Dokument EMÍLIA režiséra Martina Šulíka je dojemný film, ktorý mapuje kariéru našej herečky a prelína sa aj s jej osobným životom. Zhovárali sme sa s divadelnou a filmovou herečkou, pedagogičkou, profesorkou Emíliou Vášáryovou o filme, divadle, kariére, živote, hudbe, rodnej Štiavnici a jej milovanom Počúvadle: „Mne úplne stačí, ak sa môžem dívať na hviezdy a vidieť, že tam stále hore sú,“ hovorí pre náš portál.
Možno obligátna otázka na úvod, ale ako ste reagovali, keď Vás režisér Martin Šulík oslovil s myšlienkou nakrútiť o Vás dokument?
Bolo to už dávno, presne si nespomínam, ako to prebiehalo, ale dlho som voči tejto myšlienke odolávala. Mala som pocit, že už som toho urobila aj povedala dosť. Ľudia si už o mne urobili svoj dojem, či dobrý či zlý, takže pomerne dlho trvalo, kým sme sa dohodli, akým spôsobom film nakrútime. Do toho vstúpili všetky tie nešťastné okolnosti našich morov, teda obdobie covidu, takže všetko sa to naťahovalo a predlžovalo. Niekedy som bola aj natoľko oslabená, že som mala pocit, že nemôžem ísť pred kameru, no zmluvy sa musia dodržať. Myslela som si, že tento film uzrie svetlo sveta niekedy na jar, takže teraz som bola prekvapená aj zaskočená.
Film Emília dokumentuje Vašu kariéru herečky, divadelnej i filmovej, no zároveň sa dotýka aj Vášho osobného života. Bolo náročné pred kamerami otvárať niektoré citlivé témy?
Sú v ňom aj citlivé témy, ale ostávajú zahalené tajomstvom. Čo sa týka môjho súkromného života, dalo by sa rozprávať aj o celkom iných veciach, než o tých, ktoré sú vo filme. Ja sama som film videla pred pár dňami, potom ešte raz na premiére. Odobrila som obsah a témy, ktoré tam rozoberám, lebo s pánom režisérom sme sa rozprávali celé hodiny, niektoré veci tam teda nie sú. A som vďačná a myslím si, že sa to podarilo spraviť tak, aby neboli otvorené všetky témy. Určite nesúdim ani iné formáty dokumentov, ktoré vznikajú, no ja som nechcela, aby sa pred verejnosťou otvárali dvere, ktoré majú ostať zatvorené.
Keď si človek na internete pozrie Váš životopis, začína sa rokom 1963, absolvovaním štúdia na VŠMU v Bratislave. No predsa, predchádzali tomu mnohé udalosti, o ktorých aj film Emília hovorí. Napriek tomu, že ste mali dispozície na ďalšie štúdium na vysokej škole, bolo to za bývalého režimu ťažké. Dodnes však je medzi nami veľa ľudí, ktorí by chceli vrátiť minulý režim…
Pred ľuďmi to nevyťahujem, je to už dávna minulosť a ja si svoje súkromie strážim, no je pravda, že minulý režim poznamenal celú moju rodinu aj môj život. Možno v tom období boli ľudia, ktorí žili pohodlným, bezproblémovým životom. Netreba však zabúdať na to, že takých osudov, ako bol ten môj, bolo veľmi veľa. Mnohí si prechádzali ďaleko ťažšími osudmi, no o tom sa mlčí. Je to taká typická slovenská vlastnosť: Jaj, pane Bože, len si nepamätať nič… Veď vtedy bolo dobre, nie? Veď aj za Slovenského štátu bolo najlepšie. Radšej o tom ani nebudem hovoriť…
Máme krátku pamäť? Sme nepoučiteľní?
My ľudia sa ťažko učíme zo svojej minulosti, preto sa história stále opakuje. Mám veľa vnúčat a sledujem, čo sa v školách učia. Sama som učila a som z učiteľskej rodiny. Viem, v akom stave prichádzajú študenti po maturitách a chcú sa uchádzať o štúdium na vysokých školách. A prečo sa dozvedať niečo o našej minulosti? Musíme ďakovať tomu, že v našej histórii boli ľudia, ktorí sa postarali o to, aby sa náš národ vzdelával. Veď už napríklad Štúr, Záborský, Hviezdoslav či Timrava orodovali za vzdelanie nášho národa. Možno by občas pomohlo aj rozprávať sa o alkoholizme na Slovensku, ale to sú veľmi nevďačné témy. Som z toho veľmi smutná.
