„Ondrej Šoth baletnou inscenáciou Nureyev komplexne uchopuje nielen Nureyevov život, ale aj jeho myšlienky, sny, trápenia, emócie, v tom diele nájdete, čo všetko zažil, ako žil, momenty, keď bol šťastný, nešťastný, keď sa zo života tešil, ale aj keď ostal sám a bol chorý,“ hovorí pre náš portál tanečník košického baletného súboru Gennaro Sorbino.

V novom autorskom diele režiséra a choreografa Ondreja Šotha Nureyev stvárňujete veľkého baletného umelca Rudolfa Nureyeva ako dospelého muža. Nepochybne ste ho ako tanečník poznali ešte predtým, ako ste sa pustili do naštudovania tejto postavy, pretože patril medzi najvýznamnejších tanečníkov 20. storočia. Čo znamenal pre Vás ako umelca a aký bol jeho hlavný prínos v baletnom umení?

Samozrejme, v mnohých ohľadoch bol Rudolf Nureyev jedinečný, jediný a doteraz neprekonateľný baletný umelec na celom svete. Posúval tanec na takú úroveň virtuozity a technickej brilantnosti, ktorú je slovami aj ťažké popísať. Jeho významným prínosom bolo napríklad aj zameranie na mužského tanečníka, pretože sólistu vrátil do centra diania, zameral sa na muža, keďže on sám bol vynikajúci tanečník a disponoval excelentnou technikou. Bolo to motivované aj tým, že sám seba chcel na javisku viac prezentovať, takže aj v párových tancoch mali pod jeho vplyvom muži podstatne viac priestoru. Nureyev rozpracoval tanečné pasáže a jeho technika je mimoriadne náročná. Kým predtým mali boli napríklad preferované v balete u žien vysoké pase a muži nižšie, práve Nureyev zaviedol u mužov vyššie pase. Bol veľmi rýchly, jeho tanečný slovník je okamžite spoznateľný aj ornamentálnou prácou dolných končatín. Okrem toho, bol aj prirodzene veľmi muzikálny.


Nový autorský balet Ondreja Šotha Nureyev. Gennaro Sorbino ako mladý Nureyev.

Keď ste sa na úlohu Nureyeva pripravovali, po akých zdrojoch ste siahli?

Po viacerých, najprv som si pozrel film.

A ktorý konkrétne? Existuje viacero filmov o tomto umelcovi a treba asi vedieť rozlíšiť, ktorý si človek pozrie, aby sa dostal k pravdivým informáciám a potom nebol ovplyvnený…

Skôr som pozeral dokumenty a videl som ich viacero, lebo pri nich mám istotu, že pozerám pravdivé skutočnosti. Hrané filmy dokážu niekedy skutočnosti a históriu skresliť a môžu priniesť aj prifarbené príbehy a tomu som sa chcel vyhnúť. Všetko, čo som videl, boli archívne zábery zo života Rudolfa Nureyeva, jeho život, príbeh a veľmi mi to pomohlo, aby som ho pochopil ako umelca, ale aj v technike tanca. Slová, ktoré sú už v príbehu a vydajú sa prostredníctvom publikácie, môžu trošku skresliť históriu. Aspoň pre mňa je to určite iný zážitok. Dokážem lepšie prijať informácie z dokumentárneho filmu ako z knihy.

Ale tak predsa len, aj kniha, pokiaľ vychádza z reálnych zdrojov, má určitú výpovednú hodnotu, nie?

Určite má, ale pre mňa je ľahšie vcítiť sa do príbehu na základe vizuálneho zážitku. Emočne to dokážem viac prežiť, ako keď čítam knihu.

Poďme k samotnému predstaveniu, ktoré je unikátne aj formou. Ondrej Šoth nezvolil chronologickú formu rozprávania, kde by sme videli život Nureyeva od narodenia, cez jeho kariéru až po smrť, ale práve tým je jeho dielo sugestívne, že emočne vtiahne diváka tým, že starnúci, umierajúci Nureyev sleduje retrospektívne svoj život, lásky, rodinu. Dokonca sa na pódiu odohrávajú dva až tri plány, dokážeme sa vďaka tomuto dielu dostať do myšlienok Nureyeva. Kým Vladimir Malakhov hrá starnúceho Nureyeva Vy tancujete úlohu mladého tanečníka. Ako vnímate choreografie Šotha? Sú to diela, ktoré, podľa Vás majú pridanú hodnotu? Čím oslovujú diváka?

Táto choreografia je veľmi originálna a dielo má veľkú silu. Keď si dnes pozrieme nejaké predstavenie v iných divadlách, tvorcovia sa väčšinou zameriavajú na technickú stránku, ktorú sa snažia vypracovať do dokonalosti. Nureyev je téma, ktorá láka k tomu, aby bol technicky dokonalý na javisku, ale popri tom netreba zabúdať ani na to, že umenie má prinášať aj hlbší odkaz. Mnohí tvorcovia zabúdajú na posolstvo umenia, na myšlienku, na emócie. Ondrej Šoth touto baletnou inscenáciou komplexne uchopuje nielen Nureyevov život, ale aj jeho myšlienky, sny, trápenia, emócie, v tom diele nájdete, čo všetko zažil, ako žil, momenty, keď bol šťastný, nešťastný, keď sa zo života tešil, ale aj keď ostal sám a bol chorý. Toto predstavenie divákom neukazuje len kariéru Nureyeva a to, čo v živote dosiahol. Je to myšlienkovo a emocionálne bohaté dielo, zobrazujúce, čo všetko tento tanečník prežíval v živote.

Aké línie v predstavení divák môže vidieť? Vy ako mladý Nureyev to máte nielen emočne náročné, ale aj technicky, pretože tancujete nielen časti, ktoré majú prvky súčasného tanca, ale aj klasiku. Vidíme Vás v predstavení Giselle, Bajadére a ďalších dielach. Zároveň do všetkého vstupuje starnúci Nureyev a Smrť…

Nebolo možné ukázať všetky predstavenia, v ktorých Nureyev účinkoval či ich ako choreograf staval, no dielo Ondreja Šotha je unikátne emocionálne. Starnúceho Nureyeva stvárňuje Vladimir Malakhov a je náročné napojiť sa naňho emocionálne. Má v sebe obrovskú energiu a treba sa naňho napojiť. Napríklad, keď je Malakhov smutný, ja v tom istom momente musím ukazovať šťastie. Je to v situáciách, keď si na seba spomína ako na mladého, plného síl. A to je veľmi ťažké, pretože Malakhov je natoľko presvedčivý a silný v emóciách, že len s veľkým vypätím dokážem nepodľahnúť jeho toku emócií. V takých chvíľach sa musím veľmi koncentrovať, aby sa ten smútok na mňa nepreniesol, lebo je príliš dobrý a vie sa natoľko vcítiť do tej role, až má človek pocit, že sa ním na pódiu stal. Proste, hrať len moju úlohu, držať jednu líniu a snažiť sa o to, aby na mňa nevplývala tá druhá, ktorá je mimoriadne silná. Objavujú sa tam aj ďalšie postavy, popri ktorých musím vystupovať, Erik Bruhn, Smrť a na javisku je celkovo veľa postáv, popri ktorých je potrebné ostať v centre diania. Práve to je ďalšie špecifikum Šothovej choreografie a réžie. Dielo má niekoľko plánov a je emočne veľmi silné.

Keď hovoríte o špecifikách Šothovej choreografie, určite sa musíme pristaviť aj pri prvkoch pri tyči, kde vystupujete spoločne s Maxom Sklyrom, ktorý stvárnil Erika Bruhna a Smrťou v podaní Šimona Stariňáka. Bolo to vizuálne pôsobivé, zároveň intímne a ja osobne som v tanečnom divadle takéto prvky nevidela. Ako vznikali? Boli fixne dané od začiatku stavania choreografie?

