Mnohoročný proces stavby diaľnice D1, ktorá má prepojiť naše dve najväčšie mestá, sa stal už súčasťou našich životov, berieme ju ako stály obraz, niečoho trvalého, čo sa mení len veľmi pomaly. Sú to roky, dlhé desaťročia stavby, ktorej význam na začiatku sme si uvedomovali, ale teraz sa snažíme sa revitalizovať si vôbec zmysel toho, čo robíme. Tvorcovia z martinského Slovenského komorného divadla sa zamerali na proces práce, niekedy až sizyfovskej, a konfrontovali ho z divadelnou realitou – procesom vzniku a tvorby divadelnej inscenácie nazvanej D1 (pracovný názov).
Martinské Slovenské komorné divadlo v podobe scénického diela D1(pracovný názov) znova prichádza s aktuálnymi témami, s ktorými dokázala pracovať svojrázne a jedinečne. Či už ide o adaptáciu dystopického románu 1984 alebo formou úplne odlišnému projektu martinskycintorin.sk.
Tvorcovia pod vedením režiséra Lukáša Brutovského využili čas lockdownu a pandémie a skúsili v rámci martinského divadla posunúť inscenačný tvar niekam pre repertoárové divadlo iným smerom. Nezamerať sa na výsledok, ale poskytnúť divákovi priestor uvedomiť si zmysel a význam práve v procese tvorby.
Autor textu Lukáš Brutovský si pre originálnu tému nevybral akoby sa možno dalo očakávať dokumentaristický tvar výpovede, v ktorom sa na diváka chŕlia známe i menej známe fakty či výpovede o udalostiach, na ktoré si viac či menej pamätáme. Zvolil si formu básní, bernardovských monológov či stand upov, v ktorých sa venuje jednotlivým problémom výstavby diaľnice, pritom sa stále hlbšie. Dostáva sa do podvedomia spoločnosti. Námet k textu vznikol na ceste vlakom, teda po spojnici, ktorá na rozdiel od diaľnice predsa len je plynulejšia a hlavne existuje. Razantne nastolená téma je umne prepojená s výtvarnou akciou, dikciou jednotlivých hercov, diváci sú svedkami výborne odpozorovanej témy, ktorá veľa hovorí o procesoch a udalostiach, ktoré obyvateľov strednej časti Európ tvorili a ovplyvňovali.
Každá z monologických básní sa zaoberá jedným z aspektov výstavby diaľnice, oslavná kritická pieseň pomenováva veľmi originálne javy, s ktorými sa bežný divák stretol buď zo skúseností a cestou po samotnej diaľnici alebo z médií (skupovanie pozemkov, posúvanie termínov, nehody na stavbe diaľnice, účasť modelky Claudie Schiffer na predvolebnom otvorení jedného z úsekov cesty v 90. rokoch), čo je ale za stavom, prečo sme práve tu a prečo sa to stalo práve nám, zostáva na diváckom vnímaní, ustrnulo trochu na mieste.
Spolu s dramaturgom Mirom Dachom a scénografom Jurajom Poliakom či autorkou kostýmov Dianou Strauszovou, tak režisér nebuduje inscenáciu primárne na základe faktov, nevytvárajú dokumentárnu drámu, z ktorej si diváci odnášajú nostalgiu spojenú s iróniou, ale ponúkajú svet, ktorý je za tým plánovaním, stagnovaním, sľubovaním. Za tým sme my, prepojení, či neprepojení, na ceste, ktorá zatiaľ niekam vedie, inokedy nie. Bez zjavného odvolávania sa na aktuálnosť, hovorí veľa aj o pandémii, o izolácii a odcudzení. Tvar, ktorí tvorcovia vytvorili, je cyklický, po čase aj formálne predvídateľný, ale spôsob, ako pointujú a vytvárajú, prekvapuje. Herecky tradične zomknutý a dobre pripravený súbor spolu so silnou výtvarnou a hudobnou zložkou vytvárajú mnohovrsevnatú báseň, ktorá mnohoznačne hovorí o našej minulosti, z ktorej sa aj napriek realite súčasnosti nevieme poučiť.
V inscenácii cítiť silný výtvarný vklad scénografa a výtvarníka Juraja Poliaka, na čom je vlastne celý koncept vizuálne a vo veľkej miere aj herecky postavený. Súbor divadla pristúpil k téme perfomatívne. Stali sa performeri, výrobcovia písmen, ktoré dôkladne odlievajú do formy a povrchovo upravujú. Ide o detailnú prácu, kde kreujú výsledok procesu. Inscenátori D1 (pracovný názov) si vybrali formu technologického laboratória, v ktorom za dlhými stolmi stoja ako bádatelia herci a tvarujú z foriem veľké tlačené písmená. Vytvárajú si k nej ako tvorcovia vzťah skrze svoju prácu a tým je „výroba“ inscenácie jej stavba. Hneď od úvodu inscenácie tak javisko pripomína skôr stavenisko alebo laboratórium, v ktorom jednotliví herci namiešavajú či vytvárajú scénické obrazy. Rovnako je výtvarne silná, aj keď dramaturgicky diskutabilnejšia časť prítomnosti bábky – modelky animovanej hercami, ktorá sa stáva snovým predobrazom manipulácie.
Herci (Barbora Palčíková, Alena Pajtinková, Nadežda Vladařová, Matej Babej, Tomáš Mischura, Daniel Žulčák) a hudobníci (Matej Urban, Marián Frkáň) navlečení v skafandroch a rúškach sú stavební experimentátori a zároveň robotníci divadla, zaprášení od materiálu, s ktorým na javisku pracujú. Laboratórium sa postupne mení na stavenisko. Objavujú sa v ňom a okrem nakreslených vlásočníc cesty na podlahe javiska, aj artefakt miešačky s ľudovým motívom.
Jeden z najvýraznejších momentov, v ktorej je na malom priestore načrtnutá celková povaha problému, je výstup Daniela Žulčáka. Je v nej názorne demonštrovaná zodpovednosť generácií politikov, ktorí si ju prehadzujú ako štafetový kolík. Synovsko-otcovský vzťah, ktorý je v slovenskom kontexte zakotvený vo vzťahoch politického lídra k občanom. Herec šikovne ironizuje tento vzťah, zrýchľuje tempo reči, až vôbec na konci jeho monológu nie je jasné, kto bol vlastne ten skutočný otec, ktorý sa stará o národ.
Nemalú úlohu v tom hrá aj výber scénickej hudby. V inscenácii nájdeme skladby od slovenských skladateľov Eugena Suchoňa či Iľju Zeljenku alebo mnohohlasné monumentálne skladby, v kontexte hereckej akcie vyznievajú ironicky a heroizujúco zároveň.
Priestor medzi monológmi plynule prechádza do pohybových variácií (pohybová spolupráca: Silvia Beláková) na ľudový tanec buď v samotných pracovných oblekoch, alebo v závere v krojoch. Práve v tom momente skôr ako katarziu cítiť smútok, frustráciu a znechutenie – ako nad zaprášenými múzejnými exponátmi. Stane sa aj cesta, po ktorej kráčame, ideme, ktorá sa nám míňa za oknom auta po diaľnici takou národnou relikviou? Tá cesta, ktorá v sebe ponesie všetky neprávosti, krivdy, snaženia, nepochopenia, i drobné úspechy. Bude stelesnením nás samých, dezorientovaných našou pomalosťou, či skôr pomalosťou tých druhých. Všetko sú to zárodky, či rozvoj vety výborne načrtnutej i rozvitej debaty, ktorá, ale končí kdesi v poli, podobne ako nejeden úsek našej diaľnice. No každopádne aj D1 je pracovný názov, rovnako ako termíny, ktoré sa menia a padajú (v inscenácii na zver padne posledné dvojčíslie nového termínu dostavby diaľnice) ako na bežiacom páse. Cesta v inscenácii D1 (pracovný názov) tak znamená nielen pohyb v priestore, ale aj čase alebo časom.
Inscenácia D1 (pracovný názov) je jednou z najvýraznejších inscenácií uplynulej sezóny, ovplyvnenej pandémiou, ktorá ovplyvnila výstavbu divadelných inscenácií i výstavby tých fyzických stavieb. Tvorcovia priniesli aktuálnu tému, formálne spracovanú, ale stav skôr pomenováva aj keď v inotajoch invenčne, ale práve ten stav konzervuje do básni, do emócie, na ktorej vyústenie si musíme počkať podobne ako na diaľnicu.
Lukáš Brutovský: D1 (pracovný názov)
Réžia: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miro Dacho
Scéna: Juraj Poliak
Kostýmy: Diana Strauszová
Hudba: Lukáš Brutovský
Choreografia: Silvia Beláková
Video: Matouš Ondra
Účinkujú: Barbora Palčíková, Alena Pajtinková, Nadežda Vladařová, Matej Babej, Tomáš Mischura, Daniel Žulčák, Matej Urban, Marián Frkáň
Marek Godovič
Zdroj foto: Braňo Konečný
