„Vypni to!“ nekompromisne zavelil viditeľne rozladený Maroš Pavúk, hlavný organizátor Slovenského alternatívneho leta, keď si bufetár Gabriel dovolil pustiť z prehrávača nasladlý šláger nemenovanej nitrianskej kapely Vyrobená pre mňa. Žiaden mainstream sa počas festivalu skrátka neakceptuje. Je to oslava hudby menšinových žánrov, nielen na pódiách, ale aj mimo nich.

Písal sa rok 1995 a na hrade Bzovík sa konal prvý ročník Slovenského alternatívneho leta, ktorý zorganizovali zakladatelia klubu Bombura v Brezne. Partia ľudí mala prirodzenú potrebu uvádzať na festivale alternatívne kultúrne žánre – dať im podstatne väčší priestor, nielen klubový.


Od toho roku až sa postupne budovala silná komunita ľudí vyznávajúcich alternatívu – nielen v hudbe, ale i vo výtvarnom umení, literatúre a životnom štýle. Marošovi Pavúkovi a ľuďom, ktorí pri ňom verne stoja od začiatku festivalu, sa podarilo to, o čom možno mnohí organizátori festivalov len snívajú. Vybudoval nielen značku, ale i stabilnú, spriaznenú komunitu ľudí vernú tomuto podujatiu. Prídu na „svoj“ festival každý rok – vidíte tam známe tváre, dokonca publikum rozpoznávate vďaka vonkajším znakom, ako je ich oblečenie, sandále-kristusky, klobúky, náramky, ľanové nohavice, slnko namaľované na tričku, ale spájajú ich najmú vrúcne objatia.


SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Priateľstvá, ktoré tam vznikli počas tých rokov a súdržnosť tejto komunity je natoľko silná, že ju akási korona ani kríza nerozbili. Dokonca ani časté striedanie lokácií. Festival za uplynulé roky niekoľkokrát menil svoju polohu, no fanúšikovia si ho vždy našli, aby sa napokon opäť dostal do východiskového bodu. SAL sa po dvadsiatich siedmich rokoch vrátil na hrad Bzovík. Táto goticko-renesančná protiturecká pevnosť, bývalý kláštor premonštrátov má svoj genius loci. Dýcha neopakovateľnou atmosférou – má v sebe nielen kus histórie, ale aj tajomna. Navyše, ruiny jedného z najstarších kláštorov na Slovensku sú situované v prírode, niet preto lepšieho miesta pre ľudí, ktorí prídu na festival, aby sa v okolí priamo v kempingu aj ubytovali.


SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

14. až 16. júl 2022 teda patril alternatívnej kultúre – festival sa začal netradične, vo štvrtok, keďže sa tohto roku predĺžil o jeden deň a hoci možno nedovolil prísť mnohým „cezpoľným“, domáci z obce Bzovík mu nedali košom. Organizátori takticky otvárali festival miestnou kapelou a za bicími nástrojmi sedel súčasný starosta obce Bzovík Boris Sedmák. Skupina s názvom Nohy Do X pritiahla na festival približne tri stovky ľudí, zväčša miestnych. Bez mučenia priznávam, že táto hardcore lahôdka mi ušla, no podľa slov svedkov, ktorí ju počuli, mal koncert tejto skupiny potrebnú energiu. Hoci samotní muzikanti o sebe tvrdia, že po dlhom čase už nehrajú takú tvrdú muziku, poslucháči sa zhodli, že metal, „tvrdé jadro“, rýchle tempá a drive ich vystúpeniu nechýbali.


SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Počas prvého večera festivalu fungovalo len jedno pódium – Akropola Kremnica stage, kde ešte vystúpili God and Eve a Kubo Ursiny & Modrý vrch live. Album z roku 1981 Modrý vrch patrí k najlepším a najznámejším platniam Deža Ursinyho a básnika Ivana Štrpku. Dočkal sa niekoľkých reedícií, predalo sa z neho tisícky kópií a opäť vyšiel na vinyle.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Vydal ho Ursinyho syn Jakub, ktorý už na SAL koncertoval (aj pred niekoľkými rokmi realizoval projekt Kubo Ursiny & Provisorium s najznámejšími piesňami svojho otca). V čase svojho vzniku mohol zaznieť Modrý vrch naživo len dvakrát, preto vďaka Kubovi môže byť jeho dielo stále živé. Pritom, nie sú to jednoduché skladby – majú náročný harmonický pôdorys, ťažké sóla, variabilnú metrorytmickú štruktúru. Kubo sa však obklopuje skvelými muzikantmi, preto interpretácia piesní je kvalitná a najmä, v speve sa neštylizuje do pózy otca. To je základný predpoklad, prečo ho majú ľudia radi.

Už v prvý večer privítal hostí ako sa patrí zakladateľ festivalu – Maroš Pavúk, gramcovačkou, na ktorej vyberal tie najlepšie alternatívne skvosty. Je to človek, ktorý má neuveriteľný prehľad v tejto hudbe a obrovskú diskografiu, takže rok čo rok dokáže zabezpečiť zábavu pre všetkých priaznivcov alternatívnej hudobnej kultúry.

Počas druhého dňa otvorili aj ďalšie pódium – okrem menšieho Akropola Kremnica stage muzikanti vystupovali aj Bombura stage, ktorý bol situovaný za hradom. Tento nápad sa javil spočiatku ako veľkolepý a priestorovo magický, no časom sa ukázali aj jeho trhliny, najmä z dramaturgického hľadiska. Programy si často kolidovali, vystúpenia skupín sa diali paralelne a keďže vzdialenosť medzi pódiami bola značná, interpreti často nemali svoje publikum. Navyše, hlavný Bombura stage mal aj pomerne nedostupný terén, takže keď ste sa chceli dostať vo večerných hodinách ku kapele pri pódium, zbehnúť strmým kopčekom bol vždy tak trochu „let do neznáma“ s neistým, dobrodružným výsledkom.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Menšie pódium uprostred celého diania – Akropola Kremnica stage, malo podstatne súdržnejšiu atmosféru pre ľudí. Ocitli sa v tesnej blízkosti interpretov, a napokon i publikum medzi sebou cítilo vzájomný kontakt, takže atmosféra koncertov nebola taká neosobná. Čo si budeme hovoriť, SAL nikdy nepatril medzi veľké, masové podujatia a takým celé roky aj ostal, práve v tom je jeho čaro. Zachoval si svoju tvár, napokon, alternatívne hudobné prúdy nie sú a nebudú masovou záležitosťou. Vyhraňujú sa voči mainstreamu osobitým rukopisom, náročným na počúvanie.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Piatkový program na Akropola Kremnica stage otvoril Martin Fábry alias Onesamble. Zvuk, ktorý dosiahol len s jedinou gitarou, bol monumentálny, pritom, ako sám upozornil, nepoužil pri performance žiadne loopy. Na jeho vystúpení bola pozoruhodná mnohotvárnosť jeho kompozícií. Každá priniesla svoj vlastný svet, každá bola zvukovo aj kompozične odlišná. Obohatil prirodzený zvuk gitary a ukázal, aké sú rozmanité možnosti rozširovania jej zvukových variácií. Fascinujúca však bola aj hudobná forma jeho skladieb. Z jednoduchého motívu dokázal vyskladať formálne dômyselnú a najmä zvukovo bohatú skladbu, z ktorej ste mali pocit, že znie celý orchester. Gitaru si dokázal zameniť na sláčikové nástroje či pestrú paletu bicích nástrojov. V závere znela aj skladba, ktorej zjavnou inšpiráciou bol štýl minimal music. Postavená na jedinom motíve, efekt zvonkohry, repetícia priniesli v podaní Martina Fábryho až katarzný účinok. Skvelý úvod festivalu – kto by to bol povedal, že hneď na začiatku, z B stage, z ktorého sa neskôr (paradoxne), vykľulo hlavné pódium, a nenápadne vyzerajúci muzikant, prinesie takéto predstavenie.

Tibor Feledi Kairos Quintet nasledovali ako ďalší program. Sú to všetko muzikanti, ktorí sú výborne podkutí technicky, ich projekt spája progresívny jazz s tradíciou slovenských detských piesní. Kombinácia Groove a jazzových prvkov s vplyvmi elektroniky, fusion, post-bopového štýlu dáva hudobníkom dostatok priestoru na náročné inštrumentálne výkony a to, čo robí jazz jazzom – improvizáciu. Dnes už mnohí hudobníci hrajú podľa vopred napísaných partov dokonca aj to, čo by malo byť slobodné. V prípade tejto formácie sme však počuli nielen originálny sound, dobre šlapajúcu rytmiku, ale aj výborné sóla. V skladbách pritom dodržiavali klasickú formu – téma, improvizácia téma, no ich sóla boli dominantné, tvorili dobre vystavané jadro v zvukovo progresívne znejúcich kompozíciách (v melodickej štruktúre ste ihneď rozpoznali napríklad aj exoticky znejúcu pentatoniku, v harmónii moderné spojenia, no najkrajšie boli vrstvenia zvuku – samostatná melodická línia v basovej linke a paralelne s ňou mala svoj život dychová sekcia). Plným, prierazným tónom na alt saxofóne sa vynímala Lenka Molčányiová, na trumpete sme počuli ďalšieho unikátneho hráča Michala Cálika, rytmickú sekciu tvorili: Juraj Raši, bicie nástroje, Michal Šelep na base a samotný líder Tibor Feledi za klávesmi.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

 

Americká kapela The Carpentner Ants je už na Slovensku ako doma, členom kapely sa v našich končinách páči, napokon na Slovenskom alternatívnom lete už účinkovali, dokonca v pohnutých časoch covidu. Tohto roku pricestovali opäť, aby odohrali na SAL koncert a zároveň spojili príjemné s užitočným – s dovolenkou. Nik nedokáže tak zvukovo presvedčivo zahrať country, blues a ďalšie štýly zrodené v Amerike ako muzikant, ktorý má túto hudbu v krvi a duši. Vyrastal s ňou a žiadna škola, kurzy či akékoľvek ďalšie skúsenosti nemôžu nahradiť to, čo predviedli Carpentner Ants na Počúvadle, za podstatne väčšej účasti publika, rovnako aj teraz, za komornejšieho potlesku. Pesničkárstvo, ktoré má úplne inú tradíciu v zámorí ako u nás, znelo v ich podaní energicky, blues s plačom gitár, country s potrebným životom.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Napokon prišiel ten správny čas aj na otvorenie hlavného pódia – prvý koncert na Bombura stage patril projektu bubeníka a klávesáka Mariána Slávku – vLáska. Už hneď po prvej skladbe ste vedeli, že Marián Slávka so svojimi muzikantmi vie ovládnuť pódium a úplne prirodzeným spôsobom aj publikum, aj keď spočiatku bolo len skromné. Ľudí však prilákala hudba a najmä príbehy, ktoré Marián napísal počas jedného večera. Projekt vLáska totiž skutočne vznikol počas jediného večera – klavirista a bubeník, ktorého môžeme poznať z formácií ako Longital a Talent Transport, si k príbehom v jeden večer sadol, skomponoval k nim všetky noty, akordy a celý album otextoval sám. Projekt z roku 2017 však mal aj pokračovanie. Vláska 2 sa začal formovať už vlani v máji pod hlavičkou vydavateľstva Slnko Records. Albumy spoznáte tak, že autorom vizuálov oboch je výtvarník Marek Ormandík.  Všetko to do seba zapadá, tvorba Mariána Slávku je osobná, jeho príbehy a melódie sa vás ako poslucháča okamžite dotknú. Ústrednou témou druhých Vlások sa stala improvizácia, ktorá odznela v rámci klavírneho intra na koncerte Longitalu v Brne. Marián Slávka si tento motív zapamätal a použil ho ako hlavný motív naprieč celým albumom.

Slávka neprekvapil: na pódiu hral na bicími naplno, pričom tento nástroj dokáže ponímať aj ako melodický nástroj a zároveň sa plnohodnotne venuje aj klávesom. Ďalší klávesák, Martin Šenc disponuje mimoriadne dobrou technikou, čo je potrebné pre kompozície Slávku, keďže hudobne primárne vychádzajú z klavírnych podkladov. Kompozične tvoria syntézu niekoľkých žánrov – je to autor, ktorý má dar od Boha vziať si z každej hudby to najzaujímavejšie a najharmonickejšie (alebo naopak, to najmenej harmonické, aby dosiahol ten správny kontrast v modulácii, ktorá vám na prvý pohľad môže vyraziť dych, no zrazu zistíte, že tam patrí, lebo bez nej by to nebolo ono). Zostavu dotvára Lukáš Duchovič – jeho gitarové sóla si na Bzovíku vyslúžili zaslúžený potlesk. Duchovič dokonale pozná formálnu výstavbu Slávkových kompozícií (na albume sa podieľal aj ako producent a tiež ako textár viacerých skladieb). Vie, že to nie sú štandardné piesne, preto aj jeho sóla neboli stavané klasicky, no skôr ako svojbytné, dobre fungujúce samostatné mini-diela. Dolaďovali tak celkovú atmosféru skladieb, zároveň nestrácali schopnosť byť ambicióznymi sólo výstupmi. Odkaz na Deža Ursinyho v pesničke Dezider či magická Krajina dokázali vtiahnuť poslucháčov do mimoriadne farebného, hudobne impresionistického sveta Mariána Slávku. Každý jeho hudobný príbeh je osobitý svet v univerze, hoci je členitý, rozmanitý, ak by ste ho rozobrali na detaily – mohlo by sa zdať, že nikdy ich nemožno dať dokopy, no ako celok zázračne fungujú.

Aj preto jeho koncert mohol byť na hlavnom pódiu a mal potenciál osloviť publikum, hoci sa v tom čase ľudia ešte len zbiehali. V jeho príbehoch sa dokážeme nájsť, v hudbe nachádzame neskutočnú variabilnosť, intímnosť sa dokáže v priebehu pár taktov zmeniť na živelný temperament, aby opäť stíchla a zobrala nás späť do introvertného sveta. Je to ako presne určený, prísny princíp sonátovej formy, len v modernom šate s unikátnymi nápadmi a talentovanými muzikantmi. Pri vystúpení Beaty Hlavenkovej na hlavnom pódiu sa však stal opak – jej hudba nezafungovala. Nie preto, že by speváčka, skladateľka a klaviristka nemala potenciál, to vôbec nie…

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Najväčší rozruch z pohľadu alternatívnych hudobných žánrov prinieslo vystúpenie českej formácie NTS trio. Dnes už možno spočítať na prstoch jednej ruky kvalitné kapely, ktoré svoju tvorbu stavajú na voľnej improvizácii, contemporary music, alternatívnom jazze a bigbíte. Trio je zostavené z elitných muzikantov – Michal Nejtek, Petr Tichý a Štěpán Smetáček a účinkuje na rôznych medzinárodných festivaloch. Tvoria v tejto zostave už 12 rokov, takže presne majú skúsenosti, ako ponúknuť repertoár obecenstvu, aby dokázali zvukovo vystavať skladby pre festivalové publikum. Začali úplne free zvukom, improvizáciou na niekoľko taktov, z ktorej bolo zjavné, že nie je viazaná na žiadnu notovú predlohu. Neskôr sa však zvuk vykryštalizoval a hráči sledovali noty, akokoľvek sa rytmická štruktúra zdala voľná – ten princíp je známy už desiatky rokov, odkedy sa začal formovať free jazz. Aj tá najvoľnejšia hudobná forma musí mať svoju presne stanovenú štruktúru, dokonca, práve to, v čom vidíme na pohľad tú najväčšiu slobodu, je viazané exaktnými pravidlami určujúcimi aspoň kostru hudobnej kompozície (je mi ľúto, ak som sklamala v tejto chvíli fanúšikov, ktorí verili v absolútne voľnú improvizáciu NTS). Hudobníci predviedli vskutku sofistikované skladby, plné sonoristicky kontrastných plôch, od inštrumentálne voľných, kedy naraz znel rozmanitý aparát nástrojov aj mimo analógového zvuku, po sólové pasáže, v ktorých hral prím akustický sound, cez psychedelicky znejúce, kombinujúc rozmanité žánre. Je zrejmé, že disponujú klasickým vzdelaním a mnoho čerpajú aj z európskej hudby, inak by z hľadiska výstavby ich skladby fungovať nemohli. V ich partoch bolo vypočítané všetko do poslednej bodky.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Piatkový večer priniesol ešte dve zaujímavé produkcie: ohlasovaný zlatý klinec, rakúsku skupinu Elektro Guzzi, ktorá hrá techno výlučne pomocou živých nástrojov. K dokonalej tancovačke však chýbali veci: viac ľudí (naozaj neviem, kde sa tohto roku stratili – určite neboli na festivale v Ostrave, ktorý kolidoval s termínom SAL, našťastie, zdravé jadro prišlo) a originálny hudobný prvok v produkcii. Človek si nevdojak musel spomenúť na neopakovateľnú atmosféru, ktorú sa podarilo vytvoriť maďarskej kapele Korai Öröm. Tá pulzácia vo vnútri, hudba, nápady, melodika a živelnosť, s ktorou odovzdávali maďarskí muzikanti energiu z pódia, sa nedala rovnať s rakúskymi interpretmi. Sledovať ich z odlišnej perspektívy – zo zákulisia, bol neskutočný pohľad. Stopercentná koncentrácia hudobníkov, neuveriteľný výkon hráča na bicie nástroje (suplovať všetko, vďaka čomu si dnes mnohí uľahčujú výsledný efekt elektronikou, len prostredníctvom bicích, chcelo non-stop výkon), no pritom ich robotické, statické pózy po celý čas na pódiu, tak to boli Elektro Guzzi. Určite, všetky zákonitosti skladieb potrebných výlučne na tancovanie dokázali dodržať a všetkým to primárne na daný účel stačilo. Ak ste hľadali za hudbou (ako v prípade spomínanej maďarskej kapely) viac, hľadali ste to zbytočne.

A keď sa už jedna partia roztancuje, rovno tancujúc si to nasmerovala k ďalšiemu pódiu, kde tempo v prevádzkovej teplote udržiaval DJ Mishek. No tak ale že mne mladá generácia raz zahrá repertoár, ktorý nepoznám – napríklad pesničku Blues řetězů od Marie Rottrovej, to by mi ani v najhoršom sne nenapadlo. Ozaj originálna tancovačka, tento DJ dokázal vybrať pesničky, ktoré už dávno zapadli prachom a dať im novú tvár.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

S festivalom postupne rastie ďalšia generácia. Keď si uvedomíme, že vznikol pre 27. rokmi, dnes na ňom už bežne vidíme ľudí, ktorí sa v roku 1995 narodili, dokonca aj neskôr. Výnimkou nie sú ani rodiny s deťmi, ktoré si tam rovnako nájdu svoj program. Sobotné vystúpenia boli od raných hodín venované deťom. Tí, ktorí sa dokázali po tancovačke zobudiť skôr, už od ôsmej rána mohli zájsť na miestne trhy, ktoré sa tentoraz konali priamo vo vnútri hradu. Detská kapela Pánko a Samgott & Ice Foterr (gitarista Martin Huba a jeho syn Samko) – boli koncerty venované najmä detskému divákovi.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

V poobedných hodinách sa rozbehli koncerty aj na Bombura stage, hlavnom pódiu, no organizátori si veľmi skoro uvedomili, že súbežne nemožno uvádzať predstavenia na dvoch pódiách. SAL je skrátka primalý festival na to, aby „uživil“ dve scény, navyše, tento areál na to ani nie je uspôsobený. Keď sa raz niekto započúval do dobrého koncertu v priestoroch vo vnútri hradu, neopustil ich. Jedným z nich bol aj koncert izraelskej speváčky Aravy Gal doprevádzanej bubeníkom Marekom Žilincom a basgitaristom Denisom Pagáčom. Bol to nepochybne jeden z highlightov soboty. Arava hrá na pohľad jednoduché skladby, ktoré si píše sama. Sú to témy z bežného života, no spôsob, akým ich podáva, má v sebe neobyčajnú hĺbku. Jej hlas je čistý, dostatočne nosný, dokáže pracovať s mikrofónom (čo dnes už u speváčok pomaly budeme považovať za ojedinelosť), z obyčajného motívu spravidla v závere vyberie riff, s ktorým pracuje na spôsob jazzového scatu.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Dokonca využíva vo vokálnom prejave imitáciu hudobných nástrojov – tento jej spontánny prejav je mimoriadne príťažlivý, no najviac atraktívne je to, že si ponecháva prirodzený prejav za každých okolností. Speváčka s gitarou okamžite strhla publikum, jej piesne sú vám zrazu blízke, akoby ste ich už niekde počuli a zrazu si ich spievate s ňou. Okrem anglicky spievaných textov sme od nej počuli aj prekrásnu baladu v hebrejskom jazyku – bol to jeden z tých koncertov, ktorý vám dajú toľko energie, že s ňou potrebujete ostať a užívať si ju, nie rýchlo utekať na hlavné pódium, kde začína svoj koncert ďalšia kapela, prípadne paralelne hrá iná. Vyzdvihnúť však treba aj dvojicu inštrumentalistov: najmä Denis Pagáč so svojou pohyblivou basou dokázal priam zázraky, pritom bolo zjavné, že so speváčkou hrá na pódiu prvýkrát. Odpozoroval z gitary akordy, ktoré hrala a okamžite sa dokázal chytiť, nebol to len štandardný rytmický sprievod, ktorý spravidla od basgitary počúvame, ale pekne vygradovaná melodická linka.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Za tretí festivalový deň patrili medzi najlepšie koncerty projekt Martina Geišberga a Richarda Autnera. Geišberg má v sebe mimoriadne silnú energiu: postaví sa na pódium a okamžite pritiahne svojou aurou poslucháčov, ktorí ho počúvajú a spievajú si s ním. Piesne, ktoré spieval v duete s hercom Richardom Autnerom, boli spevácky vyvážené a farebne odlišné, keďže disponujú odlišným zafarbením hlasov. Kým pred dvoma rokmi sa nám Geišbergovci predstavili s kapelou Balkansambel, so silnou dychovou sekciou (alt saxofón, trúbka, tuba, ale aj rôzne mimoeurópske nástroje, napríklad duduk), balkánskymi tanečnými rytmami a akordeónom, tentoraz prišli v podstatne komornejšom obsadení. Kapelu tvorili Marek Žilinec, Boris Čellár, Denis Pagáč a Valér Miko. Muzikanti však napriek klasickej zostave venovali dostatok priestoru sólovým improvizáciám, rovnako ako práci so záverečným makamom. Geišberg je vynikajúci pesničkár, ktorý vie ako zaujať publikum a je majstrom v gradovaní – pieseň dokáže začať v krásnej, introvertnej nálade, v závere ju vygradovať prostredníctvom jedného motívu. Zapojiť nielen muzikantov, ale aj spevákov a publikum. Jeho clivé balady sa dotýkajú duší, texty sú nesmierne silné, hlboké, nútia premýšľať, nenašli by ste v publiku človeka, ktorý by sa nezapočúval – hoc len znela balada v jednoduchom sprievode s gitarou. Jedným z najsilnejších momentov boli dve balady z divadelnej inscenácie Jánošík v réžii Jakuba Nvotu (inscenáciu hrá divadlo Aréna, hlavnú postavu stvárňuje Richard Autner).

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Hudbu k predstaveniu zložil Martin Geišberg – jeho vo vnútri zakódovaný zmysel pre divadelníctvo cítite v piesňach, ostal mu verný na albume Na Modrej Planéte, z ktorého piesne uviedol aj na tomto koncerte. Je pravda, že Autner sa ešte ako spevák potrebuje trochu zoceliť – občasné intonačné neistoty vyvažoval Martin Geišberg, ktorý má na pódiu ako spevák dlhoročné skúsenosti, no potenciál tam rozhodne je. A vokálna chémia medzi nimi rozhodne fungovala.

Za finálny deň ešte určite musíme spomenúť českú kapelu Madhouse Express. Je zvláštne, keď sa dívate na partiu mladých chlapcov, ktorí imidžom akoby vypadli zo 70-tych rokov. A ešte keď začnú hrať na gitary, zistíte, že počúvali veľa hudby z toho obdobia, skombinovali to a zložili si svoje vlastné piesne podľa modelu starých dobrých minulých čias. Dve gitary (z toho jedna sólová, mimoriadne krásne, citlivo vedené sóla, niekedy až s bluesrockovým zafarbením), headliner spevák s gitarou a zároveň za klávesmi, basgitara a bicie. A samozrejme, všetci imidž Jima Morrisona. Hrozne cool. No hlavne to boli dobrí muzikanti, ktorí dokázali v priestoroch hradu zaujať publikum hodinovým koncertom – a opäť sme natrafili na vzorec, že na menšom pódiu, kde bola komunita bližšie k pódiu, to skrátka fungovalo. Hudba je živý organizmus a je závislá od príjmu energie obecenstva. Pokiaľ nie je žiadna odozva, na výsledku interpretov to počuť. Madhouse Express netvoria novú hudbu, no dokážu stavať na tradíciách a vybrať si z alternatívnych prúdov to zaujímavé a vyskladať to tak, aby z ich pesničiek vznikli buď balady plné zvukového hedonizmu na spôsob Pink Floyd či rockovo svižnejšie, tvrdšie songy s intenzívnymi gitarovými riffmi. Psychedelický efekt dotvára aj expresívny vokálny prejav speváka a ozvučenie, ktoré má výrazný hallový efekt. Bola to dobrá zábava s prúdom energie.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Práve tá energia však chýbala koncertu Beaty Hlavenkovej a jej Kapele Snů. V komornom obsadení s baladickými piesňami intímnej atmosféry sa na hlavnom pódiu doslova utopila. Ten koncert patrí buď do klubu alebo menšie pódium, rozhodne bola škoda, že taká skladateľka, speváčka a klaviristka nemala svoje publikum. V prvých skladbách sme nepočuli ani trubkové sóla Oskara Töröka, ktorý patrí medzi najtalentovanejších muzikantov mladej generácie. Svojho publika sa nedočkal ani DJ Potkan – externý redaktor Rádia FM, v ktorom pripravuje pravidelnú špecializovanú reláciu Hudba sveta_FM o world music. Na Bombura stage totiž hrali „skladníci“ – vraj tak prezývajú skupinu Bez ladu a skladu. Ešte pred ňou sa na pódium postavili organizátori festivalu – Maroš Pavúk, Juraj Pastorek a Alexandra Pastorková, aby sa návštevníkom poďakovali za ich účasť na Bzovíku. Viac, než smutné bolo, že medzi nimi chýbala duša festivalu, ktorá je so všetkými ľuďmi priam bytostne prepojená od samého začiatku – Slávka Prevendarčíková.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Človek akoby sa katapultoval z minulého ročníka, pretože presne táto kapela, presne s týmto istým programom hrala aj na minulom ročníku SAL. No veď, ich repertoár sa tridsať rokov nemení, pravda (boli zaujímaví v dobe, kedy reagovali na spoločensko-politickú situáciu v tej dobe, dnes to skôr berieme ako nostalgiu). Jediné, čo sa nečakane zmenilo, bolo obsadenie, pretože jeden zo saxofonistov nečakane ochorel na covid, takže to tentoraz musel utiahnuť „Charlie Parker“ sám.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Líder Michal Kaščák vie, ako na mladé publikum, je dobrým moderátorom koncertov, vie zaujať, farbisto rozprávať o tom, aký krásny je mesiac, premostiť svoje hity svojimi rétorickými vstupmi. Dokonca v úvode priznal, že Slovenské alternatívne leto bolo jeho inšpiráciou na to, aby založil festival Pohoda. Práve skupina Bez ladu a skladu hrala na jeho prvom ročníku na Bzovíku. A po dvadsiatich siedmich rokoch opäť.

Slovenské alternatívne leto však nie je len o muzike, ale aj o sprievodnom programe – diskusiách. Centrum nezávislej kultúry Záhrada z Banskej Bystrice pre návštevníkov pripravilo bohatý program. Piatok sa niesol v znamení ekológie, sobota bola filmová a literárna. Záujemcom bol premietnutý film Jakuba Julényho Komúna o živote košického undergroundu, následne autor snímky Jakub Julény vyspovedal Mariána Pavúka, autora knihy Bluesman v koberci.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Počúvať slová priamo od autora knihy o tom, ako zažíval tvrdé výsluchy Štátnej bezpečnosti iba preto, že išiel s partiou kamarátov na koncert na Moravu, znelo najmä pre mladých ľudí nepochybne ako z svedectvo z inej planéty. Dnes už filmy, knihy a najmä hudbu počúvame akúkoľvek – všetky žánre sú pre nás dostupné a možno je aj problém, že jej je až príliš veľa. Ľudia sú možno pohodlní prísť za živou hudbou, no v tých časoch boli akékoľvek LPčka raritné, dlhé vlasy sa trestali pokutou. To však bola len jedna téma diskusie – ďalšou bol klub Bombura, ktorý má Maroš Pavúk v Brezne. Jeho rodina budovu dostala po Nežnej revolúcii v reštitúcii. A samozrejme, reč bola aj o festivale, prečo mal potrebu založiť festival alternatívnej hudby.

SAL 2022. Zdroj foto: Bohdan Mezei, HALUZART

Pozornosť budili aj ďalšie dve diskusie: HUMAN FORUM s Jurajom Rizmanom a debata Nadácie Zastavme korupciu s hosťami: predseda Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala, prezident policajného zboru Štefan Hamran a Xénia Makarová – analytička Nadácie Zastavme korupciu. Niekoľkohodinová diskusia, ktorá pútala mimoriadny záujem verejnosti, mala dve hlavné témy – Právny štát a rozhodovanie súdov na Slovensku. Či patrí takáto diskusia na festival, je na slobodnom rozhodnutí každého z nás. Mali sme možnosť voľby – ísť na koncert počúvať hudbu alebo diskutovať. Našťastie, nežijeme v dobe, kedy by nás ktokoľvek nútil počúvať jedno alebo druhé. Aj o tom je alternatíva.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Bohdan Mezei

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno