Slovenská kameramanka Denisa Buranová stála pri vzniku unikátnej animovanej slovensko-českej rozprávky Tonko, Slávka a kúzelné svetlo. O vizuálnej kráse obrazu aj výzvach, ktoré predstavuje bábkový film sa dočítate v našom rozhovore.
Aké sú vaše aktuálne dojmy po premiére filmu na Slovensku? Vnímate odozvy divákov?
Ja sama som film videla už veľmi veľa krát, a preto je zaujímavé vnímať reakcie ľudí, pre ktorých je to nové. Odozvy sú veľmi pozitívne u detí aj u dospelých. Je vidieť, že film v nich zanechal veľa silných dojmov a z toho sa môžeme iba tešiť. Podobne sa filmu darilo aj na festivaloch v zahraničí, takže som rada, že to funguje univerzálne.
Zaujímajú ma špeciálne reakcie detí. Ja sám som v detstve neobľuboval bábkovú ani žiadnu inú stop-motion animáciu. Ako ju vnímajú súčasné deti?
Mala som trochu obavy. Mne takýto štýl animácie tiež nebol blízky. Keď som bola malá, trošku som sa bábok bála. No Filip Pošivač je výnimočný výtvarník a uvedomila som si, že keď celý projekt bude mať na starosti on, nemôže to dopadnúť zle. Bola som si istá, že to deti zaujme. Aj keď určite nemôžem hovoriť za všetky deti. So svojou dcérou sme zopár takýchto filmov videli a fungovalo to. Myslím, že záleží najmä na výtvarnom štýle a na tom, či sa detskí diváci chcú ponoriť do príbehu.
Čo vás presvedčilo, aby ste s Filipom Pošivačom na filme spolupracovali?
Jeho výtvarné návrhy, kresby a predstavy o filme. Až neskôr som si uvedomila, že mám doma veľa knižiek, ktoré ilustroval (úsmev). Samozrejme aj príbeh jedinečného svietiaceho chlapca, ktorý bol pre mňa veľmi vizuálne atraktívny. Všetko toto ma iba utvrdilo v rozhodnutí a bola som rada, že som sa do projektu zapojila.
Doteraz ste nakrúcali iba hrané a dokumentárne filmy. Práca na animovanom filme je zrejme dosť odlišná, najmä ak ide o bábkový film. Povedali by ste, že ide skôr o prácu fotografky, než prácu kameramanky, alebo je to niečo medzi? Museli ste mať predstavu aj o pohybe postáv a kamery. Pri hranom filme sa to dá jednoducho vyskúšať, ale pri bábkovom nie.
Je to určite práca kameramanky, hoci je pravda, že film vzniká pomocou fotoaparátov a pre technológiu stop-motion upravenej kamerovej výbavy. Takže svietenie a celková príprava záberov je stále práca kameramanky. V začiatkoch sme si s Filipom určili kreatívnu rovinu filmu, ktorej sme sa držali a na nej pripravovali technický scenár. Prakticky to znamená, že sme museli vymyslieť a vytvoriť vyše tisíc záberov (kde vieme, ako sa kamera a postavy zhruba pohybujú). Vďaka presnosti a precíznosti technického scenára, storyboardov a následného animaticu – teda kreslenej podoby filmu – sme presne vedeli určiť, ako danú scénu nasvietiť a ako ju realizovať. Práve pri animovanom filme si všetko musíte vyskúšať a nastaviť rovnako ako pri hranom. Musíte vedieť, kde budú postavy v priestore, ako rýchlo sa budú pohybovať, to je veľmi dôležité aj pre samotných animátorov, pretože oni ako herci ovládajú pohyby a charakter bábky. Takéto technické skúšky aj pred samotným záberom boli viac ako potrebné, aby sa záber nakrútil čo najpresnejšie. Niektoré zložité a dlhé zábery – napríklad úvod s holubom – sme točili 7 dní.
Práca na animovanom filme je známa svojou precíznosťou, časovou náročnosťou. Bavila vás takáto mravenčia práca, alebo ste cítili aj únavu?
Bolo to nové. Hraný film štáb nakrúti za jeden mesiac, výnimočne za trochu dlhší čas. Film Tonko, Slávka a kúzelné svetlo sme nakrúcali čistých 362 dní. Miestami to bolo naozaj náročné. Najmä keď som si asi po dvoch mesiacoch uvedomila, že toto budem robiť ešte najbližší rok a dva mesiace. Každý deň sme nakrútili zhruba 7 sekúnd filmu a trvalo to spolu rok a pol. Samotný tvorivý proces ma však veľmi bavil. Zvykla som si na to. Pri každom zábere sme sa snažili urobiť ho najlepšie, ako sa len dá a postupne som to začala brať ako hru a tešila som sa, že si denne môžeme tvoriť v ateliéri. Navyše počas covidu. Najväčšou školou pre mňa bola práca animátorov, ktorí majú nesmiernu dávku trpezlivosti pri práci a pri vedení bábkových postáv. To je naozaj mravenčia precízna práca. Rovnako ako výtvarníci a umelci, ktorí pracovali na každučkom detaile vo filme.
Takže ste karanténny čas využili naplno.
Presne tak. Samozrejme na nás celá situácia mala vplyv. Výroba filmu sa kvôli koronakríze posunula asi o tri mesiace. No akonáhle sa to rozbehlo, pracovali sme po celý čas bez prestávky.
Jednou z hlavných tém filmu je svetlo, čo naznačuje aj samotný názov. Ide o dejotvorný a významovo veľmi dôležitý prvok. Pre kamaramanskú prácu je svetlo kľúčové. Ako ste o svetle uvažovali v kreatívnom procese?
Veľmi špecifickým bol v tomto smere hlavný hrdina Tonko, ktorý neustále svieti. Pre mňa ako kameramanku mala táto postava unikátne technické parametre. Postava Genius loci – teda ducha domu, ktorý symbolizoval tmu – bola naopak veľmi tmavá. Najväčšou výzvou bolo teda zachytiť žiarivú bábku v jednom zábere spolu s tmavým materiálom zápornej postavy tak, aby nebol obraz preexponovaný a zároveň, aby sme na kameru zachytili všetko potrebné. Tu sme používali viac expozíciu záberov, ktoré sme potom postprodukčne spracovali, aby boli postavy kreatívne a výtvarne dobre spracované.
Čo sa týka celkovej koncepcie svetla, podstata bola v tom, že okrem Tonka má žiariť aj prostredie okolo neho. Chceli sme, aby celý priestor bol oku lahodiaci. Už zo samotného scenára vychádzalo , že dom pôsobí trochu pochmúrne a strašidelne. Potrebovali sme teda nájsť správnu atmosféru, aby film nebol príliš temný a desivý, ale aby to lahodilo oku detského diváka a súčasne to zachovalo všetko, čo je v scenári. Vyvažovali sme to práve kontrastami v scénografii filmu a hlavnými hrdinami v priestore. Filip vedel, že rodina Tonka má mať prežiarený farebný byt a naopak, jemne zachmúrený, temnejší a monochromatický musí byť byt baletky Silvie, Slávkinej mamy. Podvedome sme tieto prostredia mohli vnímať vo vzájomnom kontraste. Priestor skleníka mal byť zasa oázou domu, kde je schovaná krása, pod ktorou domovník ukrýva práve temného Génia loci.
Niektoré zábery v rozprávke by bolo možné označiť až za experimentálne. Mali ste pri spolupráci priestor pre vlastnú obrazovú kreativitu?
Všetko to vzniklo v spolupráci. Veľmi som sa tešila, že som sa naučila aj nové predobrazové triky, príznačné hlavne pre stop-motion. Na druhej strane, aj ja som do procesu priniesla svoje výtvarné procesy. Každý z nás si osvojil ten rozprávkový svet. Vedeli sme, ako vyzerá a ako musíme pracovať so stavbami a postavami tak, aby do tohto sveta zapadali. Môj osobný vklad je v hĺbke ostrosti záberov. Animované filmy sa bežne fotia s väčšou hĺbkou ostrosti, aby vyniklo prostredie scén. Mňa práve naopak zaujímalo zaostrenie na postavy v menšej hĺbke ostrosti, ktoré dáva možnosť priblížiť sa k postave a vnímať svet cez jej charakter. Ostrenie niekedy lepšie vyjadrí vnútorný svet, než čokoľvek iné. Zároveň to dodáva špeciálnu atmosféru prostrediu, ktoré je možno jemne skreslené, no odráža to, v akom stave sa postava nachádza.
Pomocou kamery sa dajú navodiť u diváka rôzne dojmy. Napríklad, v momente, keď postavy prežívali niečo veľmi osobné, sme použili efekt ručnej kamery a vytvorili špeciálne pohyby, ktoré evokujú blízkosť a nestabilitu. To isté sme používali aj pri práci s Géniom Loci, kedy sme priestor okolo vnímali z jeho subjektívneho pohľadu. Všimnite si ten špecifický pohyb.
Pri tvorbe filmu pre deti je zrejme nutné neustále sa snažiť vnímať veci z rodinnej perspektívy. Pomáhali vám pri práci aj skúsenosti z vlastnej rodiny?
Áno, už pri tvorbe technického scenára sme nachádzali rôzne špecifiká rodinného života, napríklad zábavné situácie, ku ktorým bežne v rodine dochádza. Snažili sme sa použiť vo filme tento špeciálny milý humor, keďže sú to veľmi svojské situácie a prišlo nám ako veľmi dobrý nápad ich vo filme pospájať.
Zopakovali by ste si prácu na bábkovom filme?
Závisí to od mnohých vecí. Skutočne je to veľký záväzok – rok a pol práce, kvôli ktorej som sa musela s rodinou presťahovať na iné miesto. Životná situácia človeka má na to teda priamy vplyv. Okrem toho to závisí aj od samotného projektu a príbehu, či stojí za to, venovať mu toľko energie a času.
Čomu môžeme podľa vás vďačiť za to, že tu máme posledné roky toľko kvalitných animovaných filmov? Čo sa zmenilo?
Neviem či sa niečo zásadné zmenilo. Podľa mňa je to o ľuďoch. Dobrý animovaný film vznikne vtedy, keď niekto príde s dobrým námetom, keď poskladá dobrý tím šikovných ľudí. Nechcem podceniť ďalšie faktory, ale najdôležitejšia je z môjho pohľadu vôľa, sila a chuť tvorcov a producentov ísť do takýchto projektov. Je to podľa mňa aj z tradície animovaného filmu, ktorú v Čechách a na Slovensku máme. Je veľmi silná a môže otvárať nové dvere súčasným autorom.
Zhováral sa Matúš Trišč
Autorka foto: Nikola Ramešová
