Vrchol sezóny Slovenskej filharmónie: Vyvážené kvarteto sólistov, precítený zbor a prvotriedna klaviristka

Omšou Petite Messe solennelle od Gioachina Rossiniho Slovenská filharmónia ukončila 75. sezónu. Diváci mohli vďaka vynikajúcej interpretácii precítiť duchovnú silu tohto diela, ale aj životaschopnosť a harmonické bohatstvo, ktoré so sebou prináša.

Dielo je považované za najdôležitejšie Rossiniho dielo poslednej fázy jeho tvorby a zároveň za jednu z najvýznamnejších duchovných skladieb vôbec. So Slovenským filharmonickým zborom ho naštudoval hosťujúci zbormajster a dirigent Thomas Lang. Teleso Rossiniho veľkolepé dielo interpretovalo v bratislavskej Redute (19.6.2024) a zaznelo aj vo štvrtok 20. júna v Dome umenia Piešťany v rámci 69. music festival Piešťany.

V kvartete sólistov sa uviedli: sopranistka Lenka Máčiková, mezzosopranistka Alena Grach, tenorista Jozef Gráf a bas Tomáš Šelc, spoluúčinkovali klaviristka Jana Nagy-Juhász a organista Marek Štrbák.

Petite messe solennelle (Malá slávnostná omša) Gioachini Rossini napísal v roku 1863, pravdepodobne na žiadosť grófa Alexisa Pillet-Willa pre jeho manželku Louise, ktorej je venovaná. Skladateľ, ktorý v sklamaní opustil svet opery, dielo opísal ako „posledné z mojich péchés de vieillesse“ (hriechy staroby). Slávnostnú omšu označil ironicky ako „petite“ – malú.

Mohutné dielo – Missu solemnis (slávnostná omša) Rossini ironicky označil za petite (malá). Pôvodne ju napísal pre dvanásť spevákov, z toho štyroch sólistov, dva klavíry a organ, jej premiéra bola 1864 v Paríži. Neskôr vytvoril orchestrálnu verziu s doplnkovou časťou, v ktorej bol spev „O salutaris hostia“ v podobe sopránovej árie, v tejto verzii odznela až tri mesiace po jeho smrti. Slovenský filharmonický zbor interpretoval pôvodnú verziu jedného z posledných diel skladateľa. Hoci muzikológovia sa rozchádzajú v názore, ktorá verzia je lepšia, sám autor preferoval pôvodnú verziu, nie orchestrálnu. Práve „na pleciach“ náročného klavírneho partu totiž ukazuje Rossiniho invenciu, jeho mimoriadne kompozičné schopnosti. Nie je to len harmonický základ pre spevákov, ale i melodické motívy, rytmicky výrazné figúry, dramatické či kontemplatívne party, ktoré klavír predznačuje pre zbor, jeho náladami sa speváci riadia. Klavír je mimoriadne farebný, pohyblivý, je to viac než len sprievod, ktorý vyhrá čisto a dôsledne len máloktorý klavirista. Jana Nagy-Juhász bola skvelou voľbou pre tento večer.

Omša je štruktúrovaná podľa piatich častí liturgického textu, s trojčlennou Kyrie, Gloria v šiestich častiach, Krédom rozdeleným do štyroch častí, Sanctus (vrátane Hosanna a Benedictus) a Agnus Dei. Vokálne línie diela sú možno jednoduchšie, teda presnejšie povedané, podčiarkujúc tradíciu, čím však toto dielo fascinuje, je jeho harmónia. Niektoré harmonické postupy v diele sú priam odvážne a zvraty nečakané. Štruktúra Kyrie má tri diely, otvoril ju klavír spoločne s podpornými tónmi organu. Rossini predpisuje hneď v úvode pppp. Už z tohto dynamického označenia vieme predpovedať dramatickosť diela. Klaviristka Jana Nagy-Juhász mala dobré tempo, o čosi rýchlejšie nastavené, ako ju spravidla interpretujú (Andante maestoso), jej staccata boli mäkké a keď sa pripojil zbor, bola presná a vyhrala každú jednu notu. Šestnástiny v ľavej ruke a synkopované akordy v pravej boli v jej podaní presné – ostinátny vzorec je zachovaný počas celej tejto časti.

Prekrásne, vyvážené piána zboru boli dychvyrážajúce, tak isto citlivé spomalenia na konci fráz – boli pekne zaoblené, vytvarované. Klaviristka so spevákmi rytmicky a dynamicky dýchala spoločne, ako jeden organizmus. Bola vynikajúco pripravená, technicky, ale i výrazovo. Spoločné dýchanie klavíra dokáže so spevákmi len málokto, no práve táto klaviristka je excelentnou korepetítorkou už roky, aj tým najväčším operným sólistom – vie presne, ako sa naladiť na spoločnú „vlnu“ so spevákmi.

Hosťujúci zbormajster Lang bol oporou zboru, detailný, s úspornými gestami. Jediné, čo možno vytknúť v úvodnej časti, bolo málo kontemplácie v polyfonicky vedenom úseku Kyrie, kde by podstatne viac vynikli jednotlivé hlasy. Tak isto organ zanikal – v miestach, kedy mohol ako harmonická opora zasvietiť, ho skôr nebolo počuť a doslova ste ho museli hľadať, najmä v molových častiach – zvýraznením siedmeho stupňa v speve, v prechodoch, ktoré tvorili priam zvukovo omamné efekty. Očarujúca bola časť Christe eleison označená Rossinim ako „sotto voce“ –  na rozdiel od kontrastnej prvej, ktorá znela s postupne stúpajúcou intenzitou, aj eleison znelo v rovnakej dynamickej hladine. Je to dvojitý kánon, plný kontemplácie – nesmierne vydarený v tento večer. Po ňom sa opäť vrátila pôvodná hudobná téma Kyrie. Je plná nezvyklých harmonických postupov (oscilácia medzi molovými a durovými tóninami je prenikavá a frekventovaná), ktoré vás niekedy až prikovali k sedadlu. Skladateľ často opakoval kľúčové slová a vždy im dokázal dať v hudbe a speve obsah.

Gloria je rozdelená do šiestich častí. Po krátkej klavírnej introdukcii a radostnom zvolaní zboru prišlo basové sólo, ku ktorému sa pripojili aj ostatní sólisti. Kvarteto spevákov bolo vynikajúco vyvážené, esteticky kompatibilné. Tomáš Šelc je skúsený spevák, so svojim sýtym basbarytónom predniesol svoj part s potrebnou mäkkosťou a farebnosťou, najmä však obsažnosťou. Šelc zúročil bohaté skúsenosti, ktoré interpretovaním duchovnej hudby má. Precítený, čistý, sýty soprán predviedla sopranistka Lenka Máčiková a mezzosopranistka Alena Grach farebným tónom a kultivovanosťou prejavu medzi spevákov rovnako dobre zapadla. Spoločne s tenorom Jozefom Gráfom udržali dynamiku vo vyváženej hladine. Záver Adoremus Te končil v potrebnej jemnosti.

Sólisti mali množstvo možností, ako sa predviesť – hneď v druhej časti Gloria je trio, v ktorej ich hlasy krásne súzneli (Gratias – Ďakujeme vám…). V tretej časti Glorie sme počuli tenorové sólo, ktoré sólista s citom nuansoval – dynamicky a výrazovo, najkrajšie vyznel v intímnom charaktere tejto časti – v stíšení, po ktorom nasledovalo exponované fortissimo a pochodová téma v synkopách. Menej exponovane znela v klavíri aj v speve ďalšia myšlienka Baránok Boží. Svoj sólo part zvládol tenorista s pochopením – energicky, s majestátnym výrazom, ale i s potrebným introspektívnym obsahom. A opäť musíme zopakovať, aký bol excelentný klavírny sprievod. Rovnako ako v ďalšej časti Glorie, pred úvodom sólistky sme opäť menili náladu – je to nádherný romantický klavírny part, ktorý uviedol dve dámy – sólistky. Paralelné intervaly, v ktorých spievali (podporené romantickými, rozloženými akordmi), boli odspievané čisto – muzikalita a dobré dispozície sopránu a mezzosopránu boli korunované skutočnosťou, že vedeli o čom spievali. Nie je nič horšie, ako keď taký vážny odkaz, v ktorom sa spieva o znášaní všetkých hriechov sveta, a prosíme ho, aby sa nad nami zmiloval, neznie bez dostatočnej vnútornej drámy a pokory. A v prípade tohto koncertu bol odkaz nádherný. Variabilná, hudobne bohatá Gloria vrcholila piatou časťou s áriou Tomáša Šelca. Jeho sebaistý prejav, výborne zvládnuté všetky polohy, lyricky tvarované party vo výškach, pevné spodné polohy nás opätovne presvedčili, že Šelc bol najvýraznejšou oporou tohto kvarteta. Spevák pracoval aj so spomaleniami, jeho prejav nebol plochý, je to mimoriadne muzikálny interpret a keď sa stretne s takou klaviristkou na jednom pódiu, je to nesmierny zážitok.

Ak sme doposiaľ necítili mohutnosť Rossiniho diela, skôr sme preciťovali jeho sofistikované harmonické postupy a kombináciu s tradíciou duchovnej hudby, tak práve záverečnú časť Glorie – Duch Svätý v Božej sláve nám priniesol povzbudenie. Zbor nastúpil s veľkou energiou a sebaistým prejavom, tak isto fúgový úsek ukázal našu zborovú jednotku pripravenú (až na menšie rytmické nepresnosti, ktoré sa určite dajú odpustiť), tak so sprievodom, ako i a capella časti v rýchlom tempe.

Ak ste čakali v Credo, jednej z najzávažnejších častí omše, zásadnú zmenu, Rossini ju skomponoval v príbuznom postupe. Sugestívne však bolo opakovanie – niekoľkokrát znelo slovo Credo – Verím. Stalo sa ústredným slovom tejto časti, zdôrazňovaným, striedajúcim sa v podaním sólistov, ale i zboru, čím dostalo na väčšej váhe. Táto časť bola mimoriadne kompaktná a dostatočne dramatická. Krátke sólo sopránu Crucifixus sa možno zdalo len epizódnym, no bolo podstatné – melodickou líniou, taktiež svojou dramatickosťou vo výškach, no i kontrastnou, tichou. V prípade tohto sóla ste mali skutočne pocit operného charakteru árie najmä kvôli extrémnym výrazovým polohám. Aj ďalšia fúga nás presvedčila nielen o výnimočných skladateľských kvalitách autora, ale i precíznej príprave ansámblu.

Poznáte tie veľké omše, ktoré sú príliš vyvážené, snažia sa o modernizáciu, no zároveň akosi ustrnú a nedávajú obsah textu, keďže kompozičné zámery predčia to, čo má byť ľuďom odkázané. Tak potom Rossiniho dielo je pravý opak. V každej časti vás strhnú iné postupy, zmeny nálady, no pritom viete, že je to všetko podkuté tradíciou. A presne takéto dielo si vás zídska od začiatku po samý záver. Zborové party, sóla, kvarteto, triá či duety, dramatickejšie party či kontemplatívne – z toho všetkého máte pocit, že ste si zvykli na štruktúru diela. No vtedy príde nečakane v liturgickom ofertóriu inštrumentálna skladba pre klavír. Mohli sme v nej nájsť odkazy na dielo samotné, kontrapunkt, odkaz na Bacha, dynamiku od nežného piana, cez crescendá do exponované forte až po nečakané decrescendá. Jana Nagy-Juhász predviedla bravúrnu interpretáciu – precítenú, pochopenú s odkazmi, so štýlovo čistou hrou – ukončenou tóninou C Dur, v ktorej nasledovala časť Sanctus.

Stupňovanie zboru na opakujúce sa slovo Sanctus v čoraz intenzívnejšej hladine opäť preukázalo dobrú prípravu. Verš, ktorý nasledoval, bol v opačne tvarovanej dynamike – z forte sa stíšil do piana. Sugestívna bola aj časť Hosanna in excelsis (Hosanna na výsostiach) v striedajúcich sa párov sólistov, ktorá vrcholila mohutným zborom. To, že skladateľ občas vynechal klavír a nechal sólistov a zbor zaznieť v plnej kráse, malo mocný účinok. Vyzneli tak nielen duety, ale i sila zboru v Benedictus, ktorú prebrali sólisti  – umocnil sa tým duchovný odkaz diela. Následne Rossini zjednodušil výrazové prostriedky – sólo sopránu a jednoduchá melódia s klavírnym sprievodom, no so zreteľným využívaním septimy a neustálymi harmonickými zmenami. Kontrastná druhá téma tohto sóla priniesla zmenený klavírny sprievod a exponované fortissimo v speve (Lenka Máčiková).

Hoci Hosanna bola pôvodne určená pre alt, nakoniec je napísaná pre soprán, keďže nižší ženský hlas sa objavuje v sóle v záverečnom Agnus Dei. Tak, ako klavír dominoval v mnohých častiach tohto diela, rovnako ho počujeme s ostinátnym, rytmicky výrazným sprievodom v závere. Spoľahlivá Jana Nagy-Juhász ho zahrala prvotriedne, rytmicky, aj nastavením dynamickej hladiny. Pekne zaoblené frázy, znelé spodné polohy, čisté, nosné vyššie – Alena Groch sólo odspievala precítene. Opakujúci sa verš Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, mal v sebe hĺbku – v záverečných pasážach dostal niekoľkokrát priestor zbor a capella v nádhernom, vyváženom pianissime, „daruj nám pokoj“. Neustále sa opakujúci motív dodával na expresívnosti záverečnej časti, v ktorej oscilovali molové a durové pasáže, aby finále vrcholilo mohutným fortissimom a spomaľujúcim sa echom známeho klavírneho motívu v pianissime, zavŕšeným niekoľkými expresívnymi akordmi.

Ak dnes potrebujeme stíšenie, no zároveň povzbudenie a energiu, tak práve toto dielo je tým vhodným. Rovnako tak si neviem predstaviť krajší, inteligentnejší a zmysluplnejší záver sezóny inštitúcie, akou je Slovenská filharmónia.

Zuzana Vachová

Foto: Ján Lukáš