„Poznám Prokofieva a jeho Popolušku už 25 rokov, odkedy som pripravil prvú choreografiu tohto diela. Takže hudbu mám v hlave kompletne celú, myslím si, že je nádherná,“ hovorí pre náš portál choreograf baletnej inscenácie Popoluška Michael Corder.

V piatok 19. novembra uvedie Balet Slovenského národného divadla premiéru baletu Popoluška choreografa Michalea Cordera na podmaňujúcu hudbu Sergeja Prokofieva. V titulných úlohách sa v piatok 19. novembra predstavia sólisti Tatum Shoptaugh ako Popoluška a Artemyj Pyzhov ako Princ, v sobotu 20. novembra Olga Chelpanova ako Popoluška a Konstantin Korotkov ako Princ. Účinkujú sólisti a zbor Baletu SND, žiaci tanečného konzervatória Evy Jaczovej, orchester Opery SND, diriguje Ondrej Olos.

Rozprávkový príbeh Popolušky z pera francúzskeho spisovateľa Charla Perraulta inšpiroval hudobného velikána Sergeja Prokofieva k skomponovaniu jedného z najkrajších baletných opusov 20. storočia. Jeho partitúra patrí medzi najmelodickejšie a zároveň najobľúbenejšie balety, ktoré od doby svojho vzniku neustále inšpirujú choreografov. Na rozdiel od Romea a Júlie má v sebe prvky magickosti, zároveň členitosti a variability – logicky, keďže ide o dej s viacerými postavami, aj skladateľ túto skutočnosť reflektoval v hudbe. Jednotlivé postavy sú charakterizované hudobnými témami – najsilnejší je leitmotív ústrednej postavy Popolušky, no hudobnými témami sú charakterizované aj ďalšie postavy, napríklad Princ a ďalší. Prokofiev ich priamo spája s emóciami, ktoré prežívajú. Hneď v úvode, keď Popoluška spomína na svoju mŕtvu matku, počujeme clivú tému, no jej leitmotívom je romantická téma lásky so šťastnými emóciami – počujeme ju na začiatku baletu i v závere, kde ju Prokofiev nazýva Amoroso.


Balet má dve hodiny a tvorí ho dovedna až 50 hudobných čísel sledujúcich Prokofievovu partitúru. Hudobné zložky sú koncentrované na malej ploche a pre dirigenta Ondreja Olosa znamená práve táto partitúra akýsi hudobný poklad: „Dielo samo o sebe je koncertantné dielo, je to síce balet, no hudba stojí sama o sebe a čo sa týka náročnosti, možno ju považovať na úrovni jeho symfónií piatej, šiestej či siedmej. Zároveň je rozsiahlejšie, trvá približne dve hodiny, takže aj na hráčov sú kladené vysoké nároky. Každý hráč v tomto diele musí byť kvalitným sólistom. Určite by som spomenul sólový klarinet, sólovú trúbku, flautu, fagot, hoboj má nesmierne náročný part v extrémne vysokých polohách, pozauna a tiež prvá horna. Zároveň znejú nástroje, ktoré si poslucháč možno hneď nevšimne, napríklad klavír alebo harfa a majú zvukomalebnú funkciu,“ povedal pre náš portál Ondrej Olos.

Prokofiev dokázal využiť nielen tradičný hudobný jazyk, ale aj neoklasické prvky a chromatizmus: „Pre tanečníkov sú možno tieto prvky neštandardné v hudbe. Hudba nie je jednoduchá, no nie je ani účelová. Je to hudba sama o sebe a vysoko štylizovaná – ak aj Prokofiev siahne po tancoch ako bourrée, pavana alebo menuety, sú štylizované. Hudobný jazyk je prokofievovský, moderný. Dramaturgia čísel je však veľmi šikovne stavaná, takým spôsobom, že náročnejšie čísla sú striedané s komunikatívnejšími, takže ich bez problémov budú vedieť vnímať aj detskí diváci alebo tí, ktorí nemajú s hudbou Prokofieva doposiaľ skúsenosti. Nikto sa v tej hudbe neutopí a nebude preňho nezrozumiteľná, možno bude v prvých momentoch prekvapený farbou či ostrým rytmom, no vzápätí ho vystrieda zrozumiteľná hudba,“ dopĺňa Olos.

Skladateľ bol skutočným majstrom rozprávania v hudbe – prostredníctvom nej dokázal vyrozprávať nielen príbeh, no najmä emócie a postavy. Spravil to zrozumiteľným spôsobom a motívy, ktoré použil, si rýchlo zapamätáte – niektoré sú dokonca také výrazné, že už po prvom počutí ich budete dokázať prepojiť s konkrétnymi postavami príbehu. A pritom dokázal do hudby dostať aj vtip a sviežosť, pretože napríklad nevlastné sestry Popolušky v tomto prípade nie sú ani tak zlé a zlomyseľné, skôr mierne šibnuté a komické postavy. V niektorých moderných predstaveniach sú poňaté ako travesty a tancujú ich muži.

Popoluška Prokofieva je jedinečným dielom a hoci trvá približne dve hodiny, dirigent Olos si nevie predstaviť, že by sa krátila: „Je to plný organizmus. Možno sú diela, v ktorých k tomu človek môže pristúpiť, ale táto partitúra mi k akémukoľvek kráteniu nepripadá ideálna. Určite by ma mrzelo, ak by sme nemohli čokoľvek z nej hrať. Možno sa na to neviem pozerať ako divák, ale ako hudobníka by ma mrzelo zriecť sa akéhokoľvek čísla.“

MICHAEL CORDER, Foto: Yana Demi

Hudba v spojitosti s tancom v tomto diele púta pozornosť diváka od prvého tónu po záver. Pri stavaní choreografie vychádzal Michael Corder zo spomínanej bohatej farebnosti partitúry a jej členitosti. Z jednotlivých čísel je zrejmé, že s dielom je stotožnený a dôverne ho pozná. Tanec doslova kopíruje nielen frázy, metro-rytmickú štruktúru hudby, ale v mnohých číslach aj krátke motívy. A to s vysokou precíznosťou, pričom na tanečníkov kladie extrémne vysoké nároky. „Nie som hudobník, takže nedokážem čítať partitúru a zároveň ju hneď počuť v mojej hlave. No keď počúvam hudbu, dokážem sledovať partitúru. No nechcem to robiť, pretože chcem mať tú hudbu napočúvanú tak, aby som partitúru sledovať nemusel. Poznám Prokofieva a jeho Popolušku už 25 rokov, odkedy som pripravil prvú choreografiu tohto diela. Takže hudbu mám v hlave kompletne celú, myslím si, že je nádherná. Aj to je dôvod, prečo som chcel, aby v tejto produkcii, ktorú pripravujem pre SND, znela celá partitúra. Hudba je pre mňa trojdimenzionálna. Nie je to len melódia, rytmus a harmónia, samozrejme, farba a textúra, potrebujem ju cítiť každou bunkou tela ešte predtým ako sa vôbec pustím do choreografie.“

Michael Corder ďalej vysvetľuje, prečo je podľa neho hudba kľúčom ku všetkému: „Hudba a tanec sú organické. To, čo počujete, musíte ako divák aj na pódiu vidieť. V troch dimenziách. A to sa snažím vždy robiť, čo si vyžaduje od tanečníkov veľa úsilia. Na skúškach sa snažíme technicky pripraviť dielo do maximálnej miery po všetkých stránkach, nastaviť tempá, emócie, dynamiku a všetko, čo je potrebné, napríklad aj v spolupráci s dizajnom. Farby sú pre mňa veľmi dôležité.

Prokofievovu hudbu nepovažuje za zložitú, pretože na klasickej hudbe vyrastal. Objavil ju náhodne, ešte ako malé dieťa a odvtedy ju intenzívne počúval. Ako s úsmevom hovorí, možno sa našlo aj pár piesní od Beatles, ale od malička miloval klasiku. Matka ho ako troj-ročného vzala na balet a odvtedy ho s klasickou hudbou spájalo nerozlučné puto: „Veľmi skoro, ako 7-ročné dieťa som objavil hudbu Stravinského. Dodnes si pamätám na ten moment, ako som v obchode s LP platňami počúval najprv Vtáka ohniváka a vypýtal som si niečo iné od Stravinského. Dali mi Petrušku, to sa mi veľmi zapáčilo. A púšťal som si to neustále dokola. Stal sa mojím najobľúbenejším skladateľom aj v dospelosti. Prvý balet som spravil, keď som mal 19 rokov, a druhý, keď som mal 21, bol práve na hudbu Stravinského a dostal sa na repertoár. Jeho zmysel pre rytmus je ohromný a človek sa doň musí dostať, potom už ide všetko prirodzene. Jeho hudbu treba cítiť.

Prvú Popolušku vytvoril pre Anglický národný balet v roku 1996. Získala Cenu Laurenca Oliviera a Cenu London Evening Standard za mimoriadny inscenačný počin. „Popoluška bola vždy mojím snom a keď som ju robil pre Anglický národný balet, mal som cieľ, aby sme ju priniesli s pôvodnou, celou partitúrou. Nikdy som ani nepočul takú nahrávku, kde by si dovolili škrtnúť z Prokofieva niečo. Milujem tretie dejstvo s orientálnou hudbou. Tak nesmierne sa mi to páči, že by som najradšej z toho postavil samostatné číslo (smiech)”.


Hoci Michael Corder cíti rozdiely medzi britskou a ruskou školou, s ktorou sa prevažne stretáva u tanečníkov v Slovenskom národnom divadle, spoluprácu so sólistami si pochvaľuje, hoci britská škola má, podľa neho, určité špecifiká: „Úžasná vec na ruskej škole je, že dokážu zatancovať čokoľvek. Mám na mysli Kosťu (Korotkov – pozn.red.) a Olgu (Chelpanova). Majú prekrásne Adagio, vynikajúce otočky a ďalšie prvky a sú celkovo veľmi silní v technike, ktorú potrebujete pre tento balet ovládať perfektne. Možno nie sú zvyknutí hýbať sa tak rýchlo a meniť pozície tak rýchlo, ako to robíme my, keď už máme tieto dve školy porovnávať. Ale myslím, že spravili posun a je to pre ich techniku len dobre. V prvom rade preto, že je to ruská hudba a ruský balet. Moja vízia Popolušky je prekrásna ruská balerína a Olga a tiež Tatum (Shoptaugh-pozn.red) obe sólistky sa na túto úlohu veľmi hodia. Neznamená to, že je to pre ne ľahké, ale obom tá rola sadne a spĺňajú moje predstavy.

Corderov choreograficko-režijný koncept vhodne dopĺňa výprava anglického scénografa a kostýmového výtvarníka Marka Baileyho. Navrhol dizajn k vyše 200 inscenáciám pre činohru, operu a balet vo svete a so Slovenským národným divadlom spolupracuje už po tretí raz. „Je to prvý a skutočne klasický balet, ktorý som pre toto divadlo spravil. Všetky kostýmy a scéna je novovytvorená, špeciálne pre túto produkciu. Bolo na tom veľmi veľa práce a v tej súvislosti musím povedať, že nie všetky divadlá majú také dielne ako toto divadlo. Veľmi rád spolupracujem s umelecko-dekoračnými dielňami v SND, lebo vždy to, čo dávam, aj dostanem naspäť. Dokonca ešte dnes, deň pred premiérou za mnou prišli, sami od seba, že by niečo mohli vylepšiť,“ uzavrel Bailey.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Juraj Žilinčár


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno