Výnimočný ruský klavirista Alexei Volodin sa opäť predstavil v Redute so Slovenskými filharmonikmi a hudobný ohňostroj nás čakal v druhej časti koncertu.
Píše sa 27. február roku 1854. V tento osudný deň sa hudobný skladateľ Robert Schumann pokúsil o samovraždu skokom z mosta do rieky Rýn a aj keď sa jeho život podarilo zachrániť, roky bojoval s ťažkou duševnou chorobou. Počul hlasy, prenasledovali ho nočné mory, v hlave mu znela hudba. Na pomoc Clare Schumannovej, ktorá čakala siedme dieťa prichádza do ich domu mladý, vtedy ešte neznámy, no ambiciózny skladateľ, Johannes Brahms, ktorého spoznal manželský pár Schumannových ešte pre tragickým dňom. Okamžite v ňom rozpoznal génia, komponujúceho v líniách Beethovena.
S Clarou Schumannovou, vynikajúcou klaviristkou, mladučkého Brahmsa spájalo vrúcne hudobné priateľstvo a ich city vyústili i v niečo viac, čo ostane naveky skryté. No v denníku Clary Schumannovej sa objavujú slová ako „ušľachtilé srdce, ktoré na ňom miluje“ a Brahms písal priateľovi slová, z ktorých je úplne zrejmé, aké hlboké city k nej prechovával. Po Schumannovej smrti odišli do Švajčiarska, ich cesty sa síce rozišli, no zostali priateľmi. Prečo toto všetko spomíname? Celý tento príbeh je neomylne zapísaný do nôt klavírneho koncertu – Prvého Brahmsovho. Ten druhý zaznel na marcovom koncerte v podaní Alexeia Volodina a písali sme o ňom v recenzii TU.
Je to priam jedinečné, že Volodin si vzal na svoje plecia tak náročné kusy v priebehu takého krátkeho časového úseku. Oba klavírne koncerty Brahmsa sú emočne vypäté, no i technicky náročné. Pristúpil k nim síce svojsky, najmä k druhému, jeho poňatie bolo miestami odlišné – nedržal sa striktne predpísanej dynamiky v notovej predlohe, no jeho hra brilantná, čistá, pamäť fenomenálna, výraz, s ktorým pracoval bez diskusie precítený najmä v lyrických témach, no i v dramatických dokázal presvedčiť. Čo mu však i v tomto koncerte možno vytknúť, je práca s tempami – určoval si ich trošku svojvoľne. Šéfdirigent Raiskin je pridobrý muzikant, umelec a autorita na to, aby túto situáciu nezvládal. A najmä, interpreta pozná, takže sa tejto situácii prispôsobiť vedel. Napokon, aj tento vklad interpreta možno pochopiť ako jeho koncepciu, ktorá v snahe aktualizovať dielo, prináša doň istú dynamiku a koniec koncov, takáto odchýlka môže byť povolená. A ako poznáme Raiskina, rád prináša súčasnému publiku diela, ktoré k nemu prehovárajú modernejšou víziou.
Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, op. 15 sa začína hudobnou odpoveďou na Schumannov pokus o samovraždu. Je to temná hudba, z nízkych polôh sláčikového orchestra sme počuli búrlivý vstup pod taktovkou Raiskina, ktorý pripravil skutočne majestátny úvod. Ešte krajšie potom vynikol melancholický kontrast vo violončelách a violách, následná silná búrka v orchestri vytvorila pozoruhodné napätie. Brahms bol geniálny skladateľ, keď hneď v úvode vytvoril konflikt nielen pomocou dynamiky a inštrumentácie, no podporil ho i tonalitou. Ostrosť úvodu podčiarkuje B dur a až keď nastúpi po tejto turbulencii d mol, pocítime prvú úľavu.
Expresívnu tému, ktorú sme počuli v orchestri – veľmi dobre vedenom a interpretovanom Slovenskou filharmóniou, následne interpretoval aj Volodin. Klaviristovi sa podarilo v interpretácii zachovať expresívny, až hymnický výraz, no predsa, z jeho práce s rukami, s odťahmi a tvarovaním fráz a melodických oblúkov ruskú školu nezakryje. Pri lyrických témach je to obrovská výhoda, pretože dokáže vyspievať tie najkrajšie a najprecítenejšie výrazy, aké si len dokážete predstaviť, hrať pianissimá, pri ktorých tajíte dych, jeho fortissimá sú mäkké a prekrásne. Na to ešte prišiel čas neskôr, v ústrednej, úvodnej téme bol priestor na expresivitu, nie na romantiku.
Je paradoxom, ako z tejto expresívnej témy zvyknú niektorí klaviristi robiť romantický citový výlev prekrásnej témy, pretože iným poňatím aj skutočne tak dokáže znieť. Volodin však touto cestou nešiel. Skrýva sa v nej búrlivá dráma, vnútorná, naviaže na ňu sláčikový orchester. Jeden z najkrajších momentov prvej časti koncertu Maestoso bola dialogická časť sólistu Volodina s lesným rohom. Brilantne, s ľahkosťou vyspievaný part klaviristu citlivo a čisto doplnený hornistom evokoval prírodné scenérie. Do pokojnej atmosféry však opäť vstúpil búrlivým sólom klavirista, následne skladateľ spravil niekoľko harmonických, nestabilných odklonov od sústrednej tóniny, aby sa až v závere mohla vrátiť tragická tónina d mol. Výstavba tejto prvej časti je neuveriteľná – Brahms bol už ako mladý skladateľ precízny a invenčný, vo forme, ale i obsahu. Pri jeho tvorbe môžete premýšľať, vtiahne vás, vždy máte čo objavovať, jeho tonálne zmeny vás udivujú, no zároveň si vravíte, že ak by tam neboli, celá skladba by sa rozpadla ako domček z karát. Tohto skladateľa treba počúvať aj s porozumením. Volodin vyhral témy s logikou, v každej modulácii v jeho prevedení sme počuli akcent a zmenu vo výraze – významovosť, ktorá je u Brahmsa stavebným prvkom.
Keď autor komponoval v roku 1857 pomalú časť Adagio klavírneho koncertu, napísal Clare, že maľuje jej nežný portrét. Bola to práve Clara, ktorá upozornila, že tento part má v sebe niečo cirkevné a mohol by to byť Eleison. Text bulletinu Jany Majerovej na skutočnosť portrétovania Clary veľmi správne upozorňuje, no tiež by malo ísť o Requiem pre Schumanna. Práve pod prvými piatimi taktmi sláčikov sú v partitúre slová Benedictus, qui venit, in nomine Domini! („Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“). Tak či onak, Brahms v tomto období intenzívne študoval renesančnú hudbu a na výsledku to badateľne znať.
Volodinov sólový part bol prekrásne interpretovaný – je to osobné vyznanie, hlboké, citovo vrúcne, kde naplno mohol ukázať výrazové spektrum, ktorým disponuje. Bola to nepochybne jedna z najdojemnejších a najkrajších chvíľ koncertu. Jeho vklad bol nielen osobný, no ešte aj „opovážlivo“ a „trúfalo“ voľný – to je presne ten moment, ktorý tak milujeme na ruskej klavírnej škole. Pridal ešte aj o trošku viac agogiky (vždy však vo vkusnej miere, určite to neprehnal). Bola to presne tá výpoveď, precítená a srdcervúca, akú sme očakávali. Čaro takejto interpretácie je v tom, že keď sa pripojil orchester, podarilo sa mu dosiahnuť rovnakú výrazovú a dynamickú hladinu. Také prekrásne pianissimo v orchestri počujete len málokedy.
Ak je výkon sólistu mimoriadny, potom je strhnuté aj teleso a pod vedením šéfdirigenta tvorí homogénny celok. A práve Adagio toho bolo dokonalým dôkazom. Sóla hráčov (hoboj, lesný roh) boli nádherné, zvuk orchestra konzistentný – telesu a sólistovi sa podarilo vytvoriť zo štruktúrovaného diela presne to, čo Brahms zamýšľal. Staval ho tak, akoby bol klavír spevák – sólista a orchester mal part zborového spevu. Romanticky, molovo stavené party Volodinovi pristali – bol to výnimočný zážitok, posluchový, estetický a hlboko dojímavý, vnútorný svet skladateľa, jeho trápenie v živom prevedení. Iste, aj technika jeho hry sa ukázala ako stopercentná. Čisté trilky, vyvážená dynamika, v záverečnej precítenej kadencii – o tom niet diskusie. No po tomto výkone a záverečnom návrate témy Benedictus sa už ten zvyšok vnímal akosi ťažko. Adagiom povedali Volodin a Raiskin všetko. Za mňa už by mohol aj koncert skončiť.
Napokon, skladateľ aj čelil výzve, ako ukončiť koncert po napísaní týchto dvoch dojemných častí. Finále je už klasicky modelované v línii Beethovena, no nie je to bezduchá kópia, k tomu by sa Brahms nikdy neuchýlil. Kontrastne stavané, zúrivé, rýchle, energické finále Rondo. Allegro ma non troppo začína témou sólistu (inšpirácia Bachom je zreteľná) a orchester na ňu ihneď reaguje. Opäť sa ukázala dobrá komunikácia Volodina so Slovenskými filharmonikmi. Orchester pod taktovkou Raiskina mal výborný ťah, precíznu rytmiku a veľmi dobrú výstavbu.
V druhej časti koncertu nasledovala 8. symfónia G dur Antonína Dvořáka, v ktorej dominuje bukolická eufória a radosť zo života. Skladateľ prežíval v krásach prírody, lesoch, ktorými sa rád túlal, šťastné chvíle a boli mu inšpiráciou pre tvorbu. Bol vynikajúci melodik a aj toto dielo je toho príkladom – je nádherné, energické, svieže, priam z neho cítiť, aký bol Dvořák šťastný v prostredí rodinného sídla, vidieckeho domu Vysokej u Příbrami, kde symfónia vznikala.
Iste, v symfónii nájdeme aj dramatické výbuchy či clivé tóny, nie sú to len poetické nálady a radosť, no z pulzujúcich rytmov a harmónie hlasov doslova pramení čistá životná energia a eufória.
Allegro con brio, prvá veta symfónie síce začína v hlbokých polohách, vo vážnej nálade, v pianissime (Raiskin dobre nastavil tempo a violončelá pekne vyspievali motív, ktorý prevzali aj lesný roh, fagot a klarinet) no na ten sme rýchlo zabudli vďaka flautovému sólu. Vtáčí spev pripomínajúce sólo je krásnou kulisou, ktorá je predelom k niečomu novému, presne tej energii, životnej radosti, o ktorej sme hovorili. A to je presne poloha, ktorá šéfdirigentovi a jeho orchestru pristane. Množstvu hlasov, ktoré zrazu v orchestri vo veľkom crescende ožili, dokázal dať hudobné dobrodružstvo a radosť, energiu, ktorá táto symfónia, oslavujúca život samotný, tak bytostne potrebuje.
Dvořák rozvedenie stavia ako mohutný dialóg jednotlivých hlasov, z ktorých osobitne vynikali plynulosťou interpretácie a spevnosťou sláčiky. Výstavba tejto časti je pomerne komplikovaná na interpretáciu – skladateľ bol aj mimoriadny dramatik, dokázal dielo umne vystupňovať. Nie, že by v dynamike čosi chýbalo, no spomínaná práca hlasov v interpretácii nebola dostatočne zreteľná. Zlom nastal až v kontrastných materiáloch pripomínajúcich opustenosť, od toho momentu bol orchester precítenejší a zvukovo zrozumiteľnejší.
Úvodný motív, ktorý sa nám neustále pripomínal, sme počuli neustále, až kým vo finále prvej vety nezaznel v interpretácii trúbky a od toho momentu nastal pôsobivý kolos. Až taký pôsobivý, že približne tretina publika v eufórii začala po prvej časti symfónie tlieskať. A nie a nie prestať ani po slušnom, no dôraznom upozornení. To je skrátka tak, keď sa nechajú chromatizmom a búrlivými zvukmi orchestra unášať elánom hýriaci poslucháči vo flanelových košeliach…
Prekrásne Adagio nesie v sebe ozveny Smútočného pochodu Beethovenovej symfónie Eroica a v Raiskinovej interpretácii nechýbala okrem clivoty aj potrebná dávka tajomna. Viedol orchester k precíznym kontrastom a odťahom, takže aj v pomalom tempe boli úvodné trioly celistvo vyspievané. Aj v tejto časti Dvořák využil intenzívnu drámu, ktorú šéfdirigent stvárnil kontrastne oproti intímnym pasážam.
Allegretto grazioso — Molto vivace prináša valčík v 3/8 takte (nič, čo by pripomínalo tradičné scherzo), ktorý má nežnú, no zároveň melancholicky stavanú melódiu. Raiskin má pre výstavbu tanečných melódií ohromný cit, pri opakovaní témy ju krásne odsadil a s postupnou zmenou, kedy Dvořák dáva prednosť českému folklóru, zreteľne zmenil výraz. Finále symfónie Allegro ma non troppo otvorila fanfára na trúbke a hoci úvodná téma je graciózna, pomalá, následne sa ozve presne to, čo od českej symfónie čakáme – tanec a bujará oslava. Množstvo tanečných variácií finálnej časti, ale i celkový výkon orchestra ukázal Slovenských filharmonikov vo vynikajúcej kondícii. Bol to skrátka a dobre, hudobný ohňostroj – ako sa na Dvořákovo dielo patrí.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
