„Každý, kto príde na festival a má rád film, si tam určite niečo nájde niečo, na čo pôjde a zanechá v ňom dojem,“ hovorí pre náš portál umelecký riaditeľ festivalu Cinematik Vladimír Štric. Festival počas šiestich dní ponúkne návštevníkom 104 filmov. 

O pár dní, 13. septembra sa začne 17. Ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch. Ešte pred tým, ako sa začneme rozprávať o jeho programe, rada by som sa spýtala na Vaše predpoklady, čo sa týka návštevnosti. Vieme, že košický Art Film Fest sa tohto roku nekonal, myslíte si, že to bude mať v pozitívnom zmysle vplyv na návštevnosť?

Boli by sme radi, keby sme mali návštevnosť na úrovni minulého roka, lebo sme spravili jednu zásadnú zmenu. Tú sme urobili už pred dvoma rokmi – nepredávame jednorázové lístky, takže do kina sa dostane len ten, kto má akreditáciu. Bola to celkom pozitívna zmena, lebo už predtým som mal pocit, že niektoré projekcie to z hľadiska kapacity nezvládali. Do sály, ktorá je určená pre 600 ľudí, zrazu prišlo až 800 záujemcov, čo bolo komplikované. Samozrejme, boli sme nútení trošku zdvihnúť ceny akreditácií, podľa mňa to bola celkom symbolická suma. Keď sa na to dívam tohto roku, situácia je iná, pretože minulého roka neboli žiadne veľké hudobné festivaly a tohto roku ich bolo dostatok. Záujem divákov je teda trošku saturovaný. Ak teda všetky tieto faktory zrátam, verím, že ak dosiahneme čísla návštevnosti na úrovni minulého roka, budeme radi. Stále budeme najväčší slovenský festival.


Ďalšou skutočnosťou, ktorá vplýva na čísla návštevnosti, je aj zmena správania sa diváka. Dnes reaguje tesne pred podujatím – organizátori veľkých festivalov vidia, že návštevníci si nekupujú vstupenky vopred, ale rozhodujú sa, či vôbec prídu na podujatie tesne pred jeho konaním. Viete už teraz odhadnúť, pár dní pred festivalom, koľko ľudí sa na festival chystá?

Zásadným spôsobom sa zmenilo správanie divákov, ktorí vôbec chodia do kina. Mám taký pocit, že počas pandémie sa mnohí preorientovali na to, že nemusia nikam chodiť a všetky filmy prídu k nim domov. Teraz je najväčší problém dostať divákov opäť do kín. Keď sa pozrieme na návštevnosti v kinách, nie je to zďaleka to, čo to bývalo pred pandémiou. Ľudia sa len veľmi pomaly vracajú do kín a je to pravdepodobne aj problém, ktorý zasiahne aj nás. Čo sa týka predpredaja, správanie sa až tak zásadne nezmenilo. Ak máme akreditácie vo výhodnejšej cene napríklad k prvému septembru a deň pred festivalom je už drahšia, všetci si ju kúpia v ten deň. Všetko sa to robí na poslednú chvíľu. Ak budeme bilancovať a budeme mať rovnaký počet divákov ako minulý rok, budeme radi.


Je to veľká škoda, lebo práve festivaly prinášajú filmy, ktoré si doslova pýtajú veľké plátno. Diváci sú potom ochudobnení o emócie a zážitok z filmového umenia, jeho výtvarnej zložky, ktorú počítač nikdy nedokáže nahradiť…

Tiež si to myslím. Samozrejme, máme na festivale veľa takých filmov, určených pre veľké plátno, pre veľkú sálu. Malé obrazovky a počítače to nikdy nenahradia a samozrejme, ide tiež o socializáciu. Ľudia sa stretávajú a je to odlišný typ zážitku, ktorý je iný ako ich denná rutina. Dúfam, že súhra týchto faktorov spôsobí, že budeme mať plno.

Každý festival má svoju špecifickú atmosféru spojenú s mestom, kinosálami, komunitou ľudí. Napríklad karlovarský je pre mňa tým, kde som sa vždy veľmi rada práve pre jeho atmosféru rada vrátila. Piešťany sú tiež kúpeľným mestom, čo je zaujímavá paralela. Čo ponúka ešte návštevníkom? Čím je charakteristické?

Je to charakteristické, veľmi zaujímavé miesto a Piešťany z môjho pohľadu predstavuje výborné mesto na festival. Podľa mňa lepšie na Slovensku ani nie je, určite lepšie ako Bratislava (úsmev). Zároveň to od hlavného mesta nie je ďaleko, za 40 minút tam človek po diaľnici docestuje. Je to kúpeľné mesto a samozrejme, nie sme až tak veľkí ako Karlove Vary, či už čo sa týka počtu divákov alebo pozvaných hviezd, ale výhodu máme v tom, že všetky kinosály sú pomerne blízko vedľa seba. Netreba tam nejako extrémne veľa chodiť, čo trebárs vo Varoch medzi jednotlivými kinami sa prejdete aj pol hodinku. Takže celkovo, festival v Piešťanoch je príjemný a špecifický tým, že je v zaujímavom meste, s pekným parkom, s dobrým vybavením, so slušnými kinosálami – kiná sú dobré, majú kvalitné sedadlá. Všetko je ako má byť, aj keď isté zlepšenia tam vidíme. Prichádza k nám mnoho mladých divákov – naše obecenstvo je mladé. Hoci už píšeme sedemnásty ročník, návštevníci, ktorí tvorili v čase prvého ročníku prvé mladé publikum, dnes opäť na festival prichádzajú. Dnes sú to teda ľudia v strednom veku a chodia s nami na festival.

Takže tvoria komunitu? Dokázali ste vytvoriť festivalovú komunitu v Piešťanoch?

Áno, vieme, že festival má svoju komunitu a je to veľmi fajn. A program, ktorým im ponúkame, je veľmi bohatý, až by som povedal, že opulentne bohatý. (úsmev). Každý, kto príde na festival a má rád film, si tam určite niečo nájde niečo, na čo pôjde a zanechá v ňom dojem.

 

Poďme k filmom, ktoré festival ponúka – je ich spolu 104 počas šiestich dní a je to neuveriteľné číslo. Samozrejme, nedajú sa pozrieť všetky. Ako z toho kolosu von? Ako sa zorientovať v jednotlivých sekciách? Kľúčom by možno mohla byť aj Váš výber, v ktorom je šesť filmov. Medzi nimi sa nachádza aj fínsky film, ktorý mňa osobne zaujal…

Pokiaľ môžem divákom poradiť, každý si najprv musí spraviť svoju domácu úlohu (úsmev). Teda musí sa pozrieť a doslova sa prelúskať programom. Čo a kde hrajú a či je to film, ktorý by ho oslovil. Z traileru veľmi dobre vidno, akú má film estetiku, ako je postavený. Ak však divákom môžem poradiť, iste odporúčam sekciu Meeting Point Europe, pretože tam nie je zlý film. Ak pôjdu na ktorýkoľvek z tých deviatich filmov v súťažnej sekcii, nemôžu sa pomýliť, lebo je tam jeden film lepší ako druhý. Čo sa týka sekcie, ktorú robím ja, Výber umeleckého riaditeľa, nakoniec v nej ostalo šesť filmov. Pôvodne ich bolo viac, no nakoniec sme niektoré presúvali do súťažnej sekcie, čo má, pochopiteľne, prednosť, nakoniec ostal tento počet. Všetky sú však podľa mňa zaujímavé, každý prináša niečo iné, aj tematicky, formálne a vizuálne. Niektoré sú dokonca veľmi zábavné, hoci nehovoria príliš o zábavných veciach.

Poďme si teda predstaviť tieto filmy, ktoré ste vybrali v nesúťažnej sekcii Vy…

Je tam Korzet, životopisná historická dráma rakúskej režisérky Marie Kreutzer, ktorá veľmi realistickým spôsobom zobrazuje život Alžbety Bavorskej, teda Sissy, manželky Cisára Františka Jozefa na chladnom viedenskom dvore, ktorý je zošnurovaný španielskou dvorskou etiketou. Ona je niečo ako emancipovaná mladá žena, ktorá má problémy v tomto prostredí. Film francúzskej režisérky Claire Denis Neverná v hlavnej úlohe s Juliette Binoche je príbeh ženy, ktorá uviazne medzi dvoma mužmi, medzi svojím bývalým partnerom, s ktorým sa už dávnejšie rozišla a svojím súčasným partnerom, ktorý práve vyšiel z väzenia. A nasleduje môj obľúbený, fínsky film – Príbeh drevorubača. Ide o čiernu komédiu, má typickú severskú poetiku a ide o hľadanie zmyslu života v tých najťažších životných situáciách.

Pripomína to filmy Akiho Kaurismäkiho…

Áno, je to film na ten štýl. Autor filmu Mikko Myllylahti v ňom prináša hlavného hrdinu, vždy pozitívne naladeného drevorubača Pepeho, ktorého vystaví sérii zdevastujúcich životných tragédií. Opustí ho žena, vyhorí mu dom, príde o prácu, proste, všetko, čo sa mu zlé môže stať, sa mu stane, ešte sa aj odcudzí so svojím synom. Ale ide tým filmom, lebo verí, že život je pekný a pozitívny. Je to čierna komédia v tej najlepšej tradícii, či už je to severská komédia alebo americký nezávislý film, je to skrátka film tohto typu. Ďalší film je švajčiarska snímka Susedia – autobiografický príbeh režiséra Mano Khalila. V centre diania je malý chlapec, ktorý vyrastal v 80-tych rokoch 20. storočia, v dedine, ktorá patrí do Sýrie, v ťaživom ovzduší diktátorského režimu. Všetkých Kurdov sa snaží prevychovať, prevychovať ich na paneurópskych socialistov, čo okrem iného znamená aj to, že ich učí nenávisti aj k židovským susedom. Keďže sú s nimi susedia, kamarátia sa s nimi a majú sa navzájom radi. Malá svätica talianskej režisérky Silvie Brunelli je dráma o priateľstve dvoch mladých mužov, ktorí bezstarostne vyrastajú v dnešnom Neapole. Svoj život delia medzi futbal, dievčatá a podobne, no ich životy sa menia, keď sa stanú dve veci. Jednou je, keď sestra jedného z nich objaví v sebe schopnosť konať zázraky a stane sa sväticou miestnej štvrte. On sa ju však snaží z tohto postavenia oslobodiť, pretože to predstavuje pre ňu tragédiu. A ďalší moment je, keď zo strany druhého priateľa nastáva objavenie, že pociťuje k nemu nielen priateľstvo, ale možno aj niečo viac. Mothering Sunday britskej režisérky Evy Husson je romantická historická dráma z medzivojnového obdobia, teda príbeh slúžky, ktorá je nešťastne zaľúbená do mladého muža z bohatej rodiny. Nie je to až taká červená knižnica, ako to na prvý pohľad znie. Kto má rád historické príbehy s výbornou výpravou a kostýmami, príde si na svoje.

Celkom žánrovo pestro ste to nakoniec vyskladali…

Snažil som sa (úsmev)…

Festival celkovo preferuje, aspoň keď si človek pozrie program, európske filmy. Prečo je dôležité ich divákom prinášať?

Sme dosť orientovaní na európsku kinematografiu, aj hlavná súťaž je tak orientovaná. Myslíme si, že európske filmy sú rovnako kvalitné ako akékoľvek iné, tým v úvodzovkách myslíme v porovnaní s americkou kinematografiou. Jediný jej problém je možno v tom, že necestuje. Európske filmy si pozrú diváci v krajine, kde vznikli, prípadne v nejakých koprodukčných krajinách, no pre slovenského diváka je problém, aby videl fínsky film alebo švajčiarsky film, hoci v týchto krajinách vzniká množstvo kvalitných filmov. A je práve úlohou festivalov, aby tieto filmy priniesli a diváci si ich mohli pozrieť.

Prečo je dôležité priniesť na festival filmy, ktoré boli prezentované na veľkých festivaloch ako sú Cannes, Berlín a podobe? Viem, že ide o prestíž, no bez tejto selekcie to nejde?

Je to štatistická záležitosť, pretože na celom svete vznikne ročne pre kiná desať tisíc filmov. A z tých desiatich tisíc je 50 výborných, ktorých chce mať každý. To znamená, že prednostne ich chcú veľké festivaly ako Cannes, Berlín, Benátky a potom ostatné festivaly.

A napríklad festival v Rotterdame pre Vás nie je zaujímavý?

Určite áno, je to špecifický festival s inými typmi filmov. Pre nás je dôležité, aby sme komunikovali, že filmy, ktoré uvádzame na našom festivale, mali premiéru na svetových festivaloch, aby si návštevník uvedomil, že je to istá značka kvality. Hlavne Cannes je zaručená kvalita, ale v Berlíne by som si už nebol všetkým celkom istý (úsmev). No filmy uvedené na svetových festivaloch patria všetky do top 50-ky filmov, ktoré v danom roku vznikli. Chce ich mať každý a pochopiteľne, aj my ich chceme mať na festivale uvedené. Samozrejme, boli už uvedené inde, lebo každý producent mieri na veľké festivaly a sľubuje si ich uvedením väčšiu publicitu a honor. No okrem týchto spomenutých máme aj filmy z iných, napríklad z festivalu v New Yorku z Tribeca festivalu, čo nie je najväčší festival, ale má špecifickú dramaturgiu a zaujímavé filmy. Alebo Locarno či Karlove Vary – tých festivalov je našťastie dosť.

Aká je z Vášho pohľadu perspektíva slovenského filmu a aké miesto má na Vašom festivale?

V poslednom čase je pomerne dosť slovenských filmov, ktoré sa hrajú na veľkých festivaloch. Na Cinematiku budeme mať sekciu Čo dom dal. Okrem jedného filmu v tejto sekcii hráme samé premiéry. Film Obeť, ktorý budeme hrať na festivale, je práve v Benátkach, ďalší, Svetlonoc, bol ocenený v Locarne a tretím filmom bude Slovo, ktorý bol uvedený v Karlových Varoch. Všetko sú to teda slovenské filmy, ktoré k nám prichádzajú z veľkých festivalov a na našu krajinu je to skvelý výsledok. Myslím si, že v poslednej dobe máme na Slovensku silnú generáciu filmárov, či už dokumentaristov, alebo tých, ktorí boli dokumentaristi a dnes točia hrané filmy a dokážu sa presadiť na veľkých festivaloch. Slovenská kinematografia začína byť vnímaná aj v zahraničí a my sme síce medzinárodný festival, ale každý rok venujeme zvláštnu pozornosť domácej kinematografii. Myslím si, že si to uvedomujú aj tvorcovia, producenti a distribútori, pretože mnohí z nich nám svoje filmy ponúkajú. Napríklad film Piargy, ktorý bude mať u nás premiéru nám ponúkla producentka Silvia Panáková a my sme ho veľmi radi zobrali. Je to silný a veľmi dobrý film.

 

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: archív V.Š., v článku: foto Medzinárodného filmového festivalu Cinematik 2021

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno