Publikum si po recitáli Martina Kasíka vypýtalo až tri prídavky: klavirista dokázal, že s presvedčivosťou hrá Bacha, Chopina, ale i súčasnú hudbu.
Záverečný utorkový klavírny recitál v aktuálnej koncertnej sezóne (14. 6. 2022) v rámci cyklu Klavír a klaviristi patril jednému z najvýznamnejších českých interpretov, klaviristovi Martinovi Kasíkovi. Vyštudoval Janáčkove konzervatórium v Ostrave v triede Moniky Tugendliebovej a pražskú AMU v triede Ivana Klánskeho. Kritika oceňuje Kasíka za jeho tvorivý, poetický prístup k interpretácii, ktorý zachytáva náladu okamihu, duchovný presah a mimoriadnu bohatosť a premenlivosť nálad.
Program koncertu interpret zostavil z diel Ludwiga van Beethovena a Modesta Petroviča Musorgského. S Beethovenovými klavírnymi sonátami, rovnako ako i Obrázkami z výstavy sa klavirista predstavil už pred niekoľkými rokmi v domácich Čechách, bol preto predpoklad, že repertoár bude mať dostatočne usadený, bude s ním zžitý.
Je pozoruhodné, aký široký záber má Kasík – vyniká štýlovou čistotou v klasicizme, rovnako presvedčivo sa vie vcítiť do romantickej literatúry, hudby 20. storočia a nie sú mu cudzie ani súčasné diela, naopak, napokon, publikum si vypýtalo až tri prídavky a vďaka tomu sme mali možnosť počuť, že sa vo všetkých slohových obdobiach cíti ako ryba vo vode.
V prvej polovici koncertu zneli dve Beethovenove Sonáty – Sonáta pre klavír č. 7 D dur, op. 10 č. 3 z roku 1798, ktorá je poslednou z trojice sonát venovaných grófke Anne Margaréte von Browneovej, manželke skladateľovho mecenáša Johanna Georga von Browne-Camus a Sonáta pre klavír č. 14 cis mol, op. 27 č. 2 Quasi una fantasia.
Sonáta pre klavír č. 7 D dur, op. 10 č. 3 je pomerne prehliadaným dielom (existujú aj klaviristami preferovanejšie) a mimoriadne sme ocenili, že si toto náročné dielo Martin Kasík zvolil. Beethoven ho písal v období (1798), keď už začínal strácať sluch. Je to jedna z jeho najväčších sonát – čo sa týka kompozičnej práce, revolučných, novátorských postupov a prístupov k sonátovej forme ako takej.
Už len výstavbu prvej a druhej časti (D dur a d mol) nemohol poňať skladateľ kontrastnejšie a chápanie Martina Kasíka v interpretácii bolo tomu zodpovedajúce. Prvá časť Presto v jeho podaní mala v úvode slávnostný charakter, klavirista v rýchlom tempe hral s ľahkosťou, jeho odťahy boli muzikálne, kaskády prvých veselých fráz bezchybné a ponímané v klasicistickom duchu. Klavír dokázal rozospievať nádherne, prihliadajúc na citlivú prácu s dynamikou a kontrastnosť hudobného materiálu, ktorá Beethovenovmu dielu pristane.
Je to typ interpreta, ktorý je absolútne nechybový – jeho koncert by ste smelo mohli nahrať na CD. Samozrejme, mimoriadne muzikálny, pritom introvertný – nerobí za klavírom žiadne veľké, patetické gestá, hru koncentruje do prstov, jeho pianissimá sú krásne vyvážené fortissimá znelé, farebné, zreteľné a dramatické časti nosné.
V čom však úplne najviac dojal, takmer až k slzám, bola spomínaná kontrastná časť sonáty Largo e mesto. Beethoven doposiaľ nikdy nepracoval s takýmto výrazovým materiálom. Iste, pomalé tempá a clivota sa uňho v klavírnych sonátach objavovali, v rámci klasickej výstavby, no nikdy nie „e mesto“ (smútočný) – ako sme sa aj dočítali v bulletine. Je to nielen smútok, ale bolesť a rezignácia, pri ktorej plače srdce. Zúfalstvo ubolenej duše dosahuje v tejto časti nevídanú emočnú hĺbku a v interpretácii Kasíka bola bolesť priam citeľná. Precítil v pomalom tempe ťažkopádny molový úvod postavený na akordoch v ľavej ruke, v pochmúrnom pianissime, a keď sa ozvali prvé vyspievané tóny ústrednej témy v pravej (začínajúce na dominante molovej tóniny d mol), pričom v sprievode sú rozložené akordy postupne modulujúce a naberajúce na sile a závažnosti, jeho tóny priam bodali do srdca. V téme, ktorú interpretoval, bola obsiahnutá čistá beznádej v kombinácii s rezignáciou skladateľa. Pri opakovaní ju zahral inak, sprievod ľavej ruky naberal na gradácii, mierne pracoval aj s tempom, jeho frázovanie malo úžasný cit, ozdoby boli vypracované, bez náznaku kostrbatosti. Spôsob, akým Kasík v závere tejto časti pracoval s trojtónovým motívom skladateľ, nebol len „hrou na klavíri“, ale hlbokým rozjímaním, filozofickou rozpravou, sebaspytovaním. Je to vzácne, keď počujete v interpretácii, že klavirista neinterpretuje len mechanicky noty a predpísanú dynamiku, no za jeho prevedením je podstatne viac. Tá otázka, ktorú kladie v závere tejto časti Beethoven a postupne slabne, v úplnom pianissime ostávajú len dva tóny, utvrdzujúce tóninu „d“ v ľavej ruke, sa niesla sálou ako bolestivý výkrik do tmy. Vrchol programu – počuť Beethovenovo Largo e mesto tejto klavírnej sonáty a umrieť…
Pomalá časť tejto sonáty vynikla o to viac, že tretia časť skladby, že Menuetto: Allegro má tanečný charakter, no začína sa v piáne a dolce (skôr bol enormný kontrast prvej a druhej časti). Úplný návrat k prvej, energickej časti potvrdil skladateľ vo finálnej časti Rondo: Allegro ktorá sa javí, akoby mala improvizačný charakter. Je v nej včas opäť trojtónová otázka, s ktorou sme sa tak dôverne oboznámili a interpret si dával záležať, aby v hustom materiáli nezanikla.
Sonáta pre klavír č. 14 cis mol, op. 27 č. 2 Quasi una fantasia je skutočný názov diela, akým ho aj Beethoven pomenoval, pravda, poznáme ju pod názvom Sonáta Mesačného svitu. Kto by bol povedal, že ešte aj tisíc krát po tom, čo sme ju počuli, nemá čo dať poslucháčovi, hlboko sa mýli. Iste, je to hit, no vyspievať každý jeden detail, pritom hneď prvú časť Adagio sostenuto hrať pohyb v pravej ruke s vyrovnanosťou, neopomenúť tému (skrytú v rozložených akordoch), sa nepodarí každému klaviristovi. Kasíkovi rozhodne áno. Nastal čas pre jeho intímnu, prekrásnu, vypracovanú interpretáciu – s postupnými gradačnými úsekmi v basovom registri, bez ostrého bodkovaného rytmu (čo sem tam vytrhne zo sedadiel poslucháčov, pravda), nádherne plynulú, bez veľkých výkyvov v dynamike, no nie sterilnú. Po druhej časti, nepochybne, každý čaká na to, čo fascinuje najviac: Presto agitato. Kasík zvoli tempo, z ktorého sa takmer zakrútila hlava. Technicky vynikajúco podkutý interpret si to môže dovoliť – nebolo to na úkor zreteľnej artikulácie, hustú faktúru zvládol bravúrne, akordy boli v jeho podaní plné, dramatické, dostatočne sa o ne oprel, behy čisté, aj napriek fatálne rýchlemu tempu. Beethoven by bol rád – a my v publiku sme to ocenili.
Ešte pred hodnotením druhej polovice koncertu krátka odbočka: bulletin Slovenskej filharmónie ponúkol excelentný, kvalitne spracovaný text (autor Samuel Šomorjai). Publikum sa tak dozvedelo nielen zaujímavosti o samotných dielach, no informačne vyvážený text ponúkol aj odborné informácie, historické konotácie a citácie z publikácií, pritom spracované prístupným jazykom.
Obrázky z výstavy Modesta Petroviča Musorgského malo možnosť bratislavské publikum počuť aj počas covidového obdobia v podaní slovenského fenomenálneho klaviristu Mateja Arendárika. Človek sa teda chtiac-nechtiac nevyhne porovnávaniu, keďže to zase nebolo až tak dávno. Arendárik patrí medzi mimoriadne muzikálnych interpretov s citom pre výstavbu diela, obrovským zmyslom pre farebnosť a dramatičnosť. Kasík je oproti nemu skôr introvertný, intímny a na pohľad by sa mohlo zdať, že Obrázky z výstavy nebudú práve jeho doménou – opak bol však pravdou. Ponúkol na Obrázky z výstavy svoj vlastný pohľad.
Poslucháči poznajú toto dielo aj v úprave pre orchester od Mauricea Ravela, no autor ho pôvodne písal pre klavír, preto počuť ho v origináli znamená vždy sviatok. Musorgskij Obrázky z výstavy komponoval pod dojmom posmrtnej výstavy Viktora Alexandroviča Hartmana, ruského maliara, architekta a svojho priateľa. Cyklus zahŕňa desať výrazovo kontrastných skladieb, ktoré sú popretkávané niekoľkými intermezzami – Promenádami. Tie sa v majestátnom diele objavujú transponované či vo variáciách.
Dielo kladie na interpreta vysoké technické aj výrazové nároky. Po úvodnej Promenáde, ktorá sa niesla sálou spočiatku jasným zvukom, neskôr nabrala až orchestrálnu mohutnosť, sa interpret dostal k prvému obrazu. Škriatok (Gnomus) je náročný klavírny part – je to podľa Stasova, Musorgského priateľa, postava z fantazijného sveta, chromá, ktorá stojí na krivých nohách. Tomu zodpovedá aj hudba: Kasík z nej vyťažil v hlbokých tónoch a trilkoch, kontrastoch, motivickej úsečnosti maximum vo výraze. V ďalších obrazoch sme prešli k Starému hradu – jeho lyrické stvárnenie bolo poetické a dojemné, cez Park v Tuilleries – vynikal hravosťou a ľahkosťou, svižným tempom, Bydlo (bez Promenády) fascinovalo kontrastným fortissimom a pianissimom, čím chcel Musorgskij hudobne vytvoriť dojem z diaľky sa približujúceho objektu, prechádzajúceho a následne miznúceho. Každé z obrazov, ktoré interpretoval, dokázal „maľovať“ – je to dielo, ktoré má už svojím charakterom a farbami blízko k impresionizmu a klavirista podľa toho aj pristupoval k interpretácii.
Najväčší rozruch v publiku vyvolal (už tradične) Balet nevyliahnutých kuriatok. Je to hudobne vďačný, krátky kus zobrazujúci baletnú inscenáciu v Marinskom divadle (chlapci a dievčatá mali pestré kostýmy, ktoré navrhol Hartman – niektorí boli oblečení ako kanáriky, ďalší ako vajcia). Vysoký register, sled rýchlych motívov, vtip a veselosť kuriatok sa strieda bez Promenády s ďalším obrazom – Samuel Goldenberg a Schmuyle. Sú to dva obrazy – bohatého a chudobného Žida. Bohatému nadelil skladateľ hlboký, mohutný hlas, chudobný, ktorý sa trasie od zimy, má melódiu plnú opakujúcich sa tónov vo vysokých polohách. Klavirista postavil tento obraz na zásadnom kontraste v interpretácii – jeden motív prepletá druhý, no vždy je tam citeľný rozdiel, istota a suverenita v „bohatstve“, opak v chudobe.
Jednou z najsugestívnejších častí tohto diela sú Catacombae. Sepulcrum romanum, ktorá nás preniesla do sveta mŕtvych. Hoci Hartmanov obraz zobrazuje parížske katakomby, skladateľ komponoval pod vplyvom predčasnej smrti svojho priateľa. Harmonicky progresívne skomponovaná časť bola v podaní Kasíka mimoriadne výrazovo sugestívna – skladateľ totiž okrem hlbokých, ponurých polôh ponúka aj svetlo.
Majestátny bol záver Veľká brána Kyjevská obsahuje až tri materiály, s ktorými skladateľ pracuje– variuje tému Promenády, s chorálom, ktorý zaznieva z kostola brány a zvonkohrou. Martin Kasík týmto témam porozumel, dokázal ich interpretovať presvedčivo, vybudovať kontrast, prelínať ich tak, aby ani jedna z nich nezanikla. Bolo to mohutné finále a obrovské fortissimo ako sa na Obrázky z výstavy patrí.
Niet divu, že publikum si vypýtalo prídavky – najprv znelo Chopinovo Nocturno Des dur, op. 27, č. 2 – ako sám Kasík ľudom v hľadisku adresoval slová – „abychom to trochu zklidnili…“, v ktorom sa ukázal jeho zmysel pre lyrizmus a vyvážené pianissimá (hoc niektoré úseky vo forte boli možno dynamicky expresívnejšie, vzhľadom na to, že ide o nocturno), no majstrovstvo dokázal v ďalšom prídavku. Klavírny kus Klementa Slavického (Toccata: Molto vivo) bol v jeho podaní ukážkou nielen ohromujúcej technickej výbavy, no i zmyslom pre interpretáciu súčasnej hudby. Po takomto náročnom recitáli zvládnuť ešte ďalšiu technicky náročnú skladbu – to ocenilo aj publikum a vyžiadalo si ďalší prídavok – interpret ukončil svoje vystúpenie v Malej sále Slovenskej filharmónie Bachovou Francúzskou suitou č. 6 E dur, časťou Sarabanda.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná autorka, v texte: screen shot stream filharmonia.sk
