Kto ešte nevidel akýkoľvek ázijský film, bude touto snímkou šokovaný. Kto už absolvoval tento ponor, bude si užívať špeciálny rytmus filmu, obrazy oscilujúce medzi snom a realitou a jeden z najkrajších bozkov na filmovom plátne, aký kedy bol nakrútený.

Čínsky režisér Gan Bi má síce len 28 rokov, ale Posledné večery na Zemi, je už jeho druhá celovečerná snímka. V kine divákov čaká 138-minútová snivá meditácia, dej ktorej by sa dal rozpovedať jednou vetou: muž hľadá svoju lásku z mladosti. V podstate ani nevieme, či bola jeho láskou, v podstate nevieme kam sa stratila, ani nevieme, po akej dlhej dobe ju hľadá a prečo. Toto skrátka nie je klasicky vystavaná romantická komédia, akú očakávali čínski diváci, keď sa na Silvestra nahrnuli do kina, očakávajúc koniec sveta a zamilované dvojice si túžili dať v kine posledný bozk (výborný marketing zaručil režisérovi slušné tržby, aj keď na druhý deň už boli kiná prázdne).


Veľký boom ázijských filmov – to nie je žiadna novinka. Na festivaloch dokonca bývajú samostatné sekcie venované Kim Ki -dukovi či Wong Kar-Waiovi, pretože tieto snímky majú akoby spoločného menovateľa. Len ťažko v ňom divák hľadá súvislosti, nejakú konkrétnu, hmatateľnú, rozvíjajúcu sa dejovú líniu. Tie snímky proste plynú svojím tempom a podstatné sú poetické obrazy, ktoré musíte vstrebávať každým zmyslom, každou bunkou svojho tela. Netreba to však preháňať (napríklad pozrieť si od Kim Ki-duka 6 filmov za sebou počas jedného dňa, a to bez prestávky), pretože sa vám potom pokojne môže stať, že si dáte pohár vody a uvidíte v ňom kórejskú ženu, ktorá sa topí v tej vašej vode, ktorú sa chystáte vypiť, a pritom sa usmieva. Symbolika vody – v akejkoľvek podobe, je u Kim Ki-duka taká silná, že sa odvážite tohto režiséra na tlačovke na ňu spýtať a on vám odvetí: „Je to proste len voda…“. Tak vidíte, aj komunikácia s nimi je špecifická – skrátka, nesmiete s nimi hovoriť európskym jazykom…
Z toho vyplýva poučenie číslo dva: nesnažte sa pochopiť myslenie ázijských tvorcov európskym pohľadom. Ich poetika, rozmýšľanie, strih, kamera – všetko je iné ako to, na čo sme zvyknutí v európskej kinematografii. Aj Gan Bi je poet, ktorý ťaží z atmosféry snímky. Skladá obrazy, vytvára im svoj špecifický rytmus a spočiatku ani divák nevie, čo sa na plátne deje. Je to zámer režiséra, ktorý až postupne odhaľuje jednotlivé fragmenty, nikdy však nepovie všetko. Prvoradé sú preňho emócie, ktoré vyvolá magickými obrazmi – tými totiž príbeh rozpráva. Anotácia k filmu hovorí, že ide o hypnotický romantizujúci neonoir najtalentovanejšieho súčasného čínskeho filmára Gana Biho. Je magickou meditáciou o priestore a čase i enigmatickou básňou o strate a bolesti, snom utkaným z nespoľahlivej pamäti, melancholicky rozostrenej prítomnosti a minulosti, ktorá možno dokonca ani nebola. Podmanivý rytmus a trúchlivá obrazotvornosť filmu o mužovi, ktorý hľadá svoju dávno stratenú lásku, pripomína ponurejšiu a abstraktnejšiu verziu raných filmov Wonga Kar-waia či vrcholných diel Andreja Tarkovského. Film, ktorý nás zavádza do fantastických ruín provinčného mesta Kaili na juhovýchode Číny, vrcholí vyše 50-minútovým záberom-zjavením, natočeným bez jediného strihu v 3D.
Akokoľvek sa režisér snaží skrývať realitu a nahradiť ju snami, o ktorých vlastne ani nevieme, či sú v skutočnosti snami alebo realitou, jedno neskrýva: a to je smútok hlavného hrdinu. Mlčanlivého, introvertného, no túžiaceho, hoci to nikdy priamo nevypovie. Je na divákovi, či sa mu podarí do jeho vedomia ponoriť, ale clivota muža hľadajúceho svoju lásku, je taká hmatateľná, že ju nemôžete necítiť. Nie však viditeľná. V tom je mágia ázijských filmov. Pracujú s emóciami, atmosférou, poéziou, temnotou noir žánru, pričom výsledok je totálny gejzír emócií bublajúci vo vnútri postáv filmov.
Gan Bi je básnik s veľkým srdcom, ktorý dokáže na filmovom plátne stelesniť poéziu a dať jej takú formu, aká sa podarí filmárom len málokedy. Najtajomnejšie je, keď v úvode predstavuje hrdinov a divák si nevie zaradiť ich charaktery, nevie ani len vytušiť dej. Dúfa len, že následne sa mu poskytne viac. Nie. Gan divákov začína miasť tým, že posúva film do snovej roviny a nikto nevie, čo je reálne a čo je výplodom fantázií. Všetko je také mysteriózne a zároveň nádherné, že zrazu ani nemáte potrebu dostať sa príbehovou líniou z bodu A do bodu B. Chcete len „plávať“ s hlavným hrdinom z jedného snového obrazu do ďalšieho a neriešiť, či je to realita. Kdesi v podvedomí však tušíte, že putuje za láskou a režisér síce neukáže hollywoodsky koniec, ale postavy, ktoré sa hlavnému hrdinovi dostávajú do cesty, akoby mu predznačovali, že svoju lásku nakoniec stretne. Stretne?
Táto snímka je jedna veľká poetická meditácia, ktorá má na diváka doslova hypnotický účinok. Nemú rozpravu občas narušia konkrétne veci – pomelo, prskavka, biliard, karaoke… A v tom všetkom sa začne točiť celý vesmír, pričom počas tohto magického momentu si hlavní hrdinovia dajú taký nádherný, nežný bozk, že opäť máte pocit, že ste sa ocitli vo sne a nie v realite. Také niečo krásne predsa ani nemôže existovať.

A bonbónik? V slovenských kinách síce uvádzajú 2D verziu, ale pôvodne je posledných 50 minút nakrútených na jeden jediný záber bez strihu (a to je zjavný odkaz na majstra Tarkovského) a táto dlhá sekvencia je samostatným umeleckým dielom. Nie preto, že hlavný hrdina sa dostane na koniec svojej púte a diváci sa trasú vzrušením, či stretne po rokoch svoju lásku. V tomto momente je to naozaj nepodstatné. Dôležitý je odkaz celej snímky: lovestory sa dá nakrútiť aj tými najsilnejšími a pritom veľmi simplicitnými výrazovými prostriedkami bez špeciálnych efektov, bez vopred jasnej dejovej línie, len s jedným výrazným opakujúcim sa hudobným motívom, s mlčiacimi hrdinami a magickou atmosférou, ktorá sa vracia k starým filmárskym postupom ozajstných umelcov.
A dobrá rada pre tých, ktorí sa rozhodnú pozrieť si Posledné večery na Zemi (film sa dostáva do slovenských kín od 30. mája): čím menej toho vieme, tým menej toho zabúdame…

Zuzana Vachová
Zdroj foto: FILM EUROPE


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno