Inauguračný koncert nového šéfdirigenta Slovenskej filharmónie, Daniela Raiskina, sme sledovali v priamom prenose. Zdá sa, že pod taktovkou rodáka z Petrohradu, nastanú v orchestri nové časy…
Nový šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin otvoril 72. sezónu (piatok 23. 10. 2020, 19.00) s ozajstnou dávkou intenzity, čistej hudobnej krásy, no v prvom rade sympatickou dávkou umeleckej odvahy. Ak máme hodnotiť dirigentov na základe (možno príliš) zjednodušeného modelu otrocky sa pridŕžajúcich partitúry alebo tých revolučnejších, tak potom Raiskin nepochybne patrí do druhej skupiny, podstatne kreatívnejších umelcov. Bolo to citeľné napríklad z jeho ponímania Beethovenovej „Osudovej“ symfónie č. 5, ktorej prevedenie získalo vďaka jeho prístupu nebývalý emočný náboj a hĺbku. Nie všetci dirigenti majú odvahu vystúpiť z komfortnej, zaužívanej zóny, no pritom rešpektujúc dielo, dobu jeho vzniku, historické súvislosti, a zároveň odovzdať poslucháčovi niečo viac. Raiskin má v sebe nebojácny kus smelosti kombinovaný s petrohradskou hudobnou inteligenciou. Napokon, svedčia o tom jeho slová, respektíve citát z bulletinu, ktorý sme vo virtuálnom svete čítali, pokúšajúc sa katapultovať prostredníctvom streamu do veľkej koncertnej sály Slovenskej filharmónie: „Úprimne sa teším na tú chvíľu, keď budeme schopní opätovne privítať naše obecenstvo v koncertnej sieni a keď si obecenstvo bude môcť vychutnať čaro živého koncertu. Kým sa tak stane, budeme – slovami legendárneho Leonarda Bernsteina – hrať hudbu intenzívnejšie, krajšie a oddanejšie ako kedykoľvek predtým.“
Spomínaná intenzita sa ukázala už v úvodnej skladbe večera- Haydnovej Symfónii č. 41 C dur, Hob. I:41. K očakávanému Brahmsovi a milovanej prvej symfónii bolo ešte ďaleko, no s novým šéfdirigentom sa ani Haydnov kus neukázal byť všedným. Z trojice prvej viedenskej školy bol práve Joseph Haydn klenotom, na ktorého tvorbe stavali mnohí ďalší skladatelia, zvlášť v období romantizmu. Na Raiskinov inauguračný koncert vhodne dramaturgicky zapadala slávnostná symfónia, ktorej prvú časť Allegro con spirito si dovolil uviesť s nepatrne rýchlejším tempom, než v akom ju zväčša interpretujú orchestre. A zrazu symfónia nadobudla úplne iný ráz. Keď aj zvykneme mať (celkom mylne) z Haydnovej tvorby, že je všedná, verte, že je to skôr nesprávnym prístupom k interpretácii. Takto získala na intenzite a dynamike, nechýbala jej racionálna klasicistická vyváženosť, potrebná ľahkosť vo vyspievaných témach. To, čo je na tomto dirigentovi zaujímavé, je práve jeho zmysel pre dramatické momenty, na ktoré kladie zvláštny dôraz. Nezabúda pritom na celok kompozície, takže v štruktúre sa mu nestane to, že by sa stratil. A pri Haydnovi je to nesmierne podstatné, priam až kľúčové, pretože forma akoby tu „predbiehala“ obsah. Je to dirigent, ktorý má zjavne dôsledne naštudovanú hudobnú formu.
Mierne rytmické nepresnosti orchestra v časti Un poco Andante vyvážili sólistické výkony dychových nástrojov (flauta, hoboj). Šéfdirigent si veľmi dobre poradil so zradným tempom Andante a osobitne treba vyzdvihnúť výkon huslistov, nielen primistov, ale aj sekundy. Podarilo sa im dosiahnuť potrebnú ľahkosť, zosúladenú dynamiku, pekne znejúci efekt vyváženosti a prirodzene muzikálne akcenty. Pre tretiu časť symfónie, tanečný Menuet, zvolil podstatne pomalšie tempo, v akom býva dielo uvádzané. Vzdiali sa tým od koncertantnej podoby, no priblížil k historickej podstate samotného tanca a zároveň tým podstatne viac vynikol reprezentatívny charakter kompozície. V tutti častiach sa aj vďaka výnimočne dobrej zvukovej technike, ktorou Slovenská filharmónia disponuje, samozrejme, aj vďaka dobrému vedeniu orchestra, nestalo, že by sa „u nás doma“, zvuk zlieval.
Brilantný výkon podal orchester vo Finale. Presto. Krásne vyspievané party jednotlivých nástrojových skupín, veľmi dobre dynamicky zvládnuté, zreteľne artikulované – aj v rýchlom tempe, dramaticky zavŕšené dielo, potvrdilo, že nástupom nového šéfdirigenta prišiel do Slovenskej filharmónie nový, svieži vietor, úplne iný prístup k naštudovaniu diela, rovnako bola citeľná interakcia zo strany hudobníkov. Nedala sa skryť ich energia a chuť hrať, hoc bez kontaktu s publikom. Okrem toho, Daniel Raiskin orchester pozná, nie je žiadnym nováčikom v Slovenskej filharmónii, čo je tiež jeho nespornou výhodou.
Akousi klišé povinnosťou inauguračného koncertu je uviesť dielo slovenského skladateľa. Osobne si viem predstaviť, že by znela kompozícia Zeljenku či Kupkoviča, skrátka, čokoľvek súčasnejšie ako dokola verklikovať Suchoňa a Cikkera (samozrejme, ich historický význam v žiadnom prípade nepopieram…). Na programe večera bola Malá suita s passacagliou, op. 3, ESD 48b, pre komorný orchester od Eugena Suchoňa, ktorú zaranžoval Bohumil Urban. Keď sa pozrieme na raný opus tejto skladby, uvedomíme si, že autor ju skomponoval ešte ako mladík (nadväzuje na jeho Adagio, ktoré napísal ako poslednú klavírnu skladbu u Frica Kafendu). Každopádne, už po prvých taktoch je zreteľná jeho vízia ako skladateľa, prepojenia tradičných hudobných foriem so slovenskou ľudovou hudbou, počuteľne je zastúpená najmä v melodike. Variabilná 5-časťová Malá suita s passacagliou, ktorú zložil ako školskú úlohu u Vítězslava Nováka dokáže interpretačne potrápiť. Je síce na malej ploche a zdanlivo prostá, no s jej detailmi treba pracovať.
Hneď úvodné Prelúdium prináša voľnú formu s pomerne komplikovanou metrorytmickou štruktúrou. Pod taktovkou Raiskina znelo precízne vypracované, tvorilo celistvý oblúk, bez toho, aby za ním bolo počuť enormné úsilie hráčov. V lyrickej časti Arietta dostali priestor sólo nástroje – klarinet a hoboj, príťažlivo melodicky stavaný part orchester vyspieval s osobitým citom pre kantilénu. V čom je nový šéfdirigent najviac doma, to sú dramatické polohy a kontrasty. Aj Suchoňovo Scherzo znelo ukážkovo (s krásnym flautovým sólom), cez Passacagliu až po záverečnú Reminiscenciu dokázal neustále držať napätie, podčiarknuť kontrasty medzi lyrickými časťami a zvukovo hutnými, dramatickými. Napríklad mrazivo znejúce, sugestívne sláčiky a violy, neskôr s ďalšími sláčikmi, s bicími nástrojmi a plechovými dychmi – gradácia, ktorá znela poslucháčovi ešte aj po odznení skladby. A v takýchto prípadoch viete, že Bernsteinom spomínaná intenzita, krása a oddanosť, nie je len formálny citát, aby sa nový šéfdirigent zapáčil publiku, ale s plnou vážnosťou mienené slová z jeho strany…
Počas prestávky to na publikum „ušili“ tak, že sme si ani nemohli odbehnúť na obligátnu cigaretu alebo podľa aktuálnych opatrení ísť vyvenčiť psa do 100 metrov od bydliska. Naživo sme si totiž mohli pozrieť rozhovor dramaturga SF Juraja Bubnáša s novým šéfdirigentom, ktorý predstavil svoje vízie s orchestrom. Bude dávať priestor slovenskej tvorbe, a čo je potešiteľné, aj ruskej. No a konečne sme sa dostali k najočakávanejšiemu dielu, milovanému (a niektorými nevzdelanými, nechápajúcimi ignorantmi zaznávanému), Brahmsovi a jeho Symfónii č. 1 c mol, op. 68. Je to dielo, pri ktorom musí ísť akákoľvek falošná skromnosť bokom, aj komplexy z Beethovena, ktoré mal samotný Brahms. Práve prvá symfónia, na ktorej pracoval celých 14 rokov, je absolútne majstrovským, kompozične dokonalým dielom – a nie je to len fráza.
Do prvej časti Un poco sostenuto – Allegro – Meno allegro nás priam magicky vtiahne pomalá introdukcia. Musí však byť interpretovaná s patričnou naliehavosťou, sugestívnosťou, intenzitou. Raiskinovi sa tú správnu zvukovosť podarilo pred nástupom Allegra nájsť. Zreteľne nechal vyznieť každý hlas v polyfonicky napísanom parte – pravdou totiž je, že aj keď vyhlasovali túto symfóniu za „Beethovenovu desiatu“ len pre taký povrchný moment ako je citácia témy vo finálnej časti, Brahms sa kompozične opiera o starú, poctivú školu kontrapunktu Bacha. Bolo až obdivuhodné sledovať, ako precízne šéfdirigent Brahmsovo veľdielo naštudoval. So spomaleniami narábal opatrne, no v prípade širokej, romanticky stavanej melódie nezabudol, aby dýchala. Tenzné momenty dokázal bravúrne gradovať, pričom orchester bol pod jeho vedením krásne kompaktný, aj vďaka dômyselnému zdôrazneniu basovej línie zaisťujúcej hudobnú konzistenciu. No čo je najpodstatnejšie – téma v Brahmsovej kontrapunktickom spracovaní ani jediný krát nezanikla, v akomkoľvek inštrumentálnom podaní ju bolo zreteľne počuť.
Azda jedinou nevýhodou streamovaných koncertov je, že nemôžete počas nich preskočiť pomalé časti, ako trebárs na CD prehrávači. Častým úskalím symfónií sú práve pomalé časti, respektíve ich nevhodne „plazivá“ interpretácia, ktorá je nedostatočne lyrická, a tým sa vytráca jej zmysel, čo však nebol prípad tohto večera. V Andante sostenuto sme počuli nie práve najčistejšie lesné rohy hneď v úvode, neskôr ich vyvážili síce ďalšie, pekné sóla, no napriek dobre nasadenému tempu a pochopenej časti, dobrému nábehu, v interpretácii bolo dosť chýb, vrátane nepresných nástupov.
Kompozične neštandardný prístup zvolil skladateľ v tretej vete, Un poco allegretto e grazioso. Žiadne energické scherzo, ak už teda máme porovnávať s Beethovenom – v tomto prípade postupoval skôr jemne a lyricky. A s potešením môžeme skonštatovať, že kvalitnou interpretáciou si orchester napravil naštrbené renomé z predchádzajúcej časti a s chuťou sa pustil do najdlhšej časti symfónie, nesmierne členitého, veľkolepého finále. Ak aj Brahms dômyselne a introvertne doteraz skrýval vnútornú drámu, tak v záverečnej časti Adagio – Più andante – Allegro non troppo, ma con brio – Più allegro, ju odhaľuje. Raiskin túto vnútornú drámu skladateľa, ale aj rafinovanú hudobnú formu štvrtej časti, ktorá bola revolučným krokom v symfonickej tvorbe, mimoriadne precízne stvárnil (osobitná pochvala patrí hornistovi za pozdrav Clare Schumannovej). Keď sa povie, že téma sa objaví najprv v C dur, no neskôr v molovej tónine, pre mnohých dirigentov to môže byť len obyčajný notový zvrat, hudobná teória bez ďalšieho významu. No to, čo sme počuli, nás presvedčilo, že Daniel Raiskin vie s touto informáciou pracovať ďalej a nadstavbu odovzdať orchestru. Gradáciu vo finále Brahmsovej prvej symfónie priviedol do veľkolepých rozmerov, z orchestra dokázal dostať nevídané farby a výraz hodný tohto diela.
Nový šéfdirigent Slovenskej filharmónie je vynikajúca voľba. Rodák z Petrohradu priniesol Filharmonikom úplne novú energiu, ktorú v týchto časoch nevyhnutne potrebujú. Má v sebe kombináciu silnej osobnosti a umeleckej duše, navyše je imponujúci jeho osobitý prístup k hudobným dielam. PS: ďakujeme za vyjadrenie radosti pána Raiskina z opätovného návratu publika do koncertnej sály, ale my sme si už v online priestore celkom zvykli. Napokon, iba počas streamovaného koncertu môžeme vidieť ako na dlani všetkých sólistov, detail šéfdirigenta a celý orchester. Ale na diaľku vám všetkým, samozrejme, tlieskame…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Peter Brenkus
