Absurdnú otázku „Čo ste urobili Rusom?”, ktorá je zároveň aj názvom dokumentárneho filmu, kladú jeho tvorcovia bezbranným ľuďom z Ukrajiny, ktorí prišli o všetko. Prinášajú výpovede obyvateľov z oblastí Kyjeva, Odesy, Charkova, Iziumu, či Chersonu a hovoria o tom, kde presne končí humanitárna pomoc zo Slovenska, a kde začína ich každodenný boj o prežitie. 

Dokumentárny film režisérskej dvojice Michal Fulier a Jana Bučka Kovalčíková, ktorý vznikol v koprodukcii s neziskovou organizáciou Depaul Slovensko, zachytáva každodennú realitu ukrajinského národa a ľudí, ktorí boli napadnutí ruským agresorom, prišli o svoje rodiny, blízkych, priateľov, domovy, dôstojnosť a ktorí zostali z noci na deň vo vojnovej krajine odkázaní na pomoc druhých. Film uvedie RTVS na Dvojke, 27. apríla o 20.10, vo svojej dlhšej verzii bude tiež uvedený do distribúcie kín a do programov filmových festivalov.


Humanitárnemu tímu z Depaul sa do dnešného dňa podarilo priviesť na územie Ukrajiny viac než 220 kamiónov s 3600 ton humanitárnej pomoci. Táto pomoc sa dostala najskôr do  humanitárneho centra na Zakarpatí a z neho ďalej do okrajových častí krajiny pri bojových líniách ako Charkov, Izium, Cherson ale aj do mnohých ďalších miest a obcí. Na Ukrajine sa dnes po útokoch ruskej agresie nachádza viac než milión ľudí v humanitárnej kríze. Títo ľudia sú odkázaní aj na pomoc organizácie Depaul.

Celovečerný dokumentárny film „Čo ste urobili Rusom?” mapuje humanitárnu pomoc pozdĺž frontovej línie na Ukrajine. Štyria hlavní protagonisti, humanitárni pracovníci, ukrajinský páter Vitalij Novak riaditeľ Depaul Ukrajina, Slovenka Zuzana Kuľhová z Depaul Slovensko a Poliaci Kamil Moskal a Gražyna Slawinska sa stávajú tichými hrdinami v neľahkých podmienkach existencie vojny. Nasadzujú vlastné životy, aby pomáhali ľuďom, ktorí zostali a ľuďom, ktorí nemohli odísť. Absurdná otázka “Čo ste urobili Rusom?”, ktorú kladie dokumentarista Michal Fulier svojim respondentom je adekvátna k absurdnosti vojny ako takej. Po prvotnom údive na túto otázku dostáva širokú paletu odpovedí, z ktorej skladá obraz ľudí, ktorí nemajú s vojnou nič spoločné. Vo filmovom odkaze humanitárnej pomoci a vojny sa autori konfrontujú so slovenskou líniou, ktorá poukazuje na “mierové” pochody, plné kriku, hnevu, agresivity, často protichodných výrokov a vyznávačov Putina a Ruska. Otázka vojny na Ukrajine, ktorú spôsobil ruský agresor sa bytostne dotýka aj nás, poukazuje na žalostný a alarmujúci stav nášho spoločenského rozpoloženia.


„Cesta na Ukrajinu sa pre mňa stala obrovskou výzvou. Cítil som, že je dôležité zmapovať činnosť humanitárnej pomoci Depaul Slovensko a Depaul Ukrajina a priniesť na Slovensko svedectvo z vojny. Pôvodne bola naplánovaná iba jedna cesta, ale po návrate sme si uvedomili, že vzhľadom na slovenskú politicko-spoločenskú situáciu je dôležité vytvoriť komplexnejší obraz o poskytovaní humanitárnej pomoci, ktorá mala obrovský rozsah pozdĺž celej frontovej línie na Ukrajine. Najsilnejším momentom je pre mňa odvaha ľudí, ktorí tam zostávajú a pomáhajú v rámci humanitárnej pomoci. Nebojujú so zbraňami, ale odvážne nasadzujú svoje životy a poskytujú pomoc najbiednejším, ktorých zasiahla vojna. Stretol som sa aj s odvahou humanitárnych pracovníkov zo zahraničia, ktorým nie je ľahostajná situácia na Ukrajine a sú ochotní nasadiť svoj život pre druhých. Je dôležité, aby sme nezostali ľahostajní voči tejto situácii a zaujímali sa o Ukrajinu, lebo Ukrajina bráni aj našu slobodu,“ hovorí režisér Michal Fulier.


Hlavnou postavou dokumentárneho filmu je ukrajinský páter Vitalij Novak, ktorý v minulosti študoval na Slovensku, a ktorého Michal Fulier sprevádza. Spoločne sa dostali nielen na mediálne známe, vypálené a rozbombardované sídlisko Saltovka v Charkove, ktoré je počtom obyvateľov rovnako veľké ako Bratislava a kde žijú ľudia v krytoch, brániac si svoje životy v permanentnom a dlhodobom strese, strachu a adrenalíne, ale aj s vojakmi, ktorí mu ponúkli nový a iný pohľad na situáciu. S obyčajnými dôchodkyňami, žijúcimi v chlievoch kde predtým chovali svoje zvieratá. Dnes je chliev jediné čo im zostalo. Stretol ľudí, ktorí žijú v rozbombardovaných panelákoch, bez elektriny, vody a tepla, v strachu, že domy, v ktorých sa ukrývajú sa kvôli narušenej statike môžu kedykoľvek zrútiť. Dostal sa aj na čerstvo oslobodené územia 2 km od ruskej hranice kde stretol šesťročnú Veroniku, ktorá zostala v dedine ako jediné dieťa, jej rodičia utiekli, zostala tu so svojou babkou a tetou. Svoje zvieratá pomenovala Granát a Guľka. Veronika je dieťa vojny. Jedno z mnohých ďalších, ktoré zostali kvôli vojne odtrhnuté od normálneho života. Deti zostávajú doma a v sociálnej izolácii, tie, ktoré majú väčšie šťastie sa učia online. Vonku sa hrať nedá, lesy, polia, všetko je zamínované, a bude trvať roky, pokým budú tieto miesta bezpečné. Stretol tiež mladú psychologičku, ktorá pracuje s deťmi, ktoré žijú v metre. Preplnené kryty s vystrašenými a unavenými ľuďmi sú ťažkým priestorom na dlhodobé prežitie. Podmienky pre hygienu sú dehonestujúce, v krytoch zapácha. V jednom kryte žilo na jednom priestore 3000 ľudí. Je to ako jedna veľká obec na Slovensku. Kamionista Saša prišiel o dom, tak sa spolu so svojou ženou rozhodol, že bude poskytovať svoj kamión pre humanitárnu pomoc. A tak sa stal kamión domovom pre neho aj jeho ženu. To isté sa stalo aj jeho rodičom a jeho synovi. Tri generácie, tri kamióny, ktoré vozia pomoc do miest, kde to ľudia potrebujú.

Množstvo malých príbehov prepája vo filme páter Vitalij, ktorý nechodí v koláriku, ale v mikine a šiltovke. Miluje motorky, život a ľudí.

Páter Vitalij, dobrovoľníci Kamil, Gražyna a Anka, zdravotná sestra Valentina, dievčatko Veronika, dôchodkyne Zoja a Nadia, kamionista Saša a jeho žena Marina, všetci títo ľudia zažili za posledný rok niečo pre nás len ťažko predstaviteľné. Vojna natrvalo zmenila ich život. Nie sú to však len tragické príbehy. Sú to aj príbehy veľkých bojovníkov. Ľudí, ktorí sa rozhodli pomáhať napriek každodennému ohrozeniu ich života.

„Nenabrala som odvahu vydať sa na Ukrajinu, keďže doma mám dve malé deti. Obdivujem všetkých, ktorí sa nezištne rozhodli odísť na Ukrajinu a pomáhať ľuďom v núdzi v akomkoľvek smere. Pochopila som, že mojou úlohou je pomáhať odtiaľto, na diaľku režírovať, konzultovať s Michalom a následne v strižni spájať obrazy hroznej vojny a jej dopadov so slovenskou linkou, ktorá je hlučná, neveriacka, pochybovačná. Keďže tábor “pochybovačov” je väčšinou agresívny, spájajú často nespojiteľné a dokonca neveria očitým svedkom, ktorí hrôzy zažili, cítila som, že musím stáť na strane napadnutej krajiny, ktorá sa pochopiteľne bráni. Michalova absurdná otázka “Čo ste urobili Rusom?”, ktorú sa pýta naprieč celou svojou cestou všetkých respondentov a na ktorú dostáva širokú paletu odpovedí, je len odkazom na absurdnú situáciu, ktorá vďaka ruskému agresorovi vládne na Ukrajine. Myslím si, že je nesmierne dôležité, aby sme o tejto situácii rozprávali, nezabudli na ňu a neostali ľahostajní. Celá situácia na Ukrajine sa nás bytostne dotýka. Nesmieme dopustiť, aby sme stratili ľudskosť,“ dodáva režisérka Jana Bučka Kovalčíková.

Depaul Slovensko je nezisková organizácia, ktorá pomáha ľuďom bez domova. Keď sa začala vojna na Ukrajine, okamžite sa prepojil Depaul International s Depaul Ukrajina a cez Depaul Slovensko začali spoločne pomáhať v rámci humanitárnej pomoci. Každý týždeň odchádza zo Slovenska na Ukrajinu 5 kamiónov s humanitárnou pomocou, ktorá sa tam vďaka pátrovi Vitalimu distribuuje do rôznych miest, aj do tých, o ktorých nerozprávajú média. Miest, ako je Buča, sú na Ukrajine teraz tisíce. Hlavným cieľom organizácie Depaul je starostlivosť o ľudí bez domova, no teraz sa z tisícov obyvateľov Ukrajiny stali ľudia bez domova, pretože ich domy im vypálili rakety. Karta sa obrátila. Ľudia bez domova pomáhajú ľuďom, ktorí ostali na ulici.

„V Depaul Slovensko veríme, že to, čo lieči bezdomovectvo je bezpečie vlastného bývania. Mnohým, ktorým toto bezpečie chýba, ho pomáhame opäť zakúsiť. Preto keď prišli obyvatelia susednej Ukrajiny o bezpečie vo vlastnej krajine, boli sme odhodlaní im pomôcť. V tomto príbehu nie je dôležitá humanitárna pomoc. Tá len pomáha napĺňať základné potreby. Dôležití sú ľudia, ich život a ich odvaha. Dôležité je, že aj v tej najukrutnejšej situácii zostávajú ľuďmi a vďaka pomoci zo Slovenska zostávame trochu viac ľuďmi aj my. O tom je tento dokument. Zostať človekom,“ riaditeľ neziskovej organizácie Depaul Jozef Kákoš.

Pre režisérov filmu Michala Fuliera a Janu Bučku Kovalčíkovú je dôležitý presah slovensko-ukrajinského odkazu filmu. Podľa prieskumov je na Slovensku až polovica obyvateľstva prorusky orientovaná, verí nezmyselným hoaxom, ktoré sa šíria na sociálnych sieťach. Napríklad v porovnaní s Maďarskom, ktorého obyvatelia vnímajú ukrajinských utečencov pozitívne až v 82 percentách, na Slovensku je to iba 42 percent. Nožnice polarizujúcej spoločnosti sa roztvárajú a napomáha tomu aj politická klíma, ktorá tieto hoaxy a nenávisť ešte viac podnecuje a podporuje. Ľudia sú vyčerpaní pomocou, vlna solidarity oslabla, na vojnu sa zvyklo. Pretože sa nás netýka. V skutočnosti však nad nami visí Damoklov meč. Vojna na Ukrajine sa nás týka oveľa viac ako si dokážeme uvedomiť alebo si to priznať.

 

Zdroj: TS Dana Freyerová, PR manažérka

Zdroj foto: Michal Fulier

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno