Na tomto balete nie je magický len jeho príbeh, ale najmä spracovanie. Počas troch dejstiev máte pocit, že sa dívate na nemý film, dokonale remeselne spracovaný s neočakávanými prvkami na scéne. Okrem príbehu lásky je to reflexia spoločnosti, ktorej obraz tak ako pred stáročiami, platí aj dnes.
Balet SND priniesol v dvoch premiérach (v piatok 22. marca a v sobotu 23. marca 2024 ) silný príbeh lásky, vášne, ale i zrady a utrpenia – Manon. Dielo jedného z najvýznamnejších svetových choreografov druhej polovice 20. storočia sira MacMillana, na hudbu Julesa Masseneta, a vôbec jeho choreografiu, sme mali možnosť na Slovensku vidieť po prvý raz. K významným baletom tohto umelca patria napríklad Romeo a Júlia alebo Mayerling, predsa však zvíťazil záujem o Manon. Je to nielen sila príbehu, dramatickosť a jeho spoločenský dosah, ale i osobný záujem súčasnej riaditeľky Baletu SND Niny Polákovej, ktorá postavu Manon stvárnila počas svojej aktívnej kariéry sólistky Viedenskej štátnej opery a baletu a patrí k jej najobľúbenejším. Choreografiu s naším súborom naštudoval baletný majster Robert Tewsley, uznávaný odborník na diela MacMillana.
Tragická láska dvojice ústredných postáv – Manon a rytiera Des Grieux v podaní Kennetha MacMillana, je stvárnená citlivo. Je to príbeh ako z filmu – dojímavý, hlboký, schopný pretaviť sa aj do baletnej podoby. To, že ho divák vníma ako postupne sa odvíjajúci film, spôsobuje dôsledné, plynulé budovanie drámy. Postavy sa nám menia pred očami, vytvárajú plynulú dejovú líniu a baletný opus je schopný preniesť emócie na diváka. V mnohom ju dotvára, ba dokonca anticipuje hudba Jula Masseneta, ktorú s orchestrom Opery SND naštudoval anglický dirigent Martin Yates. K samotnému stvárneniu partitúry sa ešte dostaneme – bol to podmanivý, nový, mäkký, precítený zvuk orchestra, s jemnými, vytiahnutými sofistikovanými detailmi, ktorý diváka strhol od prvých taktov. A hudba samotná publikum dokázala viesť príbehom o nepokojnej Manon, romanticky milujúcej mladého študenta, súčasne však očarenej luxusom Paríža 18. storočia z románového príbehu Abbé Prévosta z roku 1731. Rovnako, ako sa stal tento román zdrojom pre choreografiu MacMillana, na jeho základe vznikli opery Masseneta a Pucciniho.
Tak, ako mnohé operné či baletné diela, jadrom príbehu Manon je láska. Vidiecke dievča Manon na ceste do kláštora stretáva chudobného študenta Des Grieux, do ktorého sa bezhlavo zamiluje. Ako opozitum tejto lásky je však vyhliadka v luxuse, ktorá ju láka – po boku bohatého GM. Opustí teda svojho milenca a vyberie sa do Paríža. Veľmi rýchlo je ním očarená, ako prostoduché dievča vyrastajúce v chudobe vníma lásku, na druhej strane je však omámená spoločenským statusom – v úlohe milenky boháča. Jej pokus o útek od bohatého ochrancu však zlyhá, je obvinená z prostitúcie a deportujú ju do Louisiany, kde ju mladý milenec nasleduje. Manon umiera v horúčkach v náručí svojho trúchliaceho milého De Grieux.
Napriek tomu, že ústredná postava Manon nie je jednoznačne pozitívna, divák s ňou zásadne sympatizuje. Rovnako ako s jej milencom Des Grieux, ktorý je svojej láske verný a jeho život je zničený. Chápeme, aké veľké je zdesenie ženskej hrdinky z chudoby, predvídame jej tragický koniec, pritom dielo nie je zamerané len na jej osud. MacMillanova choreografia cieli na celú spoločnosť. Na scéne sa odohráva niekoľko plánov, občas síce môžete mať pocit, že jej na nej mnoho zborov a neviete skôr, na čo zacieliť pozornosť, no nakoniec sa všetko vykryštalizuje. Viacplánovosť je pre toto predstavenie charakteristická – ak si na ňu nezvyknete do druhého dejstva, potom už vôbec. Okrem angažovania sólistov a zborov však majú tieto veľkolepé scény aj iný význam. Sú odrazom spoločnosti, charakterizujú ju a vytvárajú ohromujúce kontrasty. Tak, ako vidíme presvedčivo na oko sa blyštiaci luxus Paríža v druhom dejstve, v treťom príde pochmúrna atmosféra a temnota New Orleans. Farby versus šedo čierny záver diela so spodinou spoločnosti – nie je to len finále, ktoré tak nekompromisne ukazuje rozdiely v spoločnosti, ale i okázalý Paríž. Zborové scény a viacplánovosť diela uchvátia. V kontrastne k veľkým tanečným zborom, sú to najmä milostné scény ústredných hrdinov (slávne pas de deux Manon a Des Grieux), technicky náročné, no pritom dojímavé, plné vrúcnej lyriky. Z intenzity emócií páru je však zrejmé, že príbeh postupne kulminuje k tragédii.
Choreografia Kennetha MacMillana je v emóciách jasná a odhaľuje obraz spoločnosti veľmi priamočiaro, pričom je to sled rýchlych a rušných scén už v prvom dejstve, na námestí, kde Manon prvý raz stretáva študenta Des Grieux. Tak isto je akčné druhé dejstvo a tretie vyžaruje zo scény depresívnu, tragickú atmosféru. Príbeh a najmä obraz spoločnosti má podstatne viac k reálnym skutočnostiam, ako trebárs Romeo a Júlia. Je to dráma plná živelných udalostí, z ktorej cítite, že smeruje k tragédii.
Titulná rola Manon je označovaná za jednu z najťažších v neoklasickom repertoári. Choreografiu MacMillana pripravil so súborom Baletu SND baletný majster Robert Tewsley a hlavnú úlohu stvárnila Tatum Shoptaugh (v alternácii s hostkou Tatyjanou Melnyik, prvou sólistkou Maďarského národného baletu). Tatum bola v roli výrazovo i technicky presvedčivá, je zjavné, že na pódiu zo seba vydala maximum. Verili sme jej ako nevinnej, naivnej Manon, ktorá sa počas náhodného stretnutia zamiluje do mladého študenta, rovnako tak transformáciu v zrelšiu ženy a jej vášnivé city – známe spálňové pas de deux, napokon sa stala ženou, ktorá je rozmarná a užíva si bohatstvo a luxus. No emočne najintenzívnejšie bolo záverečné dejstvo, v ktorom ukázala svoju bezmocnosť. Spoločne s jej tanečným partnerom v úlohe des Grieuxa Andrea Schifanom (v alternácii Konstantin Korotkov) dokázali sprostredkovať divákom tragédiu, absolútnu úzkosť – zlomeného, nešťastného človeka. Schifano bol dobrý partner pre Shoptaugh – technicky obratný a istý, pritom náročnú choreografiu MacMillana obaja zvládli s eleganciou.
Z vedľajších postáv určite dominoval Andrej Szabo ako Monsieur G.M. Je to najmä charakteristická chôdza, ktorou ukazuje spoločnosti, v akom je postavení. Szabo vie ako ovládnuť pódium a získať si publikum – hrá pritom výraznou mimikou, všetky jeho gestá komplexne vytvárali v jeho podaní uveriteľnú, negatívnu postavu. Spoľahlivý bol aj Viacheslav Kruť ako brat Manon Lescaut, ktorý síce je taktiež negatívnou postavou, no opileckými scénami v druhom dejstve dodal postave istú hravosť a získal si publikum. Lescautovu milenku tancujú v alternáciách Romina Kołodziej, Nozomi Miura a Luana Brunetti (na prvej premiére Kołodziej – hoci, prekvapivo, s občasnými technickými zaváhaniami, ale uveriteľnou aroganciou, ktorú v tejto postave herecky stvárnila).
Práve negatívne postavy ako kontrast voči kráse a nevinnosti, mladosti, vytvárajú hybnú silu tohto diela. Z Manon vyžaruje dobro, ktoré má k naivite veľmi blízko, aj preto sa stáva ľahkým terčom pre ostatných. Oproti jej nevinnosti stoja ľudia s pokazenými charaktermi – a tie dielo určuje veľmi jasne. Spôsob, akým GM hodí peniaze na zem, ako sa pritom tvári a dáva najavo, že on je ten, ktorý si môže kúpiť kohokoľvek, je výpovedný. Rovnako jeho smiech, ktorým reaguje na zúfalstvo ľudí, ktorí sa takmer pobijú, len aby hodené peniaze získali. Celá táto postava je mimoriadne odpudzujúca a Szabo v nej neprehrával. Aj keď z ústrednej hrdinky spravia „bohatú“ ženu a ona si je toho vedomá, cítime, že je to len krátko trvajúca ilúzia a predvídame jej jasný tragický pád.
Na tomto balete nie je magický len jeho príbeh, ale najmä spracovanie. Počas troch dejstiev máte pocit, že sa dívate na nemý film, dokonale remeselne spracovaný s neočakávanými prvkami na scéne. Okrem príbehu lásky je to reflexia spoločnosti, ktorej obraz tak ako pred stáročiami, platí aj dnes. Oproti veľkolepým zborovým scénam sa v diele nachádzajú štyri kľúčové duety, plné vynaliezavých prvkov, čo však fascinuje najviac, je plynulosť fráz. Nie je to baletné umenie, ktoré otrocky na rytmus sleduje partitúru. Tak, ako tanečníci vyjadrujú plynulý výraz, samostatnou, osobitou zložkou tohto baletu je hudba poskladaná z Massenetových diel.
Pôvodne choreograf oslovil skladateľa Leightona Lucasa, ktorý pre balet vybral úryvky z trinástich opier a dvoch oratórií, orchestrálnych suít a klavírnych diel. V roku 2011 však novú orchestráciu pripravil ďalší britský majster – skladateľ a dirigent Martin Yates. Tak, ako sa odohrával príbeh na pódiu, rovnako sa odohrával v orchestrálnej jame pod taktovkou Yatesa. Hudba bola koherentná, dokázala často dej anticipovať, podobne, ako je to u Wagnera. Dirigent pri orchestrácii pracoval aj s leitmotívom – najvýraznejšia je melódia ústrednej hrdinky Manon, s ktorou na scénu prichádzal vždy charakteristický motív. Vybral ľahko zapamätateľnú, sugestívnu tému, no vyhýbal sa pritom trom najfrekventovanejšie uvádzaným operám Masseneta. Ak by totiž divák mal hudobné asociácie (ktoré by pri tituloch ako Manon či Werther zaručene vznikli), nedovoľovalo by mu to akceptovať príbeh odohrávajúci sa na javisku. Motív hlavnej hrdinky prevzal britský dirigent z piesne La Crépuscule, prekrásnej lyrickej skladby na text francúzskeho poeta Paul-Armand Silvestra, ktorá má v sebe clivotu a zároveň náladou jemne pastorálny charakter. Zinštrumentoval ju do takej podoby, aby zodpovedala Massenetovým postupom v inštrumentácii.
Dirigent Martin Yates: Massenetova hudba v balete Manon je odrazom doby minulej i dnešnej
Francúzska hudba a špeciálne tento skladateľ, majú v sebe sofistikovanosť, nádherné sóla drevených dychových nástrojov (hoboj, flauta, klarinet, fagot). V delikátnom zvuku, ktorý v podaní orchestra Opery SND prekvapil, sme počuli tieto sóla vycibrené, melodicky detailne tvarované. Pianissimo, v akom začali hrať, bolo dychberúce, zvukovo kompaktné. Od prvých taktov bolo zrejmé, že Yates pracoval dlho na výslednom zvuku orchestra. Podarilo sa mu nastaviť jednotlivé nástrojové skupiny tak, aby zneli homogénne, s krásnou jednoliatosťou, a pritom sóla boli spevné. Rovnako tak plechové dychy, ktoré zvyčajne majú problém s dynamikou a čistotou intonácie, podali v tento večer prvotriedne interpretačné výkony. Pritom z gest dirigenta bolo zrejmé, že nepatrí medzi autoritatívne, prísne typy, zároveň však vypracovanosť jednotlivých čísel, ich dynamická a zvuková vyváženosť, no najmä farebnosť, dávali tušiť, že s hráčmi pracoval precízne a detailne. Niekedy aj nekompromisnosť kombinovaná s ľudskými kvalitami dirigenta spravia na výsledku taký efekt, že máte pocit, že v jame sedí iný orchester, nie slovenský (napríklad, dovezený z Londýna alebo Paríža). Iste, menšie nedokonalosti technického charakteru sa našli, no práve ten zvuk, frázovanie, ľahkosť hudby a dokonalý balans nástrojových skupín všetko valcoval. Dramatické party zneli s presnými nástupmi, vycizelovanými dynamickými kontrastmi a kultivovanými sláčikmi. Massenetova hudba je ešte sofistikovanejšia ako ostatných francúzskych autorov. Ak nie je hraná s týmto delikátnym zvukom, jej efekt sa absolútne vytráca. Hráči orchestra sa však ocitli v dobrých rukách – naštudovanie Yatesa bolo ohromujúce. A pritom sa maestro okrem partitúry plnohodnotne venoval aj scéne – najmä dlhé, legátové frázy tanečníkov v duetách prispôsoboval hudbe. To, čo spravidla vídame na scéne nacvičené do rytmu, ktorý dirigenta často v tempe nepustí a v zásade určuje výraz a agogiku hudby, obmedzuje emócie hudby a jej výraz. No v prípade interpretácie Massenetovej hudby a v prevedení Yatesa sa to nestalo.
V čom bol ešte Yates nepochybne nekompromisný, bolo frázovanie s využitím rubata. Kým dirigenti u nás sa koncentrujú na správne noty a nástupy, on im poskytol slobodu v stvárnení silných, pamätateľných melodických motívov. Ak má sólista v orchestri vyniknúť, nikdy to nepôjde bez individuálneho vkladu interpreta. Tak, ako poskytol túto voľnosť a možnosť pracovať s tvarovaním melódií dreveným dychom (počuli sme v tento večer prekrásnu flautu, ale i hoboj, dolce efekt umocnili dve harfy), rovnako Yates tvaroval skupiny sláčikových nástrojov do týchto oblúkov. Metronóm šiel často bokom a vďaka tomu sme sa aj v balete dozvedeli, že hudba sa dá interpretovať vrúcne a s citom aj keď je sprievodným prvkom. Aj keď je to pravda len čiastočne, pretože hudba v tomto diele má podstatne významnejšiu funkciu ako len sprievod k tancu. Ako sme spomínali, charakterizuje jednotlivých hrdinov (tému Manon počujeme vždy, keď vchádza), no zároveň je výrazným, svojbytným dramatickým prvkom. Keď hudba modulovala, Yates jej dal špeciálny akcent. Skladateľ predsa nenapísal takú zásadnú zmenu v harmónii len zo špásu, každá zmena tóniny znela v interpretácii tohto britského umelca významotvorne. Bol to romantizmus, no nie, na ký sú naši hráči zvyknutí. Francúzska hudba, zvlášť Massenet, nemá nič spoločné s umelým sentimentom a prehnanými emóciami. Jeho krása je jednoduchšia, no skrytá. Na jednej strane v hustej textúre, podporená sláčikovými nástrojmi, na druhej vyniká emotívne zo simplicitne inštrumentovaných pasážach.
Okrem motívu Manon sme počuli aj ďalší motív – skladbu Elégie, ktorá znela, keď sa pár po prvý raz stretol a potom, keď zamilované dievča presviedča svojho milého, aby ju ľsťou získal späť od bohatého milenca. Ak vám nie je známa Elégie, vypočujte si pred pozretím baletu jej interpretáciu v podaní violončelistu Mischu Maiského a klavírneho sprievodu. A potom ju skúste precítiť s príbehom Manon. Je to dokonalé spojenie, ktoré vám prezradí, že táto láska je až za hrob, no jej tragický koniec je nezvratný. To, ako sólové violončelo pracuje s dynamikou a rubatami, sa pokúsil preniesť Yates do orchestra v prvom dejstve. Iste, nie v tom komornom duchu a nie až takými tempovými odchýlkami, no ten subtílny zvuk, výraz a kontrastnosť skladby, jej vrúcnosť a zároveň tragickosť, sme od hráčov orchestra počuli s maximálnym emocionálnym nasadením. A následne, v druhom dejstve znela Elégie výrazovo odlišne, odvážnejšie – hudba korešpondovala s dianím na scéne. Každé dejstvo prinieslo inú hudbu, sú to logicky vystavané celky, striedajúce nálady a vypovedajúce o posune príbehu. Z veľkého dramatizmu v úvode tretieho dejstva (presvedčivo hraného orchestrom) sme zrazu prešli do absolútneho pianissima. Nielen dynamikou, ale i textúrou sa hudba zásadne zmenila – prešla do úplného, hrobového ticha. Ohlásili ho sóla drevených dychových nástrojov, postupne sa pridal zvuk harfy a sladkobôľnych sláčikov. Intimita a delikátnosť francúzskej hudby bola (pre mňa osobne) v tomto dejstve najviac podčiarknutá. Balet Manon bol ukážkou, ako sa dramatické dielo, vďaka jednotlivým zložkám, dá spojiť do jednej veľkej, v harmónii fungujúcej symbiózy.
Bol to bezpochyby jeden z ich najlepších výkonov hudobníkov i tanečníkov. Ak si tento štandard udržia až do uvedenia 6.4.2024 a verme, že aj do ďalších sezón, bude to aj pre nových divákov mimoriadny zážitok.
Zuzana Vachová
Foto: Juraj Žilinčár
