Kedy sa človek po prvý raz ocitne v existenčnej kríze? Možno ešte skôr, ako si začne plne uvedomovať sám seba. Deti z filmu Nič končiace základnú školu si musia zvoliť budúce profesijné zameranie a tomu zodpovedajúce ďalšie štúdium. Niektoré sa na to však ešte necítia.
Pierre Anthon, jeden zo žiakov, pod nátlakom dospelých nadobudne presvedčenie, že život, vedený akýmkoľvek spôsobom, nemá nikdy zmysel a vždy mieri k tomu istému nešťastnému koncu. Chlapca nikto nedokáže presvedčiť o tom, že v pominuteľnom živote existuje niečo naozaj dôležité. Jeho spolužiačky a spolužiaci začnú jeden po druhom obetovať svoje najcennejšie poklady, aby mu dokázali, že vždy je niečo, na čom skutočne záleží. Avšak ušľachtilosť sa z ich konania začína postupne vytrácať a nahrádza ju úpadok.
Samotný názov Nič naznačuje autorské nastavenie, v ktorom dominuje potreba vyznať sa z úzkostlivých a nezodpovedateľných existenčných otázok. Preto idú tvorcovia Trine Piil Christensen a Seamus McNally rovno na vec a už v úvode na divákov a diváčky kričí príbehový konštrukt, zrodený pravdepodobne ešte v knižnej predlohe. Máme pred sebou ťažkú nálož myšlienok a ešte ťažšiu úlohu vyvodiť z nich ucelený záver. Treba to začať rozoberať čím skôr, inak sa môže stať, že sa nikam nedopracujeme. Zrejme to si autori mysleli, keď rozpútali dej ešte skôr, ako obecenstvo dostane šancu sa zorientovať. Pierre Anthon vylieza na strom, aby sa z neho ako škodoradostný boh deisticky díval z veľkej diaľky na úbohé stvorenstvo, neschopné si kvôli obranyschopnosti ľudského mozgu uvedomiť bezvýznamnosť ranného vstávania a následnej snahy po sebe niečo zanechať. Mladému Pierrovi to všetko došlo už v prvých minútach filmu a je na jeho spolužiakoch, aby reagovali.
Začína sa sociologický experiment so slabšie pripraveným spúšťačom. Ale čo na tom, keď v zásade funguje, no nie? Film priamo aj medzi riadkami kladie otravne jednoduché, no stále ťažké otázky. Hlavolamy s jasným zadaním, ale bez možnosti akéhokoľvek uspokojivého riešenia. Pri rýchlom cyklickom striedaní prostredia škola-strom-klubovňa sa v partii žiakov odohráva spoločenská aktivita, ktorá je ako oheň šíriaci sa na slamenej streche. Z nevinnej iskry vzplanie požiar a nezastaví sa, kým bude mať čo pohltiť. Žiaci zažijú niekoľko naozaj skľučujúcich momentov, a to hneď vo viacerých citlivých oblastiach. V určitom bode sa tak film bytostne dotkne takmer každého, kto sa naň díva.
Hrdinovia sa stávajú svedkami hodnotového kolapsu, čo ich z časti oslobodzuje od úzkostlivého stráženia si zraniteľných cenností, zároveň ich to vrhá do bludiska nihilizmu. Čoraz väčšie obety prinášajú jednotliví žiaci, až to vyvolá otázku, prečo to ešte niekto neuťal? Práve v tej chvíli tvorcovia vynesú viac než jasnú odpoveď a na ďalšie nejasnosti sa už nikto pýtať nebude. Keď už to raz začalo, nech to skončí poriadne. Ak trpí jeden, musia trpieť všetci. A ľahostajný Pierre Anthon si naďalej v nevedomosti sedí na svojom konári a je mu dobre. Z času na čas za ním niektorá z postáv príde prosiť o pomoc, ale vždy dostane od Pierra Anthona iba uistenie, že v skutočnosti na ničom nezáleží. Kto by sa s ním mohol hádať?
Jeho spolužiakov stvárňuje dôrazne diverzifikovaná skupina mladších tínedžerov. Každý z nich je iný nie len na pohľad. Všetci sú svojsky zraniteľní a hodnoty majú nastavené odlišne, aj preto, že sa už stihli sčasti adaptovať na svet dospelákov, ktorý je neraz riadený zmyslenými a vo svojej podstate prázdnymi pravidlami, ktoré zahŕňajú náboženské či svetské predpisy. Ich porušenie môže nahnať strach, nahnevať rodičov či zburcovať celú verejnosť. No keď ich nemá kto kontrolovať, rýchlo stratia opodstatnenie. Deti prestávajú dbať na pravidlá a postupne prekračujú hranice prijateľného, aby zistili, že pri určitom nastavení vnímania nemusí byť nič skutočne dôležité. No ak si nedajú pozor, tieto myšlienky ich neskôr strávia.
Tvorcovia vo filme núkajú široký priestor pre tie najzásadnejšie otázky o zmysloch a významoch. Možno pri nich do sýtosti uvažovať a hĺbať nad dianím na plátne – pomôcť postavám dospieť k odpovedi. Našťastie sa autori neuchýlili k zaujatiu jednoznačnejšieho stanoviska a nepredstierajú, že vedia čo robiť s neriešiteľnými hádankami. Jediné o čo sa snažia, je varovať nás pred samotným spochybňovaním samozrejmých a človeku blízkych hodnôt a významov. Ak raz prenikneme za hranice tohto klamstva, nemusíme sa už odtiaľ vrátiť späť.
Režisérka Trine Piil Christensen vo filmovej adaptácií knihy od spisovateľky Janne Teller spochybňuje zmysel ľudskej existencie a spochybňuje aj tých, ktorí to robia tiež. Mnohí umelci sa už nad touto skutočnosťou zamysleli a postavili na nej svoje dielo, ktoré im prinieslo slávu. Stali sa tak neverní svojej myšlienke na bezvýznamnosť ich bytia a konania. Niečo podobné hrozí aj deťom v poslednom ročníku základnej školy. Prinášaním dôležitých obetí okrádajú samé seba, hoci s vierou vo vyššie dobro. Nevedome sa tým prepadli na miesta, kam tvrdili, že sa nedá dostať.
V závere sa aj napriek predošlým tragédiám možno na chvíľu nadýchnuť čerstvého, ľahkého vzduchu. Filozofický reťazec sa však aj v tejto fáze predlžuje o nečakané situácie, ktoré spätne vrhnú na udalosti iné svetlo. Nie je jasné, kto z toho vyšiel ako víťaz a kto ako porazený. Isté je len to, že s významami sa neradno zahrávať.
Filmový prepis úspešnej knihy sprostredkoval cez farbisté charaktery žiakov viaceré obavy moderného človeka. Nahradia nás v zamestnaní stroje a roboty? Koľko času strávim v práci, ktorá ma možno nebude ani napĺňať? Koľko času mi zaberie výchova detí? A ako mám využiť čas, ktorý mi po odčítaní povinností zostane? A vôbec, záleží na tom? Nie som istý, či deti našli správnu odpoveď.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe
