Keď dosiahnete 40 rokov, rozhodnete sa hľadať zmysel života a po ruke máte len dva mopedy, na ktorých nemožno prekročiť rýchlosť 25 kilometrov za hodinu…
Nemecká road movie režiséra Markusa Gollera je žánrovo čistou snímkou, ktorá presne do bodky napĺňa charakteristiky tohto žánra. Niekto by možno mohol namietať, že je tak trochu retro, ale v dnešnej dobe je aj vhodným „osviežením“ v ponuke filmov v kinách. Úprimne, kedy ste naposledy videli dobrú road movie a ešte k tomu nemeckú? Nebol to náhodou film Klopanie na nebeskú bránu? A od roku 1997 teda už nejaký ten rok ubehol, však…
V prvom rade, žiadny intelektuálne náročný exkurz neočakávajte. Na druhej strane, ani úplnú duchovnú prázdnotu. Film 25 km/h sleduje príbeh dvoch bratov Christiana (43) a Georga (45), ktorí sa po mnohých rokoch odlúčenia stretávajú na pohrebe svojho otca. Hoci ich cesty zaviedli úplne odlišnými smermi, aj povahovo sa zdajú byť absolútnymi protipólmi. Napokon, ich stretnutie po rokoch sa prejaví v plnej paráde len čo sa ich pohľady stretnú: pobijú sa priamo počas smútočného obradu na cintoríne. Slovo do skutočnej bitky však dá až ostrý alkohol a partička ping-pongu na život a na smrť.
Ich cesta sa začína objavením vysneného zoznamu, ktorý spísali ešte ako deti. Akokoľvek sa ich nápady v dospelosti môžu zdať absurdnými, alkoholové a emocionálne opojenia rozhodli, vydať sa na cestu a opustiť svoje domovy a doterajšie životy. V garáži objavili dva staré (ale funkčné) mopedy s rýchlosťou obmedzenou na 25 km/h, nad ránom sa teda pomerne hlučne vydávajú v pohrebných outfitoch na výlet, ktorý zmení ich životy…
Jeden z bratov je bohatý biznisman, ktorého, zdá sa, nič netrápi, okrem vyzváňajúceho mobilného telefónu. Aká by to však bola road movie, ak by neskrývala ozajstné tajomstvo. Áno, je aj v tejto snímke. Ten druhý oproti nemu pôsobí ako dedinský povaľač, ktorý nevie dať najavo city, no keď ide do tuhého, prekvapí rovnako. Markus Goller presne vie, ako rozvíjať charaktery postáv a to, čo sa javí divákom ako priehľadné, v jeden moment dokáže veľmi prirodzene obrátiť naruby. A navyše, je veľmi dobrý komik – európskeho typu. Dokáže si počkať na správny moment a humor dávkuje úsporne, no keď už sa rozhodne okoreniť film vtipnou scénkou, rozhodne to stojí zato. Keď dvaja bratia (zrejme po dvadsiatich piatich rokoch) predvedú na verejnosti tanečné číslo alebo keď ich naháňa skutočne nasrdený činkár, s lukom a šípom, verte tomu, že smiechu sa neubránite. Aj vďaka precíznemu strihu sú tieto scény také vtipné, že možno by v sebe nemali ani polovicu potenciálu humoru, nebyť toho dômyselného strihu.
A prečo film s pomerne pomalým tempom tak dobre funguje? Snímka sa na nič nehrá. Ťaží z autentickosti a aj preto je taká vydarená. V hlavných hrdinoch sa môžu nájsť mnohí muži a vo vedľajších postavách ženy. Áno, v každej správnej road movie, kde sa cestuje, príde rad aj na sex a tak sa dozvedáme, aké to je, keď žijete v manželstve s niekým len z povinnosti. Alebo keď vám manžel ujde so sekretárkou, ktorá má umelé prsia.
Skrátka a dobre, na svojej ceste sa hrdinovia zrazu spoznávajú, ich príbehy vzbudzujú v divákoch nostalgiu (áno, a vôbec sa publikum za to nemusí hanbiť), vyplávajú na povrch ich tajomstvá a film sa nehrá na to, že by mal priniesť niečo objavné. Bratia sa pohádajú (niekoľkokrát), do nitky zmoknú, nahí sa kúpu, rozjímajú nad zmyslom života, nevyhneme sa ani morálnej kázni či drogám.
Kto má žáner road movie rád, ten si príde na svoje. Azda len záver režisér trošku štylizoval do hollywoodskeho konca – čo sa zdá byť v tomto prípade pomerne nepravdepodobné. Všetko ostatné mu však uveríte a 25 km/h je naozaj príjemným filmom (nie banálnym), ktorý je mierne retro, ale je pekným a dobre urobeným filmárskym dielom.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: ASFK
