Veľkolepý výkon Hilaris Chamber Orchestra v Redute

Stredajšie komorné koncerty v Redute patria u stabilného obecenstva medzi populárne. Koncertný večer dňa 10. apríla 2019 bol nezabudnuteľný nielen z dramaturgického hľadiska, ale najmä interpretačného. Zahrať Šostakovičovo dielo tak presvedčivo ako ho interpretoval orchester Hilaris Chamber Orchestra, dokáže nielen na Slovensku, ale aj v európskom kontexte, málokto.

Otváracou skladbou večera bola Mendelssohnova Symfónia pre sláčikový orchester č. 13 c mol „Sinfoniesatz“, ktorá nesie určité znaky klasicizmu a vytvorila tak to správne intro k ďalším skladbám. Už v prvom čísle koncertu bolo zjavné, že Hilaris Chamber Orchestra so svojim lídrom Alanom Vizvárym je zohraté teleso, ktorého členom robí muzicírovanie skutočnú radosť. Presné nástupy, precízne vypracované frázovanie, dynamika v krásnom súlade – interpretácia v podaní Hilaris Chamber Orchestra je komplexne zvládnutá a je zjavné, že Alan Vizváry má svoj ansámbel absolútne pod kontrolou, je prirodzenou autoritou pre hudobníkov, ktorí ho „poslúchajú na slovo“. V niektorých momentoch mal poslucháč pocit, že stačilo len nepatrné gesto, pohľad či pohyb lídra – napríklad pri častiach, kde hral orchester v pianissime a výsledok bol taký, že obecenstvo ho počúvalo s takmer zatajeným dychom.
Po dramatickej introdukcii diela, v ktorej už počuť aj znaky raného romantizmu, skladba pokračuje v rýchlom Allegro molto, kde si tému spočiatku vymieňajú jednotlivé sláčikové sekcie a dopĺňajú sa, citeľné sú však klasicisticky čisté kompozičné postupy, vďaka ktorým je skladba zrozumiteľná a ľúbivá aj pre menej náročné publikum. Vynikajúco a bezchybne zvládnuté rýchle tempo Symfónie pre sláčikový orchester s grandióznym záverom si vyslúžilo zaslúžený aplauz publika, ktoré už po prvej skladbe vedelo, že tento koncert bude výnimočný. A bez akýchkoľvek prikrášľovaní potvrdzujeme, že vskutku aj bol. K absolútnemu vrcholu v druhej časti koncertu – Šostakovičovmu sláčikovému kvartetu, nesmierne náročnej skladbe na interpretáciu (aj pochopenie), sa dopracoval cez svieži repertoár, nie však skladby, ktoré sú notoricky známe hity.

Prvá časť koncertu pokračovala Mozartovou Koncertantnou symfóniou Es dur pre husle, violu a orchester, KV 364, ktorá ešte nesie niektoré kompozičné postupy barokovej hudby. Mozart často využíva v orchestri striedanie témy sólo – tutti (typický prvok formy concerto grosso), avšak jeho invenčné, spevné témy majú ďaleko od ťažkopádneho baroka. Zaujímavosťou je aj viola, ktorá farebne dopĺňa sólové husle a Mozart jej dáva dostatok priestoru. Vyniká najmä v pomalej časti Andante – a to vďaka mimoriadne talentovanému violistovi. Ľudovít Kara ukázal publiku, ktoré často zvykne violu chápať len ako farebne doplnkový nástroj sláčikov a je menej flexibilný ako husle, že má svoje čaro aj ako sólový hudobný nástroj. Prekrásne zneli najmä dialógy s husľovými partmi Alana Vizváryho a Kara či už v pomalej alebo rýchlych častiach ukázal, aká spektrálne zaujímavá dokáže byť viola. Jeho romantický prístup k interpretácii bol zreteľný hlavne v spomínanej druhej časti, ale štýlové hranice klasicizmu neprekročil. V pomalých častiach sú pre orchester nesmierne náročné presné nástupy, ale Hilaris Chamber Orchestra s nimi nemal najmenší problém. Skrátka, všetci muzikanti tohto orchestra tvoria jednu dušu, ktorá kráča v zladenom tempe a rytme. Ich muzikalita je presvedčivá a hudbu interpretujú nie ako noty z partitúry, ale chápu ju ako živý organizmus a dávajú jej srdce.
Zavŕšením prvej časti koncertu (pred tým najlepším, čo čakalo obecenstvo v druhej časti – a vzrušenie cez prestávku bolo doslova hmatateľné), bola tretia časť koncertu, v rýchlom tempe Presto. Musím sa priznať, že som nevychádzala z údivu, keď po každej časti obecenstvo tlieskalo a nebol to len jediný náhodilec, ktorý netušil, že forma „koncert“ znamená v dejinách európskej hudby trojčasťovú skladbu (rýchla – pomalá – rýchla), ale obecenstvo tlieskalo viac-menej svorne. Je to o to menej pochopiteľné, že v bulletine si každý zreteľne hneď na 1. strane (slovom – prvej), mohol prečítať, že Mozartova kompozícia je trojčasťová, a teda skladba sa končí až po finále. Trošku rušivý moment, na ktorý si musela vzdelanejšia časť publika zvyknúť, však nepokazil výsledný dojem z interpretácie tohto špičkového komorného orchestra pod vedením charizmatického Alana Vizváryho. Aj záverečná rýchla časť (nie, v tento večer skutočne nezneli tri skladby od Mozarta, ale jedna trojčasťová) bola bezchybne interpretačne zvládnutá. Nie nadarmo sa o Mozartovi hovorí ako o géniovi, jeho melodická invenčnosť a zároveň formová kompaktnosť bez dodržiavania skostnatených postupov, nemá v histórii klasickej hudby obdoby.

Po prestávke prišiel na rad očakávaný Šostakovič a jeho Sláčikové kvarteto č. 2 A dur, op. 68 – v úprave pre sláčikový orchester, ktoré zaznelo v slovenskej premiére. Šostakovičovo dielo zahŕňa okrem obrovského spektra symfonických skladieb aj 15 sláčikových kvartet. To, ktoré znelo v stredu v Slovenskej filharmónii, komponoval v roku 1944, teda v období tesne pred koncom 2. svetovej vojny. Kto čo i len trochu pozná život tohto skladateľa a temnotu, s ktorou zápasil, vie, ako sa jeho emócie pretavili do jeho tvorby. Genialitu depresiami a vnútorným bojom poznačeného skladateľa a jeho širokú ruskú dušu cítiť v každom jednom diele.
Štvorčasťové kvarteto, ktoré si dokonca upravili pre sláčikový orchester samotní členovia Hilaris Chamber Orchestra (aj to svedčí o vysokej profesionalite telesa, pretože aranžmán bolo veľmi dobre vymyslené, ostala zachovaná podstata kompozície, dokonca v mnohých miestach bolo mimoriadne invenčné), sa začína Ouvertúrou (Ouvertúra. Moderato con moto), kde sa strieda zúfalstvo a bezútešnosť gradujúca do dramatických, naliehavých dialógov sláčikových nástrojov. Rytmicky a tonálne „pekelne“ náročná skladba interpretov tohto komorného orchestra neprekvapila. Dokázali všetky témy vyspievať s presvedčivým, hladkým frázovaním a výrazom, aký si Šostakovič prial mať v emocionálne silnej prvej časti kvarteta (ako inak – publikum neprekvapilo a opäť zatlieskalo zrejme v domnení, že druhá časť koncertu pokračuje až štyrmi skladbami od ruského autora).
Druhá časť kompozície – Recitatív a romanca. Adagio – priniesla výrazovo prekrásnu, clivú tému v podaní umeleckého vedúceho orchestra a vynikajúceho huslistu v jednej osobe – Alana Vizváryho. Jeho frázovanie a dynamika – za sprievodu orchestra stelesnila Šostakovičove myšlienky žiaľu tak dôveryhodne, že publikum muselo zreteľne počuť, ako Vizváryho husle plačú. Tento zúfalý nárek v spojitosti s bezmocnosťou dokázal líder orchestra zahrať s takou presvedčivosťou, že v sále Slovenskej filharmónie už dlho nebolo počuť také mrazivé ticho a je nutné podotknúť, že v očiach mnohých sa zaleskla aj slza.
Šostakovič bol majster irónie a sarkazmu – v hudobnom slova zmysle. Vo svojom geniálnom kompozičnom jazyku dokázal prostredníctvom špecifických tonálnych postupov a modulácií dosiahnuť hlbokú výpoveď človeka, ktorý sa díva do zrkadla a hovorí si, aký šťastný život prežíva, no sám vie, aký krivý obraz sa mu v ňom naskytá. Takýto obraz chcel zhudobniť aj v tretej časti kvarteta – Valčík. Allegro. Žiadny zvukovo vábny, romantický, valčík od tohto autora očakávať nemožno. Jeho valčík má podobu trpkosti a cynizmu, komplikovanej inštrumentálnej štruktúry a náročnej rytmiky. Žiadna prehľadná, jednoduchá melódia na tri doby. Spletitosť tém a vysokú obtiažnosť Valčíku zvládol orchester bravúrne, pričom udržal celistvosť tejto časti s pekne vyspievanou melodikou a rytmickou pulzáciou. (V konečnom dôsledku – každá časť si potlesk zaslúžila, takže možno publiku skutočne krivdíme).
Záverečná časť Téma s variáciami. Adagio je vygradovaním všetkých emócií, ktoré Šostakovič hudobne vyjadruje v molovej tónine. Jeho povestná trúchlivosť s bolestivými momentmi, ktoré poslucháč cíti až kdesi v kostiach, sa zavŕši práve Adagiom. Takmer 40-minútové kvarteto v podaní sláčikového orchestra finalizovalo výrazovo presvedčivými sólovými výkonmi: od Alana Vizváryho, následne tému hral Ľudovít Kara, aby naňho nadviazala prekrásne vyspievanou témou huslistka Anežka Kara. V ďalšom kontrapunkte pokračovali ostatné sláčikové nástroje – medzi violončelistami vynikal Lukáš Polák, člen známeho Skampa Quartet z Prahy. Z lyrickej nálady sa Šostakovič bez akéhokoľvek „varovania“ dokáže dostať do vygradovanej časti, kde zaznievajú krátke motívy z úvodnej témy. Bol neskutočným majstrom kompozičnej techniky, ale zároveň intuitívne dokázal dosiahnuť z clivej, nostalgickej nálady búrlivú drámu. Zvukový potenciál orchestra sa naplno prejavil aj v rýchlom tempe, ktoré hudobníci zahrali bezchybne. Vzhľadom na celkovú náročnosť tohto diela si s ním poradili hladko. Dostali sa na úroveň, kedy nemusia riešiť elementárne veci, s ktorými sa hudobníci stretávajú, ale len nadstavbu pod vedením nenahraditeľného Alana Vizváryho.
K tomu, aby ho interpret pochopil a výrazovo a technicky správne zahral Šostakovičove kompozície, musí byť nielen zdatný technicky a výrazovo, ale aj intelektuálne. Chápanie pohnútok ruského skladateľa, ktoré pretavoval do svojich kompozícií, je dôležité aj v súvislosti s jeho životom. Hilaris Chamber Orchestra v tento večer dokázali, že patria v súčasnosti medzi naše najlepšie komorné teleso, ktoré si právom vyslúžilo neutíchajúce standing ovations.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Slovenská filharmónia, Hilaris Chamber Orchestra