K vzdelaniu však môže prispieť aj kultúra, pre našu generáciu bolo alfou omegou pozerať československé filmy, chodiť do divadla, na koncerty…
A točili sa nielen filmy, ale aj televízne inscenácie, ktoré mali veľmi dobrú, premyslenú dramaturgiu. Nám práve inscenácie otvorili dvere do celého sveta. Napriek tomu, že bola cenzúra a boli zákazy, pred svetovou literatúrou trošku cúvli. Mnohí totiž ani vďaka svojej nevzdelanosti nevedeli, ani pochopiť tému a zľakli sa, keď sme povedali, že ide o geniálnych autorov, takže v tej cenzúre všeličo prešlo. Keď išlo o dobrého autora, či už ide o obdobie antiky alebo akékoľvek iné obdobie, raz je to dielo geniálne a je vždy aktuálne, lebo my ľudia sa nemeníme. Ľudia sme stále len jedni a tí istí, máme dušu, oči, mozog a máme nejaké emócie alebo ich nemáme. Alebo sa zabíjame a sme krvižízniví niekedy viac, ako zvieratá. Toto platí o nás stále. Všetci, ktorí dobre písali, filozofi, skvelí autori, ak sa po ich dielach siahne, je to stále pravda. Pravda o človeku, dejinách, o tom, ako žijeme.
Poďme aj k príjemným témam. Už ako malé dievčatko ste mali blízko k hudbe, mali ste doma klavír, hrávali ste na ňom, pre mňa tieto zábery boli nádherné a vôbec, Vaše rozprávanie o hudbe, ako si dodnes na Vianoce spievate tú istú pieseň. Čo pre Vás hudba znamená?
Pre mňa je hudba dôležitejšia ako všetko ostatné. Mám to v sebe odmalička, vždy som milovala, keď otecko sadol každý večer za klavír a hral uspávanku Vysoko zornička, dobrú noc Miluška. Vždy som plakala pri tej piesni. Každá hudba na mňa pôsobí veľmi emocionálne, to som dostala do vienka. Celú moju mladosť som sa s mojimi sesternicami prespievala. Vedeli sme všetky pesničky, moje sesternice chodili aj na súťaže, aj moja mama krásne spievala. Počúvali sme aj rádio Luxemburg, poznali sme rock aj jazz, ktorý milujem dodnes. Hudba, opera, zvlášť klasická hudba, je pre mňa veľkým darom. Bolo pre mňa obrovským darom, keď som pol roka mohla študovať noty a árie, ktoré spievala Maria Callas, keď som ju hrala. Úlohu Marie Callas v inscenácii Majstrovská lekcia som dostala k šesťdesiatke. Vo filme nie je spomenutá, ale bolo to jedno z mojich najšťastnejších období v mojom živote, čo sa herectva týka. S pánom Bednárikom sme si veľmi rozumeli a bol neuveriteľne vzdelaný v hudbe. Pre mňa to bola úžasná spolupráca. Už na vysokej škole som chodila na prednášky na hudobnú fakultu, v tom čase to bola malá škola, kde sme sa navzájom dopĺňali a poznali. Rada som sa chodila dívať, keď cvičili klaviristi, aj keď klaviristkou som nechcela veľmi byť, lebo som si uvedomovala, že je to veľmi ťažké. Možno keby som sa ešte raz narodila, tak sa venujem hudbe. Určite! A oveľa intenzívnejšie ako teraz.
Maria Callas bola veľmi zvláštny zjav, veľa na sebe pracovala, mala špecifickú farbu hlasu, bola jedinečná. Inak teraz točia novú Mariu Callas v Budapešti. Ako sa Vám táto postava hrala? Sama ste profesorka, pedagogickú činnosť ste vykonávali 30 rokov a sama ste dávali majstrovské lekcie svojim študentom…
Držím filmárom palce. Naštudovala som o nej veľmi veľa informácií, aj tých bulvárnych. Musela mať veľmi ťažký život. Mala obdobia, kedy ju doslova nenávideli a kritika ju úplne nivočila. Nakoniec, v tej hre to všetko bolo. Mala zvláštny osud. Poznám aj mnoho ďalších veľkých speváčok, mám špeciálne televízne stanice, kde sledujem operu. Pozerám aj staršie operné inscenácie s veľkými opernými hviezdami aj súčasné, s novými mladými spevákmi. Mňa to vždy veľmi teší a veľmi ma to oslobodí. Hudba je zázrak. Hudba je o slobode a otvára nám úplne iné svety. Je to už ďalšia dimenzia.
Alebo ako sa to mne páči pomenované, hudba, to sú schody do neba…
Tak to je veľmi presné!
A práve opera má blízko k herectvu. Mnoho operných spevákov mi potvrdilo, že zásadná vec na to, aby zvládli zaspievať postavu, stvárniť charakter, emócie a výraz v speve, je, že musia sa tou postavou stať, úplne sa s ňou stotožniť…
Aj v inscenácii o Marii Callasovej Majstrovská lekcia bol tento rozmer. Učila totiž na Juilliard School, umeleckej škole v New Yorku, kde trvala práve na tom, aby sa speváci absolútne stotožnili s postavami. Musím sa priznať, že pre mňa v opernej inscenácii nemusia byť až také intenzívne herecké výkony, ako je tomu napríklad v činohre. No v hre o Callasovej je to práve o tom, že dáva majstrovské lekcie o speve a hudbe, je v nej aj veľa humoru a som vďačná, že som ju mohla hrať. S úctou a láskou spomínam na pána Bednárika na toto prenádherné obdobie. Na inscenácii spolupracoval aj môj muž, takže sme sa tomu spoločne venovali. A boli to dobré časy.
Pán Bednárik dokázal aj bulvárne témy podať s vkusom, ja osobne som ho mala rada…
Bo to človek s horúcim srdcom, čo mám aj ja rada. Ak má človek srdce na dlani, viem s ním spolupracovať a otvoriť sa.
Napokon, to je typická črta ľudí narodených v znamení Býka, predpoveďou pani Jamnickej aj film začína…
(smiech) Neviem ako Vy, ale ja až tak na tie veci neverím a ani sa podľa toho až tak neriadim, jedno je však isté. Je to znamenie Zeme a to mám v sebe aj ja. Dostala som to do vienka a prišla som na to až potom, keď som sa trošku oslobodila. Aj od výchovy detí a ďalších povinností. Moja záhrada je moja najväčšia priateľka, ktorá mi pomáha žiť.
Určite sa nedá povedať, že na celej planéte žije dvanásť charakterov, pováh, identických, no nepochybne na tom niečo bude…
Mne úplne stačí, ak sa môžem dívať na hviezdy a vidieť, že tam stále sú. Hoci na Slavíne kvôli príšerným svetlám je ich ťažko vidieť, no keď som na Počúvadle a vidím ich, lebo tam niet iných svetiel, úplne mi to stačí k životu. Len svätojánske mušky a hviezdy. Dívam sa a dívam a viem, že som súčasťou vesmíru a vtedy vidím, aké sú niektoré veci zbytočné a malicherné. A tak si pomáham k životu.
Je Vám blízka absurdná dráma a autori existencializmu? Hovoríme o Ionescovi, Sartrovi, sú to ťažkí autori, no nepochybne práve tieto diela sú vždy aktuálne a patria na divadelné dosky. Prečo? A v čom sú tieto úlohy náročné?
Absurdita je súčasťou nášho života. Dívam sa na televíziu a je pre mňa absurdné, čo sa tam hovorí.
Čo mňa ešte na filme zaujalo, bol Váš rozhovor, ktorý ste v Cannes poskytli francúzskemu rádiu. Poviete tam vetu, také niečo človek môže spraviť len keď má 21. Skutočne ste sa učili cudzie jazyky sama?
Veľmi usilovne som sa učila cudzie jazyky. Sama som sa francúzštinu učila popri filmovačkách, keď som nemala čo robiť. Ostatní sedeli v reštauráciách a ja som sa učila cudzie jazyky. Všetkým to bolo smiešne, možno si mysleli, že predstieram nejakú intelektuálnu úroveň, ale mňa to bavilo. Cudzí jazyk je predsa otvorená brána do sveta…
Zo snímky je zrejmé, že k Štiavnici máte mimoriadne vrúcny vzťah, mnohé dokrútky a rozhovory vznikali práve tam. Je to špeciálne mesto, len vojdete, už na Vás dýcha históriou…
No nebolo to vždy tak, bolo to staré, umierajúce mesto. Mnohí ľudia, ktorí tam žili, nevedeli, že pamiatky treba chrániť a mesto bolo v zúfalom stave. Budeme veriť v to, že to nebude trvať ďalších 40 rokov, kým sa mesto po ničivom požiari spamätá. Budem veľmi držať palce.
Prečo myslíte, že my Slováci sme takí, že si nevážime, čo máme, nevieme to zveľaďovať, starať sa o to, mať k histórii vzťah?
Vzdelanie a kultúra sú základom existencie. Na Slovensku máme veľa ľudí, ktorí sa starajú o pamiatky, zveľaďujú svoje okolie, vždy si vedeli vážiť hodnoty. Nesmieme to generalizovať. Musíme držať palce mladým a deťom, aby sa učili o svojej histórii, mali túžbu vzdelávať sa a pomáhali si navzájom. Malý národ, ako sme my, bez kultúry a vzdelania neprežije. Dokonca nejaký filozof povedal, že ani nemá na to nárok… Toto sa nesmie stať.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: ASFK, Ctibor Bachratý, titulná foto: Robert Tappert
