelej českej komédie Mimoriadna udalosť. Povaha filmu Keby radšej horelo vo mne vyvolala podobné očakávania. No uznajte, že téma dobrovoľných hasičov si to do istej miery aj žiada. Je to ako s tým futbalom… Časť obyvateľov to berie smrteľne vážne, pre ďalších je to iba zámienka si vypiť a zanadávať a tretia skupina ani nerozumie, o čo tým prvým dvom vlastne ide. Pocit akejsi nadhodnoty, falošnej profesionality a spoločenského významu prinútil aj hrdinov nového filmu – členov dobrovoľného hasičského zboru – k odsúdeniahodnému, ale veľmi pochopiteľnému konaniu. Situácia, kedy dedinské autority zavedú v malej obci zákaz vychádzania, by mi ešte pred pár rokmi prišla iba ako prestrelený scenáristický konštrukt. V závislosti od udalostí okolo koronavírusu však nemôžem v tomto smere kritizovať vôbec nič. Krivdil som okrem iného aj humoru. Neskôr som sa naozaj schuti a nahlas zasmial, najmä na octových situáciách. Došlo mi, že kostrbatý úvod nemusí plynúť z autorskej neschopnosti. Viem si predstaviť tie ovácie, keby pri mne v kinosále sedel ešte niekto ďalší. Tento film je naozaj škoda nechať bez povšimnutia. Preto verím, že sa sály naplnia.
Príbeh je rozdelený do piatich kapitol, pričom každá reprezentuje jeden sviatočný deň Veľkej noci, a ukončený je obyčajným utorkom. Z priestoru malej českej dedinky sa nábožnosť ešte celkom nevytratila. Naopak, spoľahlivo pomáha pri umocňovaní patriotických nálad a svojich veriacich ešte viac izoluje od rozmanitosti sveta tam vonku, pričom im dáva pocit, že ten ich život je najhodnotnejší a nikto nemá právo im ho narúšať.
Herecké obsadenie zodpovedá populárnym diváckym požiadavkám. Okrem Miroslava Kroba žiaril najmä Michal Isteník, ktorý si už podobnú tragikomiku odskúšal napríklad v seriáli MOST! Jeho schopnosť stvárniť rôzne podoby vidieckeho zúfalstva v sebe nesie ohromné možnosti pobaviť, ale aj vyvolať súcit.
Radosť a pobavenie však nie sú tými hlavnými emóciami, aké v nás tvorcovia chcú vyvolať. Postupne si uvedomíte, že sa dívate na skutočne tragický a silný príbeh obalený stručnou absurditou. Film bodá do niekoľkých osích hniezd naraz. Okrem konšpiračných tém ako chemtrails a imigrácia sú nahlodané aj dôvody spoločenskej náklonnosti k hoaxom a dezinformáciám. Na bežného človeka žijúceho v (nie len) českej spoločnosti je toho skutočne veľa. Denno-denne sa musí starať o rodinu, na ktorú často ani nie je pripravený. Pritom cíti nutnosť pasovať sa s večnou neistotou, za ktorú môže napríklad zle nastavený systém vzdelávania či zanedbaný seba rozvoj, ale najmä prítomnosť všakovakých informácií na internete a v médiách zastupujúcich množstvo odlišných názorov. Dnes hádam neexistuje médium, ktoré by sa nenakláňalo k určitým ideálom a nepôsobilo aspoň malou troškou na manipulovateľné časti ľudského vedomia. V ideálnom prípade si prijímateľ informácií overí poznatok ešte pred tým, ako ho začne šíriť aspoň u dvoch ďalších zdrojov. V tom horšom ovládne človeka strach, ktorý mu znemožní racionálne uvažovať a miesto toho, aby sa spýtal aj na iný názor, si radšej vypýta ďalšie informácie od objaviteľa desivej pravdy. A tak tu máme odborníkov na poprašky z lietadla či očkovanie, ktorí sa beznádejne mocú vo svete všemožne prispôsobiteľných „faktov“ a pritom nedovidia ani za tenkú stenu svojej bubliny.
Rybanský necháva svoje postavy myslieť, uvažovať, zvažovať a prehodnocovať. Často vidíme hrdinov stáť na duševnej križovatke, kedy sa musia rozhodnúť či uveria tomu, čo ich desí a tým budú môcť ochrániť svoje rodiny pred sprisahaním alebo radšej dajú na svoj rozum, ktorý im radí nerobiť nič. Jedno sa musí nechať, voľba to veru nie je ľahká. Hrdinom príbehu by bolo kruté nadávať do dezolátov. Sú to skôr ľudia ustarostení dennými povinnosťami a na rozmýšľanie o niečom vzdialenom, o čom nič nevedia, im už jednoducho nezostávajú sily. Navyše sú príliš priami, zvyknutí, že keď sa niečo raz povie, tak to platí. Nečakajú, že internet je oázou klamstva a výmyslov. Postavy preto často mlčia a váhajú, ako sa zachovať zoči-voči veciam, ktorým odmietajú uveriť, ale desia ich natoľko, že ich nemôžu ignorovať. To, ako sa rozhodnú vidíme, iba v ich dômyselne nastavenom konaní. Vďaka minimalistickému herectvu, stručným dialógom a podržaním záberov do úplného ticha, máme možnosť sledovať rozpory, ktoré sa v človeku bijú priamo na plátne a sú zrozumiteľné bez jediného slovka.
Inak povedané, režisér nám predvádza svoj svieži rukopis, vďaka ktorému akcia doznieva do silných významov. Na takúto skutočnú filmárčinu si obecenstvo určite rado zvykne. Svojská kamera sa na seba snaží občas upozorniť a odpracovať si svoj podiel na originálnom rozprávaní. Iba vďaka nej sa v závere dozvieme niečo o mytológii dediny a prepojíme si to s aktuálnymi udalosťami, čo prináša nefalšovanú katarziu. Je dôkazom toho, že aj statické a rozvážne komponované zábery s dôrazom stačia na vypovedanie najrôznejších situácií a postavy aj diváci pri tom iba mlčia.
Mám rád príbehy, v ktorých všetko dáva zmysel. Všetko niekde začne a niekde inde sa ukončí. Sú to príbehy premyslené, stavané s dramaturgickou zručnosťou a silným umom pre rozprávanie. Keby radšej horelo je presne takým príbehom. Ak k tomu ešte pripíšem prekvapenie z jeho skutočnej hodnoty, na všetky jeho drobné kozmetické nedostatky rád a rýchlo zabudnem. Je to sociálny experiment so zámerom dokázať, že strach je najlepší nástroj na ovládanie. Film pracuje s kvalitne psychologizovanými postavami aj s logickými a predsa prekvapivými zvratmi.
Je to ďalšia sonda do spoločenstva malých-veľkých ľudí strednej Európy, ich strácania sa v zložitosti nepoznaného sveta, opúšťania náboženskej tradície, ktorá im už nič nehovorí, vyrovnávania sa s vlastnými chybami a hľadania sebaúcty. Zásadné témy v kombinácii s mladým, životaschopným režisérskym talentom, majú v tomto prípade potenciál konkurovať kinematografii európskej úrovne.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Bontonfilm
