Symfónia umenia si ani nemohla priať krajší úvod. Zaplniť námestie pred Pradiarňou 1900, sa nepodarí každému organizátorovi. Ľudia skrátka milujú nádheru operného umenia, hoc v koncertnom prevedení, ak je spievaná srdcom.

Festival Symfónia umenia píše svoj tretí ročník. Už v tom prvom bolo zrejmé, že sa profiluje inak ako ostatné festivaly – cieli na skupinu rôznych generácií, ponúka mnoho žánrov a druhov umenia. Okrem klasickej hudby je to filmové umenie, úzko na hudbu prepojené – v minulosti film o Čajkovskom, tohto roku o Mahlerovi. Okrem klasickej hudby je to napríklad aj jazz, menšinový žáner, no v dramaturgii postavený takým spôsobom, že dokáže byť zrozumiteľným, udržať si popri tom kvalitatívne vysokú úroveň a osloviť kultivovaného a inteligentného poslucháča. V desiatich ponúkaných koncertoch tohto roku Symfónia umenia dokonca cieli aj na detského diváka, vychováva teda novú generáciu poslucháčov. Je zjavné, že toto podujatie sa vyprofilovalo, získalo si svoje stabilné miesto a meno v našom hlavnom meste a má obrovský potenciál. Rečnícka otázka: prečo ho vytrvalo ignoruje náš FPU, veľkou záhadou…


Riaditeľka festivalu Symfónia umenia Andrea Kozáková

Nie je to len skutočnosť, že koncerty sú organizované pod holým nebom, a teda majú jedinečnú, špecifickú atmosféru, ale práve to, akú udalosť tieto koncerty predstavujú. Je to spoločenská udalosť so všetkým, čo k tomu patrí. Srdcom a dušou festivalu je jeho riaditeľka Andrea Kozáková, ktorá od prvého ročníka Symfónie umenia dbá o to, aby aj návštevníci chápali tieto koncerty ako niečo výnimočné. Stačí sa na ňu pozrieť a pochopíte, ako by rada vychovala svoje publikum. Je vzorom grácie, originality a luxusu v tom dobrom slova zmysle, je príkladom ako chápať takúto udalosť. No pritom to z jej strany nie je nič okázalé. Elegancia, vkus a dodržanie spoločenského bontónu vždy patrilo ku klasickej hudbe, akokoľvek sa naše hodnoty v 21. storočí liberalizujú a sledujeme trendy ako byť „cool“ a „free“, nikdy (v tom pevne verím, že skutočne nikdy) tieto slobodomyseľné, prípadne „anti“ tendencie, nebudú platiť v prípade klasickej hudby. K tomuto žánru skrátka a dobre, pristane konzervativizmus. Aj preto si stáročia klasická hudba drží status protipólu k iným žánrom. V oblečení, správaní, vzdelaní a paušálne vzaté, v kultúre. V tejto súvislosti mi napadá, že istý britský časopis raz robil anketu medzi poslucháčmi, či si vedia predstaviť, že členovia orchestra budú na koncerty oblečení civilne, teda rifle a spektrum farieb od krikľavo oranžovej až po nevkusnú tyrkysovú, nevynímajúc. Tie spravodlivé rozhorčenia v reakciách, dokonca až vzburu opýtaných, si neviete predstaviť. Následne túto otázku položili aj priaznivcom sociálnych sietí a za všetky komentáre snáď jeden výpovedný: „stačí, keď si pozerám fotky zo skúšky a vidím tie farby cirkusu a roztrhané oblečenia. To je katastrofa!“.


Riaditeľka festivalu Symfónia umenia Andrea Kozáková a starosta Ružinova Martin Chren

Preč od katastrof podobného druhu, poďme k otváraciemu koncertu festivalu (1.9.2023), ktorý je vždy – odhliadnuc od vyššie spomenutých skutočností, udalosťou. Zámerom dramaturgie, ktorú v rukách drží riaditeľka festivalu Andrea Kozáková, je ponúknuť publiku hviezdu svetového mena. Slovenskému obecenstvu na námestí pred Priadiarňou 1900 sa premiérovo predstavil svetovo preslávený tenor Rolando Villazón. Ako to už festivalu svedčí a patrí, niekoľko koncertov, vrátanie otváracieho, znie s orchestrálnym zvukom. Orchester Slovenská filharmónia dirigoval pôvodom ruský umelec – klavirista, huslista, skladateľ a dirigent Guerassim Voronkov. Vizuálnou, ale i speváckou ozdobou večera bola americká sopranistka Emily Pogorelc.


Večer sa po slávnostnom otvorení, kde divákov privítal okrem riaditeľky festivalu aj starosta Ružinova Martin Chren, ktorý je podporovateľom podujatia, začal trojicou diel Wolfganga Amadea Mozarta. Najprv znela predohra k opere Figarova svadba. Bolo jednoznačné, že príliš rýchle tempo, ktoré zvolil úvodom Voronkov, nebude možné udržať. Napokon, prejavilo sa to okamžite, najmä v problémoch s artikuláciou. Tá musí byť u Mozarta čistá, zreteľná, témy priezračné, jasne vyhraté, navyše v tejto predohre, ktorá patrí medzi najranejšie orchestrálne diela Mozarta, má byť citeľná komická opera (opera buffa) a vytrvalé rýchle tempo, ktoré tvorí napätie. Nie však príliš rýchle. Kým predohry obvykle citujú témy z operných diel, táto je výnimkou, skôr atmosférou je výstižná a evokuje nadšenie, má byť svižná a spočiatku menej nápadná, aby sa motív komického charakteru rozrástol do hlasného výbuchu celého orchestra. S gradáciou pracoval orchester dobre, bola zjavná snaha o odlíšenie dynamických nuáns, no v udržaní rytmickej súhry nastali vážne problémy. To, čo má znieť svetlými, jasnými a priezračnými tónmi, znelo ako úporná snaha muzikantov udržať nastavené tempo. Bolo uponáhľané a nielen dychové sóla zneli málo zrozumiteľne, ale v niektorých frázach aj sláčiky. Spomalenia neboli dostatočne precítené, skôr programové, bez potrebnej plynulosti, dokonca ani krásne hobojové sólo nevyniklo. To, čo malo znieť ako nával radostných emócií v hudbe a najmä hravosť typická pre Mozarta, bolo prekvapivo málo vyspievané a ťažkopádne.


Nuž, nie najšťastnejší úvod pred príchodom hlavnej hviezdy večera, zvlášť pri znalosti, že je interpretom, ktorý sa Mozartovej hudbe rozumie, skrátka, mozartovský tenor. Áriou Dona Ottavia z 2. dejstva Mozartovej opery Don Giovanni sa predstavil mexický rodák Rolando Villazón. Jeho kariéra prekvitala v rokoch 2003 až 2005, spieval po celom svete, vydal tri najpredávanejšie operné recitálové albumy. V roku 2007 utrpel vážne poškodenie hlasiviek, ktoré si vyžiadalo operáciu, ktorá si následne vyžiadala dvojročný hlasový kľud. Tvrdo však pracoval na tom, aby sa opäť vrátil na scénu, čo sa mu aj podarilo. Z dôvodu, aby šetril svoje hlasivky, k výberu repertoáru pristupuje opatrnejšie, no akokoľvek sa naňho dívame, jedno ostáva podstatné. Jeho nezameniteľná, tmavá farba a najmä prirodzený zmysel pre muzikalitu. Je to interpret, ktorý má cit pre hudbu, prejavujúci sa vo frázovaní, výraze a dynamike. Tak, ako dokázal zapôsobiť pred dvanástimi rokmi, dokáže si získať publikum aj dnes. Jeho hlas ostal nádherný a aj keď občas môžete pocítiť, že nespieva naplno, nič to nemení na výsledku. Vášeň je niečo, čo nepretne ani najostrejší skalpel. Má ju neustále, no spieva s väčšou dávkou rozvahy a inteligencie, pričom základ stále ostal.

V prvej árii, ktorú predviedol počas tohto večera, sme čakali najmä na povestnú dlhú frázu bez pauzy. Počiatočné rytmické nepresnosti orchestra, ktorý sa pod taktovkou hosťujúceho dirigenta počuteľne nedokázal so sólistom zladiť, vyrušili, no predsa, jeho typická farba, tmavšia, zamatová, lyrická mäkkosť v tóne, muzikálne frázovanie Villazóna, zatienili tieto nedostatky hudobného sprievodu. Mozart akosi našej Slovenskej filharmónii nepristane. Prišla aj dlhá koloratúrna fráza, odspievaná na jediný nádych a najmä ozdoby, v ktorých je tento interpret unikátny. Vždy túto áriu zaspieva inak – a to je pri tomto skladateľovi povolené. Nie, že povolené, priam žiadúce. Máloktorý tenor ovláda techniku tak, aby to dokázal odspievať takým spôsobom, ako to v tento večer predviedol práve Villazón. Okrem toho, sympatie publika si získal svojou osobnosťou – komunikáciou, často aj neverbálnou, ktorá však bola vrúcna a srdečná.

Pokračovali sme ďalším dielom tohto skladateľa – recitatívom a áriou Elettry z 3. dejstva opery Idomeneo Oh smania! oh furie… D’Oreste, d’Aiace. Emily Pogorelc bola najkrajšia v lyrických partoch, v dramatických presvedčila menej, zatiaľ jej prejav nie je dostatočne vyzretý na to, aby vedela dostatočne expresívne a vierohodne stvárniť drámu – práve v týchto partoch sa stával nezrozumiteľný. Táto postava prechádza charakterovo z eufórie do posadnutosti, každopádne, patrí medzi najťažšie árie tejto opery. V diele, ktoré speváčka predviedla, je charakteristická plynulosť medzi recitatívom a áriou (napokon, aj v celej opere), čo umožňuje jej kompaktné vnímanie emocionálnej hĺbky. Či to bol najšťastnejší ťah zvoliť takúto áriu úvodom jej vystúpenia, neviem, no každopádne, kus je to mimoriadne efektný z interpretačného hľadiska.

Pokračovali sme s Haydnom – recitatívom a áriou Orfea z 2. dejstva opery L’anima del filosofo (Duša filozofa alebo Orfeus a Eurydika, posledná, nedokončená opera Josepha Haydna skomponovaná pre Londýn), Dov’è quell’alma audace… In un mar d’acerbe pene. Prekvapilo tempo, ktoré strácalo na agilnosti a sťažilo spevákovi už aj tak ťažké spievanie. Je to široký vokálny rozsah, ktorý má Orfeus v tejto hudobnej dráme, no tenorista si vďaka presvedčivosti dramatického prejavu, výrazu a plnosti spodných a stredných polôh, získal publikum. V mori trpkého smútku, je preklad názvu árie – clivota je presne to, čo dokáže tenorista interpretovať tak verne, že ju priam cítite na duši.

Predohra k opere Sila osudu Giuseppe Verdiho nie je jednoduchá na pochopenie a interpretáciu. Témy, ktoré sú v protikladoch, musia byť zreteľne, kontrastne odlíšené. Úvodný, zlovestný motív neostal visieť vo vzduchu s dozvukom ako naliehavé zvolanie smerom k publiku, no bol o túto intenzitu ukrátený. Následne už orchester hral v dobre nastavenom tempe, Verdi v predohre uvádza námety z opery. Kľúčový je najmä spomínaný zlovestný motív osudu, neustále sa vracajúci (či už ako hlavná téma alebo pochmúrna, spodná melódia, neustále sa pripomínajúca ako hrozba a zlá predtucha), v kontraste s ním téma Leonory. Kumulácia týchto protikladných tém tvorí základ predohry, neustále sa rozvíjajú, prepletajú a samozrejme, gradujú. Gradačné momenty boli dostatočne expresívne, dramatické, téma lásky však príliš pomalá, rozdrobená, rovnako ako spomínaný úvodný motív, ktorý znel bez potrebných „výkričníkov“. Bola znateľná snaha dirigenta, podčiarknuť melodramatickosť skladateľa v tejto overtúre, no ako celok dielo nepôsobilo presvedčivo.

Pokračovali sme Verdim, L’esule už získali na kompaktnosti, aj témy boli vyspievané orchestrom spevne a výrazovo sugestívne. Za mňa osobne najzásadnejším highlitghtom bola ária Gildy Gualtier Maldè… Caro nome z 1. dejstva opery Rigoletto. Pre postavu Gildy má americká sopranistka všetky predpoklady. Jej soprán jej svetlý, no pritom objemný, umne vie využívať vibráto a hoci to bolo koncertné uvedenie, dokázala dať do výrazu a dokonca hereckého prejavu viac, ako by išlo o inscenáciu. To, čo absentovalo, aby bol dosiahnutý divadelný charakter, skoncentrovala všetko do spevu  – výrazu a emócií. Má dokonca ďalšiu výhodu: jej talianska dikcia bola bezchybná. S tým, čo majú spravidla „neeurópske“ speváčky problém, u nej vôbec nebol postrehnuteľný. Podarilo sa jej vo výraze dosiahnuť emócie, ktoré sú spojené s touto áriou. Extáza z prvej lásky Gildy, no pritom vo výraze bolo cítiť zraniteľnosť a ešte jeden kľúčový moment: spojitosť s flautou, ktorej sa dokázala priblížiť tónom a farbou. Speváčkine ozdoby boli presné, koloratúry čisté, priezračné. Napriek tomu, že rola je písaná pre dramatický soprán, poňala ho s lyrickou vrúcnosťou. Technicky náročné trilky spievala jemne a ľahko, vysoké C zaznelo s potrebným legátom. Jej výšky možno trochu boli občas ostrejšie, no v celkovom poňatí jej prejavu určite tento nedostatok nebol rušivý. Za mňa osobne bolo toto číslo najlepším a najpôsobivejším číslom večera. Emily Pogorelc je skutočný talent, s prirodzenými danosťami, krásnou farbou, schopnosťou precítiť dramatickosť árií, no zároveň cítiť z jej strany dôslednú prípravu. Dokázala skĺbiť to, čo je na tejto árii najťažšie – dramatické koloratúry, no zároveň dať hlasu objem – spravidla sa speváčky uchyľujú k jednoduchšej verzii, ľahkého spievania „po povrchu“.

Recitatív a duet Adiny a Nemorina Caro Elisir, sei mio…esulti pur la barbara z 1. dejstva opery Nápoj lásky – duet, ktorý spieval v minulosti hosťujúci tenor aj s Annou Netrebko. Výhodou bol v tomto duete krásne zafarbený, tmavý hlas a schopnosť hrať, vcítiť sa do role aj v koncertnom prevedení. Bol mimoriadne pozorný k dynamike a výrazu – jeho vtip má neopakovateľné kúzlo. Nielen hlas, ale i reč jeho tela bola výpovedná, výrazná a pútala publikum. Medzi spevákmi nechýbala povestná chémia, ktorá pri duetách, najmä tohto typu, na pódiu musí byť.

Predohrou k opere Daniela Aubera Nemá z Portici sme sa dostali k francúzskemu repertoáru. Ah, je veux vivre, ária Júlie z 1. dejstva opery Romeo a Júlia Charlesa Gounoda je obľúbeným repertoárom, ktorý znie na koncertných pódiách. Nie je to kus príliš dlhý, no dá sa v ňom zároveň predviesť veľa: koloratúrne party kombinované so zrelosťou hereckého umenia. Najmä zreteľná artikulácia je náročná, rovnako čistá intonácia – tieto všetky dispozície, alebo skôr precízna príprava zo strany sopranistky nechýbala. Rovnako citlivé rubata, ktoré podporili charakter diela. Dobrý zmysel pre rytmus, ktorý je kľúčom k tomuto kúsku, jej nechýbal – v tomto jej bol orchester veľmi dobrou oporou, dobre pracovala aj s dychom, čo je často úskalím mnohých interpretiek.

Offenbachove Hoffmannove poviedky sú vždy vďačným kusom pre publikum – odľahčené, humorné kúsky dokážu vzbudiť dobrú náladu a pocit dôverného vzťahu s operným žánrom. Ária Hoffmanna z 1. dejstva opery Va, pour Kleinzach patrí do stabilného repertoáru mexického tenoristu. Jeho nezameniteľná energia, životaschopnosť, schopnosť meniť výrazy, tempá – to všetko patrí k prednostiam speváka. V tejto árii ani nebolo cítiť, že spevák zmenil svoj prístup a je šetrnejší. Bolo sympatické, že šiel naplno – temperament a emócie tohto kusu, skrátka, nepustia.

Od španielskej zarzuely (Ruperto Chapí: La Revoltosa) sme prešli k španielskemu repertoáru. Akýkoľvek repertoár tenorista uviedol, vrúcne emócie mu pristali najviac. Prekrásne, presvedčivé boli jeho pianissimá (kedysi bol nimi preslávený), citlivé, mimoriadne muzikálne rubata v Ya mis horas felices (Reveriano Soutullo, Juan Vert). Les Filles De Cadix Léa Delibesa sa síce v podaní sopranistky začali trochu ťažkopádne a opäť sme počuli ostrosť vo vysokých polohách – interpretácia si vyžaduje ľahkosť a plynulosť fráz a mäkkosť vysokých tónov, no napokon sopranistka ukázala, v čom sú jej kvality. Jej sebavedomý prejav, sebaisté ozdoby, a hoci trochu viac operný prejav ako piesňový vyznel v tomto priestore s potrebnou malebnosťou. Práve táto pieseň je medzi zväčša operným a baletným repertoárom tohto skladateľa najznámejšia, takže opäť vhodne zapadla do odľahčenejšej časti druhej časti koncertu. Jeho oficiálna časť sa končila duetom Rafaela a Soley z opery El gato montés Vaya una tarde bonita… Sí! Torero quiero sé z opery El gato montés. Nielen krása hlasov, ale aj ich kompatibilnosť, dialogické úseky aj dvojhlasy, sóla – tvorili krásny, kompaktný celok.

Samozrejme, bez prídavkov na takomto koncertu, by to bolo nemysliteľné. Tak trošku „pop“ repertoár – Lehárovu Meine Lippen, sie küssen so heiß  preslávila koketná Anna Netrebko a mladá americká sopranistka tak trošku kopírovala jej prejav. „Prešporákmi“ obľúbená Lippen schweigen nemohla chýbať, ale ani iskrivý prípitok z Taviaty Libiamo, libiamo ne’lieti calici.

Rolando Villazón je spevák, ktorý má stále v sebe gráciu, nebojí sa na pódiu ukázať ľudskosť a zraniteľnosť, prvok kontroly nad hlasom smerujúci k skôr k elegancii ako spontánnosti, vo vokálnom prejave to hrá na absolútnu istotu, no základom ostáva fakt, že je to najhudobnejší a najemocionálnejší interpret, aký dnes v súčasnosti v tomto žánri pôsobí. A Bratislava ho odmenila vrúcnosťou, srdečnosťou a vďakou, akú si nepochybne zaslúži.

 

Zuzana Vachová

Foto: Symfónia umenia

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno