Diela, ktorými chcel skladateľ objímať svet a vesmír nie sú pre Slovenských filharmonikov žiadnou novinkou. Bola to však prvá spolupráca šéfdirigenta Daniela Raiskina, ktorý zvolil novátorskú koncepciu. A tá vždy nemusí podporiť hĺbku diela.

Slovenská filharmónia slávnostne otvorila 74. sezónu dvojicou abonentných koncertov, ktoré sa konali vo štvrtok a piatok 20. a 21. októbra 2022. Orchester a Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň) sa publiku predstavili pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina a pripravili skutočne náročný repertoár – tak pre interpretov, ako aj pre samotné obecenstvo.


Vnímať súčasné slovenské dielo, ktoré znelo úvodom, následne neobohraný husľový koncert a následne ešte Mahlerovu symfóniu, to už je dramaturgia, ktorá dá percipientovi zabrať. A nepochybne aj muzikantom.


Ešte pred hodnotením interpretačných výkonov, patrí sa venovať začiatkom novej sezóny aspoň pár vetami zmenám, ktoré pripravilo vedenie tejto inštitúcie publiku. Divákov privítali vynovené bulletiny s piktogramom Reduty a nové názvy jednotlivých cyklov. Z názvov koncertných cyklov ponúkajúcich široké spektrum hudby od klasicizmu až po hudbu 20. storočia zmizol názov „hudba troch storočí“, ostáva zachovaný len abonentný cyklus označený písmenami. Hlavný abonentný cyklus ponúka poslucháčom tie najväčšie orchestrálne partitúry, medzi ktoré nesporne patrí aj Symfónia č. 5 Gustava Mahlera. Môžeme sa tešiť aj na dielo ďalšieho velikána – v novej sezóne Slovenská filharmónia ponúkne výber z opernej tetralógie Richarda Wagnera – Prsteň Nibelungov bez slov. Viac o novej sezóne si prečítate aj na našom webe.


Večer otvorila premiéra diela slovenského skladateľa Egona Kráka Les anges du ciel / Nebeskí anjeli, hommage à Josquin Desprez, ktorú skladateľ venoval Slovenskej filharmónii. Pre Egona Kráka je jeden z najslávnejších európskych renesančných hudobných skladateľov symbolom humanizmu, ale aj intelektu a vedeckého poznania. Krák upozorňuje, že žijeme v dobe, kedy sa opovrhuje týmito hodnotami, zabúda sa na ne, šíri sa nenávisť a ničia sa tradičné humanistické hodnoty. A osobitný zreteľ pritom kladie na umenie. Skladbou premiérovanou počas otváracieho večera novej sezóny (recenzované z prvej dvojice koncertov – štvrtok), nielen spomína na franko-flámskeho hudobníka, ale zároveň ho aj oslavuje. Súčasným pohľadom sa díva na jeho dielo, vyjadruje mu svoj obdiv a hovorí, že naň nemôžeme zabudnúť: „Nielenže svojim pohnutým životom vo veľmi nepokojnej dobe predstavuje obraz moderného európskeho kozmopolitného intelektuála (podobne ako pred ním Guillaume Dufay), – ale navyše v kontexte svojich súčasníkov – Erasma Rotterdamského, Jeana Ockeghema, Leonarda da Vinciho, Michelangela Buonarottiho a mnohých ďalších velikánov kultúry a umenia – stelesňuje jedinečný symbol dokonalosti vrcholnej renesancie.“


V skladbe Les anges du ciel / Nebeskí anjeli Egon Krák využil fragment z poézie, ktorý zhudobnil Desprez v motete. Je to záverečný monológ Dido z Vergíliovej Aeneis (text v preklade v českom jazyku dostali diváci koncertu prostredníctvom bulletinu k dispozícii). Dominancia dychových nástrojov v pomerne expanzívnom úvode sa zmenila nástupom zboru, ktorý priniesol do atmosféry kontemplatívny tón. Nebol to však len smútok, no spôsob, za ktorým je cítiť aj zvláštne objavovanie nového – nepoznaného. Okamžite bolo možné postrehnúť, že spôsob, akým skladateľ pracoval s hlasmi, bol polyfonický. Bolo to jedno veľké, súčasné moteto s jasným štruktúrovaním jednotlivých hlasových skupín, zreteľne nesúcich tému. Duchovné posolstvo tejto skladby bolo mimoriadne silné a citeľné z výrazu (znásobené textovou predlohou). Ak by sa ešte podarilo dostať do diela intenzívnejšie dynamické kontrasty a precítenejšie pianissimá (vo forte znel zbor dostatočne presvedčivo, no plastickosť sa vytratila, keď malo prísť práve k tým kľúčovým partom), nepochybne by bol posluchový zážitok sugestívnejší. Vedenie hlasov Krák podporoval motívmi v dychoch – či už v drevených alebo plechových, často zneli v sólach a podporili lineárny charakter diela. Hoci záverečný monológ Dido je plný rezignácie, pre skladateľa akoby sa stala primárna tá druhá rovina tohto diela – túžba po dokonalejšej existencii. Striedanie tichých, vnútorných momentov s energickými, plnými života, ktoré mali prevahu, to potvrdili. Pomyselnú codu diela tvorila citácia latinského misála – a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle, možno ju považovať za citlivé vnímanie aktuálnej situácie a zároveň naliehavý odkaz. Napokon, dielo ani nekončí zúfalstvom, no nádejou.

Sólistkou druhého uvádzaného diela bola mladá holandská huslistka Simone Lamsma,  ktorá sa prišla do Reduty po roku a pol. Tentoraz v jej interpretácii znel Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35 Ericha Wolfganda Korngoldarodáka z Brna, držiteľa dvoch Oscarov za filmovú hudbu, ktorú komponoval pre Hollywod po emigrácii do USA v roku 1934. Korngoldovo dielo vo všeobecnosti u nás nie je až tak známe, nepatrí medzi typických skladateľov klasickej hudby, skôr býva označené nálepkou „komerčné“, napokon, aj po premiére jeho husľového koncertu sa objavilo v dobových recenziách, že je to len „pozlátko“, a skôr „kukurica“ ako zlato (pohrávajúc sa pritom s jeho priezviskom). Napriek všetkému, je krásny, aj virtuózny, má aj prvky Hollywoodu (alebo ešte inak povedané, filmovej hudby), pretože akokoľvek sa snažil vymaniť z tohto žánru, predsa len sa naňho isté „maniere“ nalepili.

Korngoldov husľový koncert patrí do kategórie nového, málo uvádzaného repertoáru, ktorý chce prinášať šéfdirigent Raiskin publiku. Fakt, že tento skladateľ bol kompozične zručný, sa prejavuje aj v jeho husľovom koncerte – okrem toho, že mal dar invencie hudobných nápadov (ktoré akoby ani v koncerte nemali konca kraja), dokáže doslova maľovať rôzne nálady. To je presne ten prvok, ktorý mu ostal z filmovej hudby. V čase, keď vznikala aj partitúra k filmu Another Dawn (1937), postupne začal komponovať aj husľový koncert, využíva teda rovnaké hudobné témy. Atmosféra filmovej hudby je citeľná už v prvej časti – skladateľ bol majstrom nálad, orchestrácie a bohatej škály výrazu.

Už hneď úvodné frázy v podaní holandskej huslistky boli interpretované s nádychom romantizmu, rozhodne to však s pátosom neprehnala, ani s agogikou – práve preto bola jej triezva interpretácia pohľadom súčasnej umelkyne na toto dielo. Nie je to však len tento štýl, s ktorým sa musela vysporiadať. Skladateľ využíva jedinečnú zvukovosť – už hneď v prvej časti kombinoval ľúbivé, krásne harmonické postupy s prekvapivými disonanciami. Z lyriky a príťažlivo plného tónu Simone Lamsma plynulo dokázala prejsť do expresívneho, drsnejšieho výrazu. Orchester v týchto pasážach pod taktovkou Raiskina výborne pracoval s tempami a ťahal túto vznešenú prvú časť Moderato nobile do nečakaných zvratov v sonorike. Sólistke poskytol dobrú oporu, no skladateľ mu nenadelil len sprievodnú funkciu. Rozohral v ňom nové farby a témy, takže sa stal plnohodnotnou súčasťou živého organizmu. Znel s plným zvukom, výrazne a s dobre vystavanou dynamikou.

Pomalú časť Romance. Andante poňala sólistka snivo, s veľkou nehou, no zároveň emocionálnou intenzitou. Dobrá rezonancia, krásne znelé vrchné registre aj spodné – hneď v úvode časti sme počuli sólo v kontrastných výškových polohách, boli v jej podaní sebaisté, technicky a výrazovo presvedčivé („korunované“ v závere nepresnými rytmickými nástupmi v orchestri, žiaľ, pomalé tempá sú často úskalím nášho telesa).

Iskrivé finále tohto koncertu je ako z dobrodružného filmu. V podstate, celý koncert je ako veľké filmové dobrodružstvo, ktoré poslucháča intenzitou svojich emócií vtiahne, no zároveň pomerne rýchlo aj vyprchá. Ak aj doposiaľ virtuozita sólového nástroja nedostala taký priestor, tak v záverečnej časti jej nechal skladateľ dostatok pasáží na technicky náročné, energické pasáže. V medzihrách vynikol aj orchester – či už v prvej aj tretej časti sme naplno vnímali zmysel Korngolda pre inštrumentáciu.

Koncert pre husle D dur skladateľ venoval Alme Mahlerovej, manželke Gustava Mahlera, ktorého takmer 70-minútová 5-časťová Symfónia č. 5 z roku 1902, znela po prestávke. Dozrieť na Mahlerovo dielo si nepochybne vyžaduje svoj čas, zrelého umelca, ktorý už má nadhľad, vzácny rešpekt k dielu a dokáže stvárniť symfóniu tohto velikána s ušľachtilosťou a krásou. Šéfdirigent Raiskin je známy svojím novátorským, odvážnym prístupom k symfonickej tvorbe – nazerá na ňu pohľadom súčasného tvorcu, ktorý žije v modernej dobe a je presvedčený, že publikum si rovnako žiada posun v estetike. Veľmi často v jeho prípade nastáva (niekedy až šokujúca) práca s tempami, čo v prípade napríklad Beethovena môže dodať na dramatickosti a romantickom náboji diel, otázkou však je, či je na mieste takýto experiment aj v prípade Mahlerovej symfónie. Iste, existujú aj dnes rôzni svetoví dirigenti, najmä mladí, ktorí tento prístup majú, rovnako Raiskin je reprezentant mladej generácie, dívajúc sa na tieto veľké diela inak. No ak ich túži spracovať moderným spôsobom, estetikou blízkou dnešnému poslucháčovi, potom aj je doslova nevyhnutné dbať na vycizelovanie všetkých detailov v Mahlerovi, aby sa z neho všetka tá krása nevytratila.

So Slovenskými filharmonikmi sa Raiskin pustil do Mahlerovho diela po prvýkrát, bývalý šéfdirigent Emmanuel Villaume s telesom v rámci svojho dlhoročného projektu odohral niekoľko Mahlerových symfónií. Diela, ktorými teda chcel skladateľ objímať svet a vesmír nie sú pre filharmonikov žiadnou novinkou (aj v minulosti ich uvádzali hosťujúci dirigenti). Napokon, aj samotný Raiskin má skúsenosti s Mahlerovými symfóniami so zahraničnými telesami.

20. októbra 2022, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 19.00
Otvárací koncert 74. sezóny Slovenskej filharmónie, účinkujú:
Slovenská filharmónia, Daniel Raiskin – dirigent, program:
Gustav Mahler – Symfónia č. 5

Táto symfónia je dokonalosť sama – a zároveň najťažšia na interpretáciu, najmä pre sláčikové nástroje. Už po trúbkovom sóle a prvých kontrastoch v dynamike bolo zrejmé, že Raiskin nielen o čosi zrýchlil tempo, no aj k dynamike pristúpil svojsky. To napätie, ktoré má byť vytvorené už v úvode, tajomno a skutočná intenzita v dynamike, bola len výsledkom dôsledného hrania zápisu v partitúre, nie precítenia Mahlerovej hudby. Chýbala plynulosť a homogénny zvuk, ktorý je žiadúci, strohý rytmus a akcenty ju významne rušili, čím sa tak zásadne narušil hudobný tok. Nádherná téma v sláčikoch, ktorú skladateľ predpisuje v pianissime a orchestre ju hrajú so zatajeným dychom (Mahler predpisuje v partitúre – ešte zdržanlivejšie, violončelám a kontrabasom dokonca ppp), bola interpretovaná v mezzoforte. Znelo to ako výbuch uprostred očakávaného rozjímavého ticha. Aj bodkovaný rytmus bol hraný ťažkopádne namiesto vyspelej, kultivovanej plynulosti, ktorá by vyzdvihla krásu melódie.

S chladom, bez angažovanosti interpretovaný smútočný pochod nenavodil tú trúchlivú náladu, no skôr bola závažnejšia práca s kontrapunktickými úsekmi. Nezreteľne odstupňované, málo vyspievané témy a kontrapunkt v jednotlivých nástrojových skupinách na jednej úrovni spôsobili, že sa z nich stal jeden neprehľadný zvukový kolos. Chýbala elegancia a nekonečná krása, ktorú od tejto symfónie čakáme – krása, ktorou sa môžeme v dlhých legátach nechať unášať. Ťažkopádnosť namiesto potrebnej ľahkosti a bez žiadúcich, priam bytostne potrebných pianissimových dynamických krás interpretácia akoby popierala dielo samotné. Ťažko potom spraviť búrku a drámu, keď pred ňou nie je to povestné ticho. Bol to experiment, ktorý nemusel lahodiť každému – novátorský pohľad Daniela Raiskina, otázkou však je, či experiment na tejto pôde nie je priveľké riziko. Jeho výsledkom bola rozdrobenosť – bez chápania celku, zaniknutie všetkých tých detailov, nuáns, ktoré mali postupne vyplávať na povrch z mimoriadne komplikovanej štruktúry.

20. októbra 2022, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 19.00
Otvárací koncert 74. sezóny Slovenskej filharmónie
účinkujú:Slovenská filharmónia, Daniel Raiskin – dirigent
program: Gustav Mahler – Symfónia č. 5

Určite, našli sa aj krásne a vydarené momenty symfónie – precítene vyspievaná téma vo violončelách, ktorá postupne stúpala z piána, zo sólo výkonov nepochybne treba oceniť špičkový, absolútne bezchybný interpretačný výkon hornistu Róberta Kisa (1. hráč na lesnom rohu SF), vhodne bolo zvolené aj tempo v Scherze (Nie príliš rýchlo – píše Mahler), hoci orchestre spravidla volia rýchlejšie, v tomto prípade sa Raiskin držal skladateľovho zámeru. Nedosiahol síce potrebnú ľahkosť, no i táto verzia bola akceptovateľná (hoci miestami sa prejavila zvuková nesúrodosť v orchestri).

Škoda, že sa nepodarila dodržať transparentnosť partitúry. Mahler je majster v „skrývaní“ hlasov, no keď sa poslucháčom neodhalia, rozhodne z jeho diela nemá taký zážitok. Úskalím bolo aj slávne Adagietto – „Sehr langsam“ je označením, ktoré si azda nik nedovolil porušiť s takou trúfalosťou, ako práve šéfdirigent Slovenskej filharmónie. Dosiahol síce celistvosť a plynulý tok melódie, no nie jej hĺbku a nekonečnú rozpínavosť. A samozrejme – dynamika, ktorá opäť namiesto úvodného pianissima prekvapila odvážnym mezzoforte. Mahlerova hudba je v prípade tejto symfónie absolútnou, bez programu, no Mahler bol v hudbe filozof, neustále sa zaoberal otázkami života a smrti. Jeho rukopis je týmito otázkami poznačený, no v tejto interpretácii tento rozmer chýbal. Záverečné Rondo bolo sklamaním z interpretačného hľadiska. Obsahuje mnoho virtuóznych prvkov a bolo zjavné, že hráči orchestra by (až na výnimky) potrebovali na nacvičenie tohto diela podstatne viac času.

Porovnávajúc výkon Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, ktorý pred pár týždňami pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda uviedol Symfóniu č. 2 Gustava Mahlera, je okamžite jasné, že novátorská koncepcia Daniela Raiskina (hoci vždy to môže byť osviežujúce a prínosné, nie je nutné neustále počúvať rovnaké nahrávky desať a viac rokov staré) nebude pamätná. Zato spôsob, akým stvárnil Mahlerovo dielo šéfdirigent Lenárd a najmä ako ho hudobníci dokázali pochopiť a odovzdať publiku, si pamätáme stále.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno