Ťažiskový repertoár, na ktorý sa publikum najviac tešilo, znel v druhej časti koncertu, no i prvá časť večera zostavená z diel klasicizmu bola výnimočná.
Druhý symfonický koncert v rámci Košickej hudobnej jari niesol názov Mahlerov Titan. Iste, všetci sme sa nedočkavo tešili na druhú polovicu koncertu a vzrušenie priam bolo cítiť vo vzduchu. Napokon, počuť toto dielo naživo je vždy sviatkom a ešte pod taktovkou víťaza Mahlerovej súťaže 2020, to už večeru dávalo ozajstný punc originality. Mimochodom, ako prvý vyhral túto súťaž v roku 2004 pôvodom venezuelský dirigent a huslista, Gustavo Dudamel.
Britský dirigent, rodák z Londýna, Finnegan Downie Dear je uznávaný pre svoje hudobné umenie a najmä ovládanie zložitých partitúr. Kde sa raz objaví, spravidla ho tam pozvú ešte raz. Napokon, to je aj prípad Košíc. Otvárací koncert festivalu Košická hudobná jar v roku 2019 dirigoval práve on a tento rok, 5. mája sa postavil opäť pred košických filharmonikov a divákov, aby im predviedol vyspelé interpretačné umenie.
Keď Finnegan Downie Dear rozpráva o hudbe, je to, akoby prechádzal do transcendentálneho sveta. Ako sám dirigent hovorí, niekedy, pri krásnych momentoch, ktoré sa zvukovo orchestru podaria, dokonca zabúda dýchať (to my v publiku sme na tom veľmi podobne). Pri Mahlerovi si enormne zakladá najmä na pianissimách, snaží sa ich dosiahnuť a keď cíti zo strany hudobníkov odpoveď, vie, že to má zmysel. Ak dosiahne želanú zvukovosť od orchestra, je to preňho viac ako akékoľvek ocenenie.
Jeho intenzita, s akou sa dokáže vložiť do diela – a dobre kooperovať s orchestrom, možno nie je tak vidieť na gestách, no ukazuje sa práve na zvuku orchestra. Nebývalá energia, ktorá bola medzi hráčmi a dirigentom, sa ukázala už od prvých taktov predohry Leonóra č. 3 Ludwiga van Beethovena. A najmä, vzácna zvuková vyváženosť. Nebolo to však len zásluhou hosťujúceho dirigenta. Repertoár klasicizmu nesmierne tomuto orchestru pristane, či už v poučenom štýle interpretácie alebo klasickom. Rovnováha, akou teleso disponuje v jednotlivých nástrojových skupinách, je vzácna, aj spôsob, akým dokážu pracovať s dynamikou – jednoliaty a vyvážený. Už v úvodnom Adagio zneli zvukovo kompaktne, pekne vyhraté dynamické kontrasty boli detailné. S patričnou mohutnosťou znel aj akord v úvodnej, pomalej časti ouvertúry, ktorý Beethoven po prvý raz označuje v partitúre dynamickým označením fff, čo bolo na tú dobu nevídané, no pre jeho temperament typické.
Je to veľkolepá partitúra a koncepcia Downie Deara tomu zodpovedala. Dielo vystaval na precíznych kontrastoch (ide o klasickú sonátovú formu), bolo z neho cítiť ducha skladateľa, nechýbali dôsledné, až tajuplné pianissimá kontra mohutne znejúce fortissimá a precízne vyspievané témy. Zároveň mu však nezabudol dať tak potrebný obsah. Je to dramatický príbeh, ktorý plynie z predlohy. Boj dobra a zla, kontrast temna a svetla – Beethoven bol dramatik, ktorý dokázal v tejto predohre vypovedať celý príbeh, hoci polemika tom, že nikdy nedotiahol celé, veľkolepé dielo dokonca, je už asi zbytočná. Už nástupom Allegra sme vedeli, že Dear bude vyžadovať od hudobníkov viac. Nenechal orchester „zlenivieť“ a hoci v hustejšej faktúre by sa mohlo stať, že by v rýchlom tempe mohli hrať aj na úkor zreteľnej artikulácie, ŠfK sa to nestalo. Dokázali témy vyspievať čisto, s patričným dramatickým akcentom, dbajúc na slohovú čistotu. Spevne a bezchybne zneli aj sóla – či už očakávané trúbkové, ktoré ohlasuje oslobodenie Florestana z väzenia a presvetľuje orchester alebo prekrásne flautové. Fascinovalo pritom energické, rýchle tempo, ktoré dodalo kompozícii mimoriadnu vnútornú drámu a esprit. Nepresiahli však líniu klasicizmu – ani pri nasadení a kontrastmi, s ktorými sa do predohry vložil. Hoci je Beethoven aj týmto dielom na hrane romantizmu a z výrazu i obsahu skladby to môže plynúť, rovnako i nasadenie hráčov bolo obrovské, tak ako partitúra káže (keď si spomeniete na niektoré mdlé interpretácie tejto ouvertúry, máte chuť zabudnúť, že vôbec existujú), vždy hrali štýlovo čisto, no pritom s duchom Beethovena.
Ako sólista druhej skladby večera, Haydnovho Koncertu pre violončelo a orchester č. 2 D dur, sa predstavil Václav Petr, koncertný majster violončiel Českej filharmónie. Haydn napísal tento koncert spôsobom, aby sa violončelista zaskvel ako virtuóz schopný zahrať obtiažne party a hudobný nástroj ako plnohodnotný sólový melodický nástroj, čo v tom čase nebolo celkom zvyklosťou. Išlo z jeho strany o experiment, ktorý by mohol poskytnúť priestor pre konkrétnych hráčov špičkových kvalít. Takým bol v tej dobe aj Antonín Kraft, virtuóz preslávený krásnym tónom, dokonalou technikou a obdivuhodnou virtuozitou. Hoci v minulosti existovali pochybnosti o autorstve partitúry (tie sa definitívne zažehnali v roku 1951, objavením signovanej partitúry samotným Haydnom v národnej knižnici vo Viedni, hoci i tak nemožno vylúčiť dišputu o tom, aký vplyv mal spomínaný virtuózny sólista na vznik tohto unikátneho koncertu – plynie to zo stavby diela aj značiek, ktoré Haydn nemohol poznať, no Kraft nesporne áno), jedno uprieť nemožno – toto dielo je nádherné. Je plné pasáží, v ktorých violončelo znie tak, aby sa sólista mohol zaskvieť pred publikom, ale aj v súhre s orchestrom, komorného obsadenia. Vyžaduje si interpreta skúseného, sebavedomého, zrelého, muzikálneho, odvážneho, technicky mimoriadne zdatného, no zároveň takého, ktorý má k dielu úctu.
Václav Petr takýmto hráčom nepochybne je. Kým sme ho počuli, v úvode prvej časti Allegro moderato klasicky stavaného 3-časťového koncertu, sme počuli orchester. V dobrej kondícii, s vyváženým zvukom, pekne vyspievanými témami – pod vedením koncertného majstra Maroša Potokára. A vhodne zvoleným tempom – nie „pretekárskym“, aké poznáme aj z legendárnej nahrávky čelistu Mischu Maiského. Koncert potom nadobúda úplne inú, vzletnú náladu, no v tejto podobe ostal triezvo klasicistický, pritom sólista ostal melodický, výrazovo emočný a v melodických líniách dokázal prirodzene dýchať. Český violončelista prejavil veľký kus muzikality nielen kultúrou tónu, no i precítením fráz. Z virtuóznych pasáží nespravil technicky chladné performance, no skutočný zážitok z hudby. Pracoval s tempami, no neodchyľoval sa z nich príliš – orchester s ním dýchal v rámci frázovania v dobrom rytmickom súlade, kompaktne. Už v prvej časti sa ukázalo, ešte pred očakávanou kadenciou, aké extrémne, aj vysoké, aj nižšie polohy Haydn nadelil sólistovi, v technicky náročnom parte. Až na jediné, menšie zaváhanie si s nimi sólista poradil bravúrne. V kadencii sme počuli skrytú tému, no zároveň bola tak technicky vyšperkovaná, že to bol technicky aj muzikantsky doslova „energetický“ záver.
Čelista dokázal nájsť vzácnu rovnováhu medzi dávkou racionality a emocionality v tomto diele. V pomalej časti nás presvedčil o tom, že vie byť spevný, dokáže sa ponoriť do lyrickej interpretácie, fascinoval jeho plný, vrúcny tón (bez toho, aby to vo výraze prešvihol a dostal sa vo výraze k ďalšiemu slohovému obdobiu), vrátane bezchybnej ozdoby na záver.
Na finále, napísanej v rondovej forme, bolo z muzikantského hľadiska zaujímavé, ako ju vo fungujúcej symbióze vystavali dirigent, spoločne so sólistom a orchestrom. Opakujúca sa, svižná téma, ktorá má hravý charakter – a interpreti aj tento výraz do hudby dostali, znela s potrebnými odsadeniami. Význam páuz, prirodzený cit pre muzikalitu, vedenie zo strany dirigenta, ale i súhra hráčov so sólistom, to všetko fungovalo. Aj preto bola pre poslucháčov téma vždy dostatočne zábavná, mala esprit, prinášala zmeny. Violončelista sa prejavil ako technicky podkutý interpret, ktorý vie pohotovo reagovať – je to časť, v ktorej sa mu dostáva priestoru na sólo v extrémnych polohách a rýchlych tempách. Hosťujúci sólista ich zahral s obdivuhodnou čistotou a istotou. Kompaktný a mimoriadny extatický, homogénne znejúci bol aj zvuk orchestra. Haydnov koncert v podaní Košičanov a českého čelistu Václava Petra bol ohromujúcim zážitkom.
Ťažiskový repertoár, na ktorý sa zrejme všetci najviac tešili, napokon, niesol i podtitul koncertu, prišiel po pauze. Len upozorňujeme, že i prvá polovica koncertu bola výnimočná – klasicizmus je možno považovaný za oddychový repertoár, no už po prvých taktoch sa ukážu chyby, vie byť nesmierne zradný, ba priam až zákerný. To, ako si sním košickí filharmonici poradili, bolo v kontexte našich orchestrov nevídané – nielen so cťou, ale predviedli slohovú čistotu, prekrásny výkon, pripravenosť a detailnú prácu.
Gustav Mahler a jeho Symfónia č. 1 D Dur, inšpirovaná básňou Titan Jeana Paula, v ktorej skladateľ nechá zrodiť geniálnu bytosť – Titana, aby ho nechal umrieť a následne vzkriesiť na večnosť v Symfónii č. 2, c mol, je medzi dirigentmi obľúbená. V kontexte Mahlerových diel nie je až taká dlhá – 50 minút je v podstate „brnkačka“, no skutočnou výzvou je naštudovať symfóniu tak, aby sa v spleti tém dokázali v orchestri ukázať všetky a vyplávala tak na povrch farebná Mahlerova inštrumentácia. Mahler ako skladateľ veľmi často komponuje filozofickým spôsobom prelínania, vrstvenia, tém, je to obrovský kolos, z ktorého treba jasne a zrozumiteľne vytiahnuť témy tak, aby zneli so všetkou svojou krásou a neostali stratené vo vnútri orchestra. No a nepochybne, kontrasty, zmeny temp, maľovanie nálad – najmä vo štvrtej časti. Ak nie sú dostatočné, poslucháč sa unudí, filozofická hudba Mahlera ho nemá šancu vtiahnuť do svojho komplikovaného, no zároveň búrlivého sveta myšlienkového bohatstva.
Downie Dear tieto faktory ovláda do detailu. Jeho voľný, pokojný mód, až príliš pomalý – no zodpovedajúci partitúre, s akcentom na prírodné zvuky, ktorým otvoril Titan, tomu zodpovedal. Obrovský orchester – Košičanom zjavne vypomohli aj externí hráči, mal plne pod kontrolou. Ku cti rozhodne slúži, že v Dome umenia sme v obsadení videli napríklad sedem (!!!) lesných rohov. Je to presný počet, ktorý Mahler predpisuje do partitúry. Zohnať dnes hornistov, a ešte k tomu kvalitných, to nepochybne nie je žiadny špás – evidentne nechodia len tak na ulici medzi bežnou verejnosťou. A práve plechové dychy majú v tomto diele taký obrovský význam. V zmysle partitúry dodržali aj štyri trombóny, na pódiu sa skvela aj štvorica trubkárov – piatu skladateľ predpisuje len vo štvrtej časti symfónie. Takto by sme v mohutnom aparáte mohli pokračovať ďalej, či už efektne znejúcim kontrafagotom, krásnym zvukom mohutne zastúpených kontrabasov, pestrým zastúpením perkusií a bicích nástrojov. Dostať všetky farby z orchestra – to chce dodržať aj obsadenie a na tom zjavne hosťujúci dirigent z Londýna trval. Pochopiteľne, na zvuku to aj bolo počuť.
Hráči ho plne rešpektovali, sledovali jeho gestá – zvláštnosťou bolo, že pri mohutnejšom zvuku a búrlivejších úsekoch sa obmedzil na minimalistickú komunikáciu s orchestrom, no práve pri umiernených, pokojných partoch bol v gestách dôraznejší. Možno z toho vytušiť to, že práve na kontrastoch mu najviac záležalo – vo fortissimách bol orchester zohratý dobre a preto sa obmedzil len na minimum gest. No v snahe dosiahnuť svoje vytúžené, magicky znejúce pianissimá, pri ktorých publikum (i on samotný) tají dych, alebo dokonca prestáva dýchať, spravil všetko preto, aby ich dosiahol.
Dielo plné obrazov a tém sa menilo v podaní košických filharmonikov vďaka pedantne pripravenej koncepcii dirigenta a zápalu hudobníkov na živé scény. Tajomné, plné prírodných scenérií, sme počuli v prvej časti – spev vtákov, orchester sa menil na šum a zvuk prírody v duchu „Wie ein Naturlaut“.
V druhej časti symfónie, stavanej formálne ABA, by Mahlerovi predchodcovia použili typický Menuet, no skladateľ používa Ländler. Dirigent vyzdvihol kontrast dvoch tém, prvú svižnejšiu (v nej vynikli najmä synkopicky stavané trombóny), no fascinovalo najmä elegantné prevedenie druhej, lyrickej témy. Akcentovanie krásy bolo v jeho ponímaní zrejmé – dôraz na vyspievanie oblúkov a zaznenie romantizmu v plnej hĺbke. Dear chápal najmä temperament a charakter Mahlerovej hudby aj návrat prvej témy poňal ráznejšie, čo viedlo k radostnému ukončeniu druhej vety.
Po radosti prichádza u tohto skladateľa spravidla smútok – v prvej symfónii Mahler volil kánonickú formu. Basové ostináto, ktoré v tento večer znelo, bolo až hypnotizujúce, pritom táto melódia je intervalovo taká jednoduchá – no práve v tom spočíva jej sila a vnútorné napätie. Všetci túto pieseň poznáme – či už ako Bruder Jakob či Frère Jacques a ďalších národných variáciách. Neustále opakovanie malej tercie, dôraz na molovú tóninu – pohrebný sprievod, ktorý prechádza okolo hrdinu, sa rozliehal v sále Domu umenia s pravidelnosťou a ostentatívnosťou. K basovým nástrojom sa postupne pridávali ďalšie, kým sa neozvala charakterovo odlišná téma, lakonického charakteru v podaní hoboja. Pohrebný sprievod však prebije hudba, ktorá sa stáva dominantnou v celej atmosfére tejto časti. Spôsob, akým ju dirigent vytvaroval, z pohľadu práce s tempami aj výrazu, sa mimoriadne živo priblížil ku klezmer hudbe. Aj náhla zmena nálady a ďalšia nová téma, pieseň Die zwei blauen Augen, nás vtiahla do nového sveta, rovnako ako záver tejto časti, v ktorom cítiť z návratu témy lúčenie so životom a istú formu rezignácie. Vo vrstvení tém – ktoré sme počuli zreteľne, dokázal skumulovať taký dôležitý obsah tohto diela. Život, ktorý musí byť zákonite aj smútkom, tieto dve veličiny existujú paralelne veda seba, nerozlučne. Dirigent je umelec, ktorý za Mahlerom dokáže vidieť aj obsah – a ten sa snažil dostať do hudby.
Finálna veta sa začala – ako to chcel skladateľ „výkrikom raneného srdca“. Nemuseli sme sa riadiť programom k tejto symfónii, aby sme počuli ten veľký súboj emócií – v hudbe je to boj dvoch motívov v hustej, kontrapunktickej spleti. Po bojovej nálade sa ozval nádherný, spevný, nežný motív – košickí filharmonici vyspievali jeho melodickú líniu nádherne. Opäť sa ukázalo, aká podstatná je pre dirigenta kantiléna a jej spev.
Následná atmosféra finálnej časti bola strhujúca – víťazný D durový akord, o ktorom skladateľ písal „akoby spadol z neba, akoby prišiel z iného sveta“, jednoducho musel zaznieť. Skladateľ predpísal v záverečnej časti lesným rohom, aby sa hráči postavili a v stoji hrali tému „A on bude kraľovať“ – v Dome umenia bol záver symfónie Titan naplnený prekrásnymi hudobnými momentmi, z ktorých bol citeľný odkaz skladateľa až po záverečnú Codu, schopnú vzdorovať životu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miriama Fenciková
