Skladateľ dokázal skoncentrovať svoje trápenie, ktoré umne skombinoval s čistou krásou a hudobným majstrovstvom. V rozhlase sme jeho slávnu Patetickú symfóniu počuli v majstrovskom prevedení.

Tretí abonentný koncert SOSR v sezóne 2021/22 bol venovaný Čajkovskému a taktovky sa chopil samotný šéfdirigent Ondrej Lenárd. Vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu bolo vypredané a dôvodom bol sólista večera – 14-ročný klavirista Ryan Martin Bradshaw, na ktorého sa prišlo pozrieť nielen laické publikum, ale aj profesionáli.

O Ryanovi Martinovi hovoria, že je to génius, aký sa rodí raz za dvesto rokov. Odborníci ho prirovnávajú k Mozartovi – na klavíri hrá sedem rokov a vyhráva prestížne medzinárodné súťaže, na ktorých je väčšinou najmladší. V Aarhuse ako najmladší účastník vo svojej kategórii získal druhé miesto, udelili mu cenu za najlepšie prevedenie skladby Carla Nielsena a ako prvému cudzincovi vôbec aj cenu publika. V Moskve zvíťazil, a okrem ceny za objav získal aj Cenu Vladimira Spivakova s pozvánkou na hudobný festival v Moskve a tiež Cenu Medzinárodného domu hudby v Moskve s možnosťou zúčastniť sa na festivale tzv. ruskej klavírnej školy.


Otázkou však je, do akej miery dnešné súťaže reflektujú skutočný potenciál umelca, najmä jeho prirodzenú muzikalitu, výrazové kvality, schopnosť emocionálne prežiť dielo a presne to, čo robí prednes takým jedinečným – odlišnosť a osobnostný vklad, zvlášť pri náročnom repertoári, na ktorý jednoducho treba dospieť. Nielen mentálne, ale aj fyzicky. Je verejným tajomstvom, že zo súťaží sa stala za uplynulé roky akási fabrika na vyrábanie umelcov vysokých technických kvalít, no porota často nedbá o tie výrazové a osobnostné. Nie, že by sme týmto krátkym zamyslením podceňovali schopnosti mladučkého umelca Bradshawa, to vôbec nie.

Tento mladík, ktorý čoskoro dovŕši 15 rokov, má mimoriadne schopnosti: technické, pamäťové, disponuje obrovskou dávkou sebadisciplíny, takže berie si aj sústa, ktoré by si v jeho veku klaviristi netrúfli nacvičiť. S orchestrom dokáže spolupracovať, rovnako aj chápe dynamiku, vníma dirigenta, takže človek by si mohol pomyslieť, že Koncert pre klavír a orchester b mol, op. 23 Piotra Iľjiča Čajkovského by mohol preňho byť vhodným dielom na prezentáciu. Keď sa však pozrieme na samotnú históriu diela a jeho vývoj, už len skutočnosť, že samotný Rubinstein, riaditeľ moskovského Konzervatória, v čase, keď ho autor skomponoval, ho odmietol hrať, o niečom svedčí. Na rozdiel od počiatočnej nevôle virtuózneho klaviristu, ktorý považoval toto dielo za nehrateľné, dirigent Hans von Bülow v ňom, naopak, objavil unikátnu koncepciu.

Dnes už to možno tak intenzívne nevnímame, pretože koncert b mol je natoľko notoricky známy, no práve jeho prvá časť Allegro non troppo e molto maestoso – Allegro con spirito je voľná až rapsodická a zároveň plná emócií a vášní. Formou sa odkláňa od štandardných konvencií, v akých sa v tej dobe komponovalo. Už po prvom odznení témy počujeme virtuóznu, technicky náročnú variáciu v klavíri, s ktorou sa sólista Ryan Martin Bradshaw vysporiadal technicky brilantne. Je to hráč, ktorý zvláda aj extrémne ťažký materiál a predviedol to počas tohto večera. No predsa, na takúto skladbu je potrebné dozrieť mentálne aj fyzicky – mohutná introdukcia vo fortissimo, vyžaduje od hráča akordy, o ktoré sa treba oprieť s náležitou silou a dosiahnuť ich adekvátnu zvučnosť a výrazovú monumentálnosť.

Aj nad ďalšími témami musí interpret premýšľať: hneď v prvej vete sú tri. Prvou je citácia ukrajinskej ľudovej piesne, ktorú raz Čajkovskij počul od slepého žobráka. Ďalšou je téma plná melanchólie a po prvý raz sa ozve v klarinetoch a tretiu prinášajú sláčiky, no neobjavujú sa postupne, no v spleti hustej faktúry, kontrujúc medzi sebou. A k tomu má klavirista svoj vlastný priestor, v ktorom sa musí presadiť.

Je obdivuhodné, že mladučký interpret vo svojom veku vôbec takéto dielo zvládol. Je to čiastočne výsledkom doby, ktorá kladie na súčasných umelcov nesmierne vysoké nároky – vo veku, kedy by mali svoj vývoj koncentrovať na základný klasicko-romantický repertoár, rozhodne nie na jedny z najnáročnejších diel klavírnej literatúry, sú pod tlakom, aby vynikli čo najviac a v konkurencii zasvietili. A jedným z parametrov je aj náročnosť diela. Osobne si však myslím, že takéto kritérium nie je výpovedná hodnota. Aj na Mozartovom klavírnom koncerte sa dá ukázať veľký kus umenia a zároveň sa toho dá aj mnoho pokaziť, hoc je aj technicky čisto interpretovaný. Skrátka a dobre, Čajkovského klavírny koncert b mol bude nesmierne zaujímavý v podaní Ryana Martina pokojne o desať rokov, keď bude hudbu vnímať z inej perspektívy. Je to však každopádne preňho cenná skúsenosť, že môže byť rezidenčným sólistom SOSR, pretože práve vďaka tomu sa môže objavovať na pódiu, hrať s etablovanými hudobníkmi a dokonca pod taktovkou skúseného šéfdirigenta. Práve to ho môže posúvať ďalej v kariére a čoraz lepšie chápať súvislosti, v akých hudba funguje a akým nedoziernym organizmom je.

Bol to večer venovaný Čajkovského hudbe – v jeho druhej polovici sme počuli pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda Symfóniu č. 6 h mol, op. 74, Patetickú. Sám autor ju považoval za svoju najlepšiu, no hlavne za najúprimnejšiu zo všetkých symfonických diel. Premiéru v roku 1893 dirigoval samotný Čajkovskij, o deväť dní na to zomrel. Následne sa Patetická stala jednou z najhranejších diel orchestrálneho repertoáru.

Jeho temnotu podčiarkol orchester pod vedením šéfdirigenta Lenárda už v prvej časti, Adagio—Allegro non troppo. Trúchlivú introdukciu prezentoval hneď v úvode fagot, v nízkych polohách, sprevádzaný kontrabasmi. Rozhlasákom sa skladateľovu pochmúrnosť vo výraze podarilo podchytiť bravúrne, aj následnou témou vo violách a violončelách. Zrýchlenie tempa pôsobilo efektne a kontrastne, no presne ako to aj autor predpísal, veľmi rýchlo sa vrátil k pomalému Adagiu. Vyspievanie širokej ruskej melodiky v sláčikoch nechýbalo ani na tomto koncerte – precízne vedená dynamika, dôsledné oblúky, pekné, znelé sóla dychových nástrojov v pianissime (napríklad klarinet), striedané gradáciou a výbuchmi v orchestri. A najmä to, čo musí byť citeľné  každým taktom – vášeň.

Šéfdirigent v rozhovore, ktorý sme si mohli vypočuť počas prestávky, poznamenal, že túto symfóniu mal možnosť konzultovať v minulosti s legendárnym dirigentom Valerym Gergievom. Dišputa okolo tretej časti a tempa, ktoré nemá byť pochodové, ale podstatne rýchlejšie, ovplyvnila aj Lenárdovu interpretáciu, hoci, ako sám poznamenal, je to na hranici hrateľnosti. Čo sa týka nahrávok Patetickej symfónie, je ich nepreberné množstvo, no medzi tie najlegendárnejšie bezosporu patrí prevedenie s Leningradskou filharmóniou z roku 1961 pod taktovkou Jevgenija Mravinského. Pochopiteľne, s tempom tiež na hranici hrateľnosti – alebo ešte aj rýchlejším. Mravinskij sa totiž nikdy neriadil metronómom a predsa jeho tempá sedeli – jeho výpovede sa viazali na dobu, ktorú žil a prežil.

Druhá časť Allegro con grazia síce prináša odľahčenie, ktoré môže vyvolať zdanlivo veselý valčík. Ruské orchestre na tempe pridávajú, čím dostáva vzletnejší charakter, no v rozhlase sme ho počuli – v línii pochmúrnej Patetickej symfónie v mierne pomalšom tempe. Vynikla totiž aj ďalšia línia – melancholická. Keď sa totiž do tohto valčíka započúvame, vždy, akoby nám v ňom niečo chýbalo. Je písaný na päť dôb, takže v každom druhom takte chýba doba, o ktorú sa tak zúfalo potrebujeme práve vo valčíku oprieť. Napriek tomu má v melodike líniu gracióznosti, snúbiacu sa so smútkom vo vnútri.


Tretia časť Allegro molto vivace nesklamala. Orchester hral v tempe „na hranici hrateľnosti“. Toto nie je predsa žiaden slávnostný pochod, ale posledný pokus zúfalého človeka prežiť – a z interpretácie SOSR to aj bolo zreteľné. Krátke, dobre podchytené sóla, plechy kontra drevá, pekné party s vyváženými sláčikmi, no najmä kontrasty v dynamike od intímneho pianissima po burácajúce fortissimo v tom šialene rýchlom tempe – vyspievané všetky témy a so zreteľnou artikuláciou. Presne takto má vyzerať skladateľovo dielo – s pochopením a kvalitnou interpretáciou.

Záverečná časť Adagio lamentoso je absolútnym skoncentrovaním hudobných myšlienok, v ktorých Čajkovskij vyjadril všetky svoje trápenia. Ako priznal v rozhovore samotný šéfdirigent Lenárd, finále ho vždy dojme k slzám – a nepochybne v týchto hlbokých emóciách nie je sám. Skladateľ dokázal priam neuveriteľne skoncentrovať svoje zúfalstvo, ktoré umne skombinoval s čistou krásou a hudobným majstrovstvom. Trápenie, ktoré dokázal pretaviť do hudby, je také hmatateľné a citeľné (samozrejme, ak je správne interpretované), že muzikológovia a psychológovia sa zamýšľajú, či práve táto časť symfónie nie je dôkazom dobrovoľného odchodu skladateľa z tohto sveta. Rastúca úzkosť, ktorá sa vo finále čoraz viac prehlbuje, mnohých presvedčí, že je to jedna z alternatív. Či už svoju smrť cítil a zhutnil svoje pocity práve prostredníctvom tejto hudby alebo to bolo inak, no každopádne vieme, že každým tónom nás objíma neskonalý smútok, bôľ a obrovská clivota. Keď sláčikové nástroje hrali na koncerte ústrednú tému sugestívne, až bodavo a kdesi z diaľky sme počuli znieť horny, následne téma stíchla a lesné rohy opäť zahrali ten úpenlivý, prosebný tón, aby sa téma rozrástla do mohutnej vlny žiaľu, spoločne s celým ansámblom plechových nástrojov, azda nebolo v sále poslucháča, ktorého by sa tieto emócie nedotkli. A samozrejme, záver, v tichu a úplnej tme – v šere, v ktorom už nevidno svetlo, bol v podaní rozhlasákov rovnako pôsobivý. Ešte niekoľko sekúnd po ňom bolo v sále ohromujúce ticho. Neklamný znak toho, že trúchlivý a bolestivý záver Patetickej symfónie (no nielen ten, samozrejme) znel presne, ako si ho autor prial.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: RTVS


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno