„Cez architektonickú krásu historických pamiatok chceme pozvať aj širšie publikum na koncerty, aby oko videlo a sluch počul to, že hudba naozaj neblíži, ale pozýva a obohacuje,“ hovorí pre náš portál operný spevák Gustáv Beláček, zakladateľ festivalu Pro musica nostra.
Začnime rozhovor festivalom Pro musica nostra. Keď ste ho zakladali, Vaším prioritným cieľom bolo priniesť kultúru do regiónov? A taktiež oživiť kultúrne pamiatky a chrámy tak, aby v nich opäť bol kultúrny život? Nemôžeme však hovoriť len o starej hudbe a klasicko-romantickom období, ale aj o súčasnej hudbe. S akým úmyslom festival vznikal?
Za tie roky, čo som spieval po svete, som videl mnoho festivalov. Rád som na ne aj chodil ako interpret či divák. A bolo mi ľúto, že na Slovensku postupne vznikalo vákuum. Dokonca aj jeden z mála, renomovaný festival Zvolenské hry zámocké, zanikol. Vrátiť kultúrny život ľuďom do regiónov, priniesť im hudobný zážitok pokiaľ možno v najlepšej kvalite. Nehovoríme len o kostoloch, aj keď sú na festivale asi z polovice zastúpené, ale podujatia organizujeme aj v kaštieľoch, zámkoch, drevených kostoloch, v synagóge, v sobášnom paláci v Bytči, ale aj v industriálnej architektúre, ako je napríklad Elektráreň v Piešťanoch. Cez architektonickú krásu a jedinečnosť každej pamiatky chceme pozvať aj širšie publikum, aby oko videlo a sluch počul to, že hudba naozaj neblíži, ale pozýva a obohacuje. Hudba nás cez tieto zážitky dopĺňa. Takéto niečo na Slovensku chýbalo, aj keď podobný je festival Musica Nobilis na Spiši, ktorý má za sebou už vyše 26 rokov. Mne sa však pozdával iný formát, pre ktorý sme sa nakoniec spoločne s Hudobným Centrom rozhodli. Na VI. ročníku festivalu Pro Musica Nostra Thursoviensi odznie tohto roku deväť koncertov od 8. do 16. júna, ani jeden sa neopakuje a budú sa konať na deviatich rôznych miestach. Doslova musíme ušiť dramaturgiu na daný priestor, nielen veľkosťou, ale premýšľať, či sa hodí aj repertoárovo a obsadením. Predstavujeme si, ako to tam bude znieť.
Dnes už je to festival veľkých rozmerov, tvorí ho niekoľko samostatných festivalov v rôznych krajoch. S kým ste ho zakladali a ako vznikajú dramaturgie koncertov?
Spoločne so Slávkou Ferencovou z Hudobného centra robíme dramaturgiu a pozývame súbory. Zároveň chceme dosiahnuť, aby participácia sakrálnej a svetskej hudby v kombinácii so stavbami bola rozdelená zhruba na polovicu. Nie je naším zámerom vyberať len kostoly alebo iba kaštiele. Zámer sa podaril, prvý festival na severozápadnom Slovensku v roku 2018 okamžite zarezonoval. Krásna myšlienka rýchlo vytvorila v ľuďoch istú väzbu. V tom istom roku ma oslovil riaditeľ Hudobného centra pán Igor Valentovič, či by sme po prvom našom úspešnom ročníku, vtedy sa volal Pro Musica Nostra, teda Pre našu hudbu, súhlasili, či by podobné formáty nemohli následne vzniknúť aj v iných krajoch Slovenska. Naše občianske združenie sa volá Naša kultúra/ Cultura Nostra, takže z tohto názvu sa odvíjal aj prvotný festivalový názov. Hneď na jeseň toho roku vznikli festivaly Pro Musica Nostra Nitriensi na Dolnej Nitre a v Tekove a Pro Musica Nostra Sarosiensi na Šariši. Aby sme festivaly Pro Musica Nostra rozlíšili, každý má svoj latinský geografický prídomok. Jediným názvom, ktorý nie je spätý s historickým názvom kraja, teda župy, je práve náš festival Pro Musica Nostra Thursoviensi. Týka sa severozápadnej oblasti bývalej trenčianskej župy, v ktorej Juraj Thurzo pôsobil. Renesančný človek, nielen obdobím v ktorom žil, ale aj svojimi činmi, kultúrnymi, cirkevnými, organizačnými, vzdelávacími a humanistickými. Dnes máme na Slovensku až päť festivalov – aj Pro Musica Nostra Tyrnaviensi a Pro Musica Nostra Gemeriensi (historický názov – Gömöriensi), ktorých názvy znejú na prvé počutie niekedy zvláštne, ale po latinsky je to tak správne. Máme to šťastie, že koncerty sa organizujú každoročne, pritom každý festival je trošku iný. Napríklad na Gemeri je veľmi veľa menších románskych a ranogotických unikátnych kostolov, kde sa dramaturgia aj obsadenie musí prispôsobiť, proste sa tam zmestí menej ľudí.
Ako reagujú ľudia na tieto koncerty? Často ide o miesta, ktoré sú takpovediac odrezané od sveta, respektíve od kultúry. Musí to byť pre nich sviatok…
Dnes už máme šiesty ročník s tým, že jeden ročník sme vynechali kvôli pandémii. Odozva od ľudí je veľmi dobrá a dokonca sa nám hlásia vlastníci ďalších objektov, v ktorých by radi organizovali koncerty. Mnohí ľudia hovoria, že ani nevedeli, že ich organ v kostole hrá tak krásne. Áno, ako to mohli vedieť, keď na omšiach môžu počuť šesť až osem akordov. A potom príde majster organista, zrazu iný zvuk, krásne farebné kombinácie, registre a široké nástrojové možnosti, ktoré dokáže. Mnohí hovoria, ako nádherne v tých historických priestoroch hudba znie. Ako príklad uvediem Juraja Thurza a Sobášny palác, ktorý postavil pre svadby svojich dcér. Historické pramene hovoria, že si tam pozýval špičkových hudobníkov až z Viedne. Vtedy to bola veľmi drahá vec, už len tá cesta koľko trvala a stála. Koncerty v tomto priestore mali emporu pre hudobníkov na to určenú. Vtedy aj dnes je to priestorový zážitok, zvukovo intenzívny.
Musíme spomenúť aj to, že festival je zacielený na šírenie hudby v regiónoch. Pre mnohých je to možno len raz za rok, čo sa môžu na takomto koncerte zúčastniť, asi si nemusíme hovoriť, ako sa kultúra centralizuje v Bratislave. Jedným dychom treba dodať, že často práve v menších mestách stretávame vzdelanejšie a kultivovanejšie publikum, ako práve tu v Bratislave, kde sa pravidelne v sále po prvej časti symfónie ozve hrmotný potlesk v domnení, že skladba sa už skončila. Keď už sme pri repertoári, ako ho zostavujete?
(smiech) Alebo pravidelne tlieskajú po každej piesni Schubertovho cyklu Winterreise, pričom, ako vieme, piesní cyklu je 24. Dramaturgicky musíme myslieť na to, že každá hudba vyhovuje istému typu priestorov, napríklad baroková má to čaro, ktoré sa hodí do prostredia kostolov, sobášnych palácov, väčšinou ide o hudbu 18. storočia, ale aj staršiu. Snažíme sa, aby bola v ponuke aj hudba slovenských autorov. Pri súčasnej hudbe sme opatrnejší, nesmie jej byť priveľa. Postupná výchova, edukácia je tiež jedným z festivalových cieľov. Všímame si ponuky zahraničných orchestrov a komorných zoskupení. Ak ponúknu Janáčka a Zeljenku, súčasných autorov k takémuto programu už pridať nemôžeme. Musíme byť opatrní a program radiť decentne. Je jedno, či hovoríme o Opere Slovenského národného divadla alebo našom festivale, maximálna hranica súčasnej opery počas sezóny je jedno dielo. Tak isto k dramaturgii pristupujeme aj my.
Keď ste spomenuli Janáčka, nedá mi nespýtať sa, prečo myslíte, že sa u nás nehrá, aj keď jeho dielo je vo svete uznávané a pravidelne radené do repertoáru veľkých operných domov…
Jeho dielo je geniálne, svet Janáčka dávno objavil, ale u nás sa hrá pomerne málo. Pritom v Brne, kúsok od nás, každý rok na jeseň organizujú úplne top Janáčkovský festival. Nevieme jeho hudbu pochopiť a oceniť? Uvediem aj iný príklad. V SND sme mali od roku 2014 výbornú Vec Makropulos, hudobne aj inscenačne. Rolu advokáta Kolenatého som interpretoval v siedmich zahraničných inscenáciách, tak snáď môžem porovnávať. Bola to kvalitná produkcia a historická budova divadla bola vždy plná a kopa mladých ľudí v hľadisku. Ani nie po dvoch rokov bola Makropulos stiahnutá z repertoáru. Prečo? Kto pochybil? Opakujem, záujem bol. Kľudne by ju mohli vrátiť do repertoáru. V dnešnom blokovom systéme hrania by mala určite úspech. Našťastie v nasledujúcej sezóne je v SND plánovaná Líška Bystrouška.
Roman Patkoló rozospieval kontrabas v kaštieli Orlové
Vráťme sa teda k dramaturgii festivalu, prípadne, kam sa rokmi snažíte festival posunúť…
Keď si zoberieme, že dnes máme už päť festivalov, v podstate pokrývajú takmer dve tretiny Slovenska. Snažíme sa byť inovatívni, ja osobne som za open air koncerty. Aj z dôvodu, že kapacita open air priestoru, najčastejšie nádvorí kaštieľov je najväčšia. Atmosféra večerného nádvoria je úžasná vec a aj tento rok budeme mať dva takéto koncerty. Samozrejme, je to pre organizátora vždy nebezpečná cesta. Koncert sa nesmie zrušiť, preto máme pripravené dve verzie, suchú a mokrú. Počítame s tým, že môžu nastať aj nepriaznivé poveternostné podmienky. Plán je jedna vec a konkrétna realita, aj niekoľko minút pred koncertom iná. Sledujeme hodinové predpovede, nie vždy vychádzajú. Sú to ťažké rozhodnutia a vždy stoja na mne. Doteraz sa mi darilo. Vždy sme odohrali open air v exteriéri, bez rýchleho sťahovania do náhradného interiéru. Vlani na nádvorí v Orlovom sme z dôvodu náhlej a veľkej prietrži koncert posunuli o 40 minút. Pritom pol hodinu pred koncertom ešte svietilo slnko. Predpoveď nezlyhala, vyčasilo sa a bol to krásny večer. Na našom festivale Thursoviensi, chceme, aby aspoň jeden festivalový koncert bol symfonický, alebo aby odznelo veľké vokálno- inštrumentálne dielo. Tohto roku to bude Mozartovo Requiem v kostole sv. Ladislava v Rajci. Slovenský komorný orchester a Slovenský Filharmonický zbor povedie mladý dirigent František Macek.
Máte už dobrú spoluprácu aj s domácimi orchestrami? Tento festival si skôr spájam so súbormi zo zahraničia, Česka, Maďarska, ale napokon i sólovými interpretmi, Slovákmi, ktorí sa presadili v zahraničí…
Dobré skúsenosti máme s Pardubickou filharmóniou a Štátnym komorným orchestrom Žilina. Iste, všetko súvisí s financiami, ale darí sa nám pozývať zaujímavých domácich a zahraničných interpretov aj komorné zoskupenia. Tento rok spomeniem aspoň Václava Hudečka, či Simonu Šaturovú. Z okolitých krajín pravidelne pozývame hudobníkov z Čiech, Maďarska či Poľska. Často sú finančne prístupnejší a je z nich cítiť veľký pocit zodpovednosti a aj to, že chcú si zahrať na festivale.
Václav Hudeček: K Bachovej hudbe mám posvätnú úctu, mám pocit, že prichádza z neba
Nemyslíte, že našim hudobníkom chýba motivácia? Nemáte pocit, že v našich kultúrnych stánkoch akosi necítiť tú energiu muzikantov?
Bohužiaľ, dosť často je to tak a povedal by som, že je to taká slovenská záležitosť. Nepochybne je to aj dirigentom. Dirigent je mág. Keď sa pred orchester postaví osobnosť, ktorá nadchne a presvedčí o svojej koncepcii, hneď sa to odrazí na výsledku. Mal som, našťastie, možnosť spievať s veľkými dirigentskými osobnosťami. Príčinou určitého stavu depresie je aj dlhé covidové obdobie, kedy sa nesmelo u nás hrať. Napríklad Poliaci mali o dosť kratšie lockdowny. Takmer dva roky odvtedy uplynuli a u nás sa stále pomalšie rozbiehame. Neviem, čím to je. Pritom hudobníci, napríklad v Čechách, sú často nižšie odmenení, ako u nás, chcú a hrajú s veľkou chuťou, proste motivácia im nechýba.
Zažili ste okrem iných aj Jiřího Bělohlávka…
Áno, ale aj mnohé ďalšie osobnosti. Mackerras, Baudo, Ozawa, Jansons, Esa – Pekka Salonen. Ale aj skvelých režisérov. Všetko to boli a sú skromní ľudia, majstri umenia. Robili sme v Royal Albert Hall Glagolskú omšu s Kurtom Masurom na festivale PROMS. Nebol už na tom zdravotne najlepšie, v podstate dirigoval len jednou rukou. A ako parádne viedol celý aparát. Jedno z najťažších hudobných diel. Iste, boli to hráči z Londýnskej filharmónie, ale aj tých vedel motivovať, radosť pracovať. Pri Bělohlávkovi mi napadá ešte jeden príbeh. Robili sme šnúru Dvořákovej Stabat Mater po veľkých mestách Francúzska. Maestro Bělohlávek mal ťažký kufor, plný partitúr a ďalších vecí. Mali sme dlhý peší presun do hotela, videl som, že potrebuje pomôcť, lebo nevládal, tak som mu ho vzal, síl som mal dosť. Tak isto som vládal a vlastnými rukami z veľkej časti opravil jeden kaštieľ. Dlho som v sebe nosil myšlienku, že chcem aj u nás na vidieku dopriať ľuďom kultúru, pekné hudobné večery, ale aj organizovanie stretnutí a výstav výtvarníkov. V túto poslednú nedeľu sme u nás v Kotešovej privítali už po druhý krát Lotz Trio s basetovými rohmi.
Je to pre publikum program, ktorý dokážu vnímať? Aj jeho kontextu?
Treba odhadnúť, aký program ponúknuť ľuďom a koľko hudby doň zahrnúť. Myslím si, že koncert bez pauzy by nemal trvať viac ako 65 minút, 80 je už na vnímanie veľa. Aj spomenutý koncert Mozartových notturn s basetovými rohmi a speváčkami Andreou Vizvári a Alenou Grach mal do 70 minút. Opäť to bol open air, krásne chvíle, publikum stálo, nechcelo nás pustiť z pódia.
Oblúkom sa ešte vrátim k Jiřímu Bělohlávkovi. Často ma pozýval, mám na spoločné koncerty s ním, veľmi pekné spomienky. V Čechách vychoval kvalitnú dirigentskú generáciu osobností, dnes vo svete známe mená ako Jakub Hrůša, Tomáš Netopil, Tomáš Hanus a ďalší. Všetko umelci s obrovským talentom, mladší odo mňa a robia si svoju prácu nesmierne kvalitne.
Asi ste sa chceli dostať k tomu, že na Slovensku tieto osobnosti nemáme. Viete vysvetliť, prečo sa to stalo? V strednej generácii akoby sme mali vákuum…
Áno, ale situácia s mladšou dirigentskou generáciou vyzerá nádejne.
Tento problém dnes asi nevyriešime. No poďme sa pozrieť na netradičné nástrojové kombinácie, ktoré na festivale znejú. Minulé roky to bol organ – trúbka, baroková gitara- teorba- lutna, akordeón -trúbka, hudba pre škótske a anglické gajdy, tohto roku to bude Panova flauta- cimbal.
Aj tento rok prinášame zaujímavé kombinácie. Spojenie božského zvuku Panovej flauty (Liselotte Rokyta) a cimbalu (Jan Rokyta). Cimbal, ktorý sme donedávna registrovali takmer výlučne s folklórom, bude lahôdkou pre uši. Dnes je cimbal aj sólovým koncertným nástrojom a vzniká preň množstvo výborných skladieb. A práve na našom koncerte bude možnosť poznať úpravy rumunských ľudových tancov a balád v úprave Bélu Bartóka. Dojem z počutého umocní priestor rímskokatolíckeho kostola v Trnovom. Je to drevený kostol, jeden z najzápadnejšie situovaných na Slovensku, dobre zachovaný. Trošku sa venujem aj histórii, kostol sa mi zdal vždy starší. Nedávno som zachytil na sociálnych sieťach, že robili dendrológiu a na základe výskumu sa potvrdilo, že niektoré jeho časti sú skutočne staršie, ako zo začiatku 17. storočia, ako sa pôvodne uvádzalo. Väčšinou sú naše drevené kostoly na základe artikúl evanjelické, ale v tomto prípade ide o katolícky kostol. Celý vnútorný priestor je v rozmere jednej väčšej obývačky a už teraz sa snažím predstaviť súzvuk Panovej flauty a cimbalu.
Človek sa cíti v komornom, čisto drevenom priestore na koncerte, akoby bol súčasťou korpusu huslí. Už sme v ňom mali koncert s čembalom, husľami a violou da gamba. Jedinečné trio súzvuku s historickou duchovnou drevenou svätyňou. Kostolíku sv. Juraja sme aj pomohli, lebo dlhé roky čakal na dokončenie reštaurovania barokového oltára. Pri príležitosti koncertu doslovne v noci pred koncertom reštaurovanie dokončili a domáci oltár po rokoch mohli vidieť v plnej kráse. Babky ďakovali, niektoré plakali… Aj takéto maličkosti ma na festivale potešia.
Človek sa nad niektorými nástrojovými kombináciami festivalu aj pozastaví, iste, budú tam znieť tradičné nástroje v komorných zostavách, ale práve aj tým je festival Pro musica nostra zaujímavý, že dáva priestor neobvyklým inštrumentáciám…
Napríklad populárny program štyroch výborných Českých violončelistov súboru Cello Republic na nádvorí kaštieľa v Gbeľanoch odznie 10. júna. Ďalším magnetom bude maďarský súbor Bacchus Consort, ktorý prinesie do kostola sv. Bartolomeja v Čadci hudbu 18. storočia ovplyvnenú folklórnymi prvkami Strednej a Južnej Ameriky. Bolo to práve obdobie mohutného šírenia kresťanstva a sila nových etník logicky ovplyvnila tvorbu skladateľov, prihrala im nové impulzy. Okrem tradičných nástrojov budeme mať možnosť vidieť violy da gamba, perkusie, violon. Na záverečnom koncerte 16. júna odznejú v Sobášnom paláci v Bytči klasické klavírne koncerty J. S. Bacha a W. A. Mozarta, ale nie s živým orchestrom. Nora a Miki Skutovci zahrajú naživo klavírne koncerty, ale v sprievode naprogramovaných partov všetkých nástrojov orchestra. Počítačová technika dosiahla úroveň, kedy virtuálne nástroje nerozoznateľne znejú ako pôvodné.
Dostávame sa k ďalšej téme, čo je aj smutné rozprávanie. Prečo my nedbáme o naše pamiatky, o naše organy v kostoloch? Jeden maďarský organista, s ktorým som sa rozprávala, sa nestačil diviť, aké u nás máme unikátne organy v kostoloch a nič s nimi nerobíme, nereštaurujeme, u nich je to presne naopak.
Jednoduché vysvetlenie. Do konca 17. storočia viedla hranica tureckej expanzie stredom južného Slovenska. Rozvoj organárastva na území dnešného Maďarska je teda tým podmienený a mohol nastať až v 18. storočí. Za najstarší organ na Slovensku sa považuje organ v Štítniku, vznikol okolo roku 1500. Zároveň je aj jeden z najstarších v Európe. Maďari postupne aj skupujú naše pamiatky, kaštiele aj hrady. Veľmi ma teší, že vďaka združeniam a zanietencom naše hradné ruiny vstávajú z popola päť minút po dvanástej. Sú to desiatky hradov za, povedzme, posledných 20 rokov. Iná je situácia s kaštieľmi, kúriami. Väčšina je v súkromných rukách, mnohé sú opravené, väčšinou sú v nich hotely. Všetko záleží od jednotlivca. Ak kúpil pamiatku, len kvôli lukratívnemu pozemku, tak často ju nechá chátrať. Vyhovára sa, že nedostal od štátu podporu. Samozrejme, že štát by mal pomôcť, ale jeho pomoc je podmienená finančnými možnosťami a keď aj pomôže, je to smiešna suma. Od roku 1989 sme stratili viac kultúrnych pamiatok ako za predchádzajúcich vyše 40 rokov. Na Slovensku máme len niekoľko neskorogotických kaštieľov z 15. storočia. Jeden sme kúpili a po ukončení rekonštrukcie sme pri kaštieli postavili väčšiu kaplnku so všetkým, čo kaplnka má mať. Môžu prísť ľudia rôzneho vierovyznania, organizujeme v nej nielen koncerty, ale aj výstavy obrazov, fotografií, je to skrátka funkčný kultúrny priestor. Na chóre máme organ Rieger Budapešť z roku 1895, pretože Rieger pôvodne vznikol v Budapešti, až neskôr sa začala výroba aj v Krnove. Práve toto ranné obdobie slávnej firmy patrí medzi jeho najlepšie. Takmer štyridsať rokov bol náš organ v jednej stodole, len 40 kilometrov od nás. Vyhodený, odložený, proste čakal, či mu svitnú lepšie časy. Dočkal sa. Kúpili sme ho cez nemecký portál, ktorý mi dodnes ponúka ďalšie nástroje na predaj (úsmev). A takto by som mohol pokračovať. Už sme zorganizovali dva organové koncerty. Festivaly Pro musica prinášajú do pamiatok život, emocionálny hudobný zážitok, síce iba raz do roka, ale pravidelne každý rok.
Stačí teda pre celé Slovensko jeden festival klasickej hudby ročne? Je úžasné, čo robíte, ale pýtam sa všeobecne, tak ako s pamiatkami, nemôžu za ich rekonštrukciu byť zodpovední jednotlivci. Tie, ktoré vlastní štát, by mali byť na pleciach štátu, nie?
Pro Musica Nostra je lastovička a má už aj svoje deti, no tá však priletí a odletí (smiech). O rok sa vráti a publikum sa na to teší. Ja už viac neviem spraviť. Som rád, že sa chytilo Hudobné centrum, pretože dve tretiny festivalu financuje práve táto inštitúcia. Na mojich pleciach je napríklad nájsť aj sponzorov. Dokonca aj farári nám niekedy prispejú, lebo majú záujem, aby sa u nich konali koncerty. Uvideli a uverili. Sú to pozitíva a je potrebné ich spomenúť.
Dostane sa Vám aj pomoc zo samospráv? Dokáže tento festival prežiť?
VÚC nám prispieva, ale radšej neuvediem koľko je to percent z celkového rozpočtu. Pre mestá ako Čadca, Bytča, Rajec či Kysucké Nové mesto to určite nie je ľahké, ale festival podporia. Okrem toho, nemôžete v kostoloch vyberať vstupné, len na báze dobrovoľnosti. S výnimkou Kotešovej v kaštieľoch vstupné vyberáme, no je skutočne pre ľudí veľmi prístupné. Vstupné do kina je vyššie a na festivale ide predsa o živé vystúpenie. V Čechách napríklad v kostoloch vyberajú vstupné.
Ešte k pamiatkam. Šľachta pred oslobodením v 1945 väčšinou utiekla, tá, čo po 1948 ostala, sa logicky k svojmu pôvodu bála prihlásiť, šľachtické tituly boli Benešom zrušené. Majetky znárodnené, ešte predtým kaštiele, kúrie zničené a vykradnuté občanmi. Po napoleonských vojnách dva super hrady, Pajštún a Devín, nám do vzduchu vyhodil Napoleon. Na litografiách vidno, aký úžasný a veľký bol pred zničením hrad Devín. Za stavovských povstaní v 17. storočí tiež hrady mimoriadne trpeli, ale týka sa to aj novodobejšej histórie, napríklad história Vígľašského zámku. Až do vojny bol v krásnom obytnom stave. Čo ostalo po prechode frontu bolo značne poškodené, niečo zhorelo, čo sa dalo ukradli väčšinou domáci. Spomínam tento exkurz preto, že vďaka histórii bol a je Slovensko križovatkou rôznych kultúr, či vyspelej západnej kultúry alebo východnej. Keď si len pozrieme folklór, koľko vplyvov sa v ňom stretáva, máme cigánsku hudbu alebo na východnom Slovensku ortodoxné spevy, na severe jedinečné goralské spevy a tance, viachlasné piesne zo Šumiaca, na juhu a východnom Slovensku čardáše. Keď som pred tridsiatimi rokmi predpovedal, že raz bude terchovská hudba zapísaná v UNESCO, tak dnes aj skutočne je. Ako je aj fujara. Niečo sa viaže na rumunskú, valašskú kultúru, ktorá k nám prišla v 16. storočí. Rôzne vplyvy sa miešali v chrámovej hudbe, ovplyvnenej rôznymi vierovyznaniami, osobitnú kapitolu tvorí Janičiarska hudba, ovplyvnená tureckou kultúrou. Veď ešte aj Mozart takmer 100 rokov po porážke Turkov pri Viedni ju oslavoval v opere Únos zo Serailu. Na našom území sa to lámalo, spájalo a ovplyvňovalo. Vo folklóre to je jasne vidieť. Skvelé štylizované úpravy Bázlika, Andrašovana, Figuša- Bystrého, Suchoňa, Stračinu a ďalších. Vzťah a vlastné povedomie ku klasickej hudobnej kultúre je zložitejší. Stále sa učíme, nemáme tradíciu takú pevnú, aby sme o kultúru dbali, pestovali ju, rozvíjali. Česi sa poskladali na národné divadlo a keď vyhorelo, opäť sa poskladali. Keď Slovensko nevedelo dostavať novú budovu národného divadla, veľkopodnikateľ Erik Assimakopulous sa pýtal, načo nám bude nové divadlo? Chcel nedostavanú budovu kúpiť a urobiť z nej… Videl dobrú lokalitu. Som veľmi zvedavý, kde by sme dnes hrali, kebyže sa nová budova nedostavala. Historická budova SND je roky zavretá a rekonštrukcia v nedohľadne. Keď sa pýtate na organy v kostoloch, Česi zrekonštruujú množstvo organov ročne, my možno tri. Ako je to možné? Prečo neopravíme aspoň 20 – 30 nástrojov? Financie, nezáujem, načo..?
Vo vyspelých štátoch Európy si uvedomujú, aká je kultúra dôležitá, aj to, že keď sa do nej investuje, peniaze sa krajine mnohonásobne do rozpočtu vrátia. Asi ešte tri generácie sa musia vymeniť, aby sme si uvedomovali jej dôležitosť a dostali sa k vyspelým európskym štátom, hlavne myslením. Iné vysvetlenie nemám.
Na objektivitu musím povedať aj tú skutočnosť, že Česi sa mohli rozvíjať. Mali svoje školstvo, divadlo, Praha v rámci Rakúska rástla. Slovensko v rámci Uhorska nie. „V Pozsonyi“ bolo mestské divadlo, ale nemohlo byť v žiadnom prípade národné. Kdeže galéria, múzeum, školstvo, univerzita. Slováci nemali vlastného ani poštára, vojaka, či policajta. Do roku 1919 nemohli mať. Východzia pozícia bola ťažká a tým voči ostatným národom značne oneskorená. To ale neznamená, že dejiny Uhorska máme komplexne odmietať. My sme súčasťou Uhorských dejín a mnohé udalosti a pôvodom slovenské osobnosti Uhorské dejiny tvorili. Je chybou ostať iba pri Veľkomoravskom období, Jánošíkovi a meruôsmich rokoch 1848- 49. Myslím si však, že aj celkom nedávna doba bola ku kultúre viac naklonená. Koniec socializmu, napríklad 80 roky, úroveň financovania kultúry štátom, stavali sa kultúrne domy, obecné knižnice, celé umelecké školstvo bolo na lepšej úrovni ako teraz.
Keď na poslucháča dýchne smrť: spojenie diel Bacha a Lustiga
Súhlasím. V každom regióne to kultúrne žilo, vieme, samozrejme, aké diela museli byť uvádzané. Čo mi však najviac na dnešnej dobe prekáža, je minimálne vychovávanie mladej generácie k tomu, aby mala vzťah k našej kultúre, teda aj klasickej hudbe. Ako to teraz dohnať, keď sme v tomto vyše 30 rokov nič nerobili?
Mám strach, že sa to dohnať nepodarí. Náš festival má na to osem- deväť dní v roku, je to čriepka, ale je. Na to, aby sa ekonomicky zvládli všetky festivaly, sa musíme veľmi snažiť. Máme tri festivaly v júni a tri na jeseň. Mnohí interpreti vystúpia na viacerých festivaloch. Z tohtoročných účinkujúcich to bude napríklad známy huslista Václav Hudeček, ktorý vystúpi v kaštieli v Orlovom, vo Voderadoch aj v Konkatedrále sv. Mikuláša v Prešove. Mozartovo Requiem týmto spôsobom nemôžeme realizovať na všetkých Pro musica, je to veľká produkcia, ale mnohé iné programy vieme týmto systémom manažovať.
Zároveň aj ľuďom prezentujete pamiatky, osobne som rada, že každý festival má svoj bulletin, v dobe, keď už sú informácie elektronické…
Sympatické perokresby pamiatok pre nás robí výtvarník Igor Cvacho. Každá pamiatka je jedinečná, žiadna sa neopakuje, vzorové katalógy ani projektanti vtedy neboli. Ak sú pamiatky v dobrom stave, treba prezentovať to, čo máme. Keď k nám prídu zahraniční umelci, všetkým sa táto festivalová forma páči. V bulletinoch sa nachádzajú texty o kompletnej stavebnej a historickej genéze vývoja pamiatok, ich autorom je Peter Kresánek. Na koncertoch rozdávame tento celofestivalový rozsiahly bulletin zadarmo. Chceme, aby sa návštevníci dozvedeli čo najviac nielen o autorovi hudby, interpretoch, ale aj o histórii jednotlivej pamiatky. Niečo hmatateľné teda poslucháčovi koncertu aj ostane. Nie je to lacná záležitosť, 30 percent festivalových nákladov tvoria bulletiny a reklama. Snažíme sa, aby sme prezentovali Gesamtkunstwerk, zrakový, vnemový, vedomostný. Stále je čo vylepšiť, preto sa snažíme. Dnes vieme osloviť aj barokového fajnšmekra, človeka ktorý príde na svoj prvý koncert, turistu ktorý zachytí, že festival práve prebieha, alebo zaujať nezvyčajným hudobným zoskupením. Aby nikto neodchádzal z koncertu sklamaný.
Poďme aj k iným témam, ktoré sa Vás ako operného umelca dotýkajú. Máte skúsenosti aj so starou hudbou, tak isto s Mozartovým dielom a romantickým repertoárom. Aký je Váš postoj k dobovej interpretácii?
V živote som dostal jednu dobrú radu – „skús dobre zaspievať každé štýlové obdobie“. Vynikajúco sa to nedá, ale je potrebné ovládať, nazvime to, manuál ku každému štýlu. Výborný základ som dostal na konzervatóriu u Róberta Szucsa a neskôr na VŠMU v triede profesorky Evy Blahovej. Potom som išiel študovať, nemeckú hudbu do Nemecka, taliansku hudbu do talianskej Sieny. Talianska vokálna technika je prevereným základom. Som vďačný, že som tie možnosti mal. Nie je možné byť špecialistom na každé obdobie, ale mne robí radosť si dobre zaspievať okrem Verdiho, Pucciniho, Dvořáka aj hudbu Bacha, Mozarta.
A Mozart ukáže všetko, žiada si dokonalé spievanie, na dychu a málokto ho u nás vie spievať…
Malo by to byť spievanie štýlové, priesvitné, transparentné a bez vibráta, respektíve s prirodzeným vibrátom. A tváriť sa, že to vôbec nie je ťažké. V jednoduchosti je sila. Mozart speváka preverí a ukáže mu, kde to v romantickom repertoári „prepískol“. Jeho hudba je hlasová hygiena. Dosť spevákov sa jeho tvorbe vyhýba. Pri veľkých hlasoch sa to dá čiastočne pochopiť, ale aj my sme mali Poppovú, Grúberovú, Hajóssyovú, Orgonášovú, všetko skvelé Mozartovské interpretky. V minulosti napríklad aj v DDR vedeli ako sa má Mozart spievať a každá platňa, ktorá vyšla, bola skvostom.
Osobitnou kapitolou sú kadencie, ktoré sa dnes zo spevu vytratili. Improvizácia bola samozrejmosťou vo vokálnom aj inštrumentálnom umení, takže vo väčšine prípadov ich autori ani nezapisovali. Rátali s tým, že speváci sú natoľko dobrí, že ich budú vedieť interpretovať. Dá sa to isté predpokladať v súčasnosti?
Nepísali, ale dnes máme manuál v 20-dielnom kompletnom zväzku Mozartovej tvorby, kde sú všetky kadencie vypísané. Dá sa z nich čerpať, tento zdroj aj ja využívam pri jeho koncertných áriách. Napokon, kadencia je do veľkej mieri invencia a technická možnosť každého interpreta. Je to na ňom, aby ukázal a nadchol publikum. Tak isto bol aj číslovaný generálny bas a hudobníci vedeli, ako ho majú hrať. A ešte je tu ďalšia okolnosť – medzi hudobníkmi a spevákmi v tých časoch existovala obrovská súťaživosť. Ak jedna sopranistka excelovala v jeden večer, na druhý večer iná priniesla ešte ťažšie koloratúry, ukázala ešte väčší rozsah atď. Platilo to aj pre skladateľov, súťažili medzi sebou v popularite. A často písali pre konkrétnych spevákov, ktorých hlasové možnosti dobre poznali. Prvým kozmopolitom, ktorý sa skvele pohyboval v Nemeckej, Talianskej aj v Anglickej hudbe a vyťažil z toho maximum bol Händel.
Dnes už túto kreativitu ani súťaživosť nepoznáme…
Ale aká je krásna tá kadencia a čo všetko z toho improvizačného momentu dokáže vzísť, ale aj či je v kontexte danej árie. Napríklad slávna ária Ombra mai fu z Händelovho Xerxa zaznie po prvýkrát ako plnohodnotná téma, no v prípade opakovania sa už vyslovene žiada, aby v nej spevák ukázal, čo dokáže. Poslucháči s ozdobami a kadenciou v Da cape, teda návrate témy, priamo rátajú.
A ďalšia téma, čo ma zaujíma, je, že v súčasnej dobe nie sú preferované objemné, veľké hlasy, ktoré akoby sa vytratili. Prečo myslíte, že v dnešnom opernom umení je väčšina komorných hlasov? A pritom je to zvláštny fenomén, ktorý vidíme nielen u nás, ale aj vo svete. Kam smeruje dnešné operné umenie?
Veľké hlasy nemôžu byť preferované, lebo ich takmer niet. Dôvodov je viacero. Otázkou je, ako si budovať repertoár, ako, kedy a čo spievať. Jan-Henrik Rootering, basbarytonista, raz povedal, že najdôležitejším slovom pre speváka je „nie“. Skúste to dnes odporučiť mladým spevákom. Keď si dovolia povedať nie, už ho viac zrejme nezavolajú. Keď mu ponúknu Nabucca, nepovie, že ho spievať nebude, lebo má iba 23 rokov. Oni dnes na všetko povedia áno. Poradiť mladým spevákom by mal ich pedagóg alebo agent. Aspoň ten by mal kreovať a prvý vedieť, čo je pre speváka dobré, čo ho ďalej posunie a čo ho môže zničiť. Neverím, že talentov od prírody a Boha je menej, ide skôr o to, že hlas si treba postupne zaťažovať a budovať. Dnes je všetko okolo nás urýchlené, všade chcú mladých a krásnych. A tak je to aj v opernom svete. 45-ročná speváčka je často už pristará. Však mladá 22-ročná rolu isto zoberie. Ako dlho vydrží, to nikoho nezaujíma. Máme len naše hlasivky, dvojcentimetrový nástroj, s ktorým musíme narábať šetrne a čo najdlhšie. My si predsa nekúpime ďalšie husle, ani ďalší Steinway, spevák musí vydržať v dobrej kondícii čo najdlhšie. To mi povedal aj Carlo Bergonzi. Čo je najväčšie ocenenie pre speváka? Odpovedal, číslo 44. Teda čas dĺžky jeho kariéry. To je viac, ako slávne operné domy, dirigenti, hviezdy, nahrávky. Pretože hlas viac ako desať rokov bez techniky nevydrží. Takže aj veľký hlas po pár rokoch končí. Doba ide proti spevákom. Nechcú veriť legendám ako Pavarotti, Domingo, ktorí spievali desiatky rokov, že tieto princípy dodržiavali. Ďalšou dnešnou podmienkou je vzhľad. Operná speváčka musí byť mladá, pekná, štíhla. A ja sa pýtam, ako by asi dnes skončila Montserrat Caballé? Chybou je, že režisér v opere je dnes na prvom mieste. Regietheater je aj na druhom a potom snáď niekde na treťom mieste je slovo dirigenta, ak dostane možnosť niečo povedať. Dirigent často vo veľkých divadlách do obsadenia nezasahuje. Dostane ho už ako hotovú vec.
Čiže povrchnosť a skratkovitosť dnešnej doby vplýva na operné umenie, kde sa rozhodujúcim stáva vizuál, nie spev a hudba? Ale tieto hodnoty predsa k opernému umeniu nepatrili. Iste, spevák musí diváka aj svojou osobnosťou oslovovať, no aby bol jeho vzhľad prioritný a umenie išlo bokom?
Napríklad veľký Luciano Pavarotti, veľký osobou aj spevom. Postavil sa a zostal na jednom mieste javiska celú áriu. Zaspieval, vieme ako, všetko tam bolo a dodnes tá spomienka vo mne zostala. Mal som šťastie, že sme sa osobne stretli na jeho súťaži v Modene a druhýkrát už bez neho, keď dostal v Miláne cenu Gabardi In Memoriam za celoživotné dielo a ja za interpretáciu diel Mozarta a Rossiniho. Dnes už takého speváka, ktorý s ľahkosťou a nadhľadom spieva najťažšie tenorové árie stretnete ťažko. Nebehal po javisku, jeho osobnosť, jeho oči, bolo v nich vidieť bolo všetko. Pravdou je, že herecké schopnosti spevákov sú dnes úplne inde. Vedia hrať striedmo, gestikuláciu používať účelne, hrajú v kontexte s libretom, budujú pravdivé javiskové vzťahy. Naša doba nie je len o skratkovitosti, či povrchnosti. Aj dianie na opernom javisku je iné. Často uponáhľané, zbytočne aktualizované. Na javiskách sa prezentuje horšia vízia ako je ťažká realita na ulici, v živote. Herectvo by nemalo byť prvoradé a spev, hudba kulisou. Opera je o symbióze slova, hudby a činu. Často akoby režiséri hudbe a ľudskému hlasu ako najsilnejšiemu emocionálnemu médiu neverili. Emocionálne zakrpatievame. Hlboké, vnútorné emócie sa vytrácajú a plytké a lacné hlasno kričia. Tak sa to často dnes nosí v kultúre aj v našich životoch. Kultúru nemôžeme vytrhnúť z kontextu našej doby. Kultúra je presný obraz spoločnosti, stále to hovorím. Sú to veci, nad ktorými dosť uvažujem. Doba je úplne iná, nie sú rozhodujúce individuality, charaktery a inteligencia. Tie sú v úzadí. Keď sa dívam na umelecké školstvo a porovnávam minulosť s dneškom, zamýšľam sa, koľko študentov, ktorí skončia umelecké odbory, ostane aktívnych v umení. Ďakujem Bohu, že som vyštudoval to, čo dodnes robím a snažím sa robiť to s láskou.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Foto: Pro musica nostra, SND, archív Gustáva Beláčka, titulná foto: Dominika Vlčáková
