Keď skladbu začneme hrať, povieme si niečo o tempách, intuitívne to zahráme a keď si neskôr vypočujem skladbu v interpretácii nejakého majstra, väčšinou je to podobné. Muzikant hudbu vycíti, takisto sa navzájom hudobníci v súhre frázovania a dynamiky cítia,“ hovorí pre náš portál svetovo uznávaný český huslista, ktorý vystúpi v rámci festivalu Pro musica nostra na troch koncertoch.

Vystúpite v rámci festivalu Pro musica nostra, ktorý sa snaží o návrat hudby do kultúrnych pamiatok – kaštieľov a chrámov, kde kedysi hudba naozaj znela. Najmä však zaznie v regiónoch. Čo si myslíte o tomto koncepte festivalu?


Vítam každú takúto snahu, ktorá sa snaží vrátiť späť kultúrnosť našej krajine. Samozrejme, Slovensko vždy vnímam aj ako súčasť mojej rodnej krajiny, lebo som sa narodil v Československu. Podobne je to aj u nás v Česku. Veľa vecí, ktoré v minulosti, ešte pred 30. rokmi fungovali, ako napríklad Kruhy priateľov hudby a koncerty sa konali aj v kultúrnych pamiatkach, sa nárastom spotrebnej kultúry a zábavného priemyslu, začali z našich životov vytrácať. Som pamätník a viem, ako to fungovalo. Často som cestoval na Slovensko a veľa som hrával aj s Marianom Lapšanským a ďalšími umelcami, koncerty v historickom prostredí boli bežné. A bolo mi veľmi ľúto, keď sa začali vytrácať. To, že sa opäť vrátili a nastupuje generácia muzikantov a popularizátorov klasickej hudby, ktorí s tým chcú niečo spraviť, nesmierne obdivujem a teším sa na spoluprácu.

Václav Hudeček: Guarneri del Gesú 1721

Jeden z koncertov bude na nádvorí kaštieľa Orlové 9. júna 2024. Je to prekrásna pamiatka, udržiavaná najmä vďaka súkromnému investorovi, majiteľovi. Ste oboznámený s prostredím a históriou tohto kaštieľa?


Zatiaľ len povrchne, mám základné informácie, lebo môj život je veľmi rýchly. Aj dnes, keď robíme tento rozhovor (nedeľa 26.5.2024, pozn.red.), máme v Třebíči dve akcie. Skončíme na tomto mieste a hneď ideme na ďalšie, takže vždy sa priebežne zoznamujem s miestami, kde koncertujem, až v momente, keď už som tam. Ale moja žena vždy dopredu študuje, kam idem hrať, takže ma určite o pamiatkach poučí v dostatočnom predstihu. K vám na Slovensko teda už prídem poučený, ale už teraz viem, že sa tam veľmi teším.


V roku 1915 kúpil kaštieľ v Orlovom husľový virtuóz Jan Kubelík, otec jedného z najvýznamnejších osobností svetovej hudobnej kultúry, Rafaela Kubelíka. Neskôr v roku 1930 kúpil vodný hrad Rotenturm v rakúskom Burgenlande, nebol už ako umelec veľmi žiadaný, a tak sa niektorých majetkov vrátane  Orlového musel vzdať.

O týchto okolnostiach, samozrejme viem. Neskôr aj skrachoval a musel tieto svoje nehnuteľnosti predať. Na Kubelíka všetky tie dlhy spadli, lebo už v čase, keď kaštieľ kupoval, mal dlhy väčšie ako bola samotná hodnota tejto nehnuteľnosti. A ako umelec dopadol veľmi zle, skonfiškovali mu všetok majetok, nechali mu len jeho Stradivárky, takže umrel ako úplne chudobný človek na mizine, chudák. Je to smutné, ale na druhej strane sa teším, že tú nádheru uvidím.

A 10. júna vystúpite v kaštieli Voderady, no prvý koncert v rámci tohto festivalu bude v konkatedrále svätého Mikuláša v Prešove. Keď som si pozerala program, ktorý zaznie na troch odlišných miestach, zistila som, že sa esteticky i zvukovo hodí do všetkých. Akú ste zvolili koncepciu dramaturgie?

Určite bolo zámerom dramaturgie, aby vo všetkých daných prostrediach hudba vynikla a hodila sa tam. Aj preto som si prizval českého čembalistu Martina Hrocha. Má totiž prekrásne čembalo, kópiu barokového nástroja. Rezonančná doska nástroja je 300 rokov stará. Na pôvodných nástrojoch z tej doby, sa samozrejme, už nedá hrať, pretože tie sú zrelé akurát tak do múzea, ale on si nechal spraviť kópiu. Ten nástroj má nádherný zvuk. Aj keď sa čembalo používa spravidla do orchestra na celkové zafarbenie zvuku, Hrochov znie nádherne ako sólový nástroj aj sprievodný. A práve preto, že sme predpokladali, že koncerty budú na zámkoch a v kostole, kde sú organy, väčšinou staré, v barokovom ladení, čo je pomerne problematické a navyše, ľudia chcú na koncerte aj vidieť tie hudobné nástroje a interpretov, tak sme zvolili kombináciu huslí a čembala a hudbu tej doby. Husle sa až tak od čias, kedy sa komponovala stará hudba, príliš nezmenili, zneli s doprovodom čembala alebo organu, takže táto kombinácia je skvelá. Aj keď čembalo patrí viac na zámky a do kaštieľov, veľmi pekne sa hodí aj do chrámového prostredia, pretože baroková hudba počítala s dozvukom a tóny sa krásne prepájajú. Je to ideálna kombinácia, aj preto sme nevolili klavír, ale práve čembalo. Môžete zvoliť aj komorný orchester, čo je nákladnejšia verzia, no verím, že čembalo bude určite nádherné.

Vy tak skromne hovoríte stále o čembale, ale poďme k husliam. Na akom nástroji budete hrať na festivale Pro musica nostra?

Tentoraz si zoberiem husle od výrobcu Jean-Baptiste Vuillauma. Po Stradivarim a Guarnerim, starých talianskych majstroch, sú tieto, o 150 rokov mladšie, ale najžiadanejšie. Jeho nástroje sú stále, aj po 300 rokoch zdravé. Vuillaume robil aj kópie slávnych nástrojov, ktoré sú po zvukovej a remeselnej stránke výnimočné. Samozrejme, nás zaujíma práve ten zvuk. Množstvo Vuillaumeových nástrojov hrá lepšie ako staršie husle, lebo sú mladšie, zdravšie, nemajú toľko prasklín a majú silnejší tón. Sú teda veľmi žiadané po celom svete. Sám David Ojstrach, môj vzácny učiteľ, taktiež hral na nástroji Jean-Baptiste Vuillauma. Veľmi sa mu páčili a hovorieval, že Vuillaume je podstatne lepší než úžasný Stradivari.

Poďme teda programu, ktorý zaznie v kaštieľoch a kostole. Vaše koncerty otvorí Vivaldiho Sonáta F dur. Nie je toto dielo dnes tak trochu popri ostatných, známych dielach Vivaldiho trochu nedocenené? Mnohí 12 Vivaldiho husľových sonát považujú za nezrelé, ale práve tento opus je v mnohom prelomový. Súhlasíte?

Povedal by som, že je to síce veľmi jednoduchá sonáta, ale Vivaldiho hudba je jednoducho kúzelná. Prirovnal by som to k výroku Igora Stravinského, ktorý o Vivaldiho tvorbe povedal, že písal stále tú istú skladbu dokola, ale geniálne (úsmev). Jeho hudba, to je tonika, subdominanta, dominanta, ale má úžasné, priam nevídané nápady. Napísal stovky koncertov pre rôzne obsadenia a podľa toho, ako sa zišli hudobníci a aký rozsah mal ten ktorý nástroj, sa skladba hrala v tom obsadení, veď v tej dobe to nebolo striktné. Zvolili sme túto sonátu práve pre jej jednoduchosť a taktiež preto, že všetci od Vivaldiho poznajú najmä jeho Štyri ročné obdobia. Je to virtuózna štvorica barokových koncertov, no táto sonáta je jednoduchá a čistá, okúzľujúca hudba.

Z bohatej melodiky a tanečných rytmov dokázal tento skladateľ vytvoriť kontrastné diela, je to skúmanie vzťahu medzi husľami a čembalom. A potom, sú aj technicky brilantné. Vyžadujú si od hráča premyslenosť interpretácie?

Viete, som typ, ktorý o hudbe veľmi nepremýšľa. Dielo si preštudujem, napíšem prstoklad a smyky a keď začneme skladbu hrať, muzika človeku sama povie, čo chce. Nemám rád ten typ hudobníkov, ktorí si interpretácie vymýšľajú za stolom, ale pritom ich hudba nemá srdce. Hudba je o komunikácii interpreta so skladateľom. Väčšinou majú barokové skladby tanečný charakter. Záleží na tom, aký účel mala hudba, väčšinou ide o tanečnú hudbu, aj keď dnes ju len počúvame. Keď si predstavíte, aké róby v tom období dámy nosili, aké mali úklony, ako sa pohybovali pri tanci, viete v hudbe vycítiť tanečný rytmus. Z dnešného pohľadu je to koncertná skladba. Keď skladbu začneme hrať, povieme si niečo o tempách, intuitívne to zahráme a keď si neskôr vypočujem skladbu v interpretácii nejakého majstra, väčšinou je to podobné. Muzikant hudbu vycíti, takisto sa navzájom hudobníci v súhre frázovania a dynamiky cítia.

Václav Hudeček a Martin Hroch – dvojica hudobníkov vystúpi na koncertoch Pro musica nostra

Práve súhra je potrebná aj v tejto skladbe. Vivaldiho Sonáty sú iné ako ostatných barokových autorov. Práve v nich ukázal, že môžu byť aj melodické, tanečné a zároveň technicky náročné. Melodické motívy huslí počujeme v čembale, využíva imitácie aj figurálne basové línie. Aké frázovanie od huslí si vyžaduje toto dielo? A aká musí byť úroveň súhry s čembalom? A keď sme už pri frázovaní, poznámka na okraj, mne je podstatne bližšie delikátne frázovanie v barokovej hudbe ako to, ktoré dnes mnohí preferujú v poučenej interpretácii…

Poučená interpretácia je vymýšľanie novej techniky pri hre, no tá má mnoho trhlín. Keď si napríklad vezmete, že barokový organ obsahuje register tremolo a píšťalu už vtedy dokázali rozvibrovať, nástroje ako husle a ostatné z orchestra alebo ľudský hlas, určite museli hrať a spievať tón s vibrátom. Ak to dokázali na organe, prečo asi by vymýšľali pre husle tón bez vibráta. To vymysleli nejakí vedci, ktorí tvrdia, že je potrebné pri interpretácii používať tón bez vibráta, lebo v barokovej hudbe, v tých časoch, sa nepoužíval tón s vibrátom. Iste, nemá byť taký ako romantický tón, ale využitie prirodzeného vibráta je logické. A opera je zase niečo iné ako inštrumentálna hudba. Ale napokon, hudba si to vypýta sama. Nikdy interpreta ani len nenapadne Bacha hrať s takým vibrátom ako Brahmsa. Takto ja k hudbe pristupujem, poučený som hudbou samotnou. Nie „profesormi“, ktorí to vymýšľajú od stola.

Mne sa často stáva, že poučená interpretácia je pre mňa predvídateľná a tým pádom sa stane nezaujímavá. Po chvíli ma začne nudiť, lebo viem predpokladať vývoj a nemá ma čo prekvapiť, neviem sa do diel dostatočne započúvať…

Niečo podobné sa mi stalo, keď som počúval hudbu jedného českého súboru, ktorý sa špecializuje na dobovú interpretáciu. Najprv som si vravel, keď som si cédečko pustil, že je to veľmi zaujímavé, ale druhá veta, tretia, ďalšia sonáta a zrazu si poviete, že je to vlastne všetko rovnaké. Nie je tam dostatok emócií. Tie zvuky sú krásne, fascinujúce, ale koncert v takomto poňatí by som celý asi nevydržal. Je to zaujímavé hľadanie niečoho, ale je to slepá ulička. Dnes už sa snažia nahrádzať to ostrosťou a rýchlosťou hrania. Diela sa stávajú virtuóznymi, ale to potom nie je baroková hudba. Keď si vezmete, aké mali v minulosti k dispozícii sláky. To boli oproti dnešným píly, s ktorými sa predsa nedali hrať sautillés a spiccata tak, ako  dnes. Mnohé ansámble síce hrajú inými farbami, čo môže byť zaujímavé, ale dovolím si upozorniť, že nemali by sa hrať v technike také veci, ktoré v tej dobe nemohli hudobníci kvôli dispozíciám hudobných nástrojov dosiahnuť. Naopak, vibrovať mohli, tak prečo to nerobiť? Veď je to prirodzené a naopak, rovné, unylé tóny sú pre hudbu neprirodzené. A hudbe v dobovej interpretácii chýba prekvapenie, práve to je zaujímavé, čo s frázou interpret spraví. Nie to, čo je v notách a nič viac sa tam nedeje.

Som rada, že to hovoríte, lebo tieto názory dnes prezentovať na verejnosti, je nemožné. Hneď Vás z nej vylúčia a považujú za outsidera. Poučená interpretácia je dnes jednoducho trend a ťažko sa v spoločnosti akceptuje iný názor. Poďme však ku koncertom. Ďalšou skladbou je Tartiniho Sonáta C dur. To je svetlá tónina, ale dielo sa začína pomalým tempom Grave, až potom sa dostaneme k optimistickejšiemu výrazu…

Tartiniho všetci poznajú kvôli takzvanému Diablovmu trilku. Táto jeho sonáta je taktiež veľmi pôvabná, rovnako ako Vivaldi, aj Tartini bol výborný huslista. Je v nej pár taktov, ktoré sa ťažko hrajú, lebo majú technicky náročný charakter. Celkovo je to však krásne dielo, ktoré sa veľmi dobre hrá aj počúva.

Budeme počuť aj hudbu francúzskeho barokového skladateľa, čembalistu a organistu Josepha-Nicolasa-Pancrace-Royera. Viem, že je to dielo pre čembalo, no predsa sa Vás spýtam – nie je to neuveriteľné, že to znie ako rocková alebo metalová hudba? Nedá sa povedať o barokových autoroch, že boli nadčasoví?

Baroková hudba je, okrem Bacha, ktorý je nezaraditeľný, bol geniálny, jeho melódie aj harmonické postupy sú takmer až súčasné, takže jeho z tohto porovnania vyjmem, ale keď si človek počúva diela barokovej hudby, zistí, aká je jednoduchá a priehľadná. V rytme aj v harmonickom pôdoryse. Baroko je dôležité hrať takmer metronomicky presne, je dôležité, aby sa hudba dostala do blízkosti pulzu človeka, cítila tlkot srdca a jeho pravidelnosť. Neustále to šľape a na konci sa zvoľňuje. Rocková hudba má podobný princíp, mnohí majú dokonca elektronické bicie, aby sa nepomýlili a udržali neustále rovnaký rytmus. My, samozrejme, elektronického bubeníka nepotrebujeme, musíme ho mať ako muzikanti v sebe. Do istej miery je to veľmi podobná hudba rockovej, tak ako v rytme i v harmónii. Aj preto je rocková hudba a bigbít taká obľúbená u mladých. A ľudia majú dobrý pocit z barokovej hudby, keď je dobre zahratá, odchádzajú z koncertu s pocitom šťastia.

Ak máme ísť ešte ďalej, možno ešte jedna žánrová odbočka. Niektorí jazzmeni tvrdia, že jazz sa nikdy klasickou hudbou neinšpiroval. Naopak, je to prirodzený vývoj a či už v niektorých smeroch rocku, ale najmä jazzu, tieto paralely vidíme úplne jasne. Ale napokon, mladšie žánre sú prirodzeným vývojom…

Hovorievam, hudba je len dobrá alebo zlá. Všetky žánre sú medzi sebou prepojené a dobrí muzikanti si dokážu z hudby zobrať to dobré, navzájom sa ovplyvňujú. A potom sú tí menej dobrí, ktorým neostáva nič iné, len sedieť pri stole a teoretizovať. A vznikne z toho interpretácia od stola, ktorá v sebe nemá hudbu.

Napokon to budú na koncertoch dve skladby od Johanna Sebastiana Bacha – Sonáta G dur pre husle a čembalo a Arioso. Prvou budeme pokračovať v línii sonát a ďalšou zvoľníme. Bol pre Vás osobne Bach tým najzásadnejším skladateľom, ktorý formoval hudobný život a ovplyvnil ďalšie dianie v európskej hudbe? Tuším, prečo ste pri rozprávaní hudby vyňali Bacha z barokovej hudby…

Vezmite si trebárs Händla. Jeho hudba je tiež geniálna a plná impulzov, ale vždy má bližšie k talianskemu a francúzskemu baroku ako dielo Bacha. Keď sme spomínali rockovú hudbu a jej jednoduchosť, tak potom sa aj Händel k nej blíži. No Johannn Sebastian Bach je niečo úplne iné, niekedy mám pocit, že k nám prišiel ako mimozemšťan z vesmíru, z inej planéty. Jeho gigantické dielo je neskutočné. Jeho nápady sú plné romantiky, vezmite si jeho voľné vety, niektoré skladby si vyslovene žiadajú vibráto. Potom si vezmime jeho obrovské dielo Matúšove pašie, hymnické dielo, ktoré keď počúvate, máte pocit, že musíte povstať. Bach nám zanechal nevídané dielo, ktoré sa nedá s nikým porovnať. Jeho rozmanité skladby a jeho rozptyl od prostého baroka až po jeho výlety na inú planétu. Čo je zaujímavé, je jeho vzťah s Vivaldim a „požičiavanie“ si skladieb. Vivaldi napísal niekoľko koncertov pre štvoro huslí, no keď si vypočujete b mol, zistíte, že ústrednú melódiu nájdete v Bachovom koncerte pre štyri čembalá. Vivaldi má mnoho skladieb, ktoré komponoval pre štyri nástroje, Bach tak isto, mnohé z nich sú si podobné. Emailová komunikácia určite medzi nimi nebola (smiech). Je to však úplne jedno, pretože je to geniálna hudba. Hudbu si skladatelia upravovali pre vlastné potreby. Vivaldi je jednoduchý, píše vždy rovnaké skladby, aj keď trochu inak, s obmenami. No Bach bol úplne iný, napríklad jeho husľový koncert E dur znie priam vivaldiovsky. Keď ho však zahráte po Vivaldiho skladbách, ako prídavok, napríklad po Štyroch ročných obdobiach, znie odlišne. Je to iný svet, len to má akoby ducha Vivaldiho, no vždy je to Bach Je to proste ufón, ktorý žil v Lipsku. (smiech)

Bachova hudba pôsobí ako všeobjímajúca…

Dokonca by som povedal, že pohlcujúca. Keď počúvate Vivaldiho alebo Händla, odpočívate pri tom. No pri Bachovi vás jeho hudba úplne pohltí. Pri jeho hudbe sa nedá variť alebo vypĺňať dotazníky. Akonáhle začne znieť jeho hudba, jeho dielo musíte počúvať a nič iné pri tom sa nedá robiť. A treba ho počúvať s úctou, jeho hudba je neuveriteľne posvätná. Tá k nám prichádza priamo z neba. K jeho hudbe mám posvätnú úctu.

A keď sme spomínali iné žánre, Bach je vo veľkom obľúbený najmä u jazzmenov. Aj to je výpovedné…

Ani sa im nečudujem, lebo spôsob, akým Bach rozvíjal melódie, je jazzu blízky. V tom je Bach jedinečný, všetci sa v ňom nájdu.

Svátky hudby v Prahe. Václav Hudeček. Foto: Radovan Šubín – portrétní a reklamní fotografie

V ďalšej skladbe Giovanni Paisiella Grand Sonata fantasia sa predstaví Váš spoluhráč koncertu Martin Hroch. Vy rád spolupracujete s mladými interpretmi a posúvate ich ďalej. Napokon, vďaka Vašim aktivitám môžeme počuť Radka Baboráka, huslistu Mráčka a mnohých ďalších. Nemrzí Vás trochu stav dnešnej kultúry? Je dostatok príležitostí pre mladých umelcov? Možno na začiatku rozhovoru sme nie najkrajšie hovorili o súčasnej dobe, no predsa, sú jednotlivci, ktorým na kultúre záleží…

My sme to s mojou ženou začali robiť práve preto, že nemajú dostatok príležitostí. Je mi ľúto a som smutný, keď sa dívam na to, ako počas Roku českej hudby odchádza Česká filharmónia do zahraničia, účinkuje so zahraničnými sólistami a dirigujú ju zahraniční dirigenti. Je to, samozrejme, v poriadku, že máme kontakt so svetom, ale nechápem, prečo dnes nehrajú naše orchestre s mladými českými umelcami. Keď to bolo možné v dobe, keď som bol ja mladý, neviem, prečo sa to nedá spraviť teraz. Neustále som jazdil s Českou filharmóniou, orchestrom FOK aj Slovenskou filharmóniou do zahraničia. Nielen ja, ale mnohí hudobníci, Ivan Klánský, Marian Lapšanský, Peter Topercer a mnohí ďalší sme s našimi orchestrami a dirigentmi chodili na zájazdy. Dnes orchestre chodia do zahraničia s cudzími umelcami, navyše, keď sa to deje v Roku českej hudby, bolí ma srdce. Toto sa začalo diať po revolúcii. Do našich orchestrov nastúpili zahraniční dirigenti, ktorí si do orchestra volali svojich kamarátov zo zahraničia a zrazu možnosti pre našich umelcov boli minimálne alebo až nulové.

Václav Hudeček, Josef Špacek, Jan Mráček

Tak sme sa rozhodli v 90-tych rokoch s mojou manželkou, že si sami začneme organizovať festival Svátky hudby, už budeme mať tohto roku 33. sezónu. Začali sme robiť kurzy v Luhačoviciach pre mladých huslistov, kde najlepší účastník na záver kurzov dostane majstrovský nástroj. Už sme takto darovali 25 majstrovských nástrojov. S televíziou Noe sme spravili program Má vlast, už bolo odvysielaných 60 programov. Je to niečo podobné, ako je festival Pro musica nostra, v rámci ktorého koncerty znejú v pamiatkach regiónov Slovenska. Dávame príležitosť mladým hudobníkom, aby mali záznam z koncertu. Honzík Novák, ktorý je aktuálnym držiteľom druhého miesta súťaže Pražské jaro, je v rámci cyklu programu Má vlast zaznamenaný z koncertu, na ktorom hral, keď mal asi 11 rokov a interpretoval Sarasateho Cigánske melódie. Všetky tieto veci vymýšľa moja žena, ktorá je veľmi citlivý človek. Keď sme videli, koľko talentovaných huslistov, klaviristov, violončelistov a ďalších hudobníkov máme a nemajú príležitosť, pretože napríklad Kruhy priateľov hudby, ktorých boli niekedy v stovkách a dnes ich živorí niekoľko desiatok, povedali sme si, že pre to musíme niečo spraviť. A tak sme to spustili. Keď ste spomenuli Radka Baboráka, na jednom z našich koncertov hral, keď bol len 13-ročný chlapček. Za tým lesným rohom ho ani nebolo vidieť, bol maličký, ale už vtedy krásne hral. A to je dnes celá fungujúca generácia, ktorá sa už pomaly blíži k strednému veku. Mnoho hudobníkov prešlo našou Akadémiou a účinkovali na koncertoch Svátky hudby. Robí nám to radosť, lebo mladí si to zaslúžia. Keď potom vidíme, ako sa uplatnia na veľkých pódiách aj v zahraničí, obaja sa z toho nesmierne tešíme.

Husľový virtuóz s manželkou Evou Hudečkovou

Keď spomínate Vašu pani manželku, musím sa opýtať: asi ste ju museli stretnúť, tak to bolo dané od Boha, však?

Skutočne to bolo od Boha. My sme sa mali stretnúť v živote asi štyri krát, ale nepodarilo sa to. A potom nakoniec, keď sme sa konečne stretli, bolo to hneď jasné (úsmev).

Povedali ste však jednu zásadnú vec, ktorá sa týka nielen Čiech, ale i Slovenska. Taktiež máme zahraničných dirigentov aj hudobníkov, ale u vás aspoň tých domácich dirigentov máte. Množstvo mladých, talentovaných českých dirigentov pôsobia v zahraničí, mnohí boli hosťovať u nás. No na Slovensku pociťujeme isté vákuum…

Je fakt, že máme množstvo dirigentov vo veku okolo 30 až 40 rokov, aj mladších, je ich veľa. Sledujem však aj Vašu scénu a musím povedať, že zopár zaujímavých mien máte aj na Slovensku. Hovorí sa, že nikto nie je doma prorokom. Vezmite si osud Václava Talicha, z ktorého spravili po vojne kolaboranta a odvšadiaľ ho vyhodili, napokon odišiel na Slovensko a založil Slovenskú filharmóniu. Vždy, keď sme sa stretli s Petrom Dvorským, hovorieval som mu, že milujem Slovensko, lebo vždy tam v sálach zažívam ohromné ovácie,  a on mi vravel, že toho istého dôvodu miluje Prahu. Takže sme si vlastne potvrdili, že nikto nie je doma prorokom. A pritom, ani on ani ja, sme sa nikdy nesťažovali, že by sme neboli doma radi. Predsa však, ak prídete tam, kde nie ste priamo narodený, publikum vás berie ako hosťa a dáva vám to najavo. Samozrejme, Čechy sú väčšie teritórium a máme viac orchestrov, čo je prirodzené. Neviem síce, ako dopadne spojenie dvoch orchestrov v Olomouci…

Tak predsa sa im podarilo presadiť to, aby zlúčili orchester Moravskej filharmónie a operný orchester Moravského divadla? Viem, že ste bojovali, aby k tomuto spojeniu nedošlo. U nás boli v teoretickej rovine tiež podobné pokusy, zatiaľ sa tento nezmysel nezrealizoval. To je tiež dôkaz, ako nám vládnu amatéri, pretože takýto krok nemôže spraviť profesionál, ktorý chápe zameranie, vyťaženie a repertoár týchto telies.

Bohužiaľ to schválili. Oni to berú tak, že sú to dve továrne, ktoré vyrábajú rohlíky. Spoja továrne a budú vyrábať tie isté rohlíky a ešte nejaký iný druh k nim naviac. Nechápu proces skúšok, ktorý je iný v balete a opere, iný zase vo filharmónii na symfonický koncert.

Veď symfonický koncert sa skúša týždeň a opera mesiac, už len to je prvý zásadný rozdiel. U nás hovorili, že spájanie by chceli robiť podľa vzoru Nemecka.

A keď trebárs orchester pôjde na 14-dňový zájazd, nebude sa hrať ani opera ani symfonický koncert? Tvrdia, že aj tak budú dva orchestre. Nechápem potom, načo ich zlučujú. Zrejme budú mať jedného generálneho riaditeľa a v jeden týždeň budú hrať operu, v ďalší koncert so symfonickými dielami. Niekto to prirovnal k tomu, že jeden týždeň budú hrať hokej a druhý futbal. Iste, môžu to hrať, ale nikdy nebudú špičkoví. Nuž tak, už to podpísali, ale dúfajme, že prídu iní, ktorí to pochopia. V Nemecku sa podobné veci diali, ale tam mala každá dedina orchester. Dodnes v každom regióne majú svoj orchester, ktorý po menších obciach cestuje. Pochopiteľné bolo aj zlúčenie v Berlíne, keď sa spojil. Veď mali viac orchestrov ako poslucháčov (úsmev). No každopádne, je to pirátstvo spájať takto orchestre v Olomouci.

Verím, že Vás to mrzí, lebo k Olomoucu máte mimoriadny vzťah…

Milujem toto mesto, mám k nemu špeciálny vzťah, veď v ňom boli aj moje hudobné začiatky. Aj nedávno sme tam mali s Martinom Hrochom koncert. A preto ma takéto neprofesionálne kroky bolia.

Uzavrime však tento rozhovor príjemnou témou. Na koncertoch nevynecháte ani českú hudbu. Jan Benda a jeho Grave je nádherná skladba. Uvedomujeme si vôbec, aké bohatstvo máme v starej hudbe, čo sa týka našich autorov? Je stará česká hudba docenená a hrávaná?

Bendovo Grave je už úplná romantika. Niekedy mám pocit, že sa chováme macošsky k vlastným kultúram. Asi je to naša všeobecná vlastnosť, že sa vždy potrebujeme poklonkovať veľkým mocnostiam, v minulosti smerom na východ a teraz na západ. Tak isto je to aj s hudbou. Ale aj v našej hudbe je toľko nádherných skladieb. Mám napríklad kamarátov, ktorí sa starajú o dielo Jana Jakuba Rybu, od ktorého každý pozná iba Českú omšu vianočnú, ale on vytvoril nesmierne bohaté a krásne dielo. Napríklad sláčikové kvartetá alebo mnoho ďalších omší. Jeho Stabat Mater, ktoré nedávno uvádzali na televízii Noe, je porovnateľné s akýmkoľvek vrcholným, známym autorom toho obdobia. Aj preto som rád, že v programe koncertov na Slovensku je zaradené dielo Jana Bendu. Grave je z husľového koncertu, pár nahrávok existuje, ale určite by si to zaslúžilo mnohonásobne viac pozornosti.

Sonátový večer uzavrie dielo Františka Bendu Sonáta G dur. Línia večera sa nám uzatvorí. Benda používal vo svojich tradične stavaných formách české prvky. Chceli ste týmto koncertom poukázať na rozmanitosť hudby barokového obdobia?

Je to už úplne iná hudba z konca baroka, ktorá prechádza do klasicizmu, takže je v nej cítiť aj romantizmus. Samozrejme, sú v nej rozdiely, je úplne iná ako hudba z tohto obdobia z Talianska či Nemecka. Je plná farieb a radosti. Ľudia túto skladbu milujú. Vždy si s Martinom Hrochom dávame otázku, prečo sa tak ľudia tešia, keď ju zahráme na koniec.

Lebo je plná energie a radosti a ľudia potom s tým pocitom aj odchádzajú…

Je to pravda. Teším sa, že ju budeme môcť zahrať aj na Slovensku.

 

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Zdroj foto: archív Václava Hudečka, titulná foto: Eva Hudečková

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno