Keď sa slávnostný galavečer zmení na spontánne muzicírovanie. Dámske zoskupenie publiku predviedlo, ako sa robí ozajstná muzika.
Komorné zoskupenie The Ladies Ensemble oslávilo desať rokov svojej existencie. Ak dnes akékoľvek teleso prežije pandémiu, krízu či akékoľvek, pre kultúru horšie časy, znamená, že má nielen svoje stabilné miesto v našom kultúrnom živote, ale členov takéhoto ansámblu spája chuť interpretovať, tvoriť a v prípade Ladies aj muzicírovať. Práve tento element, dnes tak vzácny, bol prítomný na slávnostnom Galakoncerte The Ladies Ensemble a priateľov tohto súboru.
Asi každý návštevník, ktorý sa vyberie na akékoľvek hudobné podujatie, vie patrične oceniť, ak sa na koncerte stretnú ozajstní muzikanti. Takí, ktorí hrajú s chuťou, energiou, dokonca vedia aj improvizovať. Tento druh zážitku sa publiku dostane okamžite vo forme spontánnej, radostnej, tvorivej atmosféry – práve tým bol tento galakoncert charakteristický. Ladies totiž nie je len zoskupenie krásnych, šarmantných dám, hoci aj z tohto môžu marketingovo ťažiť. Povedzme si úprimne, čo je viac sexi ako dámske zoskupenie zložené zo špičkových hudobníčok?
Súbor založila huslistka Slovenskej filharmónie a PR manažérka a vedúca druhých huslí Hilaris Chamber Orchestra Anežka Kara s cieľom zahrať si aj iný repertoár ako klasickú hudbu. Ako aj koncert ukázal, je to nespočetne veľa žánrov a štýlov, ktoré možno interpretovať v tomto zoskupení, prípadne, možnosti sa ešte rozširujú pridaním ďalších nástrojov. Klasiku však nevynímajúc. Ak by ste totiž čakali koncert filmovej hudby či lacné aranže popových šlágrov, ste na omyle. Práve osobitými aranžmánmi, žánrovou bohatosťou a kvalitou interpretácie, sú Ladies výnimočné.
Galakoncert 11. novembra v Klariskách otvorilo známe Vivaldiho dielo – Štyri ročné obdobia, z druhého koncertu Leto, časť Búrka. Ladies hrali v tento večer v nasledovnom obsadení: Anežka Kara, Zuzana Gavorníková, Līga Olosová, Eliška Podolská – Drmolová, Tatiana Vargová, Zdenka Galandová, Alenka Reháková, Zuzana Michalíková, Nikol Adamcová, Lenka Deáková, sláčiky posilnili aj páni – violista Ľudovít Kara, violončelista Michal Podolský a kontrabasista Robert Vizvári, v niektorých skladbách sme počuli aj perkusionistu Jozefa Banyaka a Jakubu Joshua Evansa – práve tento výnimočný mladý muzikant bol jedným z prekvapení večera. Tak, ako aj pre neho samotného bolo prekvapenie, že sa ocitol v repertoári ako interpret – vcelku neplánovane.
Leto je Vivaldiho druhá časť programového diela, prichádza po povznášajúcej jari a je obľúbenou časťou tak obecenstva ako i mnohých hráčov. Kým skladateľ v prvej časti strieda tempá od toho najpomalšieho po rýchle Allegro, záverečné tri minúty nastupuje priam „vražedné“ tempo. Predchádza mu povestné „ticho pred búrkou“, preto nástup je razantný, vo veľkom forte a rýchlom tempe Presto. Zahrať dnes zaujímavo, s pridanou hodnotou, túto notoricky známu časť Vivaldiho diela, to je ozajstný kumšt. Ansámble dnes buď vola vskutku šialene rýchlu interpretáciu, potom však na úkor dynamiky – ak raz virtuozita víťazí nad výrazom, potom sa nikdy nedočkáme toho efektu, že poslucháč takmer vstane zo stoličky a ostane v úžase. Nie nad čistotou techniky, ale práve príbehu, ktorý do skladby Vivaldi skryl. Búrka musí byť mohutná, prekvapujúca, blesky musia znieť priam realisticky. Drámu, ktorá sa v skladbe skrýva, nie je možné vypovedať v týchto rýchlych tempách – akosi na ňu niet čas a pláva len po povrchu. Sólistka Anežka Kara však zvolila iný prístup. V nepatrne miernejšom, nie samoúčelne virtuóznom tempe dokázala priniesť tón bohatý, aj to spomínané veľké forte a dramatickosť. Istým spôsobom aj temnosť tejto hudby, ktorá sa v nej skrýva, vyvolávala efekt prírodného úkazu. A najmä, táto interpretácia bola dôkazom, že mnohé, kultivované interpretácie sú len akademické a postrádajú emócie. Naopak, Anežka Kara je typ dynamickej, expresívnej, mimoriadne muzikálnej a chápavej interpretky, ktorá vyzdvihla dynamické a výrazové kontrasty v tejto skladbe. Od huslí orchester aj dirigovala – aktívne hudobníkov viedla k presným nástupom a súhre. Radosť dívať sa na takéto teleso, pre ktoré sa ozajstné muzicírovanie stalo prioritou. Zvukovo a rytmicky sa hudobne zobrazená búrka zdramatizovala a zdynamizovala aj vďaka cajonu, ktorý nahrádzal čembalo. Cajon dokázal dokonca nahradiť úder hromu, o to bola pocitovo hudba sugestívnejšia. Skladba v podaní telesa mala svoj príbeh, výstavbou sa podarilo v závere v rýchlom tempe vygradovať ju do sotva hrateľného tempa. Intonačne však bola huslistka čistá, bolo zážitkom sledovať ju a najmä jej komunikáciu s ostatnými muzikantmi. Ani orchester nemá v tomto parte nezanedbateľnú úlohu, bolo až dychvyrážajúce sledovať súhru hudobníkov, dynamickú aj rytmickú. Letnou búrkou teda Ladies otvorili koncert a bol to priam ohromujúci úvod.
V ďalšej skladbe sa predstavil gitarista Adam Marec. V úprave Stana Palúcha, ktorý aranžoval part huslí (v origináli hrá bandoneón) hrali dvojkoncert pre husle a gitaru Astora Piazzollu, časti Milonga a Tango. Gitara Adama Marca bola melodická a znelá aj v úvodnom piáne, dokázala spievať aj nad orchestrom. Z Piazzollu musíte cítiť energiu a zároveň identitu Buenos Aires – mesta, kde sa zrodila. Sofistikovanosť kompozičných postupov, no zároveň temperament a „špinu“ ulice. Je to mix rozmanitých kultúr, nikdy túto hudbu nemožno interpretovať sterilne. Aj preto je dobre, ak sa prístupy interpretov tak líšia, ak sú si príliš podobné, viete, že to s tvorbou a dušou tohto skladateľa nemá nič spoločné. Milonga je pôvodne ľudový tanec, krokom je podobný tangu, no na rozdiel od neho má v sebe aj veselosť a hravosť. Sú rôzne úpravy tejto skladby, dokonca aj pre gitaru a altový saxofón, no husle predsa dali tejto skladbe podstatne väčšiu autenticitu, krajší zvuk. Členitosť a kontrastnosť tém podporilo kvarteto zmenami temp a hudobníci dobre vystihli ich charakter. Keď sa ozvalo tango, počuli sme presne to, čo Piazzolla celý život vkladal do svojej hudby: ostrú akcentáciu rytmu, občasné disonantné prvky, duch tanga, ktorý bol zahratý s drivom a nebývalou energiou. Súhra hudobníkov sa potvrdila najmä na dialogických pasážach a výraznými agogickými prvkami, v ktorých dokázali sólisti spoločne držať tempové zmeny. Piazzollove tango je ako vlna, na ktorú keď nastúpite, už vás nepustí. A pritom to vôbec nie sú jednoduché skladby, je v nich aj mnoho virtuóznych momentov, tie však treba včleniť do pulzujúcej rytmiky, čo sa orchestru a sólistom podarilo na výbornú. Aj ďalšia skladba potvrdila, že toto bude výnimočný večer.
Líderka The Ladies Ensemble si pozvala v tento galavečer svojich priateľov, bolo zrejmé, že sú to muzikanti, ktorí si sadli. Tak, ako s gitaristom Adamom Marcom, spolupráca im hrala aj so sólistkou Máriou Štúrovou. Sopranistka, ktorá sa „skrýva“ v zbore Opery SND, má obrovské dispozície na to, aby účinkovala aj ako sólistka. Jej soprán krásnej, svetlej farby, o ktorý sa dokáže oprieť, je znelý a vie ho uspôsobiť rôznym žánrom, ale i historickým štýlom klasickej hudby. Hoci v Klariskách je pomerne dlhý dozvuk, Mária Štúrová predniesla známu áriu Händla z opery Xerxes Ombra mai fu vkusne a hlavne intonačne čisto. Najmä však dokázala mať hlas pod kontrolou, vibrátový tón využívala minimálne, vo výškach a dlhých tónoch bola sebaistá, pričom spolu s inštrumentálnym kvintetom (1. husle Anežka Kara, 2. husle Eliška Podolská, viola Zdenka Galandová, violončelo Michal Podolský, kontrabas Robert Vizvári), ktorý ju sprevádzal, zvolili pomalé tempo. Táto ária sa možno môže zdať jednoduchou na prvé počutie, no na interpretáciu je mimoriadne náročná. Práve dlhé tóny, dráma – skôr vnútorná ako vonkajšia, zachovanie esteticky vkusného, okrúhleho tónu, no bez vypomáhania si romantickým prednesom, pritom vyzdvihnutie bohatosti farby tónov, inteligentná práca s portamentami, a tiež nenútenosť a prirodzenosť v spievaní vysokých tónov, spravilo túto áriu prekrásnou. Mária Štúrová však rovnako presvedčivo dokáže prejsť z operného spievania na piesňový typ repertoáru, blízke sú jej aj iné žánre ako klasická hudba. Dokázala to v tento večer aj ďalším účinkovaním – Morriconeho ústrednou témou z filmu Vtedy na západe. Desiatky rôznych inštrumentálnych verzií tejto populárnej filmovej témy už vznikli, no na spev si trúfne málokto. Zradné samohlásky a výšky lákajú do operného typu spievania, potom sa však vytráca charakter skladby. Sopranistka túto skladbu vďaka bohatému hlasovému fondu mohla interpretovať tak, aby bola pieseň estetická a štýlovo čistá.
Kým prvá časť koncertu sa niesla v klasickejšom duchu, v druhej to už bol úlet rozmanitých žánrov. Po spomínanom Händlovi nasledoval Boccheriniho Quintett C dur pre gitaru a kvarteto – časť Variácie – La Rittirata di Madrid. Taliansky skladateľ, obdivovaný aj vo Francúzsku, bol ovplyvnený španielskou hudbou, práve na jeho kvintetách pre gitaru je to zreteľné. Gitara nemá len úlohu basso continuo, ale zaskvie sa aj v sólových pasážach. Adam Marec je typ gitaristu, ktorý tento hudobný nástroj dokáže vyspievať a práve osobitý zvuk tohto nástroja farebne spestruje inak vcelku tradičnú hudbu. Začiatok tejto časti je kultivovaný, neskôr ho však orchester rozvinul do bohatého zvuku. Orchestru a gitaristovi sa podarilo dosiahnuť kultivovaný zvuk, vyváženosť, dynamiku vyšperkovali do pekných nuáns, kontrastné, pianissimá zneli oproti mohutnejším forte mimoriadne znelo (tomuto kusu prospela akustika v kostole). Tak ako je v tejto skladbe typická jemnosť, má v sebe aj ráznosť – presne túto kontrastnosť a variabilitu sa im podarilo interpretovať.
Hosťujúci gitarista vystúpil aj v ďalšej skladbe – Julia Florida (Barcarola) pre gitaru skladateľa Augustína Barriosa. Úvod plný nehy otvoril túto kompozíciu s nostalgickým, až sentimentálnym nádychom. Už len fakt, že autor skomponoval skladbu pre Juliu Martinez de Rodriguez, ktorá bola jednou z jeho študentiek hry na gitaru a neter Francisca Salazara, milovníka gitary, bohatého architekta, naznačuje charakter hudby. Precítené, lyrické party Adamovi Marcovi pristanú, jeho výraz je úprimný, frázovanie plné emócií, no zároveň elegancie. Opakovanie témy znelo s potrebnou naliehavosťou, s tým typom lyriky, z ktorej ihneď viete, že ide o osobný odkaz skladateľa. Aj v ďalšej skladbe sa predstavil gitarista – Tango en Skai Rolanda Dyensa. Predstavovala nielen tango, ktorého rytmiku ste ihneď vycítili, ale aj prehľad rôznych techník, ktoré gitarista môže využiť. Tematicky program nadväzoval – ešte jedno tango zo známeho filmu nasledovalo po tejto skladbe. Hudba z filmu Vôňa ženy, ktorú má súbor štandardne v repertoári. Por una cabeza Carlosa Gardela poznáme nielen z filmu Vôňa ženy, ale aj Pravdivé lži. Práve preto, že ide o takú známu skladbu, je pre každý orchester výzvou. The Ladies zvolili temperamentnejšiu verziu oproti pôvodnej kultivovanejšej interpretácii, ktorú práve z filmu Vôňa ženy poznáme. Podčiarkli tak vášeň a zmyselnosť tohto tanga, v ich podaní sa stalo ešte elektrizujúcejším.
Hosťom, ktorý uzavrel prvú polovicu večera, bol spevák, skladateľ a multiinštrumentalista Peter Adamov. V prvej skladbe Per sempre začal s témou a len klavírnym sprievodom, ku ktorému sa pridal orchester. Sláčikové nástroje vhodne doplnili lyriku piesne. To je ten typ skladieb, sladkasto romantických, ktoré sú síce pekné na počúvanie, no osobne ich z repertoáru, po ktorých siahnem, s úctou vynechám. Zachránil to aranžmán, v ktorom sa dali nájsť nielen typické sláčikové vaty, ale aj pizzicata či vyzdvihnutie basových línií. Adamov školený operný hlas má nespornú výhodu farby hlasu a hoci občas forsíruje výšky, v stredných registroch je vždy spevný a farebný. Nasledoval duet s Máriou Štúrovou Viva per lei, pieseň preslávená Andreom Bocellim, s ktorým sa spevák mal tú česť aj osobne stretnúť. Voči prevedeniu som mala isté výhrady – nasadené rýchle tempo sa odchýlilo od baladického charakteru originálu. Je zrejmé, že interpreti nechceli kopírovať Bocelliho verziu, no táto zmena (aspoň môjmu vkusu) nie celkom sadla. A prejavila sa aj na výkonoch spevákov: kým Adamov bol zjavne zvyknutý na takéto tempo, pri sopranistke sa prejavilo na nevyspievaní fráz a celkovo uponáhľanom prejave. Iste, v tejto temperamentnej verzii skôr išlo o spoločné spievanie, no i tak by krajšie vyznela v pomalšom tempe.
Po prestávke líderka ansámblu predstavila ďalšieho hosťa – Jamesa Evansa s hlboko ľudským, strastiplným a neobvyklým príbehom. Ak ste o tom doposiaľ nevedeli, aj človek z Veľkej Británie sa jedného dňa môže rozhodnúť ísť po svojich nohách krížom cez celý svet. Nielen Forrest Gump. Jamesa Evansa viedol vnútorný hlas a neoblomná, úprimná viera v Boha. Napokon ostal na Slovensku, kde sa oženil, jeho syn je excelentný muzikant a celkom neplánovane sa predstavil aj na koncerte. James je predstaviteľom modernej kresťanskej hudby a robí ju s otvoreným srdcom. Dokáže osloviť aj neveriacich – jeho muzikalita, hudba, ale aj texty sú univerzálne, pohľad naňho, jeho interpretáciu a pozitívnu energiu vás doslova zahreje na duši. Len máloktorý z dnešných interpretov robí hudbu preto, aby odovzdával „dobré správy“ – posolstvo gospelov, ktoré je odjakživa späté s týmito piesňami. James ich dostáva širokému publiku – no najmä nimi dokáže osloviť aj mladých ľudí (áno predstavte si, okrem mobilov a počítačových hier sa aj mladé publikum dá dnes primäť ku kultúre). Okrem gospelovej hudby hrá aj židovskú a keltskú, pričom dokáže komponovať súčasným štýlom – fúziou rôznych žánrov.
Úvodom predstavil tri piesne z jeho nového gospelového albumu Shine – Breathe new life, Psalm a Overcome, pričom aranžmány pre sláčikový sprievod pripravil známy skladateľ a multiinštrumentalista Adrián Harvan. Pri tomto autorovi viete, že to nebude typická vata, ale plnohodnotná, vkusne pripravená úprava s veľkou dávkou fantázie kombinovanej so skúsenosťami. Evansova tvorba je ten typ hudby, ktorá pohladí dušu. James má príjemný, vyššie posadený hlas, ktorý vie kontrolovať – dynamicky aj registrami. Jeho skladby sú komponované v miernom tempe, odovzdávajú posolstvo ľuďom – bez ohľadu na ich vieru. So sláčikovým sprievodom získali ešte farebnejší charakter, inštrumentálny sprievod bol založený na melodických fragmentoch, no v refrénoch pekne podporil gradáciu piesní. Za mňa osobne bola najsugestívnejšou piesňou Psalm – jednoduchý gitarový sprievod, pri ktorom sa poslucháč mohol plne sústrediť na text.
Vyznania Jamesa sú otvorené a priame, je to typ interpreta, ktorý neženie emócie do afektu, vždy ostáva vo vyjadrovacích a výrazových prostriedkoch čistý. V druhej strofe sa k nemu pripojili aj sláčiky – najkrajšie zneli sólo husle, v ktorých bolo cítiť aj improvizačný charakter (1. husle Anežka Kara, 2. husle Eliška Podolská, viola: Alenka Reháková, violončelo: Nikol Adamcová). Ústredná melódia speváka si pritom žila svojím vlastným životom. Overcome mala opäť iný charakter: v rýchlejšom tempe ho otvorila inštrumentálne bohatá introdukcia, celkovo bol sprievod hutnejší, na úkor čoho občas zanikal sólo spev, aj keď to bolo možno akustickými danosťami priestoru. Keď sa v druhej časti sprievod a celkový charakter skladby stal intímnejší, podstatne viac dokázal prehovoriť k poslucháčovi.
Aj v druhej polovici večera sa predstavili hostia The Ladies Ensemble. Petra Adamova sme počuli v piesni Otcova roľa – zhudobnenie básne Ivana Kraska, je v jeho podaní to najlepšie, čo ponúka zo svojich piesní (aspoň vo mne najviac rezonuje). Spevák báseň zhudobnil nielen citlivo, ale i dbajúc na deklamáciu. To, čo je pre mnohých muzikantov krkolomné, on spieva prirodzene. Frázy presne sadnú, klavírna medzihra nahradzuje dramatický part, je to skrátka pieseň, ktorá vás svojimi intenzívnymi emóciami musí osloviť. Aranžmány pre orchester piesní Adamova, ktoré zazneli v druhej časti programu, pripravil známy jazzový klavirista Pavol Bodnár.
Ďalšia pieseň z jeho repertoáru – Zpověď, oslovuje azda každé ženské srdce, Adamov to skrátka s dámskym publikom vie, napokon, ten aplauz bol počuteľný a dlhší ako pri ostatných piesňach (okrem mňa, ale ja sa nerátam medzi obecenstvo, na ktoré platia takéto ťahy). Skôr bolo zaujímavé, že v tejto piesni opäť nabral istotu vo výškach, zneli pevne, sebavedomo a isto. K nostalgickému repertoáru pridal ďalší hit – Le Temps des Cathédrale z muzikálu Notredame, tiež bolo cítiť, že v interpretácii si je sebaistejší a presvedčivejší ako v prvej polovici večera. Dokonalá francúzština, krásne hlboké tóny, pevné výšky, dobrý zmysel pre gradáciu, Adamov je muzikálny – aj preto zapadol do partie, ktorá sa v tento večer v Klariskách stretla.
Ďalší kúsok od Piazzollu spečatila sopranistka Mária Štúrová, ktorá si ma svojím prejavom v tento večer získala. Yo Soy Maria sedí pre lyrické soprány, pritom tam treba dodržať rytmickú pulzáciu aj vo vokále – bez operne školeného hlasu by nešla táto skladba odspievať, napokon, dielo aj označujú „tango operita“. Štúrová sa neštylizovala do červeno-čierneho outfitu, nepotrebovala vonkajším vizuálom suplovať to, čo má byť v hlase, najmä vysokých tónoch a celkovo temperamentnom prejave. Je to interpretka, ktorú nielen radi počúvate, ale aj sa na ňu dobre díva. A pri tejto skladbe je súhra týchto faktorov rozhodujúca.
Piráti z Karibiku – hudba z pera skladateľa Hansa Zimmera je tiež stabilným repertoárom telesa, ktoré si pre túto príležitosť dalo aj charakteristické klobúky (dámy vyzerali určite príťažlivejšie ako Johnny Depp a najmä boli triezve). Čo však mňa najviac potešilo z druhej polovice večera, bol Michael Jackson. V jeho produkciách nájdete všetko – je to moja osobná slabosť, priznávam. Jacksona nemôže hrať hocikto, niekoľko vrstevná hudba, synkopická rytmika, pohyblivá basa, paralelne lineárne plynúca, popri tom ústredná melódia a najmä ten výraz spojený s pulzáciou, skrátka, buď z toho vznikne čistá energia alebo úplné nič. Sofistikovaná skladba Billie Jean je nielen príbehom silná. Ale je náročná hudobne: mimochodom, počas jej nahrávania vzniklo 91 verzií – perfekcionista Michael Jackson nikdy nenechal nič na náhodu.
No keď vidíte za kontrabasom Roberta Vizváriho, zaručene viete, že v Jacksonovi bude presne to čo ostatní, ktorí sa pokúsili o cover tejto piesne, nie celkom dokázali (Chris Cornell, Craig David, Chaka Khan či Coldplay). Vizvári ako basgitarista a skvelý jazzman tak rozpohyboval kontrabas, že ste priam neverili, že také kaskády a taká rytmika sa na tomto nástroji dajú dosiahnuť. K rytmike výrazne prispel aj cajon a korunou boli efektné glissandá na husliach. Z hudobného hľadiska bol jedným z najsilnejších zážitkov syn Jamesa Evansa, Jakub Joshua. Huslista, ktorého spontánne improvizačné vsuvky posunuli túto skladbu na úplne iný level. Ak znie improvizácia, takýto part sa skrátka oklamať nedá. Buď je vopred pripravená a naučená alebo to má hudobník v sebe a dokáže vytvoriť vďaka danostiam a skúsenostiam hru, ktorá je nepripravená. Joshuu vtiahli na tento koncert celkom neplánovane a ukázal sa ako hudobník mimoriadnych kvalít (a neboli to len stupnice, v ktorých sa radi jazzmeni pohybujú).
Ako sa dalo očakávať, týmto momentom sa v Klariskách rozohrala úžasná párty – ľudia v rytme tlieskali, užívali si aj ďalšie skladby – hit skupiny Metallica v aranžmáne violončelistu Michala Podolského, Nothing Else Matters či Sweet Child O ´ Mine od Guns n´Roses. Syn Jamesa nie je len dobrý improvizátor, ale aj multiinštrumentalista – poznáte to, aký nástroj chytí do rúk, tak mu to hrá. Na husliach hrá virtuózne, technicky náročné party s neuveriteľnou ľahkosťou a predstavil sa aj ako gitarista (Butterfly, On the run). Muzikanti – tentoraz výlučne pánske obsadenie (James Evans – husle, Jakub Joshua Evans – gitara, Peter Adamov – klavír, Robert Vizvári – kontrabas, Jozef Banyak – cajon), vybrali jeden riff zo skladby, ktorý opakovali, stupňovali na spôsob maqamu, gradácia postupne naberala na obrátkach a nastal ten vzácny moment, kedy sa vďaka tejto spiritualite ľudia spontánne postavili a začali tancovať a tlieskať.
Ak sa už zdalo, že týmito skladbami sa koncert skončí, predsa nás čakalo ešte ďalšie prekvapenie – ľudsky aj hudobne magické, niečo, čo len tak na koncertoch necítite. Ak sa stretnú kamaráti a dlhoroční hudobní spolupracovníci na pódiu, ihneď to hrá – a prostredníctvom hudby sa k vám tá blízkosť a radosť dostane. V piesni Svitanie, upravenej pre sláčiky a vokály (Milan Adamec) sa predstavil dlhoročný kamarát Jamesa Evansa Daniel Shaw, ktorý je spoluautorom piesne. Obaja totiž dlhé roky hrali v spoločnej kapele Heaven´s Shore, s ktorou odohrali stovky koncertov a oslovili desať-tisíce ľudí. Orchester, klavír (Peter Adamov), Mária Štúrová a Lenka Deáková a dvaja speváci Daniel Shaw a James Evans priniesli na pohľad jednoduchú pieseň publiku, ktorá znela ako nesmierne povzbudenie. Ak vám niekto povie, že „viem, bude to lepšie“ môžete mu veriť, aj nemusíte. Závisí to vždy od miery úprimnosti a čistoty človeka, ktorý vám tieto slová adresuje. A ak aj program pokračoval – prídavky ako O sole mio či ďalšie piesne, ktoré muzikanti s radosťou interpretovali publiku, akosi sa práve po piesni Svitanie moje vnímanie vyplo. Zrejme hudobné pohladenie a duchovná sila piesne predčili všetko ostatné – výnimočný večer, na ktorom si hudobníci od srdca a spontánne zamuzicírovali. Ani to dnes nezažijete často…
Zuzana Vachová
Foto: Mária Lukácsová, Jana Černá ml., Yvetta Muškátová archív The Ladies Ensemble, Daniel Shaw (1)
