Takéto významné jubileum nášho národného divadla zažijeme len raz v živote. Pripomenuli sme si ho mnohí, s láskou v srdci. A ďalší ho zrejme „z vážnych dôvodov“ ignorovali…
Sté výročie vzniku si Slovenské národné divadlo pripomenulo slávnostným Galavečerom 1. marca 2020 v historickej budove SND. Presne pred sto rokmi – 1. marca 1920 sa to všetko začalo: je to dátum prvého predstavenia v Slovenskom národnom divadle a prvým predstavením bola opera Bedřicha Smetanu, Hubička. Možno málokto vie, že presne v tom istom roku bola uvedená aj Dvořákova Rusalka, ktorá bola nedávno uvedená na pôde SND ako prvý premiérový titul Opery SND v stej sezóne.
Nádherne a pritom vkusne nasvietená historická budova SND avizovala, že sa v tento večer na pódiu stretnú všetky tri súbory našej prvej scény: Činohra, Opera i Balet, pretože na budove sa striedali nápisy: dráma, hudba, tanec. Trojhodinový program v réžii riaditeľa Baletu SND Jozefa Dolinského nazvaný poeticky …Tak sme my… odkazuje na Sládkovičovo ústredné dielo romantizmu a zároveň v sebe nesie aj odkaz na začiatky a celú históriu národného divadla. Tie už v príhovore popísal generálny riaditeľ SND a riaditeľ Činohry Peter Kováč. Zvládol ho so cťou, napriek tomu, že avizovaný príchod Prezidentky SR a ďalších najvyšších ústavných činiteľov, sa nekonal. Každý predsa chápeme, že tento víkend žilo Slovensko najmä voľbami do NR SR, no takáto demonštratívna ignorácia osláv storočnice našej prvej kultúrnej scény zo strany politikov, je minimálne prekvapivá. Naša redakcia požiadala hovorcu prezidentky SR Martina Strižinca o stanovisko, prečo sa prezidentka SR Zuzana Čaputová nezúčastnila: “Pani prezidentku mrzí, že sa osobne nemohla zúčastniť na galaprograme SND k významnému 100. výročiu. Prioritou predošlých dní však boli parlamentné voľby a najmä začiatok politických rokovaní o zostavení novej vlády, na ktoré sa pani prezidentka pripravovala. Pani prezidentka si uvedomuje význam SND pre slovenskú kultúru, v blízkej budúcnosti má v pláne návštevu viacerých predstavení a rada by pozvala členov súborov SND na prijatie v Prezidentskom paláci.”
Obecenstvu sa prihovorila aj ministerka kultúry SR, Ľubica Laššáková: „Oslavou storočnice SND vzdávame hold nielen zakladateľom, ale mnohým generáciám vážených umelcov, muzikantov, baletu, opere, technikom, a mnohým ďalším osobnostiam, ktoré Slovenské národné divadlo urobili tým, čím dnes je.“ Záverom príhovoru si „pomohla“ slovami generálneho riaditeľa SND a vyzdvihla profesionalitu SND, ktorú mu zaželala aj do ďalších rokov.
Následne sa už začal program v réžii Jozefa Dolinského, scénu vytvoril Milan Ferenčík, kostýmy navrhol Dávid Janošek, o dramaturgiu programu sa postarali Miriam Kičiňová a Marek Mokoš. Divákom program sprostredkovala zo záznamu aj verejnoprávna televízia, hoci až o 21:30, takže vysielanie sa skončilo až okolo jednej hodiny v noci. Keďže galavečer bol z logických dôvodov prísne viazaný na protokol, aj naša redakcia si tento slávnostný program pozrela na obrazovkách RTVS. Je priam nemysliteľné hodnotiť (obzvlášť) spevácke výkony, ktoré nepočujeme naživo, preto sa obmedzíme len na sprostredkovanie informácií.
Slávnostnú predohru v prevedení Orchestra opery a baletu SND interpretovali hudobníci pod taktovkou Dušana Štefánka s ozajstným nasadením, takže už úvodom dali večeru ten správny slávnostný punc. Vzápätí sa na pódiu objavila dvojica hercov – Oldo Hlaváček a Ondrej Kovaľ, ktorí večerom sprevádzali a uvádzali prostredníctvom dobových materiálov dôležité míľniky histórie nášho národného divadla. Či bolo vhodné recitovať Villonove verše do znejúcej hudby k árii Casta Diva z Bellliniho opery Norma, už necháme na vkus divákov. Každopádne, Casta Diva patrí k obľúbeným repertoárom mnohých operných speváčok – je nádherná, no hlavne patrí medzi najznámejšie árie na svete, takže nesporne mala miesto na tomto galavečere. Odznela v interpretácii sopranistky Evy Hornyákovej.
Aká by to bola oslava divadla, keby na nej chýbal Dušan Jamrich? V príhovore s podtitulom Keď sa zrodilo divadlo hercov prejav odkazoval na Vavra Šrobára a jeho rozhodnutie vzniku Slovenského národného divadla. Historicky prvý krok bol podporený aj hudbou – zaznela Predohra k Smetanovej opere Hubička a precítený monológ z hry Maryša predniesla Pavla Beretová. Práve inscenácia Maryša sa stala pred sto rokmi, 2. marca 1920, otváracím predstavením Činohry SND.
Fakt, že sa nemáme za čo hanbiť, naopak, máme byť na čo hrdí, čo sa týka našich umelcov a ich kvality, potvrdili aj ďalší účinkujúci. Ľubica Vargicová je opernou divou, ktorej tlieskajú na scénach v Mníchove, Zürichu, Berne, Prahe, Budapešti, Berlíne, ale aj ďalších metropolách. Aplaudovalo jej domáce publikum za áriu šialenstva Il dolce suono z Donizettiho opery Lucia z Lammermooru (Lucia di Lammermoor).
Rovnako sa môžeme pýšiť aj ďalšou sólistkou výnimočných kvalít, opernou divou Jolanou Fogašovou, ktorá Slovensko preslávila v zahraničí na veľkých operných scénach, dokonca aj v prestížnom opernom dome La Scala.
Počas slávnostného večera vystúpila so slovenským repertoárom. Je veľkým plusom, že dramaturgia po svetovo známych áriách z pera talianskych autorov zaradila do programu aj slovenského skladateľa – Eugena Suchoňa a jeho Krútňavu. Miroslav Dvorský z Krútňavy zaspieval áriu Ondreja zo 4. obrazu „Vrav, dievča, kde si krásu vzalo?“, Fogašová sa zhostila tonálne aj výrazovo náročnej árie Katreny „Žiale, bôľne, pálčivé“.
Nechýbal ani Svadobný obraz so sólistami Fogašovou a Dvorským, Jánom Gallovičom a zborom Opery, Baletom a Orchestrom Slovenského národného divadla. Vyzdvihnúť treba nádhernú romancu na ľudový text Páslo dievča pávy, ktorá síce z pera Suchoňa navodzuje elegickú náladu, no každý divák sa s ňou ihneď identifikuje, napokon, veď je to „naša národná“ pesnička.
Nemožno nespomenúť nášho špičkového basového speváka Petra Mikuláša, ktorý je okrem mimoriadneho talentu obdarený aj vrúcnosťou a hlbokou ľudskosťou. Sólista Opery SND predviedol áriu Filipa z tretieho dejstva Verdiho opery Don Carlo a neskôr sa objavil na javisku, avšak v úplne inom kontexte.
Herci Emil Horváth a Ľuboš Kostelný uviedli úryvok z drámy Biela nemoc českého spisovateľa a dramatika Karla Čapka. Toto dielo sa v dramaturgii programu neocitlo náhodne –program sa chronologicky odvíjal a na pódiu si mohli diváci pozrieť aj tienisté stránky, ktoré tak závažne vplývali na históriu národného divadla. Čapkovo dielo z roku 1937 je alegóriou na zničujúcu moc nacizmu a vojny. Plynule na ňu nadviazalo Finále opery Tibora Andrašovana Biela nemoc – „Nechceme vojnu“ v podaní Petra Mikuláša, Adama Nádlera, Matúša Šimka a zboru Opery SND. V ďalšom programe nechýbali vystúpenia spevákov: Ľudovít Ľudha (Arrigo Boito – Mefistofele) a Jozef Benci (Charles Gounod – Faust).
Medzi vrcholy večera nepochybne patrilo vystúpenie medzinárodne uznávanej opernej hviezdy – Dalibora Jenisa, ktorý publiku zaspieval áriu Rigoletta z 2. dejstva „Cortigiani vil razza dannata“. Bez debaty – Jenis patrí medzi špičkových barytonistov a reprezentuje Slovensko v prestížnych operných domoch a na medzinárodnej scéne je uznávaným spevákom. A k Rigolettovi azda ešte toľko: patrí v barytónovom repertoári k najnáročnejším postavám, je to technicky náročný part, s ktorým sa však Jenis vysporiadal bravúrne.
Dramaturgicky pestrý večer ponúkol divákom aj nádherný vizuálny zážitok a ulahodil milovníkom tanečného umenia. Napokon, aké by to boli oslavy národného divadla, ak by tam chýbal Balet SND? Hneď v prvej časti programu stavil režisér a dramaturgia na istotu: populárne Labutie jazero s prekrásnou hudbou skladateľa Piotra Iljiča Čajkovského. Pas de deux z 2. dejstva tohto klenotu baletnej literatúry predviedli sólisti Baletu SND – Olga Chelpanova a Konstantin Korotkov. Aj ďalšie Pas de deux 2. dejstva, tentoraz z iného, no nemenej populárneho baletu Adolfa Charlesa Adama, Giselle, predviedli dvaja talentovaní sólisti Yuki Kaminaka a Laura Brunetti.
Okrem „klasiky“ rešpektujúcej libreto a čistú choreografiu, však nechýbali ani modernejšie choreograficky poňaté tanečné čísla. Pozornosť vzbudila premiéra komorného tanečného diela na motívy básne Andreja Sládkoviča Marína v choreografii mladej slovenskej choreografky, členky Hamburského baletu Johna Neumeiera Kristíny Borbélyovej v podaní sólistov Baletu SND Andreja Szaba, Klaudie Görözdös a Glena Lambrechta. V hudobnom sprievode Moyzesovej Symfónie č. 5 F dur a podmanivo dramatickým hlasom Roberta Rotha bolo toto vystúpenie vskutku originálnym spestrením večera.
Vizuálne silná a tanečne zaujímavá bola aj scéna z Baletu Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovci v stvárnení tanečníkov Martina Kremla a Adriana Szelleho. Balet SND sa pred obecenstvom predviedol vo vynikajúcej kondícii.
Z činoherných inscenácií mali svoje miesto Mizantrop, Vojna a mier či Dobrodružstvo pri obžinkoch. Samozrejme, počas večera nemohli na pódiu chýbať stabilné tváre Činohry SND – Zdena Studenková a Jozef Vajda. Táto partnerská dvojica je natoľko tvárna a zohratá, že ich herecké výkony ani nie je potrebné komentovať. Sú zárukou kvality či už v dramatických polohách, komediálnych…
Neobyčajne sugestívny bol aj výstup Emílie Vášáryovej a Jána Koleníka (Vojna a mier – Lev Nikolajevič Tolstoj) a realizačný tím programu myslel aj na slovenskú „kultovú“ veselohru z pera Jána Palárika: Dobrodružstvo alebo zmierenie pri obžinkoch. Je zvláštne, ako táto hra o kritike vyvyšujúcich sa mešťanov, aj v súčasnosti nadobúda čoraz viac na aktuálnosti. Počas galavečera úryvok z nej divákom predstavili Božiadara Turzonovová, Emília Vášáryová, Milan Ondrík a Dano Heriban.
Všetky tri súbory Slovenského národného divadla sa počas galavečera predviedli dôstojne, no najmä predviedli divákom kvalitné umelecké výkony. Zároveň sa podarilo pertraktovať prostredníctvom tohto večera rôzne historické míľniky, ktoré pozdvihovali, či dokonca ohrozovali činnosť divadla. Divadla, ktoré napriek všetkým úskaliam prežilo a my sme hmatateľne pocítili fakt, že sto rokov – to je kultúrne dedičstvo, ktoré by sme si mali vážiť. Ak si ho nevážia tí vysoko postavení, tak potom sú to nepochybne diváci, ktorí mu vyjadrujú vďaku a spolupatričnosť. A určite to nerobia len formálne, ale s pravdivou vášňou a láskou k divadlu…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Anton Faraonov – zábery boli vyhotovené na generálnej skúške programu
