Grécky režisér, ktorý spolupracoval na filmoch ako Pred polnocou (2013) alebo Dogtooth (2009) prichádza so svojim prvým vlastným celovečerným filmom s mimoriadne originálnou zápletkou. Ľudia z ničoho nič strácajú pamäť a lekári nemajú inú možnosť ako vyvinúť program, ktorý ich naučí žiť nový život.

Kde len začať. Nemám rád mľaskanie. Šťavnaté čvachtavé zvuky jablčnej dužiny trhanej zubami a váľanej na jazyku. Toto mi na debutovom celovečernom filme režiséra Christosa Nikoua vadilo asi najviac. A to je dobre. Začať recenziu negativisticky nie je štandard, no robím to so zámerom zbaviť sa povinnej kritiky čo najskôr a zvyšok písania si užiť a rozradostiť sa. Lebo mľaskanie možno len ťažko považovať za kvalitatívny defekt audiovizuálneho diela, tobôž nie za nejako zásadný, a to samo o sebe značí, že film Jablká (Mila) je ozaj slastným zážitkom.


Neznámy alternatívny svet okupuje epidémia záhadnej choroby, ktorá náhodne napáda jednotlivcov a pripravuje ich o ich spomienky a vlastnú identitu. Námet predurčuje príbeh k príbuznosti s ostatnými snímkami Novej gréckej divnej vlny. Samotný Nikou sa podieľal ako asistent réžie na manifeste tohto smeru s názvom Dogtooth (2009) režiséra Yorgosa Lanthimosa. Tendenčný predpoklad tam teda skutočne je, hoci Jablká sú nepopierateľne záležitosťou s oveľa uspokojivejším, a nie tak trpkým vyznením.


Je toľko možností ako Jablká vnímať. Očividnou sa javí jeho snaha nahádzať a zviazať do jedného vreca všetky knihy, brožúrky a podcasty, ktoré sa nám za tie roky snažili predať zaručený recept na život. Výsmech z motivačnej kultúry však zatieňuje oveľa hlbšie úsilie prísť na skutočný spôsob ako začať odznova, ako nájsť a využiť druhú šancu. Nikou pre magazín Script potvrdil, že mu inšpiráciou boli jeho osobné skúsenosti a vyrovnávanie sa s vlastnou pamäťou. Pre dobro tých, ktorí zvažujú návštevu kina nebudem zachádzať do bližších detailov.


Faktom je, že filmári sa v tomto prípade s divákmi a diváčkami neboja zahrávať. Táto hra zväčša prebieha na mikro úrovni jedného obrazu či v priestore medzi dvoma rôznymi obrazmi. Veľmi často vo mne film vyvolával určité očakávania, ktoré sa v nasledujúcich sekundách buď potvrdili, ale častejšie prekvapivo vyvrátili. Nuž, to sú výhody budovania vlastného sveta. Keď si autor zmyslí vytvoriť priestor s vlastnou logikou a zákonmi, má nekonečne veľa možností ako konfrontovať náš svet s tým jeho. My ľudia máme svoje zvyky, svoje očakávania, učíme sa a vďaka tomu sme schopní čeliť výzvam tam vonku. No keď je náš tréning využitý či zneužitý na netypické situácie, vzniká priestor pre nové nepredvídateľné zmesi emócií a myšlienkové pochody. Práve tento princíp živí časť súčasného gréckeho filmu. Zvláštne námety miesené z toho istého cesta fungujú ako dokonalé metafory na naše vlastné problémy. A k tomu dokážu byť ešte aj vtipné, zarážajúce, poburujúce či dojímavé. Gréci skrátka vedia ako na to.


Nikou svoj svet nedefinuje presne. Jeho fungovanie zanechá v divákovej mysli iba akúsi sériu intuitívnych náznakových pravidiel a preto budete mať pocit, že všetkému rozumiete, hoci vám to nebolo vysvetlené. Nevieme, odkiaľ sa vzala zvláštna choroba, ani to v akej dobe sa príbeh vlastne odohráva. Vnímať môžeme iba zmes retro estetiky s odkazmi na najznámejšie kúsky skutočnej kinematografie a zvláštne pokojnú vyrovnanosť s osudovosťou.

Všetko to začalo pri jablkách. V najstarších príbehoch o človeku symbolizuje jablko poznanie a začiatok ľudskej osobitosti neodlúčiteľnej od jej nerestí a zaťatosti. Vo filme Christosa Nikoua možno toto ovocie tiež chápať ako určitý nástroj na reštart. Postavy postihnuté nákazou sú ako tabula rasa – deti nepoznačené skazenosťou. Začínajú s čistým štítom a robia nevinné detské chyby. Nikdy pri tom nemajú úmysel niekomu ublížiť. Sú úplne zbavené egoizmu. Zvoliť si takúto charakterovú kresbu znamená prinútiť obecenstvo milovať vaše postavy, aj keď ich už všetci vo filme aj všade inde už viackrát videli. V každom prípade, aj keď stretnete v bežnom živote niekoho tak bezprostredného a oddaného životu, niekoho kto akoby bol na zem zoslaný z inej planéty a len veľmi nešikovne predstiera, že je človek, vždy vás to naplní určitou náklonnosťou.

Aris a Anna sú na pohľad prostí ľudia s veľkým srdcom. Záver filmu síce ukáže, že to tak úplne nie je, ale to dobro zostáva neochvejné.

Z režijného hľadiska má film takisto čo ponúknuť. Chvíľu môže trvať kým si oči navyknú na tú tichú a nevtieravú bohatosť. Inými slovami, film by mnohých dokázal aj uspať, pretože výraznú pointu a katarziu si necháva klasicky až na záver. Neznamená to však, že by sa dovtedy nebolo na čo pozerať. Silný motív fotografie symbolizuje pamäť človeka už od jeho detstva. Formát 4:3 korešponduje s polaroidovými fotografiami, na ktorých sú nanovo zaznamenané životné míľniky, ako prvá jazda na bicykli alebo prvá havária.

Kamera je silne subjektívna a v súlade s nádherne dojímavou hudbou postupne graduje do melancholického finále, ktoré sa udeje takmer bez slova, no významov je tu celá kopa. Vo výsledku sú Jablká veľmi príjemným filmom. Príbeh obchádza životnú trpkosť a krutosť a z jednoduchého smútku dokáže vyťažiť príjemne uspokojivú a úsmevnú melodrámu s množstvom podnetov na premýšľanie.

Christos Nikou sa nechal počuť, aké filmy má najradšej. Také, ktoré v ňom vyvolajú viaceré emócie naraz. Sám sa o to vo svojom poslednom filme pokúsil a pripravil koktail pocitov, s dokonalým pomerom, vďaka ktorému vzniká príjemná dochuť a hoci záver filmu vrhne na zvyšok filmu nové svetlo, nebránilo mi to v opakovanom pozretí.

 

 

 

Matúš Trišč

Zdroj foto: BOO PRODUCTIONS, ASFK

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno