Na Veľkú noc nás čaká premiéra českej drámy Atlas vtákov v hlavnej úlohe s Miroslavom Donutilom.
V novom filme Olma Omerzu sledujeme príbeh Iva a jeho rodinnej firmy, z ktorej nepozorovane miznú milióny. Keď na to veľký šéf príde, spustí sa lavína udalostí, ktoré pomaly odkrývajú staré aj nové tajomstvá.
Film od začiatku spoľahlivo vyvoláva otázky a zvedavosť. Čakáme rodinnú drámu a miesto toho nám úvod núka akési vojnové výjavy. Následne sa dozvieme, že z firmy Aron niekto tuneluje peniaze a pýtame sa, ako to celé spolu súvisí. Hoci je od začiatku jasné, že sa film bude venovať predovšetkým problémom prvého sveta na úrovni, ktorá je nášmu bežnému publiku blízka asi ako oceánsky rybolov, stále vzbudzuje dostatok očakávaní, ktoré diváci potrebujú mať adekvátne uspokojené.
Po tom, ako Ivo (Miroslav Donutil) kvôli slabému srdcu skolabuje v rokovacej miestnosti, by si nejeden myslel, že po bozku smrti sa v ňom čosi zlomí. Že odhodí malicherné návyky a doterajšie priority a vynasnaží sa dobehnúť to podstatné, čo mu v živote uniklo. Alebo sa jeho choroba stane kameňom padnutým do mravčej cesty a spôsobí zmätok u človeka, ktorý musí nájsť spôsob ako sa vyrovnať s narušeným stereotypom. Nič z toho sa však nestalo. Ivo je naďalej tým majetníckym a egocentrickým vydriduchom, ktorý keď už nič iné, aspoň vyvracia naivnú predstavu o nárazovej morálnej náprave.
Dlho teda nevieme o čom táto hra vlastne je. Náznakov je mnoho a divák neustále prehodnocuje svoje domnienky, až sa to napokon ukáže byť triviálne jednoduché a čo je najhoršie aj nudné a nezaujímavé. Všetky stopy sa postupne ukážu ako falošné a vy stále čakáte či sa náhodou nejaká z vašich teórií nepotvrdí. Ale márne. Konečná odpoveď nepríde.
Atlas vtákov je tak v zásade film o nafúkanom podnikateľovi, ktorý sa domáha spravodlivosti a vy mu držíte palce iba preto, že v tom Donutil vyzerá naozaj presvedčivo a autenticky. Žiadny iný dôvod na sympatie tu nie je. Dokonca sa dá povedať, že nás Ivo vedie k nenávisti voči svojej osobe. Je samozrejme v poriadku ak má hlavný hrdina pár neušľachtilých vlastností. Príbeh ho však musí donútiť na nich zapracovať. K tomu sa autori dostanú až v samom závere, čo je pochopiteľne trochu neskoro.
Zároveň sa my, diváci, potrebujeme chytiť nejakého pozitívneho vlákna, ktorým si nás postava napriek svojím nerestiam udrží v milosti. Ivo však väčšinu času koná odsúdeniahodným spôsobom a aj keď si do istého času môže zdať, že na to má právo, postupne sa nebude dať akceptovať ani tento argument. Ak sa však donútite prehltnúť fakt, že hlavný hrdina nie je sympatický, stále existujú spôsoby, akými si ho možno obľúbiť. Ivo je v riešení svojich problémov skutočne aktívny. Napriek podlomenému zdraviu a neprajnému okoliu vehementne vedie vyšetrovanie prípadu na vlastnú päsť. Aj tu však postupne zistíme, aký nekompetentný v tejto úlohe vlastne je. Hrdina je tak nielen nesympatický, ale aj neschopný a v spojení s bezcennou zápletkou (hoci sľubne rozohranou) je výsledok naozaj slabý.
V poslednej tretine sa film konečne presunie k skutočným problémom a tými sú pozičné hry a komplikované vzťahy vo vnútri jednej rodiny. Ivo sa až po konfrontácii s vlastným synom dokáže kriticky obzrieť za svojím životom a niekde vnútri si možno aj pripúšťa, že nie je jediný, komu sa stala krivda. Bohužiaľ mu už neostáva veľa času, aby s tým niečo urobil. Nie len životného času, ale aj toho dramaturgického. Tesne pred koncom sa dozvieme pár zásadných informácií o polorozpadnutej rodine, čo nám dovolí chápať zložitosť vzťahov. Aspoň že tak. Autori tým len ošúpali tenký povrch skutočnej drámy, no pre nedostatok času im nezostávalo nič iné, než vzácne jadro vyhodiť. Zaujímavý záver a úvod tak nedokázali zachrániť prázdne vnútro príbehu, venované zbytočnej honbe za peniazmi… A možno nebola úplne zbytočná.
V závere sa Atlas vtákov javí ako škrupulantský počin, ktorého miesto a význam v poli spoločenských problémov nie sú jasné, ani obhájiteľné.
Hodnotu tohto filmu však možno nájsť v analýze ľudskej duše spotvorenej peniazmi, lakomstvom a egoizmom a tiež skvelým hereckým výkonom, vďaka ktorým tieto záležitosti môžeme sledovať v ich najčistejšej špinavej forme. Zaujímavá je aj kolísavá tendencia nálad. Film sa opakovane prelieva z komédie do tragédie a naopak. V istom bode možno prestanete udalosti brať vážne, no z odporného správania zúčastnených, stále odčítate ozajstné životné zúfalstvo. Podčiarknuté, sčítané – vo filme niet živej duše, s ktorou by sa dalo súcitiť. Priestor je zaplnený zúfalcami, nevhodnými na zblíženie, platiacimi za svoje chyby a hanebnosť. Niet v ňom víťazov, iba porazených.
No a čo s tým celým majú spoločné vtáky? Odpoveď si radšej nájdite sami, pretože ja si ňou nie som úplne istý. Okrídlenci štebotajú pravdu do uší nám aj postávam a pripomínajú skutočné problémy, na ktoré už naši antihrdinovia dávno zabudli pre svoju zaslepenosť peniazmi a novými technológiami. Krátke strihy do korún stromov tak zdvíhajú poetickosť inak prízemného príbehu.
Atlas vtákov sa krúti rôznymi smermi. Často diváka zavádza svojím nejednoznačným rozprávaním, čím burcuje zvedavosť a navyšuje očakávania, aj keď na otázky nikdy poriadne neodpovie.
Sprvu som nechápal motiváciu tvorcov nakrútiť takýto film. Koho vlastne zaujíma? Teraz verím, že film nie je úplne zbytočný a hádam dokáže byť aspoň ponaučením.
Autor: Matúš Trišč
Zdroj Foto: CinemArt
