Záver Bratislavského organového festivalu priniesol publiku jedinečný koncert, ktorý bol nielen originálny z dramaturgického hľadiska, ale mimoriadny najmä z interpretačného.
V nedeľu 21. júla o 19.00 vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu vyvrcholil 8. ročník Bratislavského organového festivalu improvizáciami Martina Baka na český nemý film Příchozí z temnot. Organizátorom sa podarilo skĺbiť vo veľkolepom závere filmové umenie s hudobným, teda divák vnímal obrazovú aj zvukovú zložku a zároveň priniesť na pódiá originálny, esteticko vysoko hodnotný koncert, ktorý bez okolkov možno označiť (tak trošku sprofanovaným, ale v tomto prípade adekvátnym) slovným spojením vrchol festivalu.
V prvom rade, nie každý deň máme možnosť pozrieť si nemý film. Vrátiť sa do minulého storočia, keď ešte technika neumožňovala nahrávať takú základnú a dnes samozrejmú zložku filmového umenia, ako je zvuk, a teda dialógy a hudbu. Hudba pridáva dnes filmom veľmi dôležitý stavebný prvok a natoľko zovšednela, že hudobní skladatelia musia vystavať zložité partitúry, vymyslieť chytľavú tému, vyhrať sa s postrihanými zábermi tak precízne, aby vystihovali nielen atmosféru a tému filmu, ale doslova synchrónne kopírovali niektoré do detailu vypracované scény. Veľmi podstatným stavebným prvkom je v tomto prípade rytmus. V podstate, ak sa dostávame zhruba sto rokov do minulosti (film Jana Stanislava Kollára Příchozí z temnot vznikol v roku 1921) – princípy sú nemenné, ale hudobný skladateľ a interpret splýva v jednu osobu. A samozrejme, nedisponuje takým luxusným časom, ako trebárs John Williams, ktorého rukopis rozpoznáte okamžite (a nielen jeho – filmová hudba sa na komerčnom trhu stala doslova výhodným artiklom).
O unikátnosti koncertu s Martinom Bakom „v hlavnej úlohe“ rozhodli dva faktory: dobrá voľba filmu, ktorá na plátna priniesla mysteriózny, miestami až hororový príbeh alchymistu, ktorého vzkriesia po 300 rokoch. Dômyselne zostrihaný nemý film s výraznou mimikou najlepších českých hercov vtedajšej éry nemého filmu, bol premietaný na plátne a pred plátnom bol organista sledujúci dej. Jednotlivé sekvencie filmu – ich atmosféra a časté dejové zvraty mu slúžili ako podklad k hudobným improvizáciám. Tie sedeli rytmicky na výbornú, synchronizovali s obrazom, strihom a samozrejme, dejom.
Improvizácia v organovej hudbe nie je ničím prevratne novým. Okrem toho, že bola využívaná práve ako hudobný sprievod pre nemé filmy, ktoré zvýrazňovali atmosféru snímky (či už v podaní klaviristu, organistu alebo v mimoriadnych prípadoch sa tejto úlohy ujal aj orchester), familiárne ju poznáme aj z dejín európskej hudby, najmä obdobia baroka. Práve organ je však tým hudobným nástrojom, ktorý sa vďaka širokospektrálnym farbám zvukovosti a rozmanitým registrom – od tých najhlbších, temných tónov, ktoré dokážu „vyčarovať“ hrozivú až desivú náladu až po vysoké, hravé, ktoré sú podkladom pre lyrické scény v romantickej záhrade, dokáže uplatniť spolu s obrazom. A na tomto koncerte sme videli a počuli dokonalú symbiózu. Už introdukcia, ktorú hral Martin Bako ešte pred začiatkom filmu, dávala vytušiť, že film, ktorý budeme sledovať, nebude prechádzka ružovou záhradou. Temný, dramaticky znejúci motív, ktorý Bako uviedol, presne vystihoval to, čo sa na plátne o pár minút udialo. Následne uspôsoboval krátkymi motívmi jednotlivé dejové línie snímky. Ako „noty“ pri improvizáciách mu slúžili len určité záchytné body filmu, pričom sledoval plátno a zároveň hral na tomto kráľovskom hudobnom nástroji, ako je organ vo všeobecnosti nazývaný.
Absolútna rytmická synchronizácia hudby so zábermi, výraznými pohybmi a mimicky uspôsobenými výrazmi – detailami na tváre hercov, ktoré nahrádzali dialógy, boli „ozvučené“ a najmä zhudobnené majstrovským výkonom Martina Baka. Okrem precíznej rytmickej štruktúry je potrebné zdôrazniť aj jeho prístup k výrazu, ktorý je pre film taký dôležitý, keďže filmoví tvorcovia v tom čase nemohli využívať túto dôležitú zložku filmového umenia. Vďaka interpretovi, majestátnemu zvuku organu, sa podarilo priniesť pre obecenstvo plnohodnotné dielo. Organista mal svoju „kompozíciu“, ktorá vznikala priamo na pódiu, plne v rukách a jeho improvizačné majstrovstvo sa ukázalo v plnej kráse. A ešte jeden moment navyše: dojemný príhovor, ktorým interpret koncert uviedol, dojal až k slzám. Venoval ho totiž skvelému organistovi, mladému 22-ročnému Timotejovi, ktorý tragicky zahynul približne pred mesiacom.
Tento koncert opäť potvrdil výnimočné nadanie Baka. Obecenstvo sa naživo mohlo presvedčiť o mimoriadnych kvalitách interpreta, o jeho rozhľade, intelektuálnej a emočnej kapacite, no v prvom rade o jeho špičkových improvizačných schopnostiach, ktoré sa mnohí interpreti nenaučia ani po rokoch praxe a sú fixovaní na exaktný notový materiál. A aj vďaka dobrému výberu filmu sa na pódium v Slovenskom rozhlase podarilo organizátorom priniesť jedinečný zážitok a zároveň zamyslenie, či sa v súčasnosti, v takej pretechnizovanej dobe plnej moderných technológií, neoplatí „vzkriesiť“ históriu, kedy si filmári museli poradiť s minimálnou technikou, o to viac však využívali kreativitu a ľudský potenciál…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Bratislavského organového festivalu
