Christian Øland priniesol do Domu umenia skutočný závan severskej hudby, ktorej krásu nemusíte odhaliť na prvé počúvanie. Jeho mimoriadny cit pre výstavbu, dynamiku, no najmä precízne vyhratie motívov v tých najjemnejších nuansách, bolo cítiť už od prvých taktov úvodnej skladby večera – symfonickej básne Saga-Drøm od Carla Nielsena.
Štátna filharmónia Košice opäť priniesla dramaturgicky pozoruhodný koncert, pre ktorý sa oplatilo vycestovať do Košíc. Škandinávska hudba, to je svet sám o sebe. Zrejme sa každému vybavia pri tomto spojení tri hlavné mená – fínsky skladateľ Jean Sibelius, nórsky Edvard Grieg a dánsky Carl Nielsen, no v prvom rade je to zvukovo podmanivá hudba, často jemných nuáns, ktorú je potrebné interpretovať so špeciálnou angažovanosťou. Jednoducho, nik tak nerozumie svojim vlastným emóciám, často v skladbách severských autorov skrytých, ako práve samotní Severania.
Za dirigentským pultom stál 20. apríla 2023 dánsky umelec Christian Øland a ako sólista večera sa predstavil jeho krajan, klavirista Gustav Piekut.
Christian Øland sa už raz v Košiciach s filharmonikmi predstavil, po inšpiratívnej spolupráci ho vedenie opäť prizvalo k ďalšiemu prevedeniu diel – ako povedal, jemu blízkych autorov Nielsena a Sibelia. Øland dnes patrí medzi najsľubnejších mladých dirigentských talentov severského regiónu, už po roku štúdia na Sibeliovej akadémii ho šéfdirigent Hannu Lintu vymenoval za asistenta dirigenta Symfonického orchestra Fínskeho rozhlasu. Dnes má 29 rokov a na konte spolupráce s Dánskym národným symfonickým orchestrom, Dánskym kráľovským orchestrom, Švédskym kráľovským orchestrom, Dánskou národnou operou, Kodanským filharmonickým orchestrom a ďalšími severskými baletnými a opernými domami.
Jeho mimoriadny cit pre výstavbu, dynamiku, no najmä precízne vyhratie motívov v tých najjemnejších nuansách, bolo cítiť už od prvých taktov úvodnej skladby večera. Krátka, o to však emočne sugestívnejšia symfonická báseň Saga-Drøm od Carla Nielsena síce nie je u nás hrávaná, možno je výsadou tohto skladateľa skôr jeho symfonická tvorba, o to zaujímavejšie si ju však bolo vypočuť. A práve v interpretácii mladého, no precízneho dirigenta, ktorý tvaroval báseň už od prvých, hlbokých tónov, v partitúre predpísaným tempom Andante tranquillo. Už letmý pohľad na úspornú orchestráciu a predpísané pianissimá vám okamžite napovie, že v tomto prípade budeme mať do činenia s temným príbehom. No najmä vnútornými emóciami – úvod Nielsenovej skladby znie až wagnerovsky podmanivo.
Skladba Sága sen, známa aj ako Gunnarov sen, je napísaná na motívy islandskej Njalovej ságy z 13. storočia. Hlavný hrdina Gunnar putujúci po odsúdení do vyhnanstva je taký unavený, že upadá do nepokojného spánku a chce si vychutnať svoje sny. Je to práve hudobné spracovanie diela, ktoré pripomína snový výjav – skladateľ skladá, bez rozvíjania motívy a na pohľad sú to fragmenty, ktoré spolu ani nemajú súvis. Nie však, keď im rozumiete, keď viete, aký príbeh na vás v hudbe čaká a najmä – keď je prevedený s takou citlivou dynamikou a precíznou výstavbou, ako sa to podarilo Štátnej filharmónii Košice pod taktovkou Ølanda. A potom už ani nerozhoduje, že občas ste v diele natrafili na intonačné chyby (zvlášť plechových dychov v prvej časti skladby). Ten postupne stúpajúci zvuk, plynulosť diela v úvodnom motíve – dirigentovi sa podarilo odhadnúť akustické možnosti sály a neprekročil zvukovú hladinu, predpísanú partitúrou. Tie striedajúce motívy, v ktorých mohol spoločne poslucháč putovať s Gunnarom, predstavovali fugátové úseky, ktoré sa striedali s chorálom ako kontrast, vznešenosť posmrtného života.
Lineárnosť tohto diela je jeho hlavnou silou. Je mimoriadne progresívne zvukovo – môžete sa doň aj niekoľkokrát započúvať a vždy budete objavovať nové farby a hudobné motívy, ktoré vás k príbehu dovedú. Je to interpretačne náročné dielo, v ktorom je potrebné držať plynulosť, zachovať jeho konzistenciu, na ktorú Øland dbal od úvodných taktov. Osobitú pozornosť v interpretácii venoval strednej časti – voľnej kadencii flauty, hoboja a klarinetu, ktorá pôsobí ako skôr ako úsek vyňatý z novej hudby, nie ako neskororomantické dielo. Sú to plynúce myšlienky, ktoré skladateľ zobrazuje. Čo je však zásadné, trombóny, trúbky a lesné rohy sa ozývali v tento večer pred gradáciou v tichých dynamických hladinách. Dosiahnuť takúto dynamiku, sa rovnalo posilniť mystiku diela – a to mal od začiatku Øland na zreteli.
Po Nielsenovi nasledoval Koncert pre klavír a orchester č. 3 C dur od Sergeja Prokofieva v interpretácii Gustava Piekuta. Skvelý dánsky klavirista patrí medzi generáciu umelcov, na ktorých sú kladené podstatne vyššie nároky. Jeho technika sa blíži k dokonalosti, so zvukom dokáže pracovať s pozoruhodnými nuansami – tak kontrolovane, až bolo v sále to povestné ticho počas pianissimových úsekov. Bola to doslova žiarivá hra, ktorú predviedol – v tempách, ktoré vyrážali dych. V ničom nezaostával ani za dramatickými úsekmi a dokázal tvarovať napätie.
Prokofievov tretí klavírny koncert patrí medzi najlyrickejšie a najmelodickejšie – aj vďaka tomu je zrejme taký populárny. Úvodné pomalé Andante ukázalo v dobrej kondícii drevené dychové nástroje, hneď ako nastáva zmena tempa na Allegro, sa postarali dirigent a nastupujúci klavirista Piekut vzrušujúci hudobný zážitok. Búrlivosť a rapsodickosť klavíra, no zároveň vynikajúca komunikácia s orchestrom – pod vedením dánskeho dirigenta. Orchester sa v tomto diele ocitá na jednej úrovni so sólovým nástrojom a všetky farby, ktoré mali vyznieť, sa z telesa podarilo efektne vytiahnuť. Ak doteraz bola absolútnou jednotkou v interpretácii tohto koncertu Martha Argerich, tak potom mladý dánsky interpret sa jej vyrovnal – zatiaľ nie tak rýchlymi tempami, no mal ten správny nábeh a energiu, no rozhodne angažovanosťou prejavu, pohybovou úspornosťou, absolútnou koncentráciou všetkej sily a energie do prstov. Nebola to však výsostne racionálna interpretácia, akej sa (najmä) pri mladých interpretoch obávame. Prokofiev v podaní dvoch dánskych umelcov sa zmenil na živel, potom následne príjemnú rapsodickosť, občas humor, brilantnú virtuozitu, precítenú lyriku – krásne poňatú v podaní sólistu.
Okrajové časti koncertu boli priam oslnivé, v tempách, výrazoch, ale i uchopení diela. Druhá časť – téma variácie našťastie neznela romanticky sladko, ako to niektorí interpreti ponímajú. Tento výraz sa k Prokofievovej hudbe priam prieči, hoc tento koncert je bohatý na lyrické časti. Skvelá výstavba – bez zbytočnej predlžujúcej sa agónie do rozvedenia. Pod taktovkou Ølanda vyzneli aj tie najjemnejšie nuansy v orchestri, no zároveň nechal znieť sólistu – s dôslednými zmenami temp. Konečne tá disonancia dávala zmysel, nie však romanticky precítený, ale taký, ktorý tomuto autorovi svedčí. A pritom táto časť vôbec nie je „selankou“, naopak, klavirista v nej musí prekonať technicky obtiažne úseky, nielen veľké skoky, ale najmä ľavej ruke dáva Prokofiev aj v tejto časti zabrať – a v rýchlom tempe. Každá z variácií pritom mala svojskú atmosféru, v interpretácii boli zreteľné hry s náladami a farbami, no hlavne fascinovala vynikajúca komunikácia orchestra so sólistom.
Tretia časť Allegro ma non troppo začína chytľavou témou – túto tému musí poznať každý, aj keď nie je fanúšik Prokofieva. Fagoty a sláčiky v pizzicato zneli bezchybne – je to kľúčová téma, ktorá sa nám neustále v tejto časti pripomína. V tejto časti nájdeme všetko – groteskné momenty, také typické pre skladateľa, ale aj radosť a krásu harmónií v bohatých akordoch klavíra, kánon, v závere klesajúcu chromatiku, ktorá v sále Domu umenia doslova pripomínala smiech.
Zážitkom bolo sledovať dirigenta – dánsky umelec je absolútne koncentrovaný typ dirigenta, ktorý neopomenul ani jediný nástup, má mimoriadne plastické, no nie zbytočne veľké gestá, prostredníctvom jeho osoby sa dali plnohodnotne vnímať diela. Bola to mimoriadne vydarená interpretácia po každej stránke – košickí filharmonici zo seba vydali to najlepšie, absolútne maximum.
Po prestávke nasledovala Symfónia č. 1 e mol od Jeana Sibelia, ďalšie poslucháčsky obľúbené dielo. Jeho poetika je nezameniteľná, od prvých taktov vás dokáže vtiahnuť do hudby. V úvode dokázali košickí filharmonici navodiť potrebnú ponurú zvukovosť. Tympany a následne, pre symfóniu neobvyklý začiatok – klarinetové sólo, z ktorého sa celá symfónia odvíja. Je to hudba kontrastov – zrazu sme po tichej, úvodnej meditácii počuli prekvapivú gradáciu, vedúcu k novej, ďalšej téme. Jediné, čo možno vytknúť tejto interpretácii, že plechové dychy nezneli najideálnejšie, pritom v Sibeliovej symfónii majú vytvárať ušľachtilý, krásny zvuk alebo aj vitalitu a dramatickosť.
Dánsky dirigent sa v každej téme, aj jej rozvíjaní a dramatizácii snažil zdôrazniť čo najviac detailov, prvú časť ukončil náhle a presne (bez cody), v Andante sa snažil vyzdvihnúť napätie, keďže od začiatku tejto časti sa trikrát náznakovo ozve téma, aby sa záverom ozvala v plnej kráse. Oporou zvukovosti, lyriky, no aj dramatickejšej časti pred zaznením témy boli sláčikové nástroje, v dychových by sa predsa žiadalo viac intonačnej čistoty a kultivovanosti a tiež tympany dynamicky presýtili aj zvukovo menej exponované miesta. Divoký severský tanec – to bolo živé Scherzo s búšiacimi, živelnými rytmami, tiež v ňom však zvoľňuje – party s harfou vynikli prekrásne. Vo finále sa Sibelius opäť vrátil k úvodnej téme. Rozpracoval ju v rozvedení, spoločne s ďalšou témou do neuveriteľných podôb – Košičania každý jeden úsek hrali s oduševnenosťou a vášnivosťou, potrebným, no neprehnaným pátosom, sentimentom, ktorý tejto hudbe svedčí. Najmä ten úsek, na ktorý vždy v tejto symfónii čakám, zaznel prekrásne: predchádza mu krátke Largo, ktoré nastupuje po dramatickom fortissime úseku s tympanmi (v týchto zvukových vlnách a meniacich sa náladách bol Sibelius majster a to mu nikto nevezme), následne zaznel prudký štvortaktový krátky beh vo violách, aby sa z basových hlbín vynorila zrazu vášnivo sladká téma v husliach. Spevnosť sláčikových nástrojov, ich mimoriadne dobrý zvuk v sále, vynesenie tejto témy doslova na piedestál, jej postupné vrstvenie s dychovými nástrojmi, no namiesto vygradovania zrazu Sibelius ruší tento tok pripomenutím úvodnej melódie… (za mňa v tento moment symfónia aj mohla skončiť). Neustále zvraty v rytme, krátkych motívoch, dynamike, doviedol skladateľ do veľkej drámy, no napokon dielo ukončil ironicky – dvoma subtílnymi akordmi v pizzicatach.
Christian Øland priniesol do Domu umenia skutočný závan severskej hudby, ktorej krásu nemusíte odhaliť na prvé počúvanie. Brucknerovsky dôsledná (alebo aj Brahmsa pripomínajúca) Sibeliova symfónia, rovnako ako i Nielsen majú v sebe vnútornú dynamiku a krásu, neraz sentiment, ktorý je treba zdôrazniť, no nikdy nepreháňať. A práve v tom sa jeho dirigovanie stalo majstrovským – v uchopení vnútorných emócií diel, ktoré boli v stvárnení orchestra pod jeho taktovkou mimoriadne intenzívne.
Zuzana Vachová
Jakub Šimoňák
