Vernisáž výstavy Jazz Resonances sa uskutoční na pôde francúzskeho inštitútu v Bratislave. Hosťom bude klavirista, ktorý má k modernému jazzu blízko – Miloš Biháry.
Francúzsky inštitút na Slovensku si v rámci svojho programu na úvod roka 2024 pripomenie slávneho francúzskeho jazzového klaviristu Michela Petruccianiho (1962-1999) pri príležitosti 25. výročia jeho úmrtia výstavou usporiadanou na jeho počesť.
Kto by nepoznal meno Michel Petrucciani? Francúzsky jazzový klavirista mal od narodenia genetické ochorenie osteogenesis imperfecta, ktoré spôsobuje lámavosť kostí a v jeho prípade nízky vzrast. Napriek zdravotnému stavu a relatívne krátkemu životu sa stal jedným z najuznávanejších jazzových klaviristov svojej generácie.
Pochádzal z taliansko-francúzskej rodiny (jeho starý otec bol z Neapola) a s hudbou v kontakte od útleho veku, keďže celá jeho rodina bola hudobnícka. Jeho otec Tony hral na gitare, brat Louis na basu a ďalší brat Philippe na gitare.
Jeho vrodená choroba síce spôsobila talentovanému klaviristovi obrovské problémy a bolesti, neustále mal zranené ruky a trpel lámavosťou kostí, dokonca sám, bez pomoci nedokázal prejsť, no v hudobnom svete – v jazzovom žánri, bol výnimočným zjavom.
Aká bola jeho prvotná inšpirácia? V detskom veku videl v televízii Dukea Ellingtona a chcel sa stať klaviristom ako on. Keď mal štyri roky, jeho otec mu kúpil hračkársky klavír, ale Michel ho rozbil kladivom. Po tejto príhode mu otec kúpil skutočný klavír. Už ako dieťa bol Petrucciani mimoriadne muzikálny, spieval si ťažké sóla Wesa Montgomeryho, ešte skôr, ako sa naučil rozprávať. Mal len štyri roky, keď sa začal zvládať prvé kroky – učil sa klasický klavír, keď mal 9 rokov, už hral v rodinnej kapele. Čo sa týka hudobných vplyvov, najviac ho inšpiroval Bill Evans, ktorého začal počúvať vo veku okolo desiatich rokov. Petrucciani vynikal harmonickými postupmi, ktoré vrstvil, osobitý bol aj jeho lyrický štýl a čisto artikulované melódie – vynikal tým už od začiatkov svojej hry.
Kedy sa dostal na profesionálne pódiá? Petrucciani mal svoj prvý profesionálny koncert, keď mal 13 rokov. Klavirista cítil, že musí odcestovať do Paríža, aby rozvinul svoju hudobnú kariéru, ale bolo pre neho ťažké opustiť domov. Svoju prvú cestu však napokon podnikol do Paríža, keď mal pätnástich rokov. Tam hral s Kennym Clarkom v roku 1977 a Clarkom Terrym v roku 1978. Jeho prelomové vystúpenie nastalo na jazzovom festivale v Cliousclat. Terrymu chýbal klavirista, a keď Petruccianiho vyniesli na javisko, myslel si, že ide o vtip. Všetkých však ohromil však ohromil svojím úžasným talentom a virtuozitou. Od tohto koncertu sa stal pamätný výrok, že síce je ako trpaslík, ale jeho hra je veľká ako obor. Keď hral v triu s Kennym Clarkom počas jeho pôsobenia v Paríži, bol ešte tínedžer, no už v tom čase sa vyšvihol na hviezdu.
Po ceste do Paríža odcestoval do USA, v roku 1982 skončil v Kalifornii, kde navštívil bývalého saxofonistu Charlesa Lloyda. Lloyd prestal hrať, keď ľudia začali považovať jeho sidemanov za modernejších ako on sám. No keď mu klavirista ukázal, čo dokáže, Lloyda to tak motivovalo, že súhlasil, že s ním pôjde na turné. Turné oboch muzikantov malo obrovský úspech. Pamätný, až k slzám dojímavý,bol koncert 22. februára 1985 v New Yorku, keď Petruccianiho priniesol ku klavíru Lloyd v náručí.
Čím bola jeho hra natoľko špecifická? Prečo si tohto jazzmana budeme pamätať? Hoci ho najčastejšie porovnávajú s Billom Evansom či Keithom Jarrettom, v jeho hre bol ešte jeden moment, ktorý ho tak výrazne odlišoval od týchto fenomenálnych umelcov. Jeho lyrika. Tento klavirista dokázal byť dramatický, romantický, mimoriadne invenčný v harmónii a náladách. A bol to zároveň virtuóz. A tiež šoumen. V rytmickej sekcii bol uvoľnený, v improvizáciách dominovala hravosť a nápaditosť.
Vernisáž, ktorá sa uskutoční vo francúzskom inštitúte 23. Januára o 18:00, si Michela Petruccianiho pripomenie výstavou s názvom JAZZ RESONANCES. Traja výtvarníci pripravili sériu obrazov symbolizujúcich diverzitu a komplexnosť džezu, ako i harmóniu, ktorá sa vynára z chaosu. Ozýva sa v nej spôsob akým Petrucciani dokázal navigovať a ovládať bohatý, komplexný svet jazzu, aby vytvoril jedinečný a nezabudnuteľný vesmír. Je to metafora jeho kariéry a dedičstva v svete jazzu.
Výstava umelcov: Francis Teynier, Jozef Švikruha a Rudolf Rabatin, sa uskutoční v termíne od 24. januára do 29. februára 2024 v Galérii Francúzskeho inštitútu. Slávnostnú vernisáž spríjemní hudobný hosť klavirista Miloš Biháry.
Zdroj: redakciu informovala Silvia Litva Polák z Francúzskeho inštitútu v Bratislave, informácie doplnila redakcia mojakultura.sk
