Hudba Ludovica Einaudiho je dnes nesporne určitým fenoménom. Dokonca aj tí, ktorí ho aktívne nepočúvajú, sa s jeho hudbou už zaiste stretli.
Fanúšikovia talianskeho skladateľa a klaviristu sa radia do dvoch striktne vymedzených táborov: tých, ktorí ho zaznávajú a samozrejme tých, pre ktorých je jeho hudba neodolateľná. Z hudobného hľadiska ho možno považovať za istý medzistupeň k tomu, aby človek objavil bohatstvo klavírnej literatúry európskej hudby. Možno jeho skladbám chýba komplikovanosť a zložitosť melódií či harmonických postupov a z repetitívnych prvkov sa môže javiť jeho hudba ako málo invenčná, no Einaudiho minimalistický svet je zložitý vo vnútri. Tvrdiť, že je to simplicitná, nenápadná hudba s opakujúcimi sa patternmi, ktoré nikam nesmerujú, je povrchné (čiže v dnešnom svete aj očakávané).
Akosi sme prestali vnímať atmosféru, ktorú dokáže Ludovico Einaudi vo svojich dielach vytvoriť. Pravdou je, že až po odpútaní sa od akýchkoľvek vonkajších podnetov sa vám dokáže jeho hudba odhaliť v plnej kráse. Je to jeden zo základných znakov minimalizmu – repetíciou dostať vnímanie do stavu, kedy sa oprostíte od akýchkoľvek rušivých, vonkajších podnetov. Vývoj hudby a motivická práca totiž v jeho dielach prebiehajú len v nepatrných posunoch, nie extrovertnou, na prvý pohľad registrovateľnou formou. Práve tieto detailné, dokonca až nenápadné zmeny dokáže človek vnímať až potom, keď sa do priestoru absolútne ponorí. V tom momente sú hodnotenia, že jeho hudba môže byť svojou jednoduchosťou až infantilná, zabudnuté. Pravdou je, že práve minimalizmus priniesol nový pohľad na vnímanie hudby a na jej účinky, filozofiou čerpajúce z mimoeurópskych kultúr. Či už hovoríme o stave tranzu alebo liečivom aspekte.
Ludovico Einadudi nie je novátorom v oblasti komponovania hudby, ktorá svojou konštrukciou a následne jej účinkami čerpá nápady z mimourópskej hudby. Či už hovoríme o smere New Age alebo minimalistických priekopníkoch (Glass, Reich, Young), tento prúd už má svoje novátorstvo a objavenie dávno za sebou. V čom je však Einaudi iný, je prinášanie fúzií rôznych žánrov, ktoré realizuje prostredníctvom techniky minimal. Jeho jednoduchosť harmonického pôdorysu čerpá z pop music. Vďaka nej sa stáva hudba priehľadnou a čistou. Predurčuje ju na relaxačnú hudbu bez akýchkoľvek rušivých impulzov. Rukopis tohto autora okamžite spoznáte – vytvoril si svoj vlastný štýl. Akokoľvek môže byť odsudzovaný odbornou verejnosťou pre jeho simplicitu a predvídateľnosť, pravdou je, že práve Einaudi sa stal vzorom pre mnohých autorov.
Koncert venovaný tomuto autorovi –Ludovico Einaudi Tribute 2025, priniesol divákom Dom umenia Piešťany (19.2.2025). Namiesto pôvodne avizovaného českého klaviristu Alexandra Starého vystúpila Lucie Kubátová, mladá interpretka, ktorá pôsobí ako korepetítorka v ND Brno a zároveň učiteľka na ZUŠ. Odohrať vyše 70-minútový klavírny recitál, pozostávajúci z prierezu tvorby tohto autora, pri minimálnej koncertnej praxi, je pomerne trúfalé. Organizátori tak spravili pre zdravotné indispozície pôvodne osloveného klaviristu. Jedine s týmto ospravedlním sa interpretačný výkon dal prijať. Neistota klaviristky, zásadná opora v notovej predlohe, miestami pôsobiaca, akoby išlo o hru z listu, nespravila z tohto koncertu atmosférou silný večer, ktorý z diel talianskeho skladateľa očakávame. Dostala sa nám len prvá etapa nácviku skladieb – bez precíteného prednesu a bez premyslenej výstavby. Ak totiž hudbu Einaudiho interpret stvárni bez dynamických nuáns, potrebnej agogiky, výrazových prvkov a premyslenia hudobnej formy, dostane sa poslucháčovi ploché, emočne nie výpovedné dielo, bez mocného účinku, o ktorom sme hovorili. Paradoxne, až po koncerte, keď Kubátová hrala prídavok, sme konečne počuli presvedčivý, precítený interpretačný výkon, ktorý sme tak postrádali počas celého koncertu. Zrejme svoje spravila tréma, málo skúseností v koncertnej činnosti a nedostatok prípravy na tento nešťastný „záskok“. Na druhej strane však práve tento koncert mohol otvoriť oči tým, ktorí sa dívajú na skladby Einaudiho so zdvihnutým obočím a tvrdia, že je jeho tvorba lapidárna.
Na koncerte pri sviečkach bol divákovi dopriaty nádherný pohľad na pódium – po celom pódiu, okolo klavíra, boli rozmiestnené horiace sviečky. Bola to okúzľujúca atmosféra, umožňujúca vhodné prostredie pre vnímanie hudby. Vizuálne mocný, dychberúci, no zároveň monotematický obraz je presne to, čo Einaudiho hudba potrebuje. Vďaka nemu sa dokážete od okolia odpútať a vnímať len hudbu samotnú.
Večer sa začal skladbou Elegy for the Arctic z roku 2016, ku ktorej skladateľ nakrútil podmanivý videoklip. Hrá dielo na klavíri umiestnenom na plávajúcej plošine pred ľadovcom Wahlenbergbreen v nórskom Svalbarde. Pretavil tým do hudby hlasy ôsmich miliónov ľudí, ktorí žiadajú o ochranu Arktídy. V rámci aktivít Greenpeace vyzval uznávaný autor na ochranu Severného ľadového oceánu. Pokoj, ktorý z tejto (na pohľad) jednoduchej, repetitívnej skladby sála, je dosiahnutý v jeho interpretácii miernym tempom, dynamikou mezzoforte a plynulými legátami fráz. Zbytočné dramatizovanie hudby do mohutnejšej zvukovosti (najmä v basovej línii) sa v interpretácii Kubátovej minulo účinku vykreslenia prostredia, rovnako prílišná pedalizácia neprospela atmosfére statickej scenérie, ktorú zobrazuje. Klaviristke chýbalo aj zrozumiteľné a precítené členenie fráz, ktoré skladateľ logicky delí v úsekoch a zdôrazňuje zreteľnými spomaleniami.
V ďalšom programe sme sa presunuli do roku 2001 – skladba I Giorni pochádza z rovnomenného albumu a v preklade znamená Dni. Spočiatku česká interpretka hrala vo vyváženej dynamike v dobre nastavenom tempe, no čoskoro sa od tejto línie vzdialila. Dielo tak stratilo svoju poetickosť, najmä pre prehnané zdôrazňovanie akordov. Minimalizmus by nemal mať klasické gradačné momenty ako európska hudba, práve pre jeho statickejší výraz sa môže prostredníctvom opakujúcich sa vzorcov dosiahnuť rozmer snivosti a divákovi otvoriť emócie. Fortissimo k tomu však rozhodne nesvedčí. Mení totiž pokojnú meditáciu na otvorenú drámu, čím neposkytuje divákovi dostatok priestoru.
Ak poznáte Einaudiho najmä v súvislosti s filmovou hudbou a osobitne, kasovým trhákom Nedotknuteľní, dovedna tri skladby z tohto filmu zazneli na koncerte v Dome umenia Piešťany. Naliehavosť vnútorného pohybu témy Fly zanikala v dynamickom stvárnení klaviristky. V transparentnej štruktúre týchto skladieb, navyše, počujete každú chybu a vo Fly ich bolo viac, než je akceptovateľné. Tie si človek dokáže aj odmyslieť, no opäť sme v prevedení počuli mohutné, úplne zbytočné fortissimá, ktoré narúšali plynulosť tohto pohybu.
Skladba L’Origine Nascosta je majstrovsky skomponovaná, jej textúry sú očarujúce a v harmonických postupoch síce tiež počuť repetície, no nie sú to len základné akordy. Pôvab tohto diela spočíva v tom, že melodické motívy ostanú znieť v priestore, aby vytvárali silný efekt dozvuku. V podaní českej klaviristky sme sa tohto účinku nedočkali v takej miere, aby dielo vytváralo novú vrstvu zvuku – pomyselnú ozvenu, v ktorej zreteľne a bez náhlenia znejú alikvotné tóny a zároveň silnie výpoveď práve vypovedaného motívu. K hudbe Einaudiho musí mať interpret uvoľnenosť nielen v celkovom prejave, no osobitý prístup aj k rytmu a pulzácii diela.
Medzi známymi číslami, ktoré v tento večer zazneli, bola aj Una Mattina z filmu Nedotknuteľní. Znela v podstatne rýchlejšom tempe, ako ju máme zafixovanú. Chýbal jej aj pokoj, ktorý podporuje citové prežívanie hrdinov. Z hľadiska výstavby interpretka všetky triumfy v hre odhalila už hneď na začiatku, takže ťažko už potom mohla budovať na ďalšej stavebnej línii, aby sa ozval bohatší zvuk. Medzi najstaršie diela, ktoré počas koncertu zazneli, patrili Primavera, Nefeli a Le Onde. V prvej menovanej rušila nielen tvrdosť prejavu, ale aj počuteľné chyby v akordoch a basovej línii. Tak, ako vo väčšine skladieb prezentovaných v rámci koncertu, aj týmto chýbala interpretačná nadstavba. Držať sa otrocky notovej predlohy tejto hudbe neprospieva, naopak, ak frázy nemajú dostatok voľnosti, interpret i divák sa stráca v záplave opakovaných vzorcov melodických motívov a rytmov. Našťastie, dnes máme žijúceho autora, ktorý svoje diela sám interpretuje. Aj preto môžeme získať priamu predstavu o tom, ako by mali znieť. Pre profesionálnych umelcov je to nesporne výhoda, ktorá však nemusí znamenať, že ho budú kopírovať. Iste je to však práve samotný autor, ktorý na ceste za želaným interpretačným tvarom určí, ako k jeho dielam pristupovať a najmä ako vykladať ich obsah. Možno k záveru už klaviristka, po upadnutí trémy, dokázala stvárniť poetický minimalizmus Ludovica Einaudiho presvedčivejšie a podstatne viac precítene, no to je na recitál dosť málo. Paradoxne, prídavkový repertoár už mal viac sebaistoty a emocionality ako celý koncert.
Chápem, že keď interpret ochorie, ako krízové riešenie je pozvaná náhrada, ktorá nezaručí stopercentný výkon. Rovnako tak obdivujem, ak je niekto schopný hrať z listu. No trúfnuť si na vyše hodinový recitál iba s takouto elementárnou prípravou, kedy sa tvar a výsledná forma interpretácie ešte ani nezrodili po úvodnom technickom prehratí, je viac, než trúfalé. Odrazilo sa to totiž na celkovom posluchovom zážitku – odkaz tohto talianskeho skladateľa sa k nám priblížil len z diaľky, na ktorú nebolo dovidieť.
Zuzana Vachová
Foto: Tomáš Hudcovič
