Laco Teren je veľký muž. Nielen konštrukciou svojej monumentálnej figúry, ale veľkosťou na slovenskej výtvarnej scéne, s veľkými maľbami, ale aj veľkým duchom, humorom a ľudským rozmerom.
Keď vojdete do miestnosti (a je jedno, či do baru, alebo výstavnej siene), nedá sa ho nevšimnúť. Nielen preto, že je to „golem“ slovenskej maľby, ale preto, že priestor naplní svojou zvláštnou harmonickou energiou. Sympatické na ňom je aj to, že si nezakladá na tom, aby ste si ho všimli, ale on si rozhodne všimne vás.
Takto spontánne ho definujem zámerne, lebo všetky kunsthistorické hodnotenia jeho tvorby sú tak známe, že by mohli byť vydané ako učebnica. Laco Teren sa narodil 11.6. 1960 v Bratislave. V rokoch 1979-1985 študoval na VŠVU v Bratislave. Venuje sa predovšetkým maľbe, kresbe a grafike. Patrí medzi významných predstaviteľov slovenskej postmodernistickej a neoexpresionistickej maľby, ktorá sa presadzovala v polovici 80. rokov 20. storočia. K programu tzv. „novej maľby“ sa v danej dobe popri Lacovi Terenovi hlásili výtvarníci ako Ivan Csudai, Stano Bubán, Simona Bubánová, Jozef Šramka a další , ktorých vtedy spájala aj spoločná výstavná činnosť. V rokoch 1990–1991 autor absolvoval štipendijný pobyt v BINZ39 Stiftung v Zürichu. V roku 2004 pôsobil ako hosťujúci profesor na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe. V rokoch 2003–2013 pracoval pre nezávislú platformu tranzit.sk zameranú na podporu súčasného umenia, kde organizoval výstavy, semináre, prednášky a workshopy. To sú samozrejme informácie ľahko dostupné.
Laco Teren, v kurátorskej koncepcii Kataríny Bajcurovej, predstavuje v Slovenskej národnej galérii expozíciu (sprevádzanú reprezentatívnym výpravným katalógom) pod názvom „Nič nás nezastaví“. Kolekcia jeho súbornej tvorby je rozdelená do etáp reprezentujúcich genézu jeho výtvarného počínania, nie sú to však len časové rozvrhy, ale skôr tematické okruhy, ktoré profilovali jeho myšlienkové pochody a záujmové zdroje. A tak sa ocitneme v Divokých osemdesiatych, ponoríme sa do Alegórii márnosti, spoznáme Imaginárium doktora Terena, v Kunstkammer zistíme aké to je, keď je Maliar sochárom, alebo keď Hlava sníva obrazy, a napokon sa ocitneme v napätí tvrdenia Natura morta-natura viva.
Centrom jeho pozornosti sú kontrastne k dnešnej dobe (zaznávané a opomínané) žánre ako zátišie, ale je to aj krajinomaľba, figurálna kompozícia a portrét. Hoci sú to klasické žánre maliarskej tvorby, s „klasickým“ vnímaním obrazu nemajú takmer nič spoločné. Teren svoje výjavy posúva do provokatívnych rovín, do kontrastov a paradoxov súvislostí, používajúc humor aj nadsázku, iróniu i elementárnu zábavnosť. Často sa v jeho maľbách objavujú produkty zo záhrady – tekvice, cukety, melóny, uhorky v prekvapivej kombinácii fragmentov ľudského i zvieracieho skeletu (kosti, lebky), alebo karikované výrazy ozrutných tvárí štylizované do grimás a pri nich škrabošky, masky, mušle i anjelské krídla. Mix archetypov necháva drzo pôsobiť na diváka, akoby „skladoval“ v obraze svoje archívne „poklady“ pôvodne skryté kdesi na povale domu, alebo na „povale“ svojho vlastného podvedomia. V inštaláciách z nich „buduje“ malé rituálne oltáriky. Sú to občasne fragmenty (akési „zbytky“ človeka, alebo zvieraťa, predmetov a šialených bláznovstiev), ktoré obsesívne zbiera a ponúka percipientovi s mimovoľnou samozrejmosťou, na ktorú si dobrovoľne a poddajne vnímateľ zvykne. A tak sa nečudujeme, že sa cuketa kamoší s uhorkou, že má cibuľa oči a tekvica uši, alebo že sa horúci peceň chleba hojdá na hrazde. Týmto maliarskym „veselostiam“ s plnou vážnosťou možno priradiť fenomén vizuálnej rozprávkovosti, hoci témy zďaleka rozprávkové nie sú.
Hravosť nápadov sa odrazí aj v jeho sochárskej tvorbe (drevo, kov, sklo, kombinácie materiálov) a v úžitkových predmetoch, ktoré sú viac farebné a dekoratívne. Sochy sám však fyzicky nekreuje, jeho kuriózne nápady realizujú v matérii kolegovia/kamaráti sochári. Figúry v obraze majú u Terena až zľahka anatomický výraz a štruktúru, portréty sú naopak kresebné, v krehkej linke a dopĺňa ich zoomorfnými, alebo florálnymi komponentmi. Rád sa hrá s kontrastmi živých a neživých fenoménov – sekera kontra strom, banán, krídlo, reťaz kontra kvet kalie, kosa kontra ruža. Plátno je plnofarebné a s výrazom plošnosti, maľba zámerne naivistická a banálna.
Inokedy sa koncentruje na razantné výpovedné symboly (najmä socialistickej) éry, v týchto plátnach je maliarske gesto dynamické, kombinácia farieb žiarivá, je v nich pohyb aj dráma a vizuálna i ideová nástojčivosť. Za Terenovými symbolmi (často gýčovými a reprezentujúcimi konzumnú spoločnosť) je „skrytá“, respektíve odvážne zadefinovaná kritika doby a spoločnosti. Nie sú to len prvoplánové granátové jablká, kukurice a vysávače. Sú to impertinentné dvojzmysly, v ktorých treba kontextovo čítať. Sú to aj symboly totalitnej propagandy (kosák, päsť, klasy, ozubené koleso…) v kombinácii so zámerným patetizmom, absurdnosťou a maliarskou expresívnosťou.
V kolekcii nájdeme aj neónovú farebnú abstrakciu počítačového znenia, alebo čistú eleganciu bielej a metalickej sochárskej dekoratívnosti, či škálu nenápadne „karikovaných“ vlajok, rovnako ako monumentálne priestorové vajcia s parožím i secesiu evokujúce kruhové obrazy ľalií na zlatom horizonte. Terenove bizarnosti navodzujú v prvom pláne dojem simplexnej fantazijnej hry hraničiacej s odvahou verejnej prezentácie, alebo provokatívnou „aroganciou“ umelca, ktorý si „strieľa“ z respondenta. V konečnom dôsledku však je jeho tvorba premyslenou a cielenou kritikou spoločnosti, jednotlivca, skupiny i davu, ľudskej povahy, zmýšľania a emočných reakcií, kritiky ideológie minulej epochy v istých podobnostiach s presahom do tej súčasnej. V tomto význame je jeho dielo nadčasové a nepretržite aktuálne, hoci pri pohľade na kompozíciu tekvice s kostričkou a perníčkom nám až „Pelíškovsky“ napadne oná povestná veta: „a přitom taková blbost“.
Komplexná expozícia tvorby umelca v Slovenskej národnej galérii má aj svojskú inštaláciu, ktorá má sledovať a odrážať autorove predstavy o kumulovaní predmetov, objektov, zberateľských „kúskov“. Niektoré priestorové riešenia evokujú skôr ateliér, než výstavnú sieň a hoci sú objekty sústredené takmer jeden cez druhý a na prvý pohľad môžu v mozgu generovať chaos a vizuálnu neprehľadnosť , paradoxne pútajú pozornosť a sú akosi „bližšie“ k divákovi vo svojej ponúkanej familiárnosti zámerného „neporiadku“ a sú zároveň nepriamym odkazom na kultúrnu, sociálnu aj politickú situáciu. Evokujú spôsobom inštalácie Prieskum VŠVU, ale toto je „prieskum“ autora o živote, dianí v ňom a vplyve vonkajších podnetov a zážitkov na formovanie jednotlivca.
Výtvarník Laco Teren je reprezentantom revolty postmoderny druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia, ktorá bola cielenou kontrou k hranej dôležitosti a ťaživosti umenia svojich predchodcov. Bola zároveň svojským riešením úniku do farebného umeleckého azylu z „monochrómnej“ životnej reality, pokusom o jej absolútnu negáciu, i pokusom o slobodu. Genéza jeho tvorby nebezpečne poukazuje na jej aktuálnosť v nekompromisnej súčasnosti, ktorú žijeme tu a teraz a nechcene „kopíruje“ podivný dnešok posunutý v čase, hoci s novými podnetmi, ale so starými myšlienkovými „vzorcami“. Výstava Laca Terena nie je len o návratoch a spomienkach, je to stále živé memento, ktoré dôrazne a otvorene avizuje už svojim názvom, že nás nič nezastaví.
Polymúzický Teren v expozícii ironizuje ikonografické symboly éry socializmu, predkladá pop-kultúrne rébusy, gýč aj reklamu, vedeckú kresbu a abstraktné obrazy, naratívne aj symbolické príbehy, figúru, ornament, nadpozemské bytosti, sny, aj exotiku, božstvá, obľúbených hrdinov, úrodu z otcovej záhrady a toto všetko prikrýva duchom surrealizmu, ktorý má rád. Možno z nálady vernisáže viac „trčala“ revolta, ale keď som si prešla výstavu mimo nej – sama, v tichu, so sebou a s ním bez neho, akoby tam zrazu viac bol. V tichu sa človek viac dozvie, v samote sa viac nájde. Odrazu som ten pokoj, ktorý so sebou všade nosí, našla.
Laco Teren je veľký muž. Nielen preto, že potrebuje veľké sako a že patrí k osobnostiam slovenskej výtvarnej scény, ktorý ako jeden z mála v zdanlivo nevinných maliarskych kompozíciách šifruje odkazy o stave spoločnosti, ale aj preto, že keď ho stretnete v kaviarni, viete, že ste vstúpili do tej správnej. Vždy totiž môžete imaginárne zaklopať na jeho farebnú auru a budete cítiť, že ho nič nezastaví, ale hlavne, že za ňou je. Vy sa však zastavte do 12. januára 2020 v SNG v prípade, že ste sa nemačkali v mega tlačenici zrejme na najnatrieskanejšej vernisáži, akú si v Bratislave za ostatný čas pamätám. A musím uznať, že si ten záujem odbornej obce aj verejnosti Laco zaslúžil. Lebo tento raz to vskutku nebolo o „holuboch“, pagáčoch a víne.
Barbara Brathová
Zdroj foto: SNG