Treba povedať, že keď vznikalo dielo Nureyev, na začiatku bola jeho predstava úplne iná, dielo sa formovalo postupne. Výsledné podoba, akú dnes vidia diváci, bola úplne odlišná od prvej predstavy. Samozrejme, počas procesu, ako Ondrej Šoth pracoval s tanečníkmi, kapacitou, ako je napríklad Vladimir Malakhov, ale aj ďalšími baletnými umelcami, ktorí v diele účinkujú, Nureyev sa postupne formoval. Keď sa takíto tanečníci dajú dokopy, prispievajú k tomu, aby sa predstavy tvorcu rozvíjali, formovali, takže Ondrej Šoth postupne menil svoje predstavy. Predstavy môžu byť dané, no realita a okolnosti ich ovplyvňujú počas procesu, takže, logicky, dielo nakoniec vzniklo v odlišnej podobe.

Keď hovoríme o práci Ondreja Šotha, všetky jeho diela sú osobité a výrazové prostriedky súčasné, nie je to klasická forma rozprávania. Je typický novátorským prístupom, jeho divadlo je syntetické, mnohožánrové. Podarilo sa Vám tieto špecifiká jeho tvorby pochopiť?

Áno, už pri Hamletovi, kde som účinkoval, som pochopil, že to dielo je iné, svojské a mimoriadne. Skrátka, že to nie je klasická, štandardná forma divadelného predstavenia, ale niečo jedinečné. S Ondrejom Šothom sa však robí výborne a hlavne tá spolupráca ide ľahko, lebo medzi tanečníkmi a ním ako choreografom je dobre nastavený vzťah. Rýchlo pochopíme, čo od nás na javisku chce a zároveň on dokáže pochopiť nás. Fungujú tam dobré vzájomné vzťahy, čo je pre umenie dôležité. Keď sme na skúške, Ondrej ani nemusí nič predvádzať, stačí, keď nám povie pár inštrukcií, hneď viem, čo presne má na mysli. Vďaka tomu, že my ako tanečníci vieme, ako rozmýšľa a tiež tomu, že nás pozná, takže vie, čo od konkrétneho tanečníka kapacitne môže očakávať, či už technicky alebo myšlienkovo, sa vždy podarí vyskladať jednotlivé prvky. Je to aj o vzájomnej dôvere.

Jednou z dominantných zložiek tohto predstavenia je aj hudba, na čom si Ondrej Šoth dáva vždy extrémne záležať. Počujeme diela od baroka až po súčasnosť, mimoriadne precízne vybraté skladby, ktoré sú sugestívne a sú žánrovo bohaté. Mixuje sa tam opera, ale aj minimal-music, súčasná tanečná hudba, Richtera, preparovaný klavír, Čajkovského chorál. Aj v tomto prípade bola príprava bez hudby, teda do ticha? Pre Vás ako tanečníka je hudba podstatná? Ako na Vás pocitovo vplýva?

Začali sme nacvičovať bez hudby, ale vedeli sme, že Ondrej Šoth už má vo svojich predstavách vybraté skladby, ktoré budú znieť v Nureyevovi. Samozrejme, všetko vždy uňho začína bez hudby a až následne sa to dá dokopy. Je to ťažké, lebo v niektorých prípadoch sa nám stalo, že keď sme si nacvičili bez hudby pohyby, boli rýchlejšie a s hudbou sme ich museli následne prispôsobovať na adekvátne tempo. Hudba v tomto predstavení je výpovedná a predstaveniu dodáva ďalšiu rovinu, veľmi mu pomáha. V choreografii je samozrejmosťou, ale v diele je veľmi cítiť aj tým, že zvýrazňuje emócie. Dokonca vďaka hudbe môžeme ako tanečníci odovzdať viac myšlienok a pocitov divákom. Pomáha sprostredkovať emócie.

Určite máte v predstavení momenty, ktoré ste interpretovali a boli pre Vás ako umelca najsugestívnejšie. Ktoré to boli?

Pre mňa osobne to určite bol moment, keď sa mladý Nureyev stretáva so starnúcim Nureyevom, Erikom Bruhnom a Smrťou. Je to scéna, ktorá sa odohráva pri tyči a má v sebe obrovskú emocionálnu silu.

A domček nie? (smiech) Na ten ste zabudli? Pre diváka je to veľmi silný, nielen vizuálny zážitok, ale aj emočný…

Samozrejme, aj domček, ten nemôžem vynechať (smiech). Zobrazuje samotu, stiesnenosť a vďaka tejto scéne, ktorá je vynikajúco scénograficky stvárnená a osvetlená, tie pocity osamelosti doslova cítiť. Domček stelesňuje smutný osud Nureyeva, to čo celý život vnímal a bolo to v ňom. Tiahlo sa to s ním po celý čas, hoci dosiahol celoživotnú slávu, túžil po domove, kam sa nemohol dlhé roky vrátiť. Cítil sa neslobodný a sám, aj keď mal mnoho priateľov. Mohol veľa cestovať, no nikdy nie domov, do vlastného domčeka. V tej jednej scéne je povedané všetko.

Na javisku však máte mnoho scén, napokon stvárňujete mladého umelca, takže predsa len, ktoré ešte pre Vás boli interpretačne zaujímavé?

Určite tá, keď sa mladý Nureyev dostane do Paríža. Keď odletí do Francúzska, prvá vec, ktorú spraví je, že ide do Louvre. S nadšením pozerá obrazy, bol vždy dychtivý pre umenie, nielen pre baletné, ale aj pre výtvarné umenie, architektúru, hudbu, bol všestranne umelecky založený človek, otvorený všetkému, miloval umenie.

Okrem Nureyeva ste však známy aj z účinkovania v iných tituloch, napokon, v Štátnom divadle Košice už pár rokov pôsobíte. Pochádzate z Talianska, no košický baletný súbor je známy tým, že je medzinárodný. Ako sa Vám v tomto meste pôsobí? A vôbec, aký je Váš príbeh, ako ste sa sem z Talianska dostali?

Som tu už päť rokov a do Košíc som prišiel ako 17-ročný z Bratislavy. Zúčastnil som sa koncertného vystúpenia, ktoré organizovala Jana Šimkovicová zo školy Danza Mea. Videl ma tancovať Andrej Suchanov, ktorý bol vtedy riaditeľom baletu v Košiciach a pozval ma do Košíc. Odvtedy som tu a som veľmi spokojný.

Ako jeden z mála súborov ste fungovali aj počas tvrdého lockdownu, hoci bez publika, ale podarilo sa vám v online vysielaní prezentovať premiéry a rôzne ďalšie projekty. Bolo to náročné obdobie?

Pre mňa osobne to nebolo ideálne. Samozrejme, covid je niečo strašné a vážim si, že sme mohli fungovať aspoň takto. Navyše, minulý rok som mal operáciu kolena, takže aj to ma obmedzilo.

Určite ste rád, že môžete teraz vystupovať pred divákmi. Ako však hodnotíte online projekty?

Je to určite iný zážitok, lebo sme zvyknutí na divákov. Je to iná energia, ktorú cíti interpret od publika, chýba aj potlesk. Napriek tomu sme sa snažili niečo vytvoriť, lebo nebola iná možnosť ako inak tvoriť.

Nakoľko je pre Vás podstatný divák? Nureyev bola prvá premiéra po covidovom období. Vychutnali ste si ten chýbajúci potlesk?

Áno, divák je veľmi podstatný! Počas predstavenia cítime, že sú v hľadisku, je pre nás podstatná ich energia a vieme, že sú v divadle radi. Dokážeme registrovať, že ak niečo interpretujeme na pódiu, diváci to vnímajú. Divák je veľmi dôležitý v procese prezentácie umeleckého diela, je to neporovnateľné, ak interpret tancuje sám a nikto tam nie je okrem kamery. Premiéru Nureyeva som si vychutnal naplno. Navyše tancovať s Vladimirom Malakhovom je sám osebe veľký zážitok, ktorý si človek nechá v srdci navždy.

Aký je Vladimir Malakhov? Napokon, prišli ste do úzkeho kontaktu, lebo Nureyev vznikal z dôvodu pandémie dva roky, premiéra sa niekoľkokrát odkladala. Na sále ste spolu skúšali, aká s ním bola spolupráca?

Je veľmi milý človek, priateľská povaha a vždy ochotný pomôcť. Na skúškach sa vždy snaží dosiahnuť dokonalosť. Je precízny a veľký detailista.

Akou formou sa snaží dosiahnuť dokonalosť na skúškach?

Napríklad, keď sme na skúškach nevedeli spraviť pohyb podľa jeho predstáv alebo ho dokončiť, vždy sa snažil nájsť tú cestu, ako ho spraviť tak, aby sme ho nakoniec urobili. A vždy sa to aj podarilo. Nikdy nemohli byť veci polovičaté alebo nedokonalé, vždy sa snažil všetko dotiahnuť do dokonalosti.

A keby len technicky. Je aj emočne natoľko presvedčivý a sugestívny, že rozplače diváka. Keď mu zomrela na pódiu matka, Malakhov sa na javisku rozplakal, rovnako aj v online verzii, pritom bolo zjavné, že to išlo z jeho vnútra. Tie emócie neboli afektované. Dám Vám takú zákernú otázku: Vy by ste to dokázali?

(smiech). To neviem, či by som také niečo dokázal. Je to otázka toho, že interpret musí byť absolútne vžitý do role, ktorú hrá. A to vie Vladimir Malakhov absolútne dokonale. K tomu ešte musí byť umelec veľmi inteligentný s mixom talentu, aby to spektrum všetkých emócií mohol ukázať na pódiu. A samozrejme, skúsenosti. Pán Malakhov má bohaté skúsenosti.

Gennaro Sorbino účinkoval aj v baletnej inscenácii Hamlet.

Spomínam si na rozhovorom s Ondrejom Šothom, ktorý hovoril, že odkedy máte skúšky s Vladimirom Malakhovom, doslova lietate nad podlahou… (smiech). Aj Vy lietate, Gennaro?

(smiech). To sú tie jeho tréningy a veľmi zaujímavý prístup. Pod jeho vplyvom sa ľudia v baletnom súborom skutočne zmenili. Mení sa naša technika, ja sám na sebe to veľmi cítim. Nielen moja technika sa mení, ale aj svalstvo. Má úplne iný spôsob práce, dáva nám neuveriteľne rýchle kombinácie, ktoré sú veľmi dobré na pamäť aj na techniku. Všetkých nás to posúva a ako tanečníci rastieme.


Je to teda citeľné aj na diele Nureyev, ktorej aktuálnu premiéru mohli diváci vidieť v Košiciach?

Určite áno, s tým, že choreografia bola stavaná Ondrejom Šothom špeciálne. Tým, že pozná jednotlivých tanečníkov, vie, čo od nich môže očakávať, technicky, myšlienkovo aj emočne, takpovediac ušil tie ich úlohy na mieru. Šoth vie presne, ako má postaviť choreografiu pre Vladimira Malakhova, Maxa Sklyra, Evu Sklyarovú či pre mňa aj všetkých ostatných tanečníkov. Keď by napríklad moju postavu tancoval namiesto mňa niekto iný, určite by choreografia vyzerala inak. Nie je to nič univerzálne, aj v tom je výnimočný tvorca. Je to naozaj unikátne dielo.

 

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Zdroj foto: Joseph Marčinský


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